Proti Erdoganovi prebiehajú v uliciach Istanbulu také vytrvalé protesty, až sa v súvislosti s nimi začína hovoriť o „tureckej jari“. Nevýstižné prirovnanie, to však neznamená, že o nič nejde. V stávke je napríklad morálny kredit Erdogana, ktorý mal povesť pragmatického a pre Turecko užitočného premiéra.
.keď ešte predával praclíky
Erdogan pochádza z viacdetnej rodiny, kde sa vyznávali zásady islamu. Keď dospieval, privyrábal si pouličným predajom tradičných sezamových praclíkov simit. Chlapec, ktorý už zo skromnej rodičovskej domácnosti poznal hodnotu peňazí, absolvoval islamskú strednú školu a potom študoval na Marmarskej univerzite v Istanbule ekonómiu. Počas štúdia hrával futbal a dnes je po ňom pomenovaný jeden futbalový štadión. Už od mladosti sa angažoval v politickom hnutí islamistov. K jeho vzorom patril Necmettin Erbakan, prvý turecký premiér, ktorý vzišiel z islamistických kruhov.
V prvej polovici 90. rokov 20. storočia bol Erdogan zvolený za primátora Istanbulu. Mnohých sekularistov napokon presvedčil, že nie je takou hrozbou, ako sa obávali. Vyriešil problémy s nedostatkom vody a s prehustenou dopravou. Jeho politické puto s islamistami ho však napokon predsa len stiahlo dole. Po armádnom prevrate, ktorý zosadil islamistického premiéra Erbakana, prišlo potláčanie moslimských politických organizácií. Erdogan na jednej demonštrácii odrecitoval báseň o tom, že „mešity sú našimi barakmi, kupoly našimi prilbami, minarety našimi bajonetmi a veriaci sú našimi vojakmi“. Odvolával sa aj na západné koncepty slobody slova a zdôraznil, že Turecko potrebuje slobodu vierovyznania. Za útok na sekulárny režim Turecka dostal na súde desať mesiacov väzenia, odsedel si z nich štyri, a navyše mu pridali doživotný zákaz pôsobenia v politike.
.konzervatívci na turecký spôsob
Erdogan sa musel politicky preporodiť. Založil Stranu spravodlivosti a rozvoja (AKP). Chcel, aby vychádzala z islamských koreňov, ale bola zároveň prozápadná, otvorenejšia voči iným názorom. Jeho silnou stránkou sa stala ekonomická politika a odhodlanie budovať vzťahy so Západom. Konzervatívci na turecký spôsob sa pod jeho vedením čoskoro stali najsilnejším politickým subjektom Turecka. Keď napokon v roku 2002 vyhrala AKP parlamentné voľby, Erdogan pre zákaz od ústavného súdu nemohol byť premiérom. Výsledky volieb však boli vyhlásené za neplatné a začiatkom roku 2003 nasledovali voľby v opravnom termíne. Aj tie AKP vyhrala – a legislatívna zmena uvoľnila Erdoganovi cestu k premiérstvu.
Sekularisti a najmä armáda, ktorá je strážkyňou svetského charakteru tureckého štátu, ho sledovali s nedôverou. Tú sa mu spočiatku darilo vyvracať. Opäť sa uviedol ako pragmatik, ktorý vie nájsť spoločnú reč aj s odporcami. Dokonca sa pustil do riešenia boľavej kurdskej otázky. Presadil pre Kurdov niektoré práva, napríklad právo používať názvy sídiel v ich jazyku. Energicky vyjednával s Európskou úniou a na čas presvedčil prakticky celé Turecko o tom, že členstvo v EÚ je jedinou správnou budúcnosťou. A hoci aj presadzoval do verejného života určité prvky z islamu – bojoval za zrušenie zákazu ženských šatiek na štátnych univerzitách –, v spojení s jeho prozápadnou rétorikou to nepôsobilo hrozivo. Skôr ako boj za slobodu vierovyznania, na ktorú sa rád odvolával. Ráznou ekonomickou politikou, ktorej súčasťou bola aj revalvácia meny, ozdravil hospodárstvo. Dlho to vyzeralo, že Turecko má na svoje pomery ešte veľmi dobre fungujúceho premiéra. Dnes istanbulské ulice volajú niečo iné.
.protestujú aj kresťania
Alica Vidličková, doktorandka politológie z nemeckej univerzity Siegen, ktorá býva v tureckej metropole, má s účastníkmi demonštrácií osobnú skúsenosť. „Ľudia okolo mňa väčšinou protesty podporujú, teda okrem prívržencov AKP,“ povedala pre .týždeň priamo z Istanbulu. „Čo sa týka náboženstva, väčšinou sa na protestoch zúčastňujú moslimovia, tí liberálnejší. Sú tam aj Arméni a Gréci, teda kresťania, hoci kresťanské cirkvi sa k protestom oficiálne nevyjadrujú – Erdoganova vláda pre ne totiž urobila veľa pozitívneho. V uliciach sú mladí, starí, ženy, muži, školáci, študenti, ateisti aj veriaci. Bok po boku demonštrujú nacionalisti, komunisti, Kurdi, ešte aj fanúšikovia znepriatelených futbalových klubov. Majú spoločný cieľ – zosadiť vládu Recepa Tayyipa Erdogana.“ Podľa Alice Vidličkovej spočiatku viali na demonštráciách najmä turecké vlajky, neskôr ich nahradili vlajky rôznych politických strán a skupín, „komunistov, anarchistov, marxistov, odborových zväzov, socialistov, homosexuálov, revolucionárov, sociálnych demokratov, Kurdov a alevitov.“ Protestujú proti Erdoganovi. Mnohí sa boja islamizácie Turecka pod Erdoganovým vedením. „Považujú jeho štýl vládnutia za arogantný,“ hovorí Alica Vidličková.
Plánované rúbanie parku, ktoré podnietilo prvý protest, podľa týchto Istanbulčanov poškodzuje kultúru a dušu mesta. Podporil ich aj turecký laureát Nobelovej ceny, spisovateľ Orhan Pamuk.
Ako berie tieto fakty Erdogan? Veľká časť krajiny stále stojí za ním, no tvrdá reakcia polície proti demonštrantom vyvoláva znepokojenie – najmä v západnom svete. V komplikovanej politickej realite Turecka, ktorú ťažko charakterizovať len západnými pojmami, je pritom stále možné, že Erdogan zostal pre svoju krajinu tým lepším z možných premiérov. Jeho morálny kredit však utrpel, a to môže mať vážnu dohru.
.keď ešte predával praclíky
Erdogan pochádza z viacdetnej rodiny, kde sa vyznávali zásady islamu. Keď dospieval, privyrábal si pouličným predajom tradičných sezamových praclíkov simit. Chlapec, ktorý už zo skromnej rodičovskej domácnosti poznal hodnotu peňazí, absolvoval islamskú strednú školu a potom študoval na Marmarskej univerzite v Istanbule ekonómiu. Počas štúdia hrával futbal a dnes je po ňom pomenovaný jeden futbalový štadión. Už od mladosti sa angažoval v politickom hnutí islamistov. K jeho vzorom patril Necmettin Erbakan, prvý turecký premiér, ktorý vzišiel z islamistických kruhov.
V prvej polovici 90. rokov 20. storočia bol Erdogan zvolený za primátora Istanbulu. Mnohých sekularistov napokon presvedčil, že nie je takou hrozbou, ako sa obávali. Vyriešil problémy s nedostatkom vody a s prehustenou dopravou. Jeho politické puto s islamistami ho však napokon predsa len stiahlo dole. Po armádnom prevrate, ktorý zosadil islamistického premiéra Erbakana, prišlo potláčanie moslimských politických organizácií. Erdogan na jednej demonštrácii odrecitoval báseň o tom, že „mešity sú našimi barakmi, kupoly našimi prilbami, minarety našimi bajonetmi a veriaci sú našimi vojakmi“. Odvolával sa aj na západné koncepty slobody slova a zdôraznil, že Turecko potrebuje slobodu vierovyznania. Za útok na sekulárny režim Turecka dostal na súde desať mesiacov väzenia, odsedel si z nich štyri, a navyše mu pridali doživotný zákaz pôsobenia v politike.
.konzervatívci na turecký spôsob
Erdogan sa musel politicky preporodiť. Založil Stranu spravodlivosti a rozvoja (AKP). Chcel, aby vychádzala z islamských koreňov, ale bola zároveň prozápadná, otvorenejšia voči iným názorom. Jeho silnou stránkou sa stala ekonomická politika a odhodlanie budovať vzťahy so Západom. Konzervatívci na turecký spôsob sa pod jeho vedením čoskoro stali najsilnejším politickým subjektom Turecka. Keď napokon v roku 2002 vyhrala AKP parlamentné voľby, Erdogan pre zákaz od ústavného súdu nemohol byť premiérom. Výsledky volieb však boli vyhlásené za neplatné a začiatkom roku 2003 nasledovali voľby v opravnom termíne. Aj tie AKP vyhrala – a legislatívna zmena uvoľnila Erdoganovi cestu k premiérstvu.
Sekularisti a najmä armáda, ktorá je strážkyňou svetského charakteru tureckého štátu, ho sledovali s nedôverou. Tú sa mu spočiatku darilo vyvracať. Opäť sa uviedol ako pragmatik, ktorý vie nájsť spoločnú reč aj s odporcami. Dokonca sa pustil do riešenia boľavej kurdskej otázky. Presadil pre Kurdov niektoré práva, napríklad právo používať názvy sídiel v ich jazyku. Energicky vyjednával s Európskou úniou a na čas presvedčil prakticky celé Turecko o tom, že členstvo v EÚ je jedinou správnou budúcnosťou. A hoci aj presadzoval do verejného života určité prvky z islamu – bojoval za zrušenie zákazu ženských šatiek na štátnych univerzitách –, v spojení s jeho prozápadnou rétorikou to nepôsobilo hrozivo. Skôr ako boj za slobodu vierovyznania, na ktorú sa rád odvolával. Ráznou ekonomickou politikou, ktorej súčasťou bola aj revalvácia meny, ozdravil hospodárstvo. Dlho to vyzeralo, že Turecko má na svoje pomery ešte veľmi dobre fungujúceho premiéra. Dnes istanbulské ulice volajú niečo iné.
.protestujú aj kresťania
Alica Vidličková, doktorandka politológie z nemeckej univerzity Siegen, ktorá býva v tureckej metropole, má s účastníkmi demonštrácií osobnú skúsenosť. „Ľudia okolo mňa väčšinou protesty podporujú, teda okrem prívržencov AKP,“ povedala pre .týždeň priamo z Istanbulu. „Čo sa týka náboženstva, väčšinou sa na protestoch zúčastňujú moslimovia, tí liberálnejší. Sú tam aj Arméni a Gréci, teda kresťania, hoci kresťanské cirkvi sa k protestom oficiálne nevyjadrujú – Erdoganova vláda pre ne totiž urobila veľa pozitívneho. V uliciach sú mladí, starí, ženy, muži, školáci, študenti, ateisti aj veriaci. Bok po boku demonštrujú nacionalisti, komunisti, Kurdi, ešte aj fanúšikovia znepriatelených futbalových klubov. Majú spoločný cieľ – zosadiť vládu Recepa Tayyipa Erdogana.“ Podľa Alice Vidličkovej spočiatku viali na demonštráciách najmä turecké vlajky, neskôr ich nahradili vlajky rôznych politických strán a skupín, „komunistov, anarchistov, marxistov, odborových zväzov, socialistov, homosexuálov, revolucionárov, sociálnych demokratov, Kurdov a alevitov.“ Protestujú proti Erdoganovi. Mnohí sa boja islamizácie Turecka pod Erdoganovým vedením. „Považujú jeho štýl vládnutia za arogantný,“ hovorí Alica Vidličková.
Plánované rúbanie parku, ktoré podnietilo prvý protest, podľa týchto Istanbulčanov poškodzuje kultúru a dušu mesta. Podporil ich aj turecký laureát Nobelovej ceny, spisovateľ Orhan Pamuk.
Ako berie tieto fakty Erdogan? Veľká časť krajiny stále stojí za ním, no tvrdá reakcia polície proti demonštrantom vyvoláva znepokojenie – najmä v západnom svete. V komplikovanej politickej realite Turecka, ktorú ťažko charakterizovať len západnými pojmami, je pritom stále možné, že Erdogan zostal pre svoju krajinu tým lepším z možných premiérov. Jeho morálny kredit však utrpel, a to môže mať vážnu dohru.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.