Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ďurčekova Pravda

.juraj Kováčik .časopis .umenie

Hoci má nedávno otvorená retrospektívna výstava Ľubomíra Ďurčeka v Slovenskej národnej galérii svoje úskalia, záujem pozorných divákov si nepochybne zaslúži.

Výstava Ľubomíra Ďurčeka Situačné modely kominukácie, ktorú na začiatku horúceho augusta otvorila národná galéria, je rozšírenou podobou výstavy, ktorú v roku 2012 pripravila v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici kurátorka Mira Keratová. Na výstave v SNG spolupracovala Petra Hanáková a v katalógu nájdeme okrem ich textov aj príspevky Tomáša Pospiszyla a Aurela Hrabušického. Ďurčekova retrospektíva prináša prehľad jeho tvorby v období od 70-tych po začiatok 90-tych rokov a spolu s výborným katalógom zachytáva ucelený obraz autora, známeho predtým iba útržkovito. Na celkovom vyznení výstavy sa negatívne podpísali inštalačné kompromisy súvisiace s obmedzením priestoru v dôsledku prestavby galérie.

.medzi umením a životom
Predstaviť Ďurčekovu tvorbu nie je jednoduché. Na kurátorku výstavy číhali dve nástrahy. Tou prvou je fakt, že Ďurčekova tvorba nikdy nebola určená pre priestory galérie, a tak pri príprave hrozilo riziko, že výsledkom bude nie výstava, ale skôr archív alebo múzeum. Tomuto riziku sa kurátorka snažila vyhnúť dôrazom na čistotu a priamočiarosť, a tak asi jediným výrazne slabším miestom zostala prezentácia dôležitého cyklu Nežná krajina.  Druhým úskalím  je spájanie Ďurčekovej tvorby s obdobím socialistického Československa a z toho vyplývajúca zdanlivá neaktuálnosť tém riešených v jeho práci.
Ďurček bol nepochybne angažovaný autor a vo svojich dielach reagoval a zachytával hlavné znaky a absurdity sveta, v ktorom žil. Jeho najlepšie veci však siahajú, ako to už pri  naozaj dobrých veciach býva, nad rámec konkrétneho režimu a sú platné teraz rovnako, ako boli v čase svojho vzniku. Výskum či participácia sú dnes veľmi populárne a niekedy až zneužívané slová, úlohou ktorých je maskovať bezradnosť a plytkú podstatu. Ďurčekov dar mazať hranice medzi umením a životom mu umožnil ich suverénne využívanie bez náznaku pózy alebo kŕča. Bez problémov sa presúval medzi rolami scenáristu, režiséra, aktéra či pozorovateľa.

.pravda Pravdy
Ďurček žil v dobe, keď sa umelci nebáli silných slov.  Viaceré diela na výstave sú venované slovu pravda. Na začiatku bola reakcia na orwelovské privlastnenie Pravdy v titulku novín vydávaných komunistickou stranou. V roku 1980 vznikol Návštevník, fotografia muža,  pomedzi zuby ktorého vidíme slovo Pravda na titulke guče novín, čo má napchatú v ústach. Muž s plnými ústami Pravdy je vlastne nemý a nemôže rozprávať. O dva roky neskôr vzniklo Posolstvo IV. Skupina ľudí držiaca spoločne jeden štetec maľuje spoločne písmená slova P R A V D A. Výsledkom sú kostrbaté hieroglyfy a konečná pravda je väčšmi tušená, než naozaj čítaná, a veľmi, veľmi neistá. Dielo, ktoré už nie je o režime, ale o podstate človečenstva. Tretí pohľad na slovo pravda, 13. februára 1985, má podobu na stroji písanej strany s opakovaným slovom pravda, čím viac sa opakuje, tým viac sa stráca v chybách a preklepoch. A ako štvrtý pohľad na tú istú tému sú tu  fotografie z akcie, kde Ďurček písal slovo pravda na vodnú hladinu.

.fotograf
Ďurček vo svojej tvorbe nezachytil iba socializmus, ale aj jeho prerod do doby, ktorú žijeme dnes. Jedným z vrcholných diel na výstave je Nežná krajina. Ročný projekt, počas ktorého urobil Ďurček viac ako 500 fotografií. Tie sú z projektora premietané na stenu v poradí, v akom boli nafotené. Vo výbere sú zahrnuté všetky fotografie, ktoré v tom roku urobil. Ďurček sa prísne držal konceptu a nevstúpil do výberu fotografií ako editor. Je to možno škoda. Celkové dielo má viac než 50 minút, navyše je prezentované v troch náhodne vyberaných variantoch, v ktorých autor menil dĺžku premietania jednotlivých obrazov. Fotografie ľudí z kultúrnej obce zachytené na spoločných akciách sa striedajú s útržkami počmáraných a potrhaných politických plagátov a s čistými fotografiami zátiší a štruktúr a tie zase s občasnými pohľadmi do Ďurčekovho súkromia. Ďurček fotil celú sériu na diapozitívy, a tak je premietanie doplnené zvukom cvaknutia pri prehadzovaní rámčekov.  Výsledkom je  vlastne film, ktorý v zvláštnej zmesi prísnosti konceptu a voľnosti hry zachytáva ono divné obdobie, keď sa menili nielen spoločenské, ale aj výtvarné paradigmy.
Hoci sa aj Ďurček bráni označeniu fotograf, aj pri Nežnej krajine je vidieť, akým dobrým fotografom je. Fotografia je umením selekcie a práve on je jedinečný umením nájsť a zachytiť v chaose peny dní mometky poriadku a zmyslu. Ďurček sa vo svojich projektoch dlhodobo venoval –  či už cielene alebo popri iných zámeroch – skúmaniu možností média fotografie a vďaka týmto výskumom sa často dopracoval k veľmi rôznorodým výsledkom. Na jednej strane sú napríklad Signály z rokov 1977 – 1983, séria 24 čiernobielych fotografií, precízna, dlhodobá  a veľmi čistá fotografická výpoveď postavená na výbornom oku a dôslednom spracovaní. A oproti tejto sérii ako kontrapunkt stoja Mechanické pohľady, ktoré vznikli počas jednej hodiny prvomájového sprievodu roku 1980 „náhodným” fotením v pravidelných časových intervaloch. A znovu je to práve Ďurčekova schopnosť vidieť a zachytiť videné, vďaka ktorej aj takéto „náhodné” pohľady neprinášajú rozpačitý výsledok.

.autor a jeho priestor
Kurátorka Mira Keratová rozdelila Ďurčekovu tvorbu do štyroch oblastí, štyroch typov situácií. Sú situácie kontextuálne, situácie psychogeografické, situácie participatívne a situácie semiotické. Viaceré Ďurčekove témy sa však tiahnu naprieč týmto delením, viď napríklad už spomenutý prípad skúmania slova pravda. Ďurčekovu fascináciu šedým územím relatívneho odráža aj cyklus Áno nie, dočasnosť a nevečnosť zachytávajú odtlačky v koži v Telesnej správe z Vyšnej Boce z roku 1989 a relatívnosť a subjektívnosť umiestnenia v priestore zase Ďurček určuje obrazový priestor z roku 1989. Stále znovu a znovu sa do opozície voči večnému, spoločnému a absolútnemu stavia dočasné, individuálne a relatívne. A práve v tomto bode je Ďurčekova tvorba veľmi súčasná a aktuálna napriek rokom, ktoré ubehli od jej vzniku.
Na výstave nájdeme toho ešte oveľa viac. Samostatnú kapitolu dostala v katalógu spolupráca Ľubomíra Ďurčeka s Júliusom Kollerom, text k nej napísala Petra Hanáková. Spojenie, ktoré bolo vzrušujúce už odlišnosťou jeho protagonistov. Do priestorov jedného poschodia sa podarilo nainštalovať niekoľko Ďurčekových filmov a záznamov z jeho akcií, nájdeme tu aj film od Vladimíra Havrillu v zázname Rezonancií alebo hudbu Jara Filipa vo filme Idea. Viac ako poznámku  by si zaslúžila Ďurčekova práca s priestorom. Už spomenuté Určenie obrazového priestoru, Cesta, Zábradlie, Človek, miesto, čas alebo Geometrický priestor. A opäť  musíme spomenúť katalóg, ktorý stojí za to si kúpiť a prečítať. Dúfajme, že sa Ďurčekova výstava stretne napriek otvoreniu v polovici prázdnin s odozvou a záujmom, aký si zaslúži.
Výstava Ľubomír Ďurček: Situačné modely komunikácie bude v Esterházyho paláci SNG nainštalovaná do 13. októbra 2013.

Autor je spolupracovník .týždňa a editor hentak.sk.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite