Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sme medzi Rímom a Lutherom

.eva Čobejová .jozef Majchrák .časopis .rozhovor

Spisovateľ, publicista, muzikant, teológ, vyznávač meditácie aj metalu a kňaz, ktorý má blízko ku katolíkom, husitom i pravoslávnym. Tým všetkým je Juraj Jordán Dovala. Pred pár týždňami bol v Brne vysvätený za biskupa Cirkvi československej husitskej.

.nedávno vám vyšla kniha Som Husákovo dieťa. Pripomína autobiografiu. Aj vy ste boli problémový chalan, ktorý konvertoval na vieru až po divokej životnej etape?
Nie. (Úsmev.) Ono to nie je celkom autobiografia. Som z tradičnej katolíckej rodiny, mali sme v rodine aj kňaza a do kostola sme chodili aj v 70. a 80. rokoch. Absolvoval som prvé sväté prijímanie, birmovku, všetko, ale keďže mama bola v komunistickej strane, nemohli sme sviatosti absolvovať v mieste bydliska.

.chceli ste sa stať kňazom aj vy?
Nie, ale keď som sa vrátil z vojenskej služby a už sa mi to v hlave utriaslo, chcel som študovať katolícku teológiu, lebo ma zaujímala. Ale na Slovensku vtedy v roku 1995 ešte nebolo možné dennou formou študovať teológiu ako laik. Skúšal som to aj na gréckokatolíckej fakulte v Prešove, kde to umožňovali, ale... Mal som vlasy do pol pása, nosil som dlhú bradu a keď som sa tam chcel prihlásiť, pani zo študijného ma hneď poslala preč. Tak som skončil na pravoslávnej fakulte.

.tam im brada určite nevadila.
(Úsmev.) Nie, tam im to konvenovalo, samé široké úsmevy a hneď sme si porozumeli. Mne je pravoslávie blízke. Tak som ako katolík nastúpil na pravoslávnu fakultu a vyštudoval ju. No to, že som bol katolík, ktorý vyštudoval pravoslávie, sa ukázalo ako stigma. Katolíci nemali záujem, aby som učil deti náboženstvo, a pravoslávni zas chceli, aby som prestúpil na pravoslávie a stal sa popom. Hneď mi aj núkali faru.

.to ste nechceli?
Pravoslávie je krásne, ale jeho prejav je antiekumenický a uzavretý, a to je pre mňa problém. Niektorí mnísi v Rusku dokonca pália spisy pravoslávnych teológov, ktorí sú trochu otvorenejší. Aj na fakulte bola atmosféra dosť antiekumenická. Ako katolík som tam mohol študovať, ale vedel som, že by som v tej cirkvi trpel, som človek otvoreného srdca. A tak som sa po škole živil grilovaním kureniec v bare, robil som vlastne všeličo a modlil som sa, aby sa mi ukázala cesta, kadiaľ ísť.

.aká bola vtedy vaša identita?
Katolícka. Ale celý čas sa identifikujem ako kresťan s otvoreným srdcom.

.ale dnes ste už husita.
V svedomí som nič meniť nemusel.

.niečo ste zmeniť museli. Napríklad vzťah k pápežovi.
Už aj predtým som dogmu o pápežovi vnímal ako dogmu o morálnej autorite, ktorá nás zaväzuje, ale dogmu o pápežskej neomylnosti som nepovažoval za takú podstatnú. Aj Katolícka cirkev má dogmy odstupňované. Je oveľa dôležitejšie veriť v svätú Trojicu ako v pápežskú neomylnosť. Tieto otázky pre mňa nikdy nehrali primárnu úlohu. Podobne ako ďalšia novodobá dogma o nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Tomáš Akvinský neveril v nepoškvrnené počatie a je v Katolíckej cirkvi svätý. Vnímam to stále rovnako – Panna Mária Bohorodička je pre mňa veľmi dôležitá, zahŕňam ju do modlitieb, modlím sa Zdravas... Aj vo svojej pracovni na fare mám na stene portrét Bohorodičky. Zvesil som portrét Masaryka a dal tam Pannu Máriu. (Úsmev.)

.ale to nie je asi vo vašej cirkvi celkom bežné.
Nie, ale zaplať Pánboh ani zakázané.

.prečo ste si vybrali husitskú cirkev?
Je to cirkev ekumenická, otvorená, tolerantná. A osoba majstra Jána Husa je mi blízka. Vnímal som to ako určité duchovné poslanie, ktoré mi vlastná cirkev uprela a nečrtala sa mi takáto možnosť nikde inde. Mohol som síce doteraz grilovať kurence, aj to má zmysel, ale chcel som duchovne slúžiť ľuďom.

.ako to vzali ľudia z Cirkvi československej husitskej, keď sa im prihlásil slovenský katolík s vyštudovanou pravoslávnou teológiou, že chce nielen vstúpiť do cirkvi, ale chce byť v nej aj kňazom?
Pokiaľ máte vyštudovanú teológiu, tak v husitskej cirkvi treba zložiť v Prahe ešte skúšku zo systematickej teológie a z cirkevných dejín, a potom už máte plnoprávne teologické vzdelanie a môžete byť vysvätený za kňaza. Najprv sa však musíte osvedčiť ako kazateľ, čo je nižší hierarchický stupeň.  

.neprekážalo ľuďom z cirkvi, že prichádza človek blízky katolicizmu?
Nie, husitská cirkev chápe Kristovu cirkev ako spoločenstvo všetkých pokrstených, ktorí vzývajú Krista ako Spasiteľa, hlásia sa k základným kresťanským dogmám a praktizujú to. To znamená, že keď k nám príde na prijímanie katolík, pravoslávny, baptista..., tak môže pristúpiť k Večeri pánovej.

.v čom je najväčší rozdiel medzi katolíckou a husitskou cirkvou?
Husitská cirkev vznikla z modernistického prúdu počas prvej Československej republiky, keď padla monarchia. V Katolíckej cirkvi vtedy existovali isté obrodenecké prúdy, ale tie neboli len v Československu, ale aj vo Francúzsku či Nemecku. Bola to snaha o reformu určitých vecí – liturgia v rodnej reči, zdobrovoľnenie celibátu a celkový dôraz na slobodu svedomia. Modernistické hnutie chcelo veci, ktoré potom Druhý vatikánsky koncil prirodzene reflektoval. Preto dnes je tých rozdielov menej.

.ale niektoré podstatné rozdiely ostali.
Iste, naša cirkev neuznáva pápežský primát, nemáme povinný celibát a v teologickej rovine sme braní ako liberálnejší katolicizmus. Tak to bolo pôvodne aj myslené. U nás by určite Róbert Bezák nebol suspendovaný z funkcie, pretože to, ako žil a pôsobil, plne zodpovedalo nášmu ponímaniu otvoreného človeka, ktorý sa snaží ísť cestou pokory, kladie dôraz na prostotu života, neodčleňuje sa od ľudí. U nás sú biskupi často medzi ľuďmi. Občas keď sme niekde s veriacimi a sú tam aj katolíci, tak sú prekvapení a hovoria mi: vy ako biskup prídete sem medzi nás, sedíte s nami a bavíte sa ako rovný s rovným. Na toto nie sme u našich biskupov zvyknutí. Samozrejme, rozdiel je aj v dogmách, ako nepoškvrnené počatie, nanebovzatie Panny Márie, to nemáme, ale na druhej strane, nie sme klasická protestantská cirkev.

.prečo nie?
Sme, podobne ako anglikáni, čosi medzi Rímom a Lutherom. Máme sedem sviatostí, luteráni majú len dve. Uznávame aj Tradíciu, nielen Písmo. Spoločné koexistovanie kresťanských cirkví je v súčasnom Česku čoraz tesnejšie, pretože všetky kresťanské cirkvi sú tu dnes minoritou. Napríklad u nás v Hodoníne máme s katolíckym dekanom spoluprácu po všetkých stránkach, aj na pivo spolu chodíme. Minule som robil ich schole na omši gitarový sprievod. Moji synovia hocikedy miništrujú v katolíckom kostole.

.o Česku sa zvykne hovoriť ako o najateistickejšej krajine Európy. Ako to ovplyvňuje prácu kňaza?
Kňazi si viac vážia svojich veriacich, nedovolia si tam také faux pas, ako si dovolili na Slovensku. To si v Česku neviem predstaviť. Musíme sa snažiť byť autentickí. Sme pod drobnohľadom a každý prešľap cirkvi sa veľmi zviditeľní. Musíme svet prijímať s otvorenejšou náručou. Bežné problémy ľudí vnímať oveľa citlivejšie, empatickejšie a aj naša misia medzi ľuďmi musí byť v autentickom presvedčivom duchu. Nemôžeme chodiť s bubnom na zajace. Ako hovoril sv. František svojim učeníkom: „Evanjelizujte stále a keď je potrebné, použite aj slová.“ Teda nie chodiť a ľudí verbálne lanáriť do kostola, ale vydávať svedectvo svojím životom – to je primárne. Ľudia v Česku sú citliví na náboženské prejavy, chcú si chrániť svoj priestor a bránia si ho aj pred cirkvou. Ale keď zistia, že ste úplne normálni, že vám nejde o to, aby ste ich priškrtili a dotiahli do kostola, tak zmäknú a normálne komunikujú.

.keďže veriaci sú v Česku vzácnosťou, môžete si dovoliť mať na nich aj veľké nároky? Napríklad čo sa týka interrupcií alebo odmietania registrovaných partnerstiev.
V týchto veciach držia kresťanské cirkvi spolu. Hoci nie sme povinní hľadieť na to, čo hovorí rímsky biskup, lebo naše cirkvi sú úplne svojbytné, napriek tomu si myslím, že pre niektorých našich veriacich aj našich duchovných je dôležité, čo pápež povie. Pre mňa osobne to je dôležité a vidím tam určitú jednotu.

.vnímajú to tak aj vaši kolegovia?
Pred pár rokmi bol u nás taký prípad: jeden kolega kňaz z pražskej diecézy svojvoľne oddal dvoch mužov – homosexuálov. Drvivá väčšina cirkvi sa postavila proti tomu, nikto na tom nechcel participovať. Podobne je to pri interrupciách – to je pre nás rovnako neprijateľná vec. Držíme sa Biblie a preto dochádzame k podobným záverom ako Katolícka cirkev, hoci sme liberálnejšie ladení. Ale etických otázok sa náš liberalizmus príliš netýka. Alebo sa ich týkal pred osemdesiatimi rokmi.

.teda v čase, keď husitská cirkev vznikala.
Áno, keď sa konštituovala, keď hľadala svoju tvár. Vtedy to bolo programové: Nebudeme ako katolíci, budeme hľadať svoje pohľady na vec a veľký dôraz sa vtedy kládol na vedecké poznanie.

.v tom čase sa v tejto cirkvi pestoval aj český nacionalizmus. To ešte pretrváva?
V určitých kruhoch áno. Masaryk, Žižka... Mne to nie je blízke. My sme kresťanská cirkev a základ je svätá Trojica a kresťanská tradícia. Každá cirkev má nejakú politickú rovinu, ale to môže byť len v úzadí, nie primárne. Dnes to už v našej cirkvi nie je primárne. Samozrejme, Masarykovi k výročiu vždy položíme vence, to je v poriadku, na tom sa aj ja zúčastňujem.

.v začiatkoch bola husitská cirkev veľmi naladená voči Rímu. To ustupuje?
Tie animozity boli obojstranné. Ale už druhá generácia našich teológov v 40. rokoch zistila: „Ujeli sme moc.“ (Úsmev.) A to aj voči základným kresťanským fundamentom. A potom prišiel komunizmus s klímou totalitarizmu.

.husitská cirkev však bola najprv komunistami tolerovaná a cirkev dokonca verejne podporila stalinské vedenie v čase, keď ostatné cirkvi už boli tvrdo perzekvované.
Áno, ale potom „rudá pěst“ dopadla aj na našu cirkev a začali sa profilovať nové osobnosti, ktoré spolu s katolíkmi a evanjelikmi hľadali spoločnú kresťanskú platformu, ktorá by bola opozíciou proti komunistickej ideológii.

.hovoríte, že v husitskej cirkvi nastupuje nová generácia biskupov a mení sa vzťah ku katolicizmu. Je to významný trend?
Vzťah ku katolicizmu sa mení už dlhé desaťročia. Už za komunizmu sa  hrany začali otupovať a to z oboch strán. Po revolúcií sa to ešte zintenzívnilo. Môj predchodca v biskupskom úrade začal napríklad robiť duchovné cvičenia. To predtým nebývalo. Najskôr to bola novota a niektorí starohusiti sa na to pozerali cez prsty, ale dnes duchovné cvičenia robia už napríklad aj v plzenskej diecéze a keď ich robíme v Brne, prichádzajú k nám aj ľudia z iných diecéz. Podľa mňa bude to prerastanie našej a katolíckej spirituality  pokračovať. Náš olomoucký biskup má napríklad dcéru, ktorá je karmelitánka.

.členom vašej cirkvi je aj Václav Klaus, ktorý sa pritom nehlásil k viere.
On bol členom našej cirkvi rodovo, bol tzv. matrikový člen, ale hovoril o sebe, že je ateista. Aktívne sa k nám ani nehlásil, zato sa k nám veľmi hlásil Jiří Paroubek. Vraj bol aktívnym veriacim aj predtým. Navštevoval naše bohoslužby a keď bol vo vrcholovej politike, tak sa k nám hlásil. Mne to veľmi nesedelo. Nevadilo mi, že je na bohoslužbe ako veriaci, ale vadilo mi, keď tam bol protežovaný.

.vy ste istý čas žili, meditovali a modlili sa v Negevskej púšti. Prečo?
V roku 1995 sme s priateľmi išli pracovať do Izraela, do Negevskej púšte. Bolo pre mňa obohacujúce, že sme žili v údolí Faran, ktoré sa spomína aj v Biblii. Tiahol tadiaľ so židovským národom aj Mojžiš. Púšť je úžasná, je tam hlboké ticho a absolútna prázdnota. Človek je tam sám, ľahšie tam vyprázdni hlavu, utíši myšlienky a môže sa naladiť na Boha. Je to spirituálne miesto a mohol som sa tam venovať tomu, čo mi je bytostne blízke – vnútornej modlitbe a meditácii.

.čo to je vnútorná modlitba?
Takzvaná modlitba srdca alebo vnútorná modlitba vznikla v prvých storočiach, keď mnísi odchádzali do púšte žiť asketicky a pustovnícky. Má svoju tradíciu približne od tretieho storočia až po dnešok. Ide o to, aby sa modlitba dostala dostatočne človeku až do krvi a kostí, aby sa v duchu „bez prestania modlil“. Najlepšie do rytmu svojho dychu. Môžete sa modliť: Kriste, zmiluj sa. Alebo: Boh je láska. Môžete si vybrať krátky verš z Biblie a potom sa ho kdekoľvek v duchu modliť.

.veľa hovoríte o tichu, stíšení, meditácii. Prečo?
Pretože je to základná ľudská potreba. Hluku a zhonu je všade veľa, ale ticho nám chýba. A ukazuje to aj trend v súčasnosti – ľudia sa chcú stíšiť. Chcú ísť na týždeň do kláštora, na exercície, chcú hľadať hlbšiu spiritualitu.

.hovoríte o potrebe ticha, ale zároveň ste bol kedysi metalista.
(Smiech.) Svet je plný paradoxov. Mňa metal vždy viedol k dobru. Mal som šesť rokov, keď som začal počúvať metal, moji starší kamaráti ho už mali na „kotučákoch“. Sedeli sme a počúvali. Bolo to ako zjavenie, tiež určitý spirituálny vnem. Nič také nebolo možné počuť v komunistickom rádiu. Akýsi uškriekaný hlas čosi drásajúco zvestoval. Metal je existenciálny, to nie je žiadna plytčina, to je hlbina, vnútorná výpoveď. Tí ľudia spievajú o tom, ako zažili v detstve týranie, ako vyrastali v rozvrátených rodinách, otec alkoholik, matka šliapala chodník, deti sa potulovali po uliciach, a to v nich zanechalo traumy.

.metalisti sú však niekedy na opačnej strane duchovného spektra.
Nikdy ma nezaujímali extrémistické skupiny, ktoré explicitne hlásali zlo, alebo sa programovo hlásili k otvorenému satanizmu. To mi prišlo trápne, také pubertálne. Metal je mnohoprúdová diaľnica, sú tam braky, ale aj obrovské umelecké skvosty.

.ako dlho ste hrali metal?
Prvú kapelu som založil v roku 1985. Potom som si našiel lepších hudobníkov a od roku 1987 som aktívne pôsobil vo viacerých metalových skupinách, ale keď som sa vrátil z vojny, už som sa k tomu nevrátil. Začal som skladať folk. Ale nezanevrel som na metal a ani nehovorím, že som už z neho vyrástol.

.k metalu patril aj alkohol a divoký spôsob života. Aj to máte za sebou?
Iste, ale nebol som metalista, ktorý prevracia smetné koše a každému nadáva. Nikdy som špak od cigarety nehodil na zem, ale len do koša. Vždy som bol dobrý a slušný metalista. (Úsmev.)

.vo svojej knižke Som Husákovo dieťa píšete o komunite drogovo závislých ľudí. To ste naozaj zažili?
Áno, ale mňa to už aktívne nezastihlo. Keď som v osemnástich rokoch prestal piť, tak tieto veci k nám ešte len začali prenikať. Na začiatku 90. rokov začali mnohí fajčiť marihuanu a niektorí prešli na heroín. Ja som vtedy už bol, našťastie, úplne inde. Ale viacerí moji kamaráti, s ktorými som vyrastal, na tom stroskotali. Prišiel som do Žiaru na opušťák z vojny a stretol som kamoša, ktorý mal predtým deväťdesiat kíl, a zrazu vyzeral ako troska.

.v tom bol Žiar nad Hronom nejako špecifický?
Asi nie. V mojom okolí bolo viacero ľudí, ktorí slobodu jednoducho nezvládli. Keď človek nenájde vnútorné poklady, naplnenie, spiritualitu, siahne po instantných náhradách.

.vy sa hlásite k františkánskej spiritualite. Čím vám je blízka?
Mne je blízka celá spiritualita nerozdelenej cirkvi, tak Východu, ako aj Západu. Najmä tá mystická. Inšpirujú ma púštni otcovia, patristika, teraz  v našej diecéze rozposielam modlitby, ktoré sa každý večer modlíme, plus meditáciu a myšlienku na týždeň. Citujem cirkevných otcov, Augustína, Jána Zlatoústeho, mystikov ako Ján z Kríža, František Saleský, Serafím Sarovský. Niečo také sa pred pár desiatkami rokov v našej cirkvi nepraktizovalo. Bola oveľa viac zameraná na českú reformáciu.

.hovoríte viac o katolíckych svätých ako o Jánovi Husovi. Zvláštne.
Jan Hus je pre mňa rovnako podstatný. Bol obranca svedomia, pravdy a ako kňaz mal v danej dobe problém s hierarchiou. V dnešnej dobe by ho nemal. Hus je môjmu srdcu veľmi blízky. Aj my máme svojich mystikov. Napríklad Ján Milíč z Kroměříže, Husov predchodca, bol veľmi podobný Františkovi z Assisi. Bol mystik, veľa sa modlil a mal extatické stavy. Zároveň hlásal chudobu a prostotu života a venoval sa aj pastorácii prostitútok. V Prahe pre ne založil charitatívny dom.

.máte farnosť v Hodoníne. Koľko veriacich tam chodí v nedeľu na bohoslužby?
Mám v kartotéke asi stopäťdesiat veriacich, ale na bohoslužby v nedeľu ich chodí približne dvadsať.

.nie je to depresívne, tak málo ľudí?
Nie, pretože za päť rokov som tento počet zvýšil. (Úsmev.) Keď som  začínal, tak chodilo šesť, sedem ľudí. Niektorí už zomreli. Viem, my sme tu na Slovensku zvyknutí na iné počty. Ale v meste Louny, kde som predtým pôsobil, chodilo napríklad do katolíckeho kostola cez týždeň tiež pätnásť ľudí.

.aký je to pocit, kázať takému malému počtu ľudí?
Svätý František, keď nemal komu kázať, kázal vtáčikom. Pravoslávny kolega v Hradci Králové slúžieval v prázdnom kostole. Človek nemôže prepadať beznádeji. Musíme sa modliť, udržať si nádej a veriť, že Kristovo dielo sa udrží a rozvinie tam, kde to Kristus a Boží Duch bude chcieť. Chodil som napríklad slúžiť bohoslužby do malej dedinky, kde na ne chodili len dve babičky. Oslavovali sme Krista a bolo to pre všetkých troch veľmi hlboké. Ak chceme ísť do hĺbky, nesmieme sa báť počtov. Ide o to, aby kňaz nesedel na fare. V poriadku, v nedeľu mi príde do kostola dvanásť ľudí, ale musím byť ľuďom prospešný celý týždeň. Chodiť do nemocnice, do domova dôchodcov, do centier pre rodinu. Jednoducho, slúžiť všade tam, kde ma potrebujú.

.celkovo má vaša cirkev v Čechách a na Morave koľko veriacich?
Teraz sú tie počty tristné. Keby ste sa opýtali pred tromi rokmi, tak vám poviem, že podľa posledného sčítania ľudu to bolo viac ako 90-tisíc. Teraz je to len okolo 40-tisíc. Za posledných desať rokov počet klesol viac ako o polovicu. Katolícka cirkev išla dole o približne milión veriacich a evanjelici tiež približne o polovicu.

.ide to v Česku takým smerom, že o niekoľko rokoch tam budú prázdne kostoly?
Môže sa to stať.  Ale v poslednom čase k nám prichádza relatívne dosť mladých ľudí, čo sa predtým nedialo. Počty sa pravdepodobne budú zmenšovať, ale to neznamená, že Kristova cirkev zanikne. Toho sa nebojím.

.v Česku boli donedávna vo vláde politici ako Nečas, Schwarzenberg, Kalousek, ktorí sa prezentovali ako veriaci. Zároveň však mali rôzne aféry, rozvádzali sa, mali milenky. Ako to vnímali českí veriaci?
Keby ste túto otázku položili v Česku, tak by sa väčšina ľudí zasmiala. Ak tam bol niekto z tejto trojice vnímaný ako veriaci človek, tak možno Schwarzenberg.

.v Česku boli veľkou témou cirkevné reštitúcie.
Renomé kresťanských cirkví značne poškodili. Celá diskusia sa točila len okolo toho, že v čase krízy sú cirkvi nenažraté. Je dobré, že sa to vyrovnalo, len je škoda, že sa tak neurobilo v priaznivejšom čase. Médiá to stavali do takej zjednodušenej polohy, že cirkvám budú vyplatené miliardy a odluku vôbec nespomínali. Nepovedali: Týmto pádom štát prestane cirkvi financovať a zbaví sa bremena. Chybu však vidím aj na našej starne, nedokázali sme to lepšie komunikovať.

.otázka, je či sa to vôbec dalo. Ľudia za tým videli iba kopec peňazí.
Bolo by to ťažké, ale možno sa to dalo.

.pomôžu reštitúcie cirkvám?
Je dobré, že cirkvi budú samostatné a nezávislé. To je veľká devíza, ktorú by sme si mali vážiť. Druhá vec je, že hlavne menšie cirkvi začnú mať časom finančné problémy. Týka sa to aj našej cirkvi. Bude nás to zároveň nútiť, aby sme viac vstupovali do sekulárnej sféry. Ako kňaz môžem aj učiť, môžem pracovať ako sociálny pracovník v rámci nejakého projektu pre narkomanov a mať z toho aj nejaký finančný prínos. Pre spoločnosť sa tak môžeme stať hodnovernejšími.  

.v poslednom čase  čoraz  viac počuť meno Františka z Assisi. Aj vy ho často spomínate. Prečo je to tak?
Duch Františka sa vznáša nad Zemou. Pre mňa je dôležitou postavou, ikonou, už dlhé roky. Ak sme vedení Duchom svätým, tak on asi chce, aby sa hodnoty, ktoré reprezentoval svätý František, viacej zviditeľnili, prinášali plody a rástli. Určite nie je náhoda, že nový pápež si zvolil meno František.

.nie je to tým, že žijeme v časoch finančnej krízy a chudoba môže mať svoju hodnotu?
Neviem, či to sekulárna časť spoločnosti takto vníma. Skôr si myslím, že im je svätý František ukradnutý.  Ale pre duchovne citlivých ľudí je ukazovateľom dôveryhodnosti kresťanstva. Ak chce kresťanstvo byť presvedčivé, tak musí biblicky povedané „zatiahnuť na hlbinu“. A František bol hlbina.

Juraj Jordán Dovala/
Narodil sa v roku 1974 v Žiari nad Hronom. Skladal hudbu a účinkoval vo viacerých rockových kapelách. V rokoch 1996 až 2001 študoval ako laik na Pravoslávnej teologickej fakulte v Prešove a venoval sa aj projektu letného tábora Katarínka, ktorého cieľom je záchrana Kláštora sv. Kataríny Alexandrijskej v Západných Karpatoch. V roku 2002 sa stáva kňazom Cirkvi československej husitskej. Ako kňaz pôsobí v Hodoníne. Tento rok bol zvolený za biskupa Brnianskej diecézy tejto cirkvi. Napísal viacero kníh. Napríklad Ticho, Katedrála, Chrám uprostred trhoviska, Som Husákovo dieťa. Je ženatý a má štyri deti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite