Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Lacná elektrina neznamená nízky účet

.michal Hudec .časopis .týždeň v ekonomike

Nedávno sa nemecké obchodné a priemyselné zväzy vyjadrili, že tamojšie firmy, ktorých výroba je energeticky náročná, zvažujú presunutie do USA. Dôvodom je lacnejšia elektrina, alebo, presnejšie povedané, výška koncového energetického účtu. Paradoxom je, že drahá elektrina sa dostáva do centra diskusií v čase, keď sú jej ceny na burze historicky veľmi nízke.

S pojmom „drahá elektrina“ sa začína operovať i na Slovensku. Možno povedať, že konečne. Priemyselný veľkoodberateľ na Slovensku zaplatí v konečnom dôsledku za jednotku elektriny rádovo o tretinu viac, než jeho nemecký konkurent. Otázka tak znie: čo elektrinu predražuje? Kľúčom k odpovedi je aj pochopenie, z čoho sa koncová cena skladá a ako sa jej jednotlivé zložky oceňujú.

.silová elektrina
Silová elektrina, teda dodávka komodity „elektrická energia“, je len jedna zo zložiek koncového účtu. V prípade domácností sa na ňom podieľa v priemere 40 percentami, v prípade priemyselných veľkoodberateľov tvorí komodita približne polovicu. Elektrina ako taká sa obchoduje na trhu, a teda výsledná cena je v princípe stretom ponuky a dopytu. I keď sa cenové hladiny jednotlivých búrz mierne odlišujú, veľkoobchodná cena komodity nedáva nikomu výhodu ani nevýhodu. To, čo určuje konečnú výšku energetického účtu v konkrétnej krajine EÚ, je suma za ostatné služby, ktoré súvisia s dodávkou elektriny, navýšené o príspevok na iné aktivity, o ktorých podpore rozhodol štát.

.prenos a distribúcia elektriny
Komponentom koncovej ceny elektriny je aj cena za prenos a distribúciu elektriny. Podobne ako v prípade iných tovarov a služieb, aj elektrinu treba z miesta výroby do miesta spotreby „dopraviť“. Prenos je logistika na najvyšších napäťových úrovniach, v prípade Slovenska 220 a 400 kV. Distribúcia sa vykonáva na napäťových úrovniach 110 kV a nižších.
Ich cena sa, veľmi zjednodušene, počíta ako podiel medzi fixnými nákladmi na prevádzku sústavy (vrátane investícií) a objemom spotreby elektriny. Prevádzkovateľ prenosovej alebo distribučnej sústavy vytvára určitú kapacitu, ktorá musí byť dostupná v konkrétnom čase. Nezáleží na tom, či je kapacita využitá na polovicu, alebo napríklad 80 percent, náklady na prevádzku siete sú v oboch prípadoch podobné. To, čo teda ovplyvňuje cenu, je najmä vývoj koncovej spotreby elektriny. Na ilustráciu, v súčasnosti sa ročná spotreba na Slovensku šplhá k 29 TWh za rok. Krátko pred prepuknutím hospodárskej krízy to bolo rádovo o 1 TWh za rok viac. Treba tiež pripomenúť, že jednotliví odberatelia elektriny sa čoraz viac začínajú zaoberať otázkou energetickej efektívnosti, čo tiež tlačí dopyt smerom nadol.
Zjednodušene to, čo zdražuje cenu prenosu a distribúcie, je aktuálny hospodársky útlm a všeobecné zvyšovanie energetickej efektívnosti v hospodárstve i domácnostiach.

.technické straty a čierne odbery
V dôsledku fyzikálnych vlastností vznikajú v sústave straty. Kryjú sa nákupom elektriny na straty, ktorej cena sa tiež premieta do koncovej ceny elektriny. Okrem technických strát sa však do výslednej ceny započítava aj elektrina na krytie netechnických strát, ktoré sa v bežnej reči nazývajú čiernymi odbermi.
I keď regulačný úrad z roka na rok znižuje objem povolených strát, okrem investícií do modernizácie sústavy by koncovú cenu pomohlo znížiť odstránenie čiernych odberov. S ohľadom na sociálnu a demografickú štruktúru niektorých regiónov SR to však môže byť dlhodobý problém.

.systémové služby
Každý odberateľ elektriny v koncovej cene platí aj takzvanú tarifu za systémové služby. V praxi sa pod nimi rozumie zabezpečenie požadovaných parametrov elektriny, predovšetkým garancia menovitého napätia (napríklad 230 V), frekvencie (50 Hz) a podobne tak, aby elektrospotrebiče mohli fungovať správne.
V prípade veľkoodberateľov, ktorí sú súčasne samovýrobcami elektriny, ako napríklad oceliarne U.S. Steel Košice, sú systémové služby zásadnou témou. Platí totiž povinnosť, že ak je samovýrobca pripojený do verejnej sústavy, musí platiť systémové služby za každú jednotku elektriny, ktorú vyrobí vo vlastnom zdroji a spotrebuje vo vlastnej prevádzke. Z technického hľadiska je nesporné, že nadradená sústava, s ktorou je galvanicky prepojený, mu za každých okolností garantuje stabilné napätie, frekvenciu a iné parametre. A to bez ohľadu na to, či má vyrovnaný diagram spotreby, alebo nie. Z netechnického hľadiska je diskutabilné, ako nastaviť hranicu alebo výšku poplatku. Na Slovensku sa vyskúšalo viacero modelov, od úplného oslobodenia cez povinnosť platiť poplatky vo výške 30 percent až po súčasný model platenia za systémové služby v plnej výške.

.tarifa za prevádzku systému (OZE)
Spomedzi zložiek koncovej ceny elektriny je azda najdiskutovanejšou tarifa za prevádzku systému (TPS), ktorá má s prevádzkovaním systému spoločný azda len názov. Na ilustráciu, v roku 2013 sa cez túto tarifu odvádza len 0,14 eura/MWh na činnosť organizátora trhu s elektrinou (OKTE, a. s.), zatiaľ čo zvyšných 15,88 eura/MWh putuje na podporu obnoviteľných zdrojov energie, kombinovanej výroby elektriny a tepla (KVET) a podporu ťažby domáceho uhlia.
Pod prudký rast ceny TPS v ostatných rokoch (v roku 2009 to bolo len 2,72 eura/MWh) sa podpísal predovšetkým rozmach inštalácií fotovoltaických zdrojov. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že podpora OZE (ktoré sú nateraz drahšími zdrojmi) je niečo, čo prišlo ako naoktrojovaná povinnosť z Bruselu. Na druhej strane bolo na každej členskej krajine, aby zvážila, akým spôsobom a ako štedro tento rozvíjajúci sa sektor podporí a či nastaví pravidlá tak, aby sa z inštalácií OZE nestal výhodný biznis pre konkrétne vplyvné skupiny alebo, v tom lepšom prípade, hotový bankový produkt.
Podobne ako systémové služby, aj TPS je pre veľkoodberateľov témou. Priemyselníci argumentujú predovšetkým tým, že podpora OZE a KVET je v prvom rade politicko-spoločenskou objednávkou, a preto by s tým späté finančné bremeno mala niesť spoločnosť ako taká a prípadne štát, ale nie priemysel. Navyše v prípade samovýrobcov je povinnosť platiť TPS v plnej výške aj vecou podpory zdrojov, do ktorých možno investovali ich konkurenti. Na druhej strane, aj samovýrobca môže vyrábať elektrinu cez systém podpory, čo je otázka, ktorá sa stane aktuálnou v prípade oceliarní U. S. Steel Košice po najbližšej novelizácii zákona o podpore OZE a KVET.

.odvod do jadrového fondu
V neposlednom rade sa koncoví odberatelia elektriny v cene skladajú aj na vyraďovanie jadrových zdrojov, ktoré sú vo vlastníctve štátu a momentálne sú už mimo prevádzky. Ide o havarovanú jadrovú elektráreň A1 a odstavenú jadrovú elektráreň V1, obe v Jaslovských Bohuniciach. Ukázalo sa, že štát v minulosti nevytváral finančné rezervy na ich neskoršiu likvidáciu, čím vznikol tzv. historický deficit.
Pokiaľ ide o náklady na budúce vyraďovanie prevádzkovaných jadrových zdrojov, finančné zdroje priebežne odvádza ich vlastník, spoločnosť Slovenské elektrárne. Ide o jadrovú elektráreň V2 v Jaslovských Bohuniciach a elektráreň v Mochovciach (vrátane onedlho dokončených blokov 3 a 4).

.cenová regulácia
S výnimkou výšky odvodu do jadrového fondu a  cenového stropu „silovej elektriny“ pre firmy (od 1. januára 2014 v rámci firiem už len pre veľkoodberateľov), o konkrétnych výškach poplatkov rozhoduje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO). Regulátor je teda inštanciou, na ktorú by sa mal s otázkou o vysvetlenie obrátiť každý, komu sa javia jednotlivé položky drahé alebo nejasné.
V čase, keď sa na verejnosti začína otvorene hovoriť o drahej elektrine a keď výška energetického účtu ohrozuje zachovanie energeticky náročnej priemyselnej výroby i na Slovensku, by niektoré otázky mohli znieť napríklad nasledovne: Prečo hospodársky výsledok prevádzkovateľa prenosovej sústavy (stopercentná štátna akciovka) v ostatných rokoch rastie, pričom skokový nárast bol zaznamenaný najmä v poslednom roku? Prečo je marža prenosovej sústavy v segmente veľkoodberateľov rádovo o necelé dve eurá na megawatthodinu vyššia, ako je priemerná marža? Prečo sa v lete minulého roka zmenil vzorec na výpočet príplatku za elektrinu vyrobenú v rámci systému podpory tak, že niektoré staršie zdroje budú mať na príplatok nárok aj v prípade, ak bude pre danú technológiu a palivo v konkrétnom roku stanovený príplatok vo výške nula? Prečo sa regulačný úrad stavia do roly inštitúcie, ktorá stojí za koncovým odberateľom a škrtá marže energetickým gigantom, zatiaľ čo ten istý regulačný úrad pred niekoľkými rokmi určil garantované výkupné ceny v takých výškach, ako určil?
V nadväznosti na to by aj premiér Robert Fico mohol pripustiť, že ak dnes vláda začína hovoriť o čo najrýchlejšej potrebe znížiť koncové ceny elektriny a zmraziť podporu obnoviteľným zdrojom, ide opravovať to, čo zadefinovala jeho predošlá vláda.
V prípade firemných odberateľov je relevantná napríklad i diskusia o spotrebných daniach z elektriny či o výške poplatku za rezervovaný výkon. Aby toho však nebolo málo, diskutovať je potrebné i o tom, čo znamená sektor energetiky z pohľadu príjmov do štátneho rozpočtu, respektíve aké by boli dôsledky a možné riešenia ich prípadných výpadkov.

.ako cenu elektriny znížiť?
Napriek všetkému potreba znížiť účet za elektrinu je aktuálna a je dobré, že sa ňou začína zaoberať i premiér, hoci o spôsoboch možno diskutovať. A práve tá diskusia nie je jednoduchá a univerzálne riešenie neexistuje. Treba priznať, že v konečnom dôsledku je drahá elektrina problémom mnohých členských štátov EÚ, i keď väčšina z nich vychádza v porovnaní so Slovenskom lepšie.
V princípe však existujú dva spôsoby, z ktorých každý vychádza z predpokladu, že energetický systém vrátane systému podpory si vyžaduje na svoje fungovanie konkrétny balík peňazí. Riešením by mohla byť kombinácia vyššieho zdanenia tých zdrojov, ktorým bola v minulosti priznaná neprimerane štedrá miera podpory. V tomto smere si však treba dať pozor, aby zdanenie nebolo likvidačné a aby bolo možné jeho primeranosť vyargumentovať verejným záujmom, inak hrozí riziko, že štát v prípadných arbitrážnych alebo súdnych konaniach spory prehrá. Okrem zdanenia by bolo vhodné zamyslieť sa i nad zavedením poplatku za prístup do sústavy pre všetkých účastníkov trhu, ktorí elektrizačnú sústavu nejakým spôsobom využívajú. Teda nielen spoplatniť jej služby pre obchodníkov a koncových odberateľov, ale napríklad i pre výrobcov elektriny. Dnes zatiaľ zásada, že platí každý, kto služby sústavy využíva, nefunguje.

Autor je analytik energy analytics, s. r. o.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite