Hovoriť o nadvýrobe, keď milióny ľudí trpia hladom a nemajú ani dolár denne na živobytie, je falošné. Treba spresniť, nadvýroba čoho? Áut, rádií, televízorov, práčok, chladničiek, odevov? V mnohých odvetviach, produkujúcich nie nevyhnutné tovary, jestvuje nadvýroba. Zbrane taktiež. Potraviny, voda, stavebné hmoty na obydlia, liečivá a ďalšie, tých je málo, presnejšie, nie sú dostupné mnohým. Sú nedostatkové a potrebné. Pravda, v niektorých regiónoch globálneho hospodárstva sa skutočne vyrába nadbytok tovarov najmä dlhodobej spotreby, trhy sú presýtené, chýba odbyt. Z toho sa odvodzuje, že príčinou recesie je nadvýroba. Lenže iné regióny sužuje opačný problém: Chudoba. Nemajú kapitál, nevyrábajú, produktivita je nízka, poľnohospodárstvo úbohé, neuživí ich, bývanie katastrofálne, nedostatok vody, chýba zdravotníctvo, školstvo, kvalifikovaná pracovná sila a mnohé iné základné potreby. Možno v takto rozdelenom svete hovoriť všeobecne o nadvýrobe? Azda len v niektorých bohatých krajinách a pri niektorých výrobkoch, nie však v celom hospodárstve a v globálnom meradle.
.ako znížiť dlh?
Nadprodukciu jednotlivých hromadných výrobkov regionálne trhy spoľahlivo riešia. Redukciou výroby. Ľavicové videnie sa upiera k štátnej regulácii, ktorá odstráni nadprodukciu, zastaví zatváranie fabrík, hromadenie zásob výrobkov, nezamestnanosť. Tým sa udrží úroveň spotreby a zažehná recesia. Avšak recesia je vyvolaná aj dlhodobou nadspotrebou štátov, zamestnávaním zbytočných zamestnancov, rozbujneným aparátom, neprimeranou veľkosťou armád, polície a mohutným plytvaním verejnými prostriedkami, ktoré dosiahli neudržateľné rozmery a vytvárajú obrovské dlhy. Tie treba splatiť a jediné východisko je v škrtaní a radikálnom znižovaní výdavkov. Návrh, ktorý v ostatnom čase hlasno žiadajú mnohí publicisti aj ekonómovia, aby štát zanechal cestu úspor a znižovania vládnych výdavkov, a naopak, zvýšil verejnú spotrebu, vedie do slepej uličky. Títo kritici prichádzajú s návrhom ísť cestou dlhovo šetrnej stimulácie, čo je síce pekný názov, ale vonkoncom nie účinný liek na súčasnú recesiu. Chcú aj šetriť, aj stimulovať rast, odblokovať dlhovú brzdu a míňať peniaze. Preložené do zrozumiteľnej reči: štáty, zadlžujte sa tak, aby ste zároveň dosiahli aj rast. Zatiaľ však nepreukázali, ako si počínať na ceste k šetrnej stimulácii. Nie je to spôsob, ktorý ponorí hospodárstva hlbšie do bahna dlhov a recesie? Má to byť riešenie tam, kde sa udomácnil bezstarostný kapitalizmus. A čo zníženie dlhov? Jednoducho numericky. Keď hospodárstvo vykáže kladnú mieru rastu, podiel štátneho dlhu k zvýšenému HDP klesne a už nebudú strašiť percentá dlhu k HDP.
Verejné investície sa financujú buď zvýšením dlhov, zvýšením daní, alebo oboma zdrojmi. Iný spôsob nie je. Šetrná stimulácia predpokladá, že každá vynaložená suma musí priniesť rast. Sú splnené podmienky, že verejná správa funguje efektívne, nie je nadmerná, neplytvá sa verejnými zdrojmi, niet korupcie, v systéme hospodárstva nie sú zbytočnosti a nedomyslenosti, verejné investície sú žiaduce, zamestnajú veľkú časť nezamestnaných a prinesú v krátkom čase dostatočne vysoký spoločenský efekt. Ak takéto podmienky nie sú, potom verejné investície zadlženie iba zvyšujú. Len málo krajín spĺňa spomínané podmienky, tie zas nie sú zaťažené vysokým verejným dlhom. V krajinách s vysokým dlhom by verejné investície financované pôžičkami či vyšším zdanením z rôznych príčin prispeli k rozplynutiu ilúzie rastu a zostala by iba zadlženosť štátu.
.ako rástli zisky a nie mzdy
Klesajúci dopyt v hospodárstve má hlbšie príčiny. Recesia je jedna z príčin, vyvolaná konaním spotrebiteľov, ktorí obmedzujú spotrebu, i podnikateľov, ktorí sa v časoch recesie vzdávajú investovania. Klesajúca reálna mzda, prudko rastúce vynútené zadlžovanie občanov a rodín, nezamestnanosť, osobné bankroty či exekúcie, všeobecná neistota prirodzene nútia šetriť a obmedzovať výdavky na menej potrebné tovary. Občania menia štruktúru výdavkov v prospech nevyhnutných a prispôsobujú sa podmienkam recesie. Hrozba straty zamestnania, inflačné alebo dlhové očakávania nútia občanov vytvárať si aspoň minimálne finančné rezervy, ak vôbec. Súčasne narastá tlak na mzdy, odmeňovanie za prácu sa považuje za neadekvátne v pomere k životným nákladom aj firemným ziskom. V dlhodobom ocenení práce sa skrýva jedna z príčin odbytových problémov, ktorá nebola natoľko zjavná počas bezstarostného kapitalizmu. Desaťročia sa vo vyspelých ekonomikách znižoval pomer medzi mzdami a produkciou, medzi mzdami a ziskami, prirodzene, v neprospech miezd. Zisky neúmerne rástli, mzdy k dosahovanému objemu produkcie zas klesali. Napríklad u nás sa od roku 1995 do 2011 pohybuje pomer miezd a HDP okolo 37 percent. Pracovné náklady podnikateľskej sféry sa v EÚ 27 od roku 2000 do roku 2012 menia iba v rozpätí okolo ± 0,5 percenta. V USA za ostatných 30 rokov podiel mzdových výdavkov na produkcii klesol z podielu 49 percent na 43 percent. Pritom v roku 1970 bol tento podiel 53 percent. Zato zisky firiem sa zvýšili 2,75-krát, z úrovne 4 percentá v roku 1980 na úroveň 11 percent hodnoty produkcie v roku 2010.
Je teda pravdivé tvrdenie o nadvýrobe a klesajúcom dopyte? V jednotlivých tovaroch nadvýroba jestvovať môže. Vyvoláva ju honba kapitálu za maximálnym ziskom. Na úkor jeho tvorcov. A problém klesajúceho dopytu si hospodársky systém vytváral sám: minulou nadspotrebou a zadlžovaním. Dlhodobo sa šírila ilúzia vysokej spotreby a táto ilúzia sa zrazila s realitou. Prvé vážnejšie poruchy hospodárstva odhalili neudržateľnosť tejto spotrebnej doktríny.
Nie však pre kapitál. Ten vyžaduje spotrebu na rastúcej úrovni. Preto ten silný marketing proti šetreniu: boj o odbyt v recesii neustáva.
Autor je bývalý minister financií.
.ako znížiť dlh?
Nadprodukciu jednotlivých hromadných výrobkov regionálne trhy spoľahlivo riešia. Redukciou výroby. Ľavicové videnie sa upiera k štátnej regulácii, ktorá odstráni nadprodukciu, zastaví zatváranie fabrík, hromadenie zásob výrobkov, nezamestnanosť. Tým sa udrží úroveň spotreby a zažehná recesia. Avšak recesia je vyvolaná aj dlhodobou nadspotrebou štátov, zamestnávaním zbytočných zamestnancov, rozbujneným aparátom, neprimeranou veľkosťou armád, polície a mohutným plytvaním verejnými prostriedkami, ktoré dosiahli neudržateľné rozmery a vytvárajú obrovské dlhy. Tie treba splatiť a jediné východisko je v škrtaní a radikálnom znižovaní výdavkov. Návrh, ktorý v ostatnom čase hlasno žiadajú mnohí publicisti aj ekonómovia, aby štát zanechal cestu úspor a znižovania vládnych výdavkov, a naopak, zvýšil verejnú spotrebu, vedie do slepej uličky. Títo kritici prichádzajú s návrhom ísť cestou dlhovo šetrnej stimulácie, čo je síce pekný názov, ale vonkoncom nie účinný liek na súčasnú recesiu. Chcú aj šetriť, aj stimulovať rast, odblokovať dlhovú brzdu a míňať peniaze. Preložené do zrozumiteľnej reči: štáty, zadlžujte sa tak, aby ste zároveň dosiahli aj rast. Zatiaľ však nepreukázali, ako si počínať na ceste k šetrnej stimulácii. Nie je to spôsob, ktorý ponorí hospodárstva hlbšie do bahna dlhov a recesie? Má to byť riešenie tam, kde sa udomácnil bezstarostný kapitalizmus. A čo zníženie dlhov? Jednoducho numericky. Keď hospodárstvo vykáže kladnú mieru rastu, podiel štátneho dlhu k zvýšenému HDP klesne a už nebudú strašiť percentá dlhu k HDP.
Verejné investície sa financujú buď zvýšením dlhov, zvýšením daní, alebo oboma zdrojmi. Iný spôsob nie je. Šetrná stimulácia predpokladá, že každá vynaložená suma musí priniesť rast. Sú splnené podmienky, že verejná správa funguje efektívne, nie je nadmerná, neplytvá sa verejnými zdrojmi, niet korupcie, v systéme hospodárstva nie sú zbytočnosti a nedomyslenosti, verejné investície sú žiaduce, zamestnajú veľkú časť nezamestnaných a prinesú v krátkom čase dostatočne vysoký spoločenský efekt. Ak takéto podmienky nie sú, potom verejné investície zadlženie iba zvyšujú. Len málo krajín spĺňa spomínané podmienky, tie zas nie sú zaťažené vysokým verejným dlhom. V krajinách s vysokým dlhom by verejné investície financované pôžičkami či vyšším zdanením z rôznych príčin prispeli k rozplynutiu ilúzie rastu a zostala by iba zadlženosť štátu.
.ako rástli zisky a nie mzdy
Klesajúci dopyt v hospodárstve má hlbšie príčiny. Recesia je jedna z príčin, vyvolaná konaním spotrebiteľov, ktorí obmedzujú spotrebu, i podnikateľov, ktorí sa v časoch recesie vzdávajú investovania. Klesajúca reálna mzda, prudko rastúce vynútené zadlžovanie občanov a rodín, nezamestnanosť, osobné bankroty či exekúcie, všeobecná neistota prirodzene nútia šetriť a obmedzovať výdavky na menej potrebné tovary. Občania menia štruktúru výdavkov v prospech nevyhnutných a prispôsobujú sa podmienkam recesie. Hrozba straty zamestnania, inflačné alebo dlhové očakávania nútia občanov vytvárať si aspoň minimálne finančné rezervy, ak vôbec. Súčasne narastá tlak na mzdy, odmeňovanie za prácu sa považuje za neadekvátne v pomere k životným nákladom aj firemným ziskom. V dlhodobom ocenení práce sa skrýva jedna z príčin odbytových problémov, ktorá nebola natoľko zjavná počas bezstarostného kapitalizmu. Desaťročia sa vo vyspelých ekonomikách znižoval pomer medzi mzdami a produkciou, medzi mzdami a ziskami, prirodzene, v neprospech miezd. Zisky neúmerne rástli, mzdy k dosahovanému objemu produkcie zas klesali. Napríklad u nás sa od roku 1995 do 2011 pohybuje pomer miezd a HDP okolo 37 percent. Pracovné náklady podnikateľskej sféry sa v EÚ 27 od roku 2000 do roku 2012 menia iba v rozpätí okolo ± 0,5 percenta. V USA za ostatných 30 rokov podiel mzdových výdavkov na produkcii klesol z podielu 49 percent na 43 percent. Pritom v roku 1970 bol tento podiel 53 percent. Zato zisky firiem sa zvýšili 2,75-krát, z úrovne 4 percentá v roku 1980 na úroveň 11 percent hodnoty produkcie v roku 2010.
Je teda pravdivé tvrdenie o nadvýrobe a klesajúcom dopyte? V jednotlivých tovaroch nadvýroba jestvovať môže. Vyvoláva ju honba kapitálu za maximálnym ziskom. Na úkor jeho tvorcov. A problém klesajúceho dopytu si hospodársky systém vytváral sám: minulou nadspotrebou a zadlžovaním. Dlhodobo sa šírila ilúzia vysokej spotreby a táto ilúzia sa zrazila s realitou. Prvé vážnejšie poruchy hospodárstva odhalili neudržateľnosť tejto spotrebnej doktríny.
Nie však pre kapitál. Ten vyžaduje spotrebu na rastúcej úrovni. Preto ten silný marketing proti šetreniu: boj o odbyt v recesii neustáva.
Autor je bývalý minister financií.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.