Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dni sýrskych detí

.časopis .esej

Pri príležitosti Medzinárodného dňa detí prinášame fotografie sýrskych detí, ktoré žijú v krvavej občianskej vojne. Požiadali sme dvanásťročných slovenských školákov, aby napísali, ako vnímajú osudy týchto detí. Uverejňujeme najlepší text.

Pamätám si, že keď som bola v tretej alebo štvrtej triede, s mojimi najlepšími kamarátkami sme sa hrali na 3. svetovú vojnu. Bola to pre nás hra číslo 1. Vždy po škole sme šli k „nášmu stromčeku“, čo bol strom, pri ktorom sme hrali všetky naše hry. Pri ňom bol aj náš bunker.  Zobrali sme si naše neviditeľné zbrane a šli sme do boja. Behali sme po celom školskom dvore a zabíjali neviditeľných nepriateľov. Bolo nám úplne jedno, kto sú, neriešili sme, z akej sú krajiny, boli to jednoducho naši nepriatelia, ktorých sme museli „trafiť“.  Dorozumievali sme sa pomocou imaginárnych vysielačiek. Naša hra nebola ako bojové hry ostatných detí v našom veku. Všetky ostatné deti strieľali s paličkami, hádzali po sebe kamene, loptičky. No my sme si všetko predstavovali. Potom sa často stávalo, že jedna z nás hodila imaginárnu bombu a tie ďalšie o tom nevedeli. Prišli na miesto s bombou, o ktorej nevedeli, a tá, ktorá ju hodila, iba skríkla: ,,Pozor! Práve si stúpila na bombu!´´ Tá druhá iba odskočila a povedala: ,,Jáj!´´ Zranenú sme ju preniesli do bunkru, kde ju ošetrili. Vtedy to bola zábava, niečo, čo sme si vymysleli. V Sýrii je to však realita. Nikdy by mi nebolo napadlo, že sa niečo také môže deťom aj naozaj diať. Čo sa stane s tými deťmi, keď budú dospelé? Budú zabíjať iných? Alebo budú vôbec ešte žiť?  Neviem si predstaviť, že by mne alebo niekomu z mojich spolužiakov dal niekto do ruky zbraň. Jedine hračkársku. My máme počítače, mobily, všelijakú elektroniku, ony zbrane. My hráme bojové hry, rôzne strielačky, ony ich žijú naozaj. My máme všetko, domov, rodinu, hračky, ony nemajú nič. Bojujú napriek tomu, že sú deti. Strieľajú, pretože chcú pomstiť svojich blízkych, o ktorých vo vojne prišli. Zdá sa mi to šialené. Neviem si predstaviť, že by som bola v ich situácii. A vôbec neviem, ako by som tým deťom mohla pomôcť. Tak aspoň o tom píšem.

Hanka Hartmanová/
Má 12 rokov, je žiačkou bratislavskej Cirkevnej základnej školy Narnia. Je kreatívna, rada počúva pop a rap, chodí často do hôr, má rada fialovú, je to bojovníčka – má odvahu, niekedy väčšiu ako chalani.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite