Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Lumen fidei

.františek .časopis .klub

Nový pápež vydal svoju prvú encykliku. Nazýva sa Lumen Fidei (Svetlo viery) a ako sám povedal, „napísali ju štyri ruky“. Dielo završuje chápanie náboženskej viery Benedikta XVI. Prinášame jej úryvok.

Svetlo viery – týmto výrazom označuje tradícia cirkvi veľký dar, ktorý priniesol Ježiš, ktorý sa v Jánovom evanjeliu predstavuje slovami: „Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal v tmách.“ (Ján 12,46). Aj svätý Pavol sa vyjadruje podobne: „Lebo Boh, ktorý povedal: ,Nech z temnôt zažiari svetlo,‘ zažiaril aj v našich srdciach“ (2 Kor 4,6). V pohanskom svete, hladnom po svetle, sa ujal kult boha Slnka, Sol invictus, vzývaného pri úsvite. Hoci slnko vychádzalo každý deň, bolo úplne jasné, že nedokáže svojím svetlom prežiariť celú ľudskú existenciu. Slnko totiž neosvetľuje celú realitu, jeho lúče nemôžu preniknúť do tieňa smrti, kde sú ľudské oči pred jeho žiarou zavreté. „Pre vieru v slnko,“ hovorí svätý mučeník Justinus, „dosiaľ nikto nebol ochotný zomrieť.“ Kresťania, vedomí si nesmierneho horizontu, aký im otvorila viera, nazývali Krista pravým slnkom, ktoré „svojimi lúčmi dáva život“. Ježiš vraví Marte, ktorá oplakáva smrť svojho brata Lazara: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ (Ján 11,40). Tí, čo veria, vidia; vidia v svetle, ktoré osvetľuje celú cestu, pretože k nám prichádza od zmŕtvychvstaného Krista, rannej hviezdy, ktorá nikdy nezapadá.

.iluzórne svetlo?
A predsa, ak hovoríme o svetle viery, môžeme počuť námietky mnohých našich súčasníkov. V modernom veku sa myslelo, že toto svetlo hádam mohlo stačiť antickým civilizáciam, ale našej dobe už neprináša nič nové, ani ľudstvu, ktoré dozrelo a je hrdé na svoj rozum a túži skúmať budúcnosť novými spôsobmi. Viera sa z tohto hľadiska javila ako iluzórne svetlo, ktoré bránilo človeku pestovať túžbu po poznaní. Mladý Nietzsche povzbudzoval svoju sestru Elisabeth, aby riskovala a vydala se „novými cestami..., v neistote hľadala svoju vlastnú cestu“. A dodal: „V tomto bode sa cesty ľudstva delia. Ak chceš nájsť pokoj duše a šťastie, potom ver, ak ale chceš nasledovať pravdu, tak hľadaj.“ Viera akoby odporovala hľadaniu. Od tohto bodu začne Nietzsche rozvíjať svoju kritiku kresťanstva, ktoré malo údajne minimalizovať zmysel ľudskej existencie a ukracovať život o novosť a dobrodružstvo. Viera by potom bola len akousi ilúziou svetla, ktorá bráni osvietenému ľudstvu v jeho ceste k budúcnosti.
V tomto procese bola viera asociovaná s temnotou. Boli takí, ktorí si mysleli, že ju možno zachrániť, ak pre ňu nájdu priestor, bokom od svetla rozumu. Taký priestor sa otváral všade tam, kde nedokázalo dosvietiť svetlo rozumu, tam, kde nebolo možné dosiahnuť istotu. Viera bola preto chápaná ako skok do tmy, ktorý urobíme pri nedostatku svetla, ťahaní slepou emóciou; alebo ako subjektívne svetlo, schopné možno zahriať srdce alebo súkromne utešiť, ale nie ako niečo, čo sa môže iným predstaviť ako objektívne a spoločne zdieľané svetlo, ktoré ukazuje cestu. Pomaly, ale jasne sa však ukázalo, že svetlo autonómneho rozumu nedokáže dostatočne osvetliť budúcnosť, ktorá nakoniec zostáva nejasná a plná strachu z neznáma. Výsedkom je, že ľudstvo sa takto vzdalo hľadania veľkého svetla, samotnej Pravdy, a uspokojilo sa s menšími svetlami, ktoré osvietia prchavý moment, ale nedokážu ukázať cestu. Keď absentuje svetlo, dochádza k zmäteniu, je nemožné rozlíšiť dobro od zla, alebo cestu, ktorá vedie k cieľu, od cesty, ktorá nás vodí dokola a nikam nevedie.

.svetlo, ktoré treba obnoviť
Je preto nevyhnutné znovu objaviť, že svetlo je viera, pretože ak zahynie  plameň viery, všetky ostatné svetlá začnú temnieť. Svetlo viery je jedinečné, pretože dokáže osvietiť každý aspekt ľudskej existencie. A tak mocné svetlo nemôže vychádzať z nás samotných, ale z podstatne primordiálnejšieho zdroja: jedným slovom, musí pochádzať od Boha. Viera vzniká v stretnutí s živým Bohom, ktorý nás volá a odhaľuje nám svoju lásku; lásku, ktorá nás predchádza a o ktorú sa môžeme bezpečne oprieť a budovať naše životy. Pretvorení touto láskou získame nový pohľad, nové oči na nahliadanie; uvedomíme si, že je v nej veľký prísľub plnosti, a otvorí sa nám pohľad do budúcnosti. Viera, ktorú dostávame od Boha ako nadprirodzený dar, sa stáva svetlom na ceste, ktoré riadi našu cestu v čase. Na jednej strane je to svetlo, ktoré vystupuje z minulosti,  svetlo základnej pamäti na Ježišov život, ktorým sa zjavila jeho dokonalá a spoľahlivá láska, ktorá je schopná triumfovať nad smrťou. Keďže Kristus vstal z mŕtvych a ťahá nás za hranicu smrti, viera je súčasne svetlom prichádzajúcim z budúcnosti a otvára pred nami rozľahlé horizonty, ktoré nás vedú za hranice nášho izolovaného „ja“ v ústrety širokému  spoločenstvu. Chápeme teda, že viera neprebýva v temnotách a šere, ale je svetlom pre naše temnoty. Dante v Božskej komédii, po tom, ako vyznal svoju vieru pred svätým Petrom, opisuje ju ako „iskru, ktorá sa stala horiacim plameňom a ako nebeská hviezda vo mne žiariť neprestáva“. Práve o tomto svetle viery by som chcel teraz hovoriť, aby rástlo a osvietilo prítomnosť a stalo sa hvězdou, ožarujúcou horizonty našej cesty v čase, keď ľudstvo obzvlášť svetlo potrebuje.
Kristus v predvečer svojho umučenia uisťoval Petra: „Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera“ (Lk 22,32). A potom mu povedal, aby utvrdil svojich bratov a sestry v tej istej viere. Vedomý si poslania zvereného nástupcovi svätého Petra, vyhlásil Benedikt XVI. rok viery, čas milosti, ktorý nám pomáha pocítiť veľkú radosť z viery a oživiť údiv nad vnímaním šírky horizontov, ktoré viera otvára, ako aj vyznávať našu vieru v jej jednote a celistvosti, a pritom zostať verný pamiatke Pána, podporený jeho prítomnosťou a pôsobením Ducha svätého. Presvedčenie, vychádzajúce z viery, ktorá dáva životu veľkoleposť a plnosť, sústredí ju na Krista a na silu jeho milosti, inšpirovalo misie prvých kresťanov. V mučeníckych skutkoch čítame tento dialóg medzi rímskym prefektom Rustikusom a kresťanom, ktorý sa volal Hierax: „Kde sú tvoji rodičia?“, pýtal sa sudca mučeníka. On mu odpovedal: „Naším pravým otcom je Kristus a našou matkou viera v neho“. Pre raných kresťanov bola viera ako stretnutie s živým Bohom, zjaveným v Kristovi, naozaj „matkou“, pretože ich priviedla na svetlo a zrodila v nich božský život, novú skúsenosť a žiarivú víziu ich existencie, za ktorú boli pripravení vydávať verejné svedectvo až do konca.
Rok viery sa začal v deň 50. výročia začiatku Druhého vatikánského koncilu. To samo osebe je jasným znamením, že Druhý vatikánsky koncil bol koncilom o viere do tej miery, ako nás vyzval, aby sme do stredu svojho cirkevného a osobného života kládli primát Boha v Kristu. Cirkev nikdy neberie vieru za samozrejmý fakt, ale vie, že tento Boží dar musí byť živený a posilňovaný, aby ju na jej púti mohol aj ďalej viesť. Druhý vatikánský koncil dal zažiariť viere v ľudské skúsenosti zvnitra, a vydal sa tak cestami súčasného človeka. Jednoznačne sa ukázalo, ako viera obohacuje život vo všetkých jeho dimenziách.
Tieto úvahy o viere v kontinuite so všetkým, čo o tejto teologickej cnosti vyhlásilo Magistérium cirkvi, sú mienené ako doplnok k tomu, čo v svojich encyklikách o láske a nádeji napísal Benedikt XVI. Bol to on sám, kto takmer dokončil prvú verziu encykliky o viere. Som mu za to hlboko vďačný, a ako jeho brat v Kristu prijímam jeho uhladenú prácu a pridávam do nej niekoľko svojich príspevkov. Nástupca Petra včera, dnes aj zajtra je vždy povolávaný utvrdiť svojich bratov a sestry v nevyčísliteľnom poklade viery, ktorý Boh dáva každému človeku ako svetlo na cestu.
Vo viere, ktorá je darom Boha a nadprirodzenou cnosťou, rozpoznávame, že nám bola ponúknutá veľká láska, boli sme oslovení dobrým slovom, Ježišom Kristom, vteleným slovom, Duchom svätým, ktorý nás pretvára, osvetľuje našu cestu do budúcnosti a dáva nám krídla nádeje, aby sme sa po nej mohli s radosťou vydať. Viera, nádej a láska vytvárajú zázračné spojenie, hnaciu silu kresťanského života, ktorá nás povzbudzuje k plnému spoločenstvu s Bohom. Ale aká je táto cesta, ktorú pred nami otvára viera? Odkiaľ pochádza jej mocné svetlo, ktoré svieti na cestu úspešného a naplneného života?

.abrahám, náš otec vo viere
Viera nám otvára cestu a sprevádza naše kroky v dejinách. A preto, ak chceme porozumieť, čo je viera, musíme sledovať jej cestu dejinami, jej priebeh a cestu veriacich ľudí, ako ju dosvedčuje v prvom rade Starý zákon. Jedinečné miesto patrí Abrahámovi, nášmu otcovi vo viere. V jeho živote sa stalo niečo znepokojujúce: Boh k nemu prehovorí; zjavuje sa mu ako Boh, ktorý hovorí a volá ho jeho menom. Viera sa viaže so sluchom. Abrahám nevidí Boha, ale počuje jeho hlas. Viera týmto spôsobom dostáva osobný charakter. Boh sa neukazuje ako boh nejakého konkrétneho miesta ani ako božstvo, viazané k nejakej  zvláštnej posvätnej dobe, ale ako osobný Boh, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba, schopný vstúpiť do kontaktu s človekom a uzavrieť s ním zmluvu. Viera je odpoveď na slovo, ktoré nás osobne oslovuje, ako „Ty“, ktoré nás volá naším menom.
Slovo, vyslovené Abrahámovi,  obsahuje obidve veci, aj povolanie, aj zasľúbenie. Po prvé je výzvou, aby opustil vlastnú zem, pozvaním k novému životu, začiatku exodu, ktorý smeruje k nepredvídateľnej budúcnosti. Pohľad, ktorý dala viera Abrahámovi, bude vždy spojený s potrebou vykonať krok vpred: viera „vidí“ do tej miery, do akej niekam smeruje, v miere, v ktorej si vyberá vstup do priestoru otvoreného Božím slovom. Toto slovo obsahuje aj sľub: Tvoje potomstvo bude početné, budeš otcom veľkého národa (porov. Gen 13,16; 15,5; 22,17). Abrahámova viera ako odpoveď na predošlé slovo bude vždy úkonom pamäti. Ale táto pamäť nebude zameraná na minulosť, ale bude to pamäť na sľub, bude schopná otvárať budúcnosť, osvetľovať kroky na ceste. Tak sa viera, ako pamäť toho, čo bude, memoria futuri, bude úzko spájať s nádejou.
Od Abraháma sa žiada, aby sa tomuto slovu zveril. Viera chápe, že niečo tak zdanlivo efemérne a prchavé ako slovo, ak je prenesené Bohom, ktorý je verný,  sa stáva absolútne istým a neotrasiteľným, garantujúcim kontinuitu nášho putovania v dejinách. Viera akceptuje toto slovo ako bezpečnú skalu, na ktorej možno stavať priame cesty, po ktorých možno putovať. Preto je v Biblii viera vyjadrená hebrejským slovom ‘emûnah, odvodeným zo slovesa ‘amàn, ktorého koreň znamená „podopierať“. Výraz ‘emûnah môže znamenať tak vernosť Boha, ako aj vieru človeka. Veriaci človek dostáva svoju silu z toho, že sa zveruje do rúk Boha, ktorý je verný. Svätý Cyril Jeruzalemský sa pohráva s dvojitým významom tohto slova, ktoré sa vyskytuje aj v príslušnom gréckom (pistós) a latinskom (fidelis) ekvivalente a velebí dôstojnosť kresťana, ktorému sa dostáva to isté označenie, aké má samotný Boh: obidvaja sú „verní“. Ako vysvetľuje svätý Augustín: „Človek je verný, keď verí Bohu a jeho sľubom; Boh je verný vtedy, keď robí to, čo sľúbil človeku.“
Na pochopenie Abrahámovej viery je dôležitý posledný aspekt jeho príbehu. Božie slovo, hoci prináša novosť a prekvapenie, nie je nijako cudzie Abrahámovej skúsenosti. V hlase, ktorý k nemu prehovára, rozpoznáva praotec hlbokú výzvu, ktorá bola odjakživa prítomná v jeho bytosti. Boh spája svoj prísľub s tým aspektom ľudského života, ktorý sa odjakživa zdal  najviac „sľubný“, menovite s rodičovstvom a zrodením nového života: „Tvoja žena Sára ti porodí syna a dáš mu meno Izák“ (Gen 17,19). Boh, ktorý žiada od Abraháma úplnú dôveru, sa mu zároveň zjavuje ako zdroj všetkého života. Takto sa viera spája s otcovstvom Boha, z ktorého povstáva všetko stvorenie; Boh, ktorý povoláva Abraháma, je Stvoriteľ, ten, ktorý „volá k bytiu to, čoho niet“ (Rim 4,17), ten, ktorý „si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil... aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými deťmi“ (Ef 1,4-5). Viera v Boha pre Abraháma osvetľuje najhlbšie korene jeho bytia, umožňuje mu rozpoznať zdroj dobra, ktoré je na počiatku všetkých vecí, a potvrdzuje, že jeho život nemá pôvod v ničote alebo náhode, ale je plodom osobného povolania a osobnej lásky. Tajomný Boh, ktorý ho povolal, nie je žiadnym cudzím božstvom, ale tým, ktorý je pôvodcom všetkého, čo je. Veľká skúška Abrahámovej viery, obetovanie jeho syna Izáka,  ukazuje rozsah, akým je táto primordiálna láska schopná zaručit život aj po smrti. Slovo, ktoré dokáže požehnať syna v jeho „odumretom“ tele a „odumretom lone“ Sáry (porov. Rim 4,19), bude schopné zaručiť prísľub budúcnosti bez ohľadu na všetky hrozby a nebezpečenstvá (porov. Žid 11,19; Rim 4,21).

.viera Izraela
Dejiny izraelského národa pokračujú v knihe Exodus v stopách Abraháma. Viera sa opäť raz rodí z pôvodného daru. Izrael dôveruje Bohu, ktorý sľubuje, že ho vyslobodí z jeho biedy. Viera sa stane povolaním na dlhú cestu, ktorá vedie k uctievaniu Pána na hore Sinaj a zdedeniu zasľúbenej zeme. Božia láska má rysy otca, ktorý vedie svojho syna po ceste (porov. Dt 1,31). Izraelitské vyznanie viery sa odvíja ako rozprávanie o dobrodení Boha, jeho konaní, ktorým vyslobodzuje a vedie ľud (zrov. Dt 26,5-6), príbeh, ktorý tento ľud predáva z generácie na generáciu. Božie svetlo svieti Izraelu prostredníctvom pamiatky skutkov, ktoré učinil Pán, pripomínaných a uctievaných bohoslužbou, odovzdávaných z rodičov na deti. Tu vidíme, ako je svetlo viery spojené s konkrétnymi životnými príbehmi, s vďačnou spomienkou na Božie zásahy a postupným naplnením jeho prísľubov. Gotická architektura to dokázala vyjadriť majstrovsky: vo veľkých katedrálach prichádza svetlo zhora cez vitráže, znázorňujúce dejiny spásy. Božie svetlo k nám prichádza skrz príbeh o jeho zjavení a ako také je schopné osvetľovať náš prechod v čase, pripomínať jeho dary a demonštrovať, ako napĺňa svoje prísľuby.  
Dejiny Izraela nám ukazujú aj pokušenie neviery, do ktorej tento lid neraz upadol. Opak viery je zobrazený ako modloslužba. Zatiaľ čo Mojžiš hovorí na Sinaji s Bohom, ľud nedokáže uniesť tajomstvo Božieho ukrývania sa, nedokáže vydržať, aby sa dočkal pohľadu na jeho tvár. Viera zo svojej podstaty vyžaduje zrieknutie sa okamžitého vlastníctva; je pozvaním k otočeniu sa na zdroj, pričom rešpektuje tajomstvo tváre, ktorá sa odhalí osobne a vo vhodnom čase. Martin Buber raz citoval definíciu modloslužby, ako ju navrhol rabín Kock: Modloslužbou je, „keď sa tvár obracia k tvári, ktorá nie je tvárou“. Namiesto viery v Boha sa uprednostňuje uctievanie modly, do tváre ktorej sa možno pozerať priamo a ktorej pôvod poznáme, pretože je to dielo našich rúk. Od modly nehrozí, že nás na niečo povolá, že sa budeme musieť vzdať našich istôt, pretože modly „majú ústa, ale nehovoria“ ( Žl 115,5). Modly existujú, začíname vidieť, ako výhovorka toho, že do stredu reality postavíme samých seba a dielo našich rúk. Človek, ktorý raz stratil základnú orientáciu, ktorá dáva jednotu jeho existencii, rozpadne sa podľa početnosti svojich túžob; odmietajúc čakať na čas zasľúbenia a jeho životný príbeh sa rozpadá na myriady okamihov. Preto je modloslužba vždy polyteizmom, bezcieľnym pohybom od jedného pána k druhému. Modloslužba neponúka cestu, ale prebytok rôznych ciest, ktoré nevedú nikam a vytvárajú rozsiahly labyrint. Tí, ktorí sa nechcú zveriť Bohu, musia počúvať hlasy bezpočtu modiel, ktoré kričia: „Dôveruj mne!“. Viera, ktorá je spojená s konverziou, je opakom modloslužby; odvracia sa od modiel a navracia k živému Bohu skrz osobné stretnutie. Veriť znamená dôverovať milosrdnej láske, ktorá vždy prijíma a odpúšťa, podporuje a orientuje naše životy a ukazuje svoju moc svojou schopnosťou narovnávať pokrivenosť našich dejín. Viera spočíva v ochote nechať sa vždy znovu pretvárať Božím povolaním. V tom je jej paradox: v ustavičnom obracaní sa k Pánovi objavujeme spoľahlivú cestu, ktorá nás oslobodzuje od rozkladu, do ktorého nás uvrhli modly. František/
Rímsky biskup a pápež Katolíckej cirkvi. Narodil sa v roku 1936 v Buenos Aires. Najskôr vyštudoval chémiu na Universidad de Buenos Aires. Potom sa rozhodol, že sa stane kňazom. Študoval filozofiu a teológiu, kňazom sa stal v roku 1969. Najskôr pôsobil ako stredoškolský učiteľ, neskôr prednášal teológiu. Rehoľné sľuby zložil v roku 1973, následne sa stal provinciálom rehole, ktorým bol do roku 1979. V roku 1992 bol vysvätený za pomocného biskupa v Buenos Aires, kardinálom bol menovaný v roku 2001, pápežom sa stal v marci 2013. Text je úryvkom z prvej encykliky pápeža Františka Lumen fidei, väčšinu ktorej napísal predchádzajúci pápež Benedikt XVI.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite