Slovo brata Filipa

Je mi teraz úplne jedno, že začínam ošúchanú pesničku, ale v posledných dňoch som sa jej napočúval od rodičov počítačových detí toľko, že mám toho po krk. A namietam: „Ale veď ten počítač ste im kúpili vy“! „Lenže dnes nemáš inú voľbu iba kúpiť,“ znela odpoveď. Cha, vraj connecting people, vraj aby ľudia spolu hovorili. Uvážte, kedy naposledy ste hovorili v rodinách spolu o veciach príliš ľudských na to, aby pri nich musela asistovať technika? Kedy naposledy ste sa v kupé vlaku dali do debaty s ľuďmi, čo voňajú človečinou, keď ste práve boli uzavretí v ohučanom svete svojej mp3?
Považujem za choré, keď otec rodiny dokáže vstávať o druhej v noci, aby kosil trávu na virtuálnej strategickej hre Farmmania s odôvodnením, že ak nepokosí, tak virtuálni súperi tejto planéty mu tú lúku skonfiškujú. Manželka v tom čase opäť prebaľuje ich syna, lebo vraj „ženská robota“. Plienka totiž nesmrdí virtuálne.
Poznám matku, nosiacu do práce káble od domáceho počítača, aby deti nemali oči ako angorské zajace. Poznám deti, ktoré svoje pokeci, fejsbuky a skajpy vypínajú v čase, keď ich rodičia vstávajú do roboty. Kedy sa tie naposledy prebehli s kamarátmi po pažiti bosou nohou a pocítili pritom, že naozaj žijú? Všetci, čo prepadli tejto elektronickej mánii, mi pripadajú ako narkomani.
A do tohto panoptika platónovskej jaskyne mi zaznieva ďalšia veta básne: „Človeka stretnúť, ktorého srdce v tebe bije. Deň, v ktorom nestretneš ho, prepadáš sa o stupeň nižšie medzi smeti, medzi relikvie…“