Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Uhorský kód: Hodina dejepisu

.csaba Zahorán .časopis .klub

Skupina maďarských historikov sa rozhodla opísať niekoľko slovensko-maďarských paralelných príbehov, ktoré tvoria uhorský kód. Prinášame prvý text seriálu, venovaný filmu a téme o Trianone.

Režisér Dušan Trančík sa pustil do neľahkej úlohy, keď začal nakrúcať o Trianone. Je to totiž zložitá a kontroverzná otázka. Pre Slovákov je to tak trochu polozabudnutá historická udalosť, a tak trochu strašidlo, aj keď s nejasnými obrysmi. Pre Maďarov je to zase niečo ako kolektívna trauma, spomienka na katastrofu, ktorá do dnešného dňa ovplyvňuje maďarskú spoločnosť. Občas akoby sa Trianon „vracal“, aby znepríjemnil nielen maďarsko-susedské vzťahy, ale aj každodenný život „obyčajných ľudí“. Dušana Trančíka zrejme fascinovala táto rozporuplnosť. Je možné, že na začiatku aj on súhlasil s predpokladom, takým rozšíreným v okolitých štátoch Maďarska, že celý ten maďarský „humbuk“ okolo tejto historickej udalosti spôsobuje len pár vypočítavých politikov a frustrovaných intelektuálov, ktorí Trianon využívajú na svoje nečisté zištné ciele, alebo sa jednoducho nedokážu zmieriť s dejinami. Čiastočne to tak naozaj aj je, ale napriek tomu si myslím, že by takíto ľudia sotva dokázali udržať pri živote akýkoľvek historický problém, ktorý sa od nás každý rok vzďaľuje. Takže to nemôže byť jediné vysvetlenie, niečo za tým ešte musí byť.     .

.škola a nacionalizmus
A práve na to niečo narazil Dušan Trančík v svojom dokumentárnom filme. Možno aj vďaka zvolenému prístupu: neobrátil sa totiž na historikov, politológov alebo sociológov, ale navštívil niekoľko maďarských a slovenských gymnázií, v Maďarsku i na Slovensku, aby sa na vlastné oči presvedčil, čo a ako sa študenti o tejto otázke v súčasnosti učia. A potom počúval, čo si o tom všetkom študenti myslia. Ak ich to teda vôbec zaujíma, a nie je im to celé jedno. Či náhodou nejde o to, že maďarskí študenti sú – generáciu po generácii – systematicky indoktrinovaní nacionalizmom a konfliktmi svojich predkov, aby ich sami mohli následne predávať svojim vlastným potomkom. Trančík sa chcel dozvedieť, čo si mladí ľudia približne v osemnástich rokoch, stojaci pred vážnymi rozhodnutiami o svojej budúcnosti, myslia o veciach, ktoré sa stali takmer pred storočím. Z filmu sa zdá, že výučba trianonskej problematiky nie je žiadna tragédia. Téma je všade prezentovaná viac-menej korektným a objektívnym spôsobom, aj keď s inými dôrazmi, vyplývajúcimi z odlišných národných perspektív. (Aj keď je možné, že mal autor iba šťastie na dobré školy.) V každom prípade podľa výkladov učiteľov, aj z otázok a odpovedí študentov, to nevyzerá na to, že by išlo o dôkladne premyslenú, vyložene protislovensky, respektíve protimaďarsky zameranú indoktrináciu, ktorá má z detí vychovať nacionalistických občanov. Samozrejme, nesmieme podceňovať vplyv národno-nacionalistického výkladu dejín, zdedeného z konca 19. storočia, ako výstižne pripomína maďarský historik zo Slovenska Attila Simon. Tento vplyv stelesňuje existencia nacionalistických strán na oboch brehoch Dunaja. Na druhej strane nesmieme ich efekt ani preceňovať: maďarská študentka vo filme hovorí, že Trianon je fakt, musí sa akceptovať, ale rovnako by sa malo akceptovať aj to, že pre Maďarov to bolo zlé rozhodnutie, z ktorého nikdy nebudú mať radosť. Iný študent zase namiesto učiteľovho výkladu dáva prednosť svojej obľúbenej pesničke zo slúchadiel. Táto epizóda vtipne vymedzuje hranice hodín dejepisu, do akej miery je možné ovplyvňovať mladých ľudí, ktorí majú v tomto období života väčšinou úplne iné starosti.  

.čo tu robia Maďari?
Trančíkov film odhaľuje viacero dôvodov, vďaka ktorým je Trianon dodnes aktuálny. Jedným z nich je nedostatok znalostí o menšinovej problematike, z ktorého pramenia stereotypy, a tie následne negatívne ovplyvňujú vzťahy medzi väčšinou a menšinou. Niektoré prejavy študentov svedčia o vážnych medzerách. Napríklad sa zdá, že na slovenskej škole nie je všeobecne známe (aspoň pred danou hodinou dejepisu nebolo), čo vlastne Maďari na Slovensku robia? Ako sa tu ocitli? A prečo ustavične požadujú rôzne práva, prečo nejdú radšej „domov“, keď sa tu necítia spokojní? Aký je rozdiel medzi požiadavkou autonómie a revizionizmom? Tieto otázky pripomínajú menšinám dobre známu skutočnosť: ľahostajnosť väčšinovej spoločnosti. Väčšina sa spravidla o menšinové komunity príliš nestará, chce od nich len to, aby sa bez reptania prispôsobili a nerobili problémy.  Nestará sa o ich krivdy, skutočné či domnelé, historické či aktuálne, rovnako ako ani Maďarov nezajímali krivdy Slovákov pred rokom 1918. Problém je v tom, že ak by Slováci nevedeli, k čomu vlastne v rokoch 1918–1920 došlo, tak nemôžu pochopiť ani súčasné problémy v maďarsko-slovenských vzťahoch a že pravda má vždy – minimálne – dve strany. Teda že v Trianone neprišlo len k splneniu (nepochybne oprávnených) národných požiadaviek Slovákov, ktoré im boli v Uhorsku odoprené, ale aj k odtrhnutiu miliónov Maďarov od svojej vlasti. Nový povojnový poriadok síce mohol pre Slovákov vyzerať spravodlivo, ale pre Maďarov bol zjavne nespravodlivý. A to nielen z „maďarskej perspektívy“, ale aj podľa práva národov na sebaurčenie, na ktoré sa odvolávali Slováci a Česi – teda len do tej miery, do akej sa im to hodilo. Ak si tento protiklad Slováci (a ďalší susedia Maďarov) neuvedomujú, tak si aj naďalej budú myslieť, že všetky maďarské snahy od Trianonu po súčasnosť, hľadajúce nejaké riešenie tohto problému, boli a sú len prejavem večného maďarského nacionalizmu a iredentizmu. Budú veriť, že po Trianone sa Maďarom iba oplácajú krivdy, ktoré predtým oni spôsobovali iným. Čo je rovnako falošný postoj, ako sú falošné interpretácie maďarských nacionalistov, podľa ktorých susedné národy „ukradli Maďarom ich štát, starý tisíc rokov“…  Neviem, či Dušan Trančík nakoniec nakrútil presne to, čo chcel, či jeho pôvodná myšlienka zostala zachovaná. Ale po opakovanom zhliadnutí tohto vynikajúceho filmu sa mi zdá, že v ňom nakoniec zostalo viac empatie, než bolo na začiatku, a že sa k tomu pridala ešte jedna vec, a to pochopenie. Azda to tak bude aj medzi divákmi.  

Autor je historik, pracuje v Maďarskom inštitúte v Bratislave, ktorý odborne podporil vznik filmu

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite