Inflácia v USA bola doteraz nepochybne veľmi nízka. Za posledných päť rokov stúpol index spotrebiteľských cien ročne len o 1,5 percenta. Ukazovateľ inflácie, ktorému FED dáva prednosť, čiže cenový index pre výdavky na osobnú spotrebu (bez potravín a energie), takisto vzrástol iba o 1,5 percenta. Pritom za rovnaké obdobie FED nakúpil bezprecedentne vysoké objemy dlhodobých dlhopisov. Kúpil ich v hodnote vyše 2 biliónov dolárov, čo je takmer desaťkrát viac, než sa ročne nakupovalo za predošlé desaťročie. Len za posledný rok stúplo portfólio dlhopisov v bilancii FED-u o vyše 20 percent.
.čo robí FED inak
Historické záznamy ukazujú, že rýchly rast peňažnej zásoby naozaj podporuje vysokú infláciu. Toto bolo jasné počas nemeckej hyperinflácie v 20. rokoch a tiež v Latinskej Amerike počas 80. rokov. Ale aj miernejšie posuny v raste peňažnej zásoby v Amerike sa preniesli do zodpovedajúcich posunov v tempe inflácie. V 70. rokoch rástol objem peňazí v USA ročne priemerne o 9,6 percenta, čo bolo najviac za predošlé polstoročie. Inflácia dosahovala priemer 7,4 percenta, čo tiež predstavovalo polstoročný rekord. V 90. rokoch bol priemer ročného rastu peňažnej zásoby iba 3,9 percenta a priemerná inflácia bola len 2,9 percenta. Z týchto dôvodov nám inflácia, ktorá nereaguje na masívne nákupy FED-u za posledných päť rokov, pripadá taká nevysvetliteľná. Záhada sa však stráca, keď uznáme, že kvantitatívne uvoľňovanie nie je celkom to isté ako „tlačenie peňazí“. Alebo presnejšie – zvyšovanie peňažnej zásoby.
Peňažná zásoba, najužšie spájaná s infláciou, pozostáva najmä z depozitov, ktoré majú domácnosti a firmy v komerčných bankách. Vyššie nákupy dlhopisov zo strany FED-u tradične viedli k rýchlejšiemu rastu tejto zásoby peňazí. Lenže v roku 2008 došlo k zásadnej zmene v pravidlách FED-u, ktorá prerušila spojivo medzi nakupovaním dlhopisov a následným rastom objemu peňažnej zásoby. Preto FED nakúpil masívny objem dlhopisov, no pritom nevyvolal nárast peňažnej zásoby – a teda ani nárast inflácie.
Spojivo medzi nákupom dlhopisov a peňažnou zásobou sa odvíja od roly, ktorú hrajú „prebytkové rezervy“ komerčných bánk. Keď FED kupuje vládne dlhopisy alebo iné aktíva, napríklad hypotékami kryté cenné papiere, vytvára „rezervy“ pre komerčné banky, ktoré banky ukladajú v samotnom FED-e. Komerčné banky musia držať rezervy rovnajúce sa podielu z ich šekovateľných vkladov. Keďže rezervy, prekračujúce túto požadovanú sumu, pred rokom 2008 FED neodmeňoval žiadnymi úrokmi, komerčné banky boli motivované, aby domácnostiam a firmám požičiavali, až kým výsledný rast vkladov nepohltil všetky tieto prebytkové rezervy. A stúpajúce vklady v komerčných bankách v princípe zvyšovali relevantnú peňažnú zásobu.
Rastúci prísun bankových pôžičiek umožňuje domácnostiam a firmám zvyšovať výdavky. Tieto výdavky navyše znamenajú vyššiu hladinu nominálneho HDP. Časť vzostupu nominálneho HDP sa prejaví v podobe vyššieho skutočného HDP (upraveného o infláciu), kým zvyšok sa prejaví ako inflácia. Týmto spôsobom historicky zvyšovali nákupy dlhopisov zo strany FED-u peňažnú zásobu – a tiež tempo inflácie.
Spojivo medzi nákupmi dlhopisov zo strany FED-u a nárastom peňažnej zásoby sa zmenilo v roku 2008. FED totiž začal na prebytkové rezervy vyplácať úrok. Úroky na tieto úplne bezpečné a likvidné depozity motivujú banky, aby si prebytkové rezervy ukladali vo FED-e, a nepožičiavali ich ďalej, ako by to boli robili pred rokom 2008. Výsledkom je, že objem prebytkových rezerv, uložených vo FED-e sa dramaticky zvýšil – z menej ako 2 miliárd dolárov v roku 2008 na súčasných 1,8 bilióna. Lenže táto nová politika FED-u znamená, že po roku 2008 nedošlo k omnoho rýchlejšiemu rastu peňažnej zásoby.
Objem široko poňatej peňažnej zásoby (známej ako M2) rástol od konca roku 2008 do konca roku 2012 ročne len o 6,2 percenta. Nominálne HDP zvyčajne v dlhodobých horizontoch rastie rovnakým tempom ako peňažná zásoba. No keďže úrokové miery boli veľmi nízke a stále klesali, domácnosti aj inštitúcie boli po roku 2008 ochotné držať viac peňazí v pomere k celkovému nominálnemu HDP. Takže, hoci peňažná zásoba M2 rástla o viac ako 6 percent ročne, nominálne HDP rástlo len o 3,5 percenta a cenový index HDP stúpol iba o 1,7 percenta.
.vráti sa inflácia?
Nie je teda prekvapením, že inflácia zostáva mierna – vlastne miernejšia ako v hociktorom desaťročí od konca druhej svetovej vojny. A nikoho nemusí prekvapiť ani to, že kvantitatívne uvoľňovanie tak málo zvýšilo nominálne výdavky a reálnu ekonomickú aktivitu.
Neprítomnosť významnej inflácie za posledné roky neznamená, že takáto inflácia v budúcnosti nehrozí. Keď firmy a domácnosti napokon zvýšia svoj dopyt po pôžičkách, komerčné banky, majúce dostatočný kapitál, budú môcť na tento dopyt reagovať novým požičiavaním. Avšak bez toho, že by narazili na obmedzenia, ktoré by inak vyplynuli z nedostatočných rezerv. Nárast výdavkov firiem a domácností, ktorý z toho vyplynie, môže byť spočiatku vítaný, no onedlho sa môže stať zdrojom nechcenej inflácie.
FED v zásade môže obmedziť inflačné pôžičky, ak by zvýšil úrok na prebytkové rezervy. Lenže FED možno zaváha alebo nebude konať dosť dôrazne, keďže jeho úlohou je nielen udržiavať cenovú stabilitu, ale musí mať na pamäti aj zamestnanosť. Tento výsledok je pravdepodobnejší, ak vysoké hodnoty dlhodobej nezamestnanosti pretrvajú, aj keby sa inflácia zvýšila. A to je aj dôvod, prečo investori majú pravdu, ak sa obávajú prípadného návratu inflácie – hoci masívne nákupy dlhopisov zo strany FED-u v posledných rokoch k nej neviedli.
Autor je profesor ekonómie na Harvard University
Project Syndicate 2013.
.čo robí FED inak
Historické záznamy ukazujú, že rýchly rast peňažnej zásoby naozaj podporuje vysokú infláciu. Toto bolo jasné počas nemeckej hyperinflácie v 20. rokoch a tiež v Latinskej Amerike počas 80. rokov. Ale aj miernejšie posuny v raste peňažnej zásoby v Amerike sa preniesli do zodpovedajúcich posunov v tempe inflácie. V 70. rokoch rástol objem peňazí v USA ročne priemerne o 9,6 percenta, čo bolo najviac za predošlé polstoročie. Inflácia dosahovala priemer 7,4 percenta, čo tiež predstavovalo polstoročný rekord. V 90. rokoch bol priemer ročného rastu peňažnej zásoby iba 3,9 percenta a priemerná inflácia bola len 2,9 percenta. Z týchto dôvodov nám inflácia, ktorá nereaguje na masívne nákupy FED-u za posledných päť rokov, pripadá taká nevysvetliteľná. Záhada sa však stráca, keď uznáme, že kvantitatívne uvoľňovanie nie je celkom to isté ako „tlačenie peňazí“. Alebo presnejšie – zvyšovanie peňažnej zásoby.
Peňažná zásoba, najužšie spájaná s infláciou, pozostáva najmä z depozitov, ktoré majú domácnosti a firmy v komerčných bankách. Vyššie nákupy dlhopisov zo strany FED-u tradične viedli k rýchlejšiemu rastu tejto zásoby peňazí. Lenže v roku 2008 došlo k zásadnej zmene v pravidlách FED-u, ktorá prerušila spojivo medzi nakupovaním dlhopisov a následným rastom objemu peňažnej zásoby. Preto FED nakúpil masívny objem dlhopisov, no pritom nevyvolal nárast peňažnej zásoby – a teda ani nárast inflácie.
Spojivo medzi nákupom dlhopisov a peňažnou zásobou sa odvíja od roly, ktorú hrajú „prebytkové rezervy“ komerčných bánk. Keď FED kupuje vládne dlhopisy alebo iné aktíva, napríklad hypotékami kryté cenné papiere, vytvára „rezervy“ pre komerčné banky, ktoré banky ukladajú v samotnom FED-e. Komerčné banky musia držať rezervy rovnajúce sa podielu z ich šekovateľných vkladov. Keďže rezervy, prekračujúce túto požadovanú sumu, pred rokom 2008 FED neodmeňoval žiadnymi úrokmi, komerčné banky boli motivované, aby domácnostiam a firmám požičiavali, až kým výsledný rast vkladov nepohltil všetky tieto prebytkové rezervy. A stúpajúce vklady v komerčných bankách v princípe zvyšovali relevantnú peňažnú zásobu.
Rastúci prísun bankových pôžičiek umožňuje domácnostiam a firmám zvyšovať výdavky. Tieto výdavky navyše znamenajú vyššiu hladinu nominálneho HDP. Časť vzostupu nominálneho HDP sa prejaví v podobe vyššieho skutočného HDP (upraveného o infláciu), kým zvyšok sa prejaví ako inflácia. Týmto spôsobom historicky zvyšovali nákupy dlhopisov zo strany FED-u peňažnú zásobu – a tiež tempo inflácie.
Spojivo medzi nákupmi dlhopisov zo strany FED-u a nárastom peňažnej zásoby sa zmenilo v roku 2008. FED totiž začal na prebytkové rezervy vyplácať úrok. Úroky na tieto úplne bezpečné a likvidné depozity motivujú banky, aby si prebytkové rezervy ukladali vo FED-e, a nepožičiavali ich ďalej, ako by to boli robili pred rokom 2008. Výsledkom je, že objem prebytkových rezerv, uložených vo FED-e sa dramaticky zvýšil – z menej ako 2 miliárd dolárov v roku 2008 na súčasných 1,8 bilióna. Lenže táto nová politika FED-u znamená, že po roku 2008 nedošlo k omnoho rýchlejšiemu rastu peňažnej zásoby.
Objem široko poňatej peňažnej zásoby (známej ako M2) rástol od konca roku 2008 do konca roku 2012 ročne len o 6,2 percenta. Nominálne HDP zvyčajne v dlhodobých horizontoch rastie rovnakým tempom ako peňažná zásoba. No keďže úrokové miery boli veľmi nízke a stále klesali, domácnosti aj inštitúcie boli po roku 2008 ochotné držať viac peňazí v pomere k celkovému nominálnemu HDP. Takže, hoci peňažná zásoba M2 rástla o viac ako 6 percent ročne, nominálne HDP rástlo len o 3,5 percenta a cenový index HDP stúpol iba o 1,7 percenta.
.vráti sa inflácia?
Nie je teda prekvapením, že inflácia zostáva mierna – vlastne miernejšia ako v hociktorom desaťročí od konca druhej svetovej vojny. A nikoho nemusí prekvapiť ani to, že kvantitatívne uvoľňovanie tak málo zvýšilo nominálne výdavky a reálnu ekonomickú aktivitu.
Neprítomnosť významnej inflácie za posledné roky neznamená, že takáto inflácia v budúcnosti nehrozí. Keď firmy a domácnosti napokon zvýšia svoj dopyt po pôžičkách, komerčné banky, majúce dostatočný kapitál, budú môcť na tento dopyt reagovať novým požičiavaním. Avšak bez toho, že by narazili na obmedzenia, ktoré by inak vyplynuli z nedostatočných rezerv. Nárast výdavkov firiem a domácností, ktorý z toho vyplynie, môže byť spočiatku vítaný, no onedlho sa môže stať zdrojom nechcenej inflácie.
FED v zásade môže obmedziť inflačné pôžičky, ak by zvýšil úrok na prebytkové rezervy. Lenže FED možno zaváha alebo nebude konať dosť dôrazne, keďže jeho úlohou je nielen udržiavať cenovú stabilitu, ale musí mať na pamäti aj zamestnanosť. Tento výsledok je pravdepodobnejší, ak vysoké hodnoty dlhodobej nezamestnanosti pretrvajú, aj keby sa inflácia zvýšila. A to je aj dôvod, prečo investori majú pravdu, ak sa obávajú prípadného návratu inflácie – hoci masívne nákupy dlhopisov zo strany FED-u v posledných rokoch k nej neviedli.
Autor je profesor ekonómie na Harvard University
Project Syndicate 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.