Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vláda kanibalov

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Ľavicovoliberálni intelektuáli bijú na poplach: v strednej Európe je vraj ohrozená demokracia a vracia sa autoritárske poňatie moci.

Všetko sa začalo pred dvoma týždňami s Adamom Michnikom v rozhovore pre nemecký Spiegel. Rozhovor mal titulok Bastardi komunizmu a Michnik sa v ňom naplno oprel do Jaroslawa Kaczynského a Viktora Orbána: „Stále sú u nás politici, ktorí sa usilujú o iný štát: Kaczynski rovnako ako Orbán v Maďarsku. Oni chcú plazivý štátny puč. Keď sa Orbán udrží v Maďarsku alebo u nás zvíťazí Kaczynski, bolo by to nebezpečné. Obaja majú autoritatívnu predstavu štátu, demokracia je pre nich iba fasáda," varoval Michnik a podpísal sa pod termín historika Normana Daviesa o „vláde kanibalov” v Budapešti. Sú síce voľby, ale víťazná strana po nich požiera svojich oponentov a v krajine prebieha plazivý štátny puč, dodáva najmocnejší novinár na východ od Berlína.
Michnika doplnil minulý týždeň Milan Šimečka vo svojom blogu Neblahé česko-slovenské spojenectvo na stránke Respektu: „Prezidentský systém, ktorý sa s takou vervou snaží presadiť Miloš Zeman, je jednou z ciest, ako v strednej Európe dobyť značne unavenú demokraciu a premeniť ju na systém s autoritárskymi rysmi, hoci formálne demokratický. Ak bude Zeman úspešný, obávam sa, že to bude mať neblahé následky nielen pre Česko, ale jeho spôsoby sa stanú modelom, ktoré bude s radosťou nasledovať aj Zemanov slovenský priateľ Robert Fico,” píše Šimečka.
A do tretice, novej Zemanovej moci sa obáva aj bývalý Havlov poradca Jiří Pehe: „Kto chce, môže si tipnúť, či bude Zeman silnú väčšinu (po najbližších voľbách, pozn. red.) využívať skôr umiernene, ako jeho priateľ Robert Fico na Slovensku, alebo na vojnu proti všetkým svojim bývalým protivníkom a na zmeny ústavy, ako Viktor Orbán v Maďarsku,” končí svoj minulotýždňový text v denníku Právo.
Obchádza strednú Európu nejaké strašidlo a hrozí nám obmedzenie demokracie?
Niekoľko podobností nemožno ignorovať. Po prvé, vo všetkých krajinách dochádza ku kumulovaniu moci v rukách silného lídra. Orbán vládne s ústavnou väčšinou, Fico s pohodlnou väčšinou. Kaczynski síce vedie v prieskumoch verejnej mienky a vyhral jedny regionálne voľby, ale inak žiadny iný premiér ešte nevládol v Poľsku taký dlhý čas a tak suverénne ako práve Tusk. A novozvolený Zeman si užíva silu svojho priameho mandátu na hranici ústavnosti.
Druhá podobnosť je v majstrovskom zvládnutí technológie moci. Traja z nich – Orbán, Zeman a Fico – vychádzajú v ústrety domácej väčšine (politike dominujú sociálne témy) a vládnu akoby bez opozície. Tým sa však podobnosti končia.
Po prvé preto, že dominancia týchto hegemónov má vždy celkom konkrétne, domáce dôvody. Maďarskí socialisti klamali ráno, na obed aj večer a zdiskreditovali sa minimálne na jednu dekádu. Slovenská pravica nedokázala spoločne vládnuť a v kauze Gorila prišla o svoju morálnu prevahu nad bývalými komunistami. Odchod Václava Klausa a verejná poprava Nečasa sa odohrali súčasne s rozkladom ODS na stranu klientelistov a nezaujímavých straníkov. A Tuskova dominancia ťažila rovnako z diskreditácie ľavicovej SLD, ako medzinárodnej izolácie Kaczynského. Orbán, Fico ani Zeman by teda zďaleka neboli tam, kde sú, keby nemali proti sebe takých neschopných, skorumpovaných a zdiskreditovaných politikov. Podstata problému nie je v mandáte „mocných mužov”, ale v chýbajúcej alternatíve. Nie v Zemanovom prezidentskom režime, ale slabosti parlamentných politikov. Alebo si azda niekto myslí, že keby zajtra slovenská opozícia vyhrala voľby, dokázala by vládnuť? Poľský príklad je trochu iný. Kaczynski síce svojej strane vládne jakobínsky, ale súčasne platí, že ide zrejme o najmenej skorumpovanú stranu v celej východnej Európe.
Po druhé, hegemónom chýba ideologický tmel. Orbán je úplne iný ako Zeman a Fico ako Tusk aj Kaczynski. Stredoeurópske demokracie netrpia na výskyt politikov, posadnutých bláznivými ideálmi, skôr na letargiu väčšiny a chýbajúcich lídrov, ktorí by od politikov žiadali riešiť problémy doby, nie iba starosti dňa. Obávam sa, že väčším problémom „silných mužov” nie je to, čo urobia, ale že nerobia takmer nič.
A napokon, útok na slobodu sa líši od krajiny ku krajine. Zatiaľ čo v Poľsku a Maďarsku Tusk a Orbán bez zaváhania ovládli štátne a čiastočne aj súkromné médiá a vytlačili z nich opozíciu, v Česku a na Slovensku k niečomu podobnému nedošlo. Na Slovensku a v Poľsku je problém s vládou zákona a vplyvom politikov na prokuratúru a súdy, v Česku sa zase prokurátorská moc vyšmykla z hraníc.
Problémom nie je demokracia, ale to, čo od nej očakávame. Ako vravel Churchill, nie je to ideálna, ale zlá forma vlády. Nič na tom nemení, že alternatívy sú ešte horšie.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite