Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zastaví nemecká ústava ECB?

.dalibor Roháč .časopis .týždeň v ekonomike

Minulý týždeň prebehlo na nemeckom ústavnom súde v Karlsruhe verejné pojednávanie vo veci nákupov vládnych dlhopisov Európskou centrálnou bankou. Aj keď sa nemecký ústavný súd radí medzi najmocnejšie súdy svojho druhu na svete, môže sa zdať zvláštne, že by európska menová politika mohla byť predmetom jeho záujmu.

Nemecká ústava, Grundgesetz, však umožňuje delegovanie právomocí nemeckej Bundesbanky súvisiacich s menovou politikou len v prípade, že dotyčná centrálna banka – v tomto prípade ECB – sa zaviaže udržiavať cenovú stabilitu.

Pojednávanie je reakciou na sériu ústavných sťažností. Podľa nich išiel program nákupu vládnych dlhopisov, ktorý ECB započala v septembri minulého roku, známy ako Outright Monetary Transactions (OMT), nad rámec jej úzkeho mandátu a odporoval nemeckému ústavnému poriadku.
Zaujímavejšia než právny rozmer je otázka, čo by Európska centrálna banka mala robiť. Väčšina ekonómov by sa zhodla v názore, že v ekonomických krízach existuje priestor pre stabilizačnú politiku. Koniec koncov, klasické dielo Miltona Friedmana a Anny Schwartzovej ukazuje, že nečinnosť Fedu tvárou v tvár kolapsu peňažnej zásoby v Spojených štátoch bol významným faktorom, vedúcim k Veľkej depresii 30. rokov.
Asi by teda bola chyba, keby sa ECB nepoučila a nerobila nič ohľadom kontrakcie peňažnej zásoby, ktorá nastala počas európskej dlhovej krízy. Je tiež možné tvrdiť (ako to robí dánsky ekonóm Lars Christensen), že ECB mala konať skôr a agresívnejsie, aby zabránila poklesu súkromného požičiavania a investícií, ktorý dnes v Európe vidíme.
Ale masívny nákup vládnych dlhopisov nie je nič, čo by sa dalo považovať za normálnu stabilizačnú politiku. ECB totiž vo veľkom nakupovala dlhopisy s neskrývaným cieľom zlepšiť podmienky, za ktorých si Grécko, Portugalsko či Taliansko požičiavajú.
Rozsah OMT je 524 miliárd eur – čiže približne polovica kapacity trvalého eurovalu. Tento rozsah sa však môže podľa uváženia ECB ľubovoľne zvýšiť. Šéf ECB Mario Draghi, koniec koncov, minulý rok vyhlásil, že ECB „urobí čokoľvek bude treba, aby zachránila euro“. Podobne, ako to bolo so zavedením eura, cieľ nakupovania dlhopisov nebol ekonomický, ale politický. Menovite, cieľom bolo udržať menovú úniu pohromade a pokračovať v procese európskej integrácie.
Obhajcovia Maria Draghiho majú pravdu v tom, že nákupy dlhopisov boli úspešné v zlepšení podmienok, za ktorých si problémové vlády v eurozóne požičiavajú. Táto výhoda však prichádza za vysokú cenu. Rizikom pritom nie je inflácia. Nákupy dlhopisov sú svojím objemom triviálne v porovnaní s kontrakciou peňažnej zásoby, ktorá sa udiala v európskom bankovom sektore. Skutočným rizikom je, že nákupy dlhopisov ničia akúkoľvek snahu o fiškálnu disciplínu v eurozóne. Áno, problémové krajiny sa majú snažiť o konsolidáciu svojich verejných financií. Fiškálna disciplína, ktorá je vynucovaná na summitoch ministrov financií s vedomím, že v pozadí bude vždy stáť ako veriteľ poslednej inštancie či už ECB, alebo ESM, je však bezzubá v porovnaní s disciplínou, ktorú na vlády uvaľujú kapitálové trhy.
Šanca, že nemecký ústavný súd vyhlási program OMT za protiústavný, je malá. Napriek svojmu domácemu aktivizmu sa totiž málokedy staval na odpor európskym integračným procesom. Či to bolo a je dobré pre nemeckú demokraciu a fiškálne zdravie eurozóny, to je už celkom iná otázka.

Autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite