Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pamäť slovensko-maďarského zmierenia

.peter Zajac .fedor Gál .časopis .klub

V roku 1990 napísali František Mikloško s Martinom Bútorom a Petrom Zajacom text, ktorý potom František Mikloško ako predseda Slovenskej národnej rady predniesol v predvečer Dňa zmierenia 31. októbra v budove Opery SND. Jeho základná myšlienka vychádza z presvedčenia, že historické zmierenie neznamená zmieriť sa so zlom a násilím, ale naopak, vzdať hold tým, čo trpeli, boli prenasledovaní, mučení a zabíjaní pre svoje presvedčenie alebo príslušnosť. Zmyslom zmierenia je ospravedlniť sa a prijať ospravedlnenie.

jeho základná myšlienka vychádza z presvedčenia, že historické zmierenie neznamená zmieriť sa so zlom a násilím, ale naopak, vzdať hold tým, čo trpeli, boli prenasledovaní, mučení a zabíjaní pre svoje presvedčenie alebo príslušnosť. Zmyslom zmierenia je ospravedlniť sa a prijať ospravedlnenie.

Historické zmierenie neznamená, že chceme zabúdať na násilie a krivdy a obchádzať neuralgické body dejín a historických vzťahov. Znamená však, že staré krivdy a násilia nemajú určovať budúcnosť a stať sa potenciálnou rozbuškou nových násilí a krívd. Zmierenie má zmysel vtedy, keď stojí na začiatku nových, historickými krivdami nepredurčených vzťahov. Takýto zmysel malo po druhej svetovej vojne francúzsko-nemecké zmierenie. Rovnaký zmysel malo vyhlásenie, ktoré prijali pred Vianocami 1990 parlament a vláda Slovenskej republiky, v ktorom sa ospravedlnili a požiadali o odpustenie židovských spoluobčanov za deportácie v rokoch druhej svetovej vojny a za jej tragické dôsledky. Zhodný význam malo vyhlásenie k odsunu slovenských Nemcov vo februári 1991, v ktorom slovenský parlament odsúdil princíp kolektívnej viny. V slovensko-maďarských vzťahoch vtedy k takémuto aktu zmierenia nedošlo. Slovenský parlament ho už neprijal, lebo sa zľakol výbuchu protimaďarských vášní na jeseň 1990 a neurobila to ani spoločná slovensko-maďarská parlamentná komisia.

Slovensko-maďarské zmierenie ostalo neuralgickým bodom našich ponovembrových dejín. Má však svoju pamäť. Bez uchovania pamäti tých, čo sa o zmierenie po novembri 1989 usilovali,vyzerá napokon každý ďalší pokus o zmierenie ako jednorazový, ľahko zabudnuteľný akt. Naša pamäť zmierenia sa začala utvárať v okamihu, keď nám Martin M. Šimečka s Milošom Žiakom povedali, že medzi nami na Slovensku žijú slobodomyseľní maďarskí intelektuáli, o ktorých fakticky nič nevieme. Ukázalo sa, že to boli Péter Hunčík, László Szigeti, Lázsló Nagy, Károly Tóth, Nora Sándor. Ich slobodomyseľnosť garantoval komunistický väzeň Miklós Duray. Na bratislavskej novembrovej tribúne vystúpil Lajos Grendel a maďarský intelektuál, spisovateľ György Konrád. Z nášho stretnutia sa čoskoro vyvinulo novembrové spojenectvo Verejnosti proti násiliu a Maďarskej nezávislej iniciatívy. Chápeme ho podnes ako prvý akt slovensko-maďarského zmierenia. Potvrdila ho prvá ponovembrová koaličná dohoda medzi VPN a MNI, ktorú podpísali Fedor Gál a Károly Tóth pred prvými slobodnými voľbami v júni 1990. Vzišli z nej politici ako László Nagy, Gábor Zászlós, Oszkár Világhi či najmladší poslanec MNI József Berényi. Vznikli dlhodobé aktivity Pétera Hunčíka či Lás - zlóa Szigetiho. Naše osudy boli v ďalších dvadsiatich rokoch rôzne, ale všetci sme stáli pri zrode ponovembrovej myšlienky slovensko- maďarského zmierenia. Rovnako ako československý veľvyslanec v Maďarsku Rudolf Chmel, ktorý mu dal praktickú a intelektuálnu náplň.

László Nagy hovoril, že ochrana menšín je nevyhnutná, lebo je nástrojom proti prirodzenej asimilácii, a nie aktom menšinovej rozpínavosti. Vtedy sme nevedeli, do akej miery a ako rukolapne to pokles príslušníkov maďarskej menšiny na Slovensku v nasledujúcom dvadsaťročí potvrdí, ani to, ako rýchlo a v akom tvrdom zápase bude treba myšlienku zmierenia obhajovať. Už na jeseň 1990 bolo treba brániť proti návrhu zákona o výlučnom používaní slovenského jazyka, ktorý mal byť nezmieriteľnou pomstou za maďarizáciu v devätnástom storočí, možnosť používať v úradnom styku jazyk menšín ako jeden z elementárnych základov demokratického právneho štátu. Podarilo sa to proti masovej verejnej podpore matičnému návrhu zákona, a to doslova za fyzických inzultácií ľudí, ktorí nechceli riešiť staré krivdy novými. V Slovenskej národnej rade obhajoval základy právneho štátu s Františkom Mikloškom Peter Tatár a ďalší členovia predsedníctva SNR Miroslav Kusý, Milan Zemko a Marcel Strýko a vládni poslanci, zaskočení národnostnou nenávisťou, pre nich dovtedy nevídanou.

Do ponovembrovej pamäti slovensko-maďarského zmierovania patria aj pokusy Samuela Abraháma v najhorších časoch Mečiarovej vlády. Patrí sem zápas o každý milimeter pri prijímaní zákona o jazyku menšín po roku 1998, účasť Juraja Hrabka, ako prvého nezávislého slovenského kandidáta na kandidátke SMK, ale aj zápas Langošovej Demokratickej strany o poctivé územnosprávne členenie Slovenska v roku 2001.

Celkom isto sem patrí aj prejav, ktorý predniesol 1. 1. 2003 k 10. výročiu vzniku Slovenskej republiky predseda Národnej rady SR Pavol Hrušovský, na ktorom sa podieľali František Mikloško, Milan Zemko, Milan Krajniak, Peter Zajac. Prvý raz v ňom z úst jedného z najvyšších ústavných činiteľov Slovenskej republiky odznelo naše prihlásenie sa k uhorským dejinám ako súčasti našich dejín a k tomu, aby sme sa ich nezbavovali a nenechali si ich vziať, lebo uhorské dejiny sú aj našimi dejinami.

Do ponovembrovej pamäti slovensko-maďarského zmierenia patrí spoločný akt členov Stálej rady Konferencie biskupov Slovenska a Maďarskej biskupskej konferencie 29. júna 2006 v Ostrihome. Na slávnostnej omši, venovanej myšlienke vzájomného porozumenia a odpustenia,si vymenili listy, v ktorých vyjadrili vôľu prekonať historické rozpory medzi oboma národmi. Maďarskí biskupi vo svojom liste napísali: „Prosíme o Božie milosrdenstvo a o odpustenie za skutky, ktoré boli v tomto regióne v priebehu dejín spáchané voči ľuďom pre ich príslušnosť k národu, jazyku alebo kultúre. So zvláštnou bolesťou spomíname na tie prípady, keď Maďari ublížili Slovákom alebo slovenským komunitám.“ Slovenskí biskupi pochopili vo svojej odpovedi tento akt ako hľadanie cesty k vzájomnému porozumeniu, odpusteniu a zmiereniu oboch národov a „verejný prejav historickej pravdy a úsilie o vzájomné porozumenie a zmierenie“. Oba listy vyslovili základnú formulku zmierenia: „Preto odpúšťame a prosíme o odpustenie“. Toto spoločné gesto však prehlušil nacionalizmus na začiatku vlády Roberta Fica, Vladimíra Mečiara a Jána Slotu po voľbách v roku 2006.

Ako odpoveď vznikla prvá petícia proti nacionalizmu, ktorú zostavili Martin Bútora, László Szigeti, Kálman Petöcz s Petrom Zajacom. Za ňou nasledovala obrana Hedvigy Malinovej, spojená s menami Roman Kvasnica, Jozef Hašto, Štefan Hríb a Eugen Korda, ktorý na jej kauzu upozornil ako prvý, ale aj s našimi. Stala sa aj formou ospravedlnenia za krivdy a násilie, ktoré na nej podnes páchajú slovenské štátne orgány. To, že sa jej zastalo toľko Slovákov, možno pokladať za praktický akt slovensko-maďarského zmierenia a za nádej do budúcnosti. Kvety pre Hedvigu Malinovú na Deň matiek, ktoré doručili zástupcovia OKS na kandidátke strany MOST-HID spolu s Martinom Mojžišom na Úrad vlády v predvolebnej kampani v roku 2010, sme chápali aj ako akt náš - ho ospravedlnenia namiesto Roberta Fica.
Príspevkom k živej pamäti zmierenia sa stal racionálny postoj poslanca NR SR Pavla Minárika v roku 2007 k Uzneseniu Národnej rady SR o Benešových dekrétoch, ktorý nepodľahol ponorkovej chorobe parlamentnej stádovitosti. Formou slovensko-maďarského zmierenia bola aj účasť Ondreja Dostála ako jediného slovenského politika na dunajskostredskom protestnom mítingu na futbalovom štadióne v roku 2010. Nepýtal sa, či tam robí „užitočného idiota“, ale jednoducho tam šiel, lebo to pokladal za správne. Ideu zmierenia však pestujú aj slovenskí a maďarskí historici a je dobre, že po starších historikoch sa myšlienky ujala mladšia generácia, vedomá si toho, že v slovenských a maďarských dejinách boli obdobia, na ktoré nemáme a nebudeme mať totožný názor, ale pre lepšie vzájomné porozumenie môžeme pomenovať a vysvetliť rozdiely v ich interpretácii. Viacerí mladí maďarskí historici sú žiakmi literárneho vedca a kultúrneho historika Csabu Gy. Kissa a pokračujú v jeho dlhodobom, politicky nekonjunkturálnom a osobne zaangažovanom záujme o slovenskú kultúru a literatúru. Podobne to platí o ďalších literárnych vedcoch ako sú István Käfer, Róbert Kiss-Szemán, Ernő Kulcsár-Szabó či Mihály Szegedy- Maszák.

Zmierenie je aj témou maďarských mimovládnych organizácií, činných na Slovensku. V prvom rade ho však uskutočňujú, pestujú a kultivujú ľudia v každodennej životnej praxi, ktorá je jediným ultimatívnym kritériom jeho platnosti. A medzi nimi zase najmä mladí ľudia, Slováci aMaďari žijúci na Slovensku a vMaďarsku, pre ktorých je ponovembrový otvorený mnohonárodný svet druhou prirodzenosťou.

Keď sa v júni 2005 František Mikloško ospravedlnil pri preberaní Ceny svätého Vojtecha za krivdy, ktoré spáchali československé štátne orgány na občanoch maďarskej národnosti v rokoch 1945 až 1948, nepýtal sa, či sa ospravedlní niekto jemu. Urobil to z vlastnej vôle. Dňa 10. mája tohto roka prevzal Štefan Hríb v Budapešti z rúk europoslanca za Fidesz a podpredsedu Európskeho parlamentu Lászlóa Surjána Cenu zmierenia. Štefan Hríb sa ospravedlnil vo svojom vlastnom mene za Trianon a Benešove dekréty. Neočakával za to nijakú pochvalu.

Iste, vždy sa treba pýtať aj na to, z akých rúk človek cenu preberá, čo pritom ten, čo cenu odovzdáva, hovorí a čo si pritom myslí. Je to dobre vedieť. Ale nech je to akokoľvek, László Surján najmä odpovedal na výzvu Štefana Hríba. A nepovedať, že je vôbec prvým maďarským vysokopostaveným politikom po roku 1989, ktorý sa verejne ospravedlnil za maďarské historické krivdy a násilie na Slovákoch, by bolo upieraním nosa medzi očami. Slovensko-maďarské zmierenie nie je jednorazový akt, ale trvalý proces. Jeho ponovembrovú mapu tvoria konkrétni ľudia a udalosti. Vždy sme ho chápali tak, že nie je výmenným obchodom, pri ktorom sa človek ustavične pýta, čo dal a čo za to dostane, ale vychádza z našej vnútornej potreby vytvoriť spravodlivejšiu spoločnosť bez historických frustrácií a architektúru Slovenska ako nášho spoločného štátu a domova.

Sme presvedčení, že takto to chápu aj František Mikloško, Miroslav Kusý a všetci tí, pre ktorých nebolo slovensko-maďarské zmierenie nikdy účelovou záležitosťou. Patrí k nim od prvej chvíle aj Štefan Hríb. Bol od roku 1989 pri všetkom, čo súviselo so slovensko-maďarským zmierením. Preto sa nemôže stať nikdy kolieskom propagandistickej mašinérie akejkoľvek vlády. Cena zmierenia mu patrí právom.

Dostal ju aj za nás a my sme ju dostali spolu s ním.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite