.chceli by ste dnes pracovať ako novinár?
Už nie.
.prečo?
Dnešná doba je taká dynamická, že človek v mojom veku by už zrejme nezvládol byť aktívnym novinárom. Ako editor alebo poradca so skúsenosťami by som sa však v novinách bez problémov uživil. Ale asi by som mal veľa konfliktov.
.dôvod?
Súčasná žurnalistika často smeruje k veľkej povrchnosti. Je to daň za rýchlosť, ale aj za to, že na Slovensku sme nezvládli súboj s internetom. Týka sa to najmä printových médií, naháňajúcimi sa za aktualitami, ktoré majú všetci ostatní. Zápas s elektronickými médiami sa však ich zbraňami vyhrať nedá. Viacero svetových denníkov, ktoré začínali ako spravodajské, sa postupne zmenili – spravodajstvo je v nich spracúvané analyticky, s komentármi a rozhovormi.
.ktoré noviny považujete za vzor?
Nechcem ísť do Ameriky, pretože to je trochu iná kultúra. Tu v Európe sa však stačí pozrieť na denník strednej triedy, rakúsky Der Standard. Skúste si spočítať, koľko je tam klasických správ.
.koľko?
Skoro žiadna. To isté Die Welt alebo Süddeutsche Zeitung v Nemecku.
.aj na Slovensku sa to mení, novinári už nechodia na všetky tlačovky.
Áno, ale ide to veľmi pomaly. Akoby sme sa toho báli.
.nie je problém v tom, že v našich novinách pracuje menej ľudí ako v Rakúsku či v Nemecku, takže tie analýzy nemá kto robiť?
Nielen. Treba zmeniť aj štýl práce, novinári by mali ísť po téme, tlačovky nech monitorujú agentúry. Zároveň si kladiem otázku, či máme dosť kvalitných novinárov, ktorí by vedeli informácie spracovať komplexne.
.nemáme?
Teraz sa asi na mňa nahnevajú všetky školy, ktoré vychovávajú budúcich novinárov, ale moja skúsenosť je, že nemáme. Najlepší novinári na Slovensku, česť výnimkám, nevyštudovali žurnalistiku.
.v zahraničí je to inak?
Áno. Tam väčšina novinárov absolvovala žurnalistiku, ktorá sa však študuje úplne inak ako na Slovensku. Má širší záber – vrátane základov práva či ekonomiky – a veľký dôraz sa kladie na riadenú prax. Kedysi boli u nás aj funkcie elévov, čo už dnes tiež neexistuje.
.jedna vec je slabá úroveň štúdia žurnalistiky. Nie je však problém v tom, že mladým novinárom chýbajú vzory?
Áno, je.
.prečo nemáme silnú strednú a staršiu generáciu?
Pretože sme si ju odpísali. Novinár vo veku 45 alebo 50 rokov len ťažko uživí svoju rodinu z peňazí, ktoré si zarobí v redakcii.
.koľko dnes zarába slovenský novinár?
Presné číslo neviem, ale odhadujem, že v priemere to bude menej ako tisíc eur mesačne.
.nedávno vyšla správa, že novinár je najhoršie povolanie na svete. Dôvodom je kombinácia stresu, nízkeho platu, uzávierok a práce za akýchkoľvek podmienok kvôli získaniu informácií.
Na to mal jeden kolega novinár krásnu odpoveď: Prečo to robíme? Pretože to chceme robiť. (Úsmev.) Ďalším dôvodom, prečo tu chýba silná stredná a staršia generácia, je absencia systému kariérneho rastu. Novinár sa v istom momente dostane na križovatku – už nevidí efekt svojej práce, keďže slovenská verejnosť ešte dostatočne nereaguje na to, čo napíše. Potom je frustrovaný aj z tlaku, rýchlosti a agresivity mladších kolegov. Keď nastúpi človek do médií ako 25-ročný, v tridsiatke začne rozmýšľať nad tým, čo píše. A naraz začne byť pre svojho vydavateľa pomalý.
.takže keď má štyridsať, nevychováva mladých elévov, ale naháňa sa po tlačovkách, aby stačil mladým kolegom.
Presne tak. Dnes je tu generácia novinárov vo veku 50 až 65 rokov, ktorí nie sú nikde zamestnaní, hoci majú obrovské skúsenosti. Nikto ich však nepotrebuje. Minimálne ako editori by boli určite užitoční.
.novinári často odchádzajú aj do PR agentúr. Prečo je to pre nich zaujímavé?
Odchádzajú najmä pre peniaze a preto, že neznášajú stres. Životnosť kvalitného agentúrneho novinára je, podobne ako v prípade bankového analytika, tri roky. Denne sa musí zaoberať dvadsiatimi vecami, musí mať prehľad a vedieť komunikovať. Je pod veľkým časovým tlakom, aj z hľadiska vedomostí. Viacerí neskôr prejdú do novín či televízií – čo však potom, keď majú štyridsať?
.ale skúste si predstaviť, že ste šéfredaktorom denníka, máte obmedzený rozpočet, pričom potrebujete aj mladých a výkonných spravodajcov. Je vôbec možné v tejto situácii prinášať kvalitu, o ktorej hovoríte?
Momentálne nie. Iná vec je, či sa vôbec snažíme vytvoriť vhodné podmienky. Vy robíte v týždenníku – keby som bol šéfredaktorom denníka, okamžite by som vám vytvoril konkurenciu. Dnešné denníky by už mali prinášať obsah, ktorý bol kedysi typický pre týždenníky. A tie by sa zákonite posunuli ešte ďalej, k veľkým tematickým materiálom. Dnes (v stredu 15. mája – pozn. red.) som si napríklad prečítal SME, ktoré je úplne tematické, keďže sa podrobne zaoberajú súdmi a prokuratúrou. Takto by však mal vyzerať denník každý deň, nie iba občas. Je to dlhá a náročná cesta, ale treba nájsť odvahu. Nie je to len o peniazoch, ale aj o zmene myslenia.
.otázka je, či chcú ľudia u nás čítať ťažšie a rozsiahlejšie témy. V zahraničí už skrachovalo veľa kvalitných titulov.
Súhlasím s legendou českej žurnalistiky Karlom Hvížďalom, že printové médiá budú v blízkej budúcnosti len pre vyššiu vrstvu obyvateľstva. Zrejme budú o niečo drahšie ako dnes, musia však prinášať naozaj kvalitný obsah pre náročnejších čitateľov. Urobme noviny pre 40-tisíc vplyvných a mienkotvorných čitateľov a ponúknime im taký tovar, aby vedeli robiť svoje rozhodnutia. Žiaľ, éra serióznych masových denníkov sa skončila.
.ak majú čitatelia platiť za noviny viac, tak by im mali ponúknuť aj kvalitnú investigatívu. Keď ste tento rok odovzdávali Novinársku cenu za najlepší analyticko – investigatívny príspevok v printových médiách, povedali ste, že len 20 percent článkov spĺňalo kritériá súťaže. Naozaj je to také zlé?
Viem, že niektorí novinári niesli moju kritiku ťažko, pretože to brali osobne. Ale úroveň slovenskej investigatívnej žurnalistiky naozaj klesá, pretože na to nie sú vytvorené vhodné podmienky. Investigatíva sa nedá robiť za dva dni, pričom najmä novinári v denníkoch musia okrem toho robiť aj klasické spravodajstvo. Investigatíva sa buduje, jej základné princípy sú známe už šesťdesiat rokov. To znamená, že v prvom článku naznačím, čo všetko mám, čakám na reakcie a kauzu pomaly posúvam ďalej. U nás sa médiá okamžite vystrieľajú a čakajú, či to prejde, alebo nie. Potom prídu trestné oznámenia a žaloby, takže vydavateľ spozornie, lebo nechce platiť pokuty. Jednoducho chýba plán B. Ďalšia vec je, že možno s výnimkou .týždňa tu málokedy robí na investigatíve tím ľudí. Problém je aj v tom, že novinári dostatočne nevysvetľujú, aké majú ich zistenia dosah na obyčajných ľudí. Médiám tak klesá čítanosť aj dôveryhodnosť, takže ani ich investigatíva nemá na spoločnosť taký dosah, ako by mohla mať. Nehrajme sa na to, že sme národ intelektuálov – Slovensko je pôvodne vidiecka, poľnohospodárska krajina. Ale píšeme tak, aby tomu ľudia rozumeli? Poskytujeme im vždy kompletný servis aj so súvislosťami?
.napriek tomu je fakt, že slovenské médiá zverejnili v posledných rokoch množstvo káuz, ktoré mali veľký dosah na politiku a spoločnosť – od Veľkého Slavkova cez emisie a nástenkový tender až po Horné Plachtince.
To je pravda, slovenskí novinári otvorili veľa dôležitých prípadov – keď však neprišla reakcia dotknutej strany, často to nechali tak. Je predsa rýchla doba, takže zajtra sa treba venovať niečomu inému.
.nie je to však tak, že práve teraz žijeme zlatú éru slovenskej žurnalistiky? Zlaté 60. roky sú mýtus, vtedy vyčnievali iba skvelí reportéri. V 90. rokoch sa zase novinári len učili, ako robiť noviny, a potom prišiel Mečiar, ktorý trochu sploštil žurnalistiku na boj o to, kto z koho. Nie sú dnes noviny lepšie než kedykoľvek predtým?
Zlatá éra tu bola na konci Mečiarovej éry, keď sa médiá mentálne oslobodili a tlačili na zmenu štýlu vládnutia. Po voľbách v roku 1998 však zistili, akú veľkú majú moc. Vtedy trochu podľahli aj vábeniu moci, že majú na to, aby povalili vládu. Niektorí novinári začali robiť politiku, čo bola veľká chyba. Prestali sme kontrolovať moc, začali sme ju len kritizovať, a pritom sa do nášho písania vkradla akási zloba. Nepáči sa mi bezbrehá kritika moci, svet nie je čierno-biely. Ani súčasný premiér Fico nie je len čierny. Okrem toho, kde sú tí ostatní, ktorí by mu mali robiť protiváhu? Médiá to však interpretujú tak, že všetci politici sú zlí. Neponúkajú svojim čitateľom žiadnu alternatívu ani iný spôsob myslenia.
.ovládol médiá negativizmus?
Áno. Je evidentné, že negatívna informácia sa lepšie predáva ako pozitívna. Navyše existuje veľa prípadov, kde sa médiá hrajú na vyšetrovateľov, prokurátorov alebo sudcov. Našou úlohou nie je určovať, kto je vinný. My máme ľudí najmä s nadhľadom informovať o tom, čo sa stalo – môžeme im síce povedať, ako to vidíme, no záver už treba nechať na nich.
.vidíte na slovenských médiách niečo pozitívne?
Je pravda, že lepšie médiá ako dnes sme tu ešte nemali. Súčasne však netvrdím, že máme najlepšiu žurnalistiku.
.skúste zhodnotiť jednotlivé médiá – noviny, rádia aj televízie. Kto sú lídri a prečo?
Medzi denníkmi sa ku kvalite najviac približuje SME, hoci si viem predstaviť, že by to mohli robiť oveľa lepšie. Čakám na to, čo urobia Hospodárske noviny, ktoré avizovali, že chcú robiť tematické noviny. Pokiaľ ide o Pravdu, neviem, čo si mám myslieť.
.televízie?
Aké televízie, prosím vás?
.ta3...
TA 3 je základný prehľad pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o spravodajstvo. Niektoré relácie sú však také, aké sú – zrejme platia niekomu daň za niečo.
.na druhej strane, spravodajstvo RTVS sa zlepšuje.
To sa naozaj kontinuálne zlepšuje. Nemám problém ani s Markízou či Joj, ale pre mňa je to bulvár. Rozhlas si drží svoju kvalitu, iné rádiá nie je prečo riešiť, keďže už nerobia klasické spravodajstvo.
.slovensko je podľa aktuálneho indexu slobody médií na 23. mieste. Čo z toho vyplýva?
To, že sme dobrý nadpriemer. Nesúhlasím, ak niekto tvrdí, že na Slovensku je ohrozená sloboda médií. Máme veľmi slušnú legislatívu – možno až na licenčnú radu, ktorá si podľa mňa privlastňuje aj kompetencie, ktoré by mal mať silný samoregulačný orgán. Poznáme aj niekoľko rozhodnutí Ústavného súdu v “mediálnych” sporoch, ktorý potvrdil, že právo na informácie je silnejšie ako ochrana verejných činiteľov. Problém je však vo výklade práva – nepriateľom médií dnes nie je Fico a jeho vláda, ale súdy, ktoré nerešpektujú rozhodnutia Ústavného súdu ani Štrasburgu.
.dnes však podávajú likvidačné žaloby na médiá aj ľudia spojení s touto vládou.
Napriek tomu vidím rozdiel medzi Ficovou prvou a druhou vládou. Žaloby už podáva len minimum politikov, problémom sú skôr niektorí podnikatelia, ale najmä sudcovia, ktorí sa sporia s médiami. To je absurdné.
.je v poriadku, že na Slovensku môžu ísť novinári do väzenia za ohováranie?
Určite nie. Už sedem rokov sa snažíme cez organizáciu IPI presvedčiť jednotlivé krajiny, že novinár nemá ísť – hoci aj za chybný názor – do basy. Hovorili sme o tom aj s ministrom spravodlivosti Tomášom Borecom, ktorý s nami súhlasí, vytvoril aj komisiu na rekodifikáciu Trestného zákona. Či to prejde, to si však netrúfam odhadnúť. Kto chce, nech sa pokojne súdi, ale len v rámci občianskoprávneho konania. Aj tu však treba stanoviť limity, aby súdy nepriznávali za ohováranie také vysoké odškodné.
.prečo ste v roku 2008 založili slovenskú pobočku IPI? Bola to reakcia na stav, v akom sa nachádzal Slovenský syndikát novinárov (SSN)?
Je fajn, že masová organizácia typu SSN, ktorá má možno tritisíc členov, občas vydá stanovisko za slobodu slova. Kto však stojí za touto inštitúciou? Keď nie sú za vami konkrétne médiá, nič nedosiahnete. Preto sme založili reprezentatívnu organizáciu, ktorá má oveľa väčšiu silu ako syndikát.
.sSN bol doteraz vnímaný skôr ako výletná agentúra pre zaslúžilých novinárov. Zmení sa to s príchodom novej šéfky Tamary Valkovej?
Aj syndikát má svoje úlohy, len si musí nájsť svoju parketu. Nie je možné zastupovať všetkých účastníkov mediálnej sféry, zamestnancov aj zamestnávateľov. Na spomínanej zmene Trestného zákona sme však spolupracovali aj s Tamarou Valkovou. Vieme spolu komunikovať, uvidíme.
.pred rokom 1989 ste učili angličtinu a telocvik. Plnohodnotným novinárom ste sa stali až v roku 1992, keď ste sa zamestnali v TA SR. V tom čase ste mali už 42 rokov. Prečo tak neskoro?
Vždy som chcel byť vždy novinárom, mám to aj v rodine. Otec, skúsený športový novinár, mi však povedal, aby som neblbol, keďže s mojou papuľou skončím v base. Novinárčina ma chytila už v roku 1968, keď som bol dva mesiace tlmočníkom americkej tlačovej agentúry UPI vo Viedni. Chodil som na hranice robiť rozhovory s utekajúcimi, prekladal som Dubčekove prejavy a podobne.
.prečo ste sa vrátili na Slovensko?
Pretože ja som Slovák.
.nechceli ste zostať?
Chcel, ale to pokušenie trvalo len dva dni. Keď som navyše videl, ako stoja Čechoslováci, ktorí sa nechceli vrátiť, v dlhých radoch pri výdajniach stravy vo Viedni, povedal som si, že takto by som žiť nechcel. Potom som bol až do revolúcie externým spolupracovníkom vo Večerníku, v Smene alebo TIPe. Väčšinou len v redakcii športu, mojou výhodou však bola aj znalosť jazykov, keďže vtedy sa veľa prekladalo.
.aká bola TA SR, keď ste tam v roku 1992 prišli?
Ešte aj vtedy sa tam robili takzvané zasadacie reportáže ako za socializmu. To znamená, že najskôr napísali, kto sa kde čoho zúčastnil. Potom spomenuli, aké je to dôležité a na konci bola jedna veta, čo sa vlastne udialo. Snažil som sa to zmeniť, čo sa mi najmä na začiatku veľmi nedarilo. (Smiech).
.prečo ste z TA SR odišli?
Chceli sme ju privatizovať, po voľbách v roku 1994 sa však vrátili Mečiar i Dušan Kleiman, takže spolu s ďalšími piatimi ľuďmi sme museli ísť preč.
.v roku 1997 ste založili konkurenčnú agentúru SITA, ktorá funguje už šestnásť rokov. Bolo to ťažké rozhodnutie?
Ľudí, ktorí boli ochotní vložiť do toho svoje peniaze, sme hľadali dva roky. My sme totiž boli novinári, možno trochu manažéri, ale určite nie finančníci. Hoci sme mali ponuky od rôznych amerických nadácií, z princípu som to odmietal – buď vieme žiť z vlastných peňazí, alebo nie. Napokon sme sa dohodli so skupinou ľudí okolo podnikateľa Igora Grošafta (za druhej Dzurindovej vlády bol nominantom SDKÚ vo FNM – pozn. red.), ktorí zohnali počiatočný kapitál vo výške štyri milióny korún.
.mečiar vám nerobil problémy?
Týždeň pred štartom agentúry ma kontaktovala polícia, že nás vykradli. Nič nerozbili, vybrakovali len server s redakčným systémom. Dokonalá práca, dodnes sa nič nevyšetrilo. Mečiar potom zariadil, aby s nami štátne úrady ako s opozičnou agentúrou, hoci dovtedy sme nič nevydali, nekomunikovali. Vydržalo im to tri mesiace, pred voľbami 2002 sa mi dokonca Mečiar ospravedlnil. Povedal mi, že nás zle ohodnotili. (Smiech).
.v agentúre SITA začínalo veľa známych novinárov. Prečo ste odtiaľ v roku 2010 odišli?
Som hrdý na to, že SITA sa stala renomovaným zdrojom informácií. Dnes sú jej bývalí redaktori – s výnimkou bulváru – naozaj vo všetkých médiách. Odišiel som preto, že ma začali otravovať dennodenné zápasy s politikmi a veľkými podnikateľmi. Firma sa navyše rozšírila do takej miery, že som prestal rozumieť, o čom sa vlastne tí mladí ľudia rozprávajú. Ale bolo to aj vekom, keď som si povedal, či chcem ešte žiť, alebo 24 hodín denne pracovať.
Pavol Múdry/
Narodil sa v roku 1950. V roku 1973 vyštudoval angličtinu a telesnú výchovu na UK v Bratislave. Do roku 1991 bol asistentom na Fakulte telesnej výchovy a športu, respektíve Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. V roku 1992 sa zamestnal v Tlačovej agentúre SR, kde viedol anglickú redakciu, bol aj členom vedenia agentúry. Neskôr bol korešpondentom tlačových agentúr APA a Reuters. V roku 1997 založil súkromnú tlačovú agentúru SITA, odkiaľ v roku 2010 odišiel. Od roku 2008 je predsedom správnej rady Medzinárodného tlačového inštitútu na Slovensku, venuje sa aj mediálnemu poradenstvu. Je ženatý, má dve deti, žije v Bratislave.
Už nie.
.prečo?
Dnešná doba je taká dynamická, že človek v mojom veku by už zrejme nezvládol byť aktívnym novinárom. Ako editor alebo poradca so skúsenosťami by som sa však v novinách bez problémov uživil. Ale asi by som mal veľa konfliktov.
.dôvod?
Súčasná žurnalistika často smeruje k veľkej povrchnosti. Je to daň za rýchlosť, ale aj za to, že na Slovensku sme nezvládli súboj s internetom. Týka sa to najmä printových médií, naháňajúcimi sa za aktualitami, ktoré majú všetci ostatní. Zápas s elektronickými médiami sa však ich zbraňami vyhrať nedá. Viacero svetových denníkov, ktoré začínali ako spravodajské, sa postupne zmenili – spravodajstvo je v nich spracúvané analyticky, s komentármi a rozhovormi.
.ktoré noviny považujete za vzor?
Nechcem ísť do Ameriky, pretože to je trochu iná kultúra. Tu v Európe sa však stačí pozrieť na denník strednej triedy, rakúsky Der Standard. Skúste si spočítať, koľko je tam klasických správ.
.koľko?
Skoro žiadna. To isté Die Welt alebo Süddeutsche Zeitung v Nemecku.
.aj na Slovensku sa to mení, novinári už nechodia na všetky tlačovky.
Áno, ale ide to veľmi pomaly. Akoby sme sa toho báli.
.nie je problém v tom, že v našich novinách pracuje menej ľudí ako v Rakúsku či v Nemecku, takže tie analýzy nemá kto robiť?
Nielen. Treba zmeniť aj štýl práce, novinári by mali ísť po téme, tlačovky nech monitorujú agentúry. Zároveň si kladiem otázku, či máme dosť kvalitných novinárov, ktorí by vedeli informácie spracovať komplexne.
.nemáme?
Teraz sa asi na mňa nahnevajú všetky školy, ktoré vychovávajú budúcich novinárov, ale moja skúsenosť je, že nemáme. Najlepší novinári na Slovensku, česť výnimkám, nevyštudovali žurnalistiku.
.v zahraničí je to inak?
Áno. Tam väčšina novinárov absolvovala žurnalistiku, ktorá sa však študuje úplne inak ako na Slovensku. Má širší záber – vrátane základov práva či ekonomiky – a veľký dôraz sa kladie na riadenú prax. Kedysi boli u nás aj funkcie elévov, čo už dnes tiež neexistuje.
.jedna vec je slabá úroveň štúdia žurnalistiky. Nie je však problém v tom, že mladým novinárom chýbajú vzory?
Áno, je.
.prečo nemáme silnú strednú a staršiu generáciu?
Pretože sme si ju odpísali. Novinár vo veku 45 alebo 50 rokov len ťažko uživí svoju rodinu z peňazí, ktoré si zarobí v redakcii.
.koľko dnes zarába slovenský novinár?
Presné číslo neviem, ale odhadujem, že v priemere to bude menej ako tisíc eur mesačne.
.nedávno vyšla správa, že novinár je najhoršie povolanie na svete. Dôvodom je kombinácia stresu, nízkeho platu, uzávierok a práce za akýchkoľvek podmienok kvôli získaniu informácií.
Na to mal jeden kolega novinár krásnu odpoveď: Prečo to robíme? Pretože to chceme robiť. (Úsmev.) Ďalším dôvodom, prečo tu chýba silná stredná a staršia generácia, je absencia systému kariérneho rastu. Novinár sa v istom momente dostane na križovatku – už nevidí efekt svojej práce, keďže slovenská verejnosť ešte dostatočne nereaguje na to, čo napíše. Potom je frustrovaný aj z tlaku, rýchlosti a agresivity mladších kolegov. Keď nastúpi človek do médií ako 25-ročný, v tridsiatke začne rozmýšľať nad tým, čo píše. A naraz začne byť pre svojho vydavateľa pomalý.
.takže keď má štyridsať, nevychováva mladých elévov, ale naháňa sa po tlačovkách, aby stačil mladým kolegom.
Presne tak. Dnes je tu generácia novinárov vo veku 50 až 65 rokov, ktorí nie sú nikde zamestnaní, hoci majú obrovské skúsenosti. Nikto ich však nepotrebuje. Minimálne ako editori by boli určite užitoční.
.novinári často odchádzajú aj do PR agentúr. Prečo je to pre nich zaujímavé?
Odchádzajú najmä pre peniaze a preto, že neznášajú stres. Životnosť kvalitného agentúrneho novinára je, podobne ako v prípade bankového analytika, tri roky. Denne sa musí zaoberať dvadsiatimi vecami, musí mať prehľad a vedieť komunikovať. Je pod veľkým časovým tlakom, aj z hľadiska vedomostí. Viacerí neskôr prejdú do novín či televízií – čo však potom, keď majú štyridsať?
.ale skúste si predstaviť, že ste šéfredaktorom denníka, máte obmedzený rozpočet, pričom potrebujete aj mladých a výkonných spravodajcov. Je vôbec možné v tejto situácii prinášať kvalitu, o ktorej hovoríte?
Momentálne nie. Iná vec je, či sa vôbec snažíme vytvoriť vhodné podmienky. Vy robíte v týždenníku – keby som bol šéfredaktorom denníka, okamžite by som vám vytvoril konkurenciu. Dnešné denníky by už mali prinášať obsah, ktorý bol kedysi typický pre týždenníky. A tie by sa zákonite posunuli ešte ďalej, k veľkým tematickým materiálom. Dnes (v stredu 15. mája – pozn. red.) som si napríklad prečítal SME, ktoré je úplne tematické, keďže sa podrobne zaoberajú súdmi a prokuratúrou. Takto by však mal vyzerať denník každý deň, nie iba občas. Je to dlhá a náročná cesta, ale treba nájsť odvahu. Nie je to len o peniazoch, ale aj o zmene myslenia.
.otázka je, či chcú ľudia u nás čítať ťažšie a rozsiahlejšie témy. V zahraničí už skrachovalo veľa kvalitných titulov.
Súhlasím s legendou českej žurnalistiky Karlom Hvížďalom, že printové médiá budú v blízkej budúcnosti len pre vyššiu vrstvu obyvateľstva. Zrejme budú o niečo drahšie ako dnes, musia však prinášať naozaj kvalitný obsah pre náročnejších čitateľov. Urobme noviny pre 40-tisíc vplyvných a mienkotvorných čitateľov a ponúknime im taký tovar, aby vedeli robiť svoje rozhodnutia. Žiaľ, éra serióznych masových denníkov sa skončila.
.ak majú čitatelia platiť za noviny viac, tak by im mali ponúknuť aj kvalitnú investigatívu. Keď ste tento rok odovzdávali Novinársku cenu za najlepší analyticko – investigatívny príspevok v printových médiách, povedali ste, že len 20 percent článkov spĺňalo kritériá súťaže. Naozaj je to také zlé?
Viem, že niektorí novinári niesli moju kritiku ťažko, pretože to brali osobne. Ale úroveň slovenskej investigatívnej žurnalistiky naozaj klesá, pretože na to nie sú vytvorené vhodné podmienky. Investigatíva sa nedá robiť za dva dni, pričom najmä novinári v denníkoch musia okrem toho robiť aj klasické spravodajstvo. Investigatíva sa buduje, jej základné princípy sú známe už šesťdesiat rokov. To znamená, že v prvom článku naznačím, čo všetko mám, čakám na reakcie a kauzu pomaly posúvam ďalej. U nás sa médiá okamžite vystrieľajú a čakajú, či to prejde, alebo nie. Potom prídu trestné oznámenia a žaloby, takže vydavateľ spozornie, lebo nechce platiť pokuty. Jednoducho chýba plán B. Ďalšia vec je, že možno s výnimkou .týždňa tu málokedy robí na investigatíve tím ľudí. Problém je aj v tom, že novinári dostatočne nevysvetľujú, aké majú ich zistenia dosah na obyčajných ľudí. Médiám tak klesá čítanosť aj dôveryhodnosť, takže ani ich investigatíva nemá na spoločnosť taký dosah, ako by mohla mať. Nehrajme sa na to, že sme národ intelektuálov – Slovensko je pôvodne vidiecka, poľnohospodárska krajina. Ale píšeme tak, aby tomu ľudia rozumeli? Poskytujeme im vždy kompletný servis aj so súvislosťami?
.napriek tomu je fakt, že slovenské médiá zverejnili v posledných rokoch množstvo káuz, ktoré mali veľký dosah na politiku a spoločnosť – od Veľkého Slavkova cez emisie a nástenkový tender až po Horné Plachtince.
To je pravda, slovenskí novinári otvorili veľa dôležitých prípadov – keď však neprišla reakcia dotknutej strany, často to nechali tak. Je predsa rýchla doba, takže zajtra sa treba venovať niečomu inému.
.nie je to však tak, že práve teraz žijeme zlatú éru slovenskej žurnalistiky? Zlaté 60. roky sú mýtus, vtedy vyčnievali iba skvelí reportéri. V 90. rokoch sa zase novinári len učili, ako robiť noviny, a potom prišiel Mečiar, ktorý trochu sploštil žurnalistiku na boj o to, kto z koho. Nie sú dnes noviny lepšie než kedykoľvek predtým?
Zlatá éra tu bola na konci Mečiarovej éry, keď sa médiá mentálne oslobodili a tlačili na zmenu štýlu vládnutia. Po voľbách v roku 1998 však zistili, akú veľkú majú moc. Vtedy trochu podľahli aj vábeniu moci, že majú na to, aby povalili vládu. Niektorí novinári začali robiť politiku, čo bola veľká chyba. Prestali sme kontrolovať moc, začali sme ju len kritizovať, a pritom sa do nášho písania vkradla akási zloba. Nepáči sa mi bezbrehá kritika moci, svet nie je čierno-biely. Ani súčasný premiér Fico nie je len čierny. Okrem toho, kde sú tí ostatní, ktorí by mu mali robiť protiváhu? Médiá to však interpretujú tak, že všetci politici sú zlí. Neponúkajú svojim čitateľom žiadnu alternatívu ani iný spôsob myslenia.
.ovládol médiá negativizmus?
Áno. Je evidentné, že negatívna informácia sa lepšie predáva ako pozitívna. Navyše existuje veľa prípadov, kde sa médiá hrajú na vyšetrovateľov, prokurátorov alebo sudcov. Našou úlohou nie je určovať, kto je vinný. My máme ľudí najmä s nadhľadom informovať o tom, čo sa stalo – môžeme im síce povedať, ako to vidíme, no záver už treba nechať na nich.
.vidíte na slovenských médiách niečo pozitívne?
Je pravda, že lepšie médiá ako dnes sme tu ešte nemali. Súčasne však netvrdím, že máme najlepšiu žurnalistiku.
.skúste zhodnotiť jednotlivé médiá – noviny, rádia aj televízie. Kto sú lídri a prečo?
Medzi denníkmi sa ku kvalite najviac približuje SME, hoci si viem predstaviť, že by to mohli robiť oveľa lepšie. Čakám na to, čo urobia Hospodárske noviny, ktoré avizovali, že chcú robiť tematické noviny. Pokiaľ ide o Pravdu, neviem, čo si mám myslieť.
.televízie?
Aké televízie, prosím vás?
.ta3...
TA 3 je základný prehľad pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o spravodajstvo. Niektoré relácie sú však také, aké sú – zrejme platia niekomu daň za niečo.
.na druhej strane, spravodajstvo RTVS sa zlepšuje.
To sa naozaj kontinuálne zlepšuje. Nemám problém ani s Markízou či Joj, ale pre mňa je to bulvár. Rozhlas si drží svoju kvalitu, iné rádiá nie je prečo riešiť, keďže už nerobia klasické spravodajstvo.
.slovensko je podľa aktuálneho indexu slobody médií na 23. mieste. Čo z toho vyplýva?
To, že sme dobrý nadpriemer. Nesúhlasím, ak niekto tvrdí, že na Slovensku je ohrozená sloboda médií. Máme veľmi slušnú legislatívu – možno až na licenčnú radu, ktorá si podľa mňa privlastňuje aj kompetencie, ktoré by mal mať silný samoregulačný orgán. Poznáme aj niekoľko rozhodnutí Ústavného súdu v “mediálnych” sporoch, ktorý potvrdil, že právo na informácie je silnejšie ako ochrana verejných činiteľov. Problém je však vo výklade práva – nepriateľom médií dnes nie je Fico a jeho vláda, ale súdy, ktoré nerešpektujú rozhodnutia Ústavného súdu ani Štrasburgu.
.dnes však podávajú likvidačné žaloby na médiá aj ľudia spojení s touto vládou.
Napriek tomu vidím rozdiel medzi Ficovou prvou a druhou vládou. Žaloby už podáva len minimum politikov, problémom sú skôr niektorí podnikatelia, ale najmä sudcovia, ktorí sa sporia s médiami. To je absurdné.
.je v poriadku, že na Slovensku môžu ísť novinári do väzenia za ohováranie?
Určite nie. Už sedem rokov sa snažíme cez organizáciu IPI presvedčiť jednotlivé krajiny, že novinár nemá ísť – hoci aj za chybný názor – do basy. Hovorili sme o tom aj s ministrom spravodlivosti Tomášom Borecom, ktorý s nami súhlasí, vytvoril aj komisiu na rekodifikáciu Trestného zákona. Či to prejde, to si však netrúfam odhadnúť. Kto chce, nech sa pokojne súdi, ale len v rámci občianskoprávneho konania. Aj tu však treba stanoviť limity, aby súdy nepriznávali za ohováranie také vysoké odškodné.
.prečo ste v roku 2008 založili slovenskú pobočku IPI? Bola to reakcia na stav, v akom sa nachádzal Slovenský syndikát novinárov (SSN)?
Je fajn, že masová organizácia typu SSN, ktorá má možno tritisíc členov, občas vydá stanovisko za slobodu slova. Kto však stojí za touto inštitúciou? Keď nie sú za vami konkrétne médiá, nič nedosiahnete. Preto sme založili reprezentatívnu organizáciu, ktorá má oveľa väčšiu silu ako syndikát.
.sSN bol doteraz vnímaný skôr ako výletná agentúra pre zaslúžilých novinárov. Zmení sa to s príchodom novej šéfky Tamary Valkovej?
Aj syndikát má svoje úlohy, len si musí nájsť svoju parketu. Nie je možné zastupovať všetkých účastníkov mediálnej sféry, zamestnancov aj zamestnávateľov. Na spomínanej zmene Trestného zákona sme však spolupracovali aj s Tamarou Valkovou. Vieme spolu komunikovať, uvidíme.
.pred rokom 1989 ste učili angličtinu a telocvik. Plnohodnotným novinárom ste sa stali až v roku 1992, keď ste sa zamestnali v TA SR. V tom čase ste mali už 42 rokov. Prečo tak neskoro?
Vždy som chcel byť vždy novinárom, mám to aj v rodine. Otec, skúsený športový novinár, mi však povedal, aby som neblbol, keďže s mojou papuľou skončím v base. Novinárčina ma chytila už v roku 1968, keď som bol dva mesiace tlmočníkom americkej tlačovej agentúry UPI vo Viedni. Chodil som na hranice robiť rozhovory s utekajúcimi, prekladal som Dubčekove prejavy a podobne.
.prečo ste sa vrátili na Slovensko?
Pretože ja som Slovák.
.nechceli ste zostať?
Chcel, ale to pokušenie trvalo len dva dni. Keď som navyše videl, ako stoja Čechoslováci, ktorí sa nechceli vrátiť, v dlhých radoch pri výdajniach stravy vo Viedni, povedal som si, že takto by som žiť nechcel. Potom som bol až do revolúcie externým spolupracovníkom vo Večerníku, v Smene alebo TIPe. Väčšinou len v redakcii športu, mojou výhodou však bola aj znalosť jazykov, keďže vtedy sa veľa prekladalo.
.aká bola TA SR, keď ste tam v roku 1992 prišli?
Ešte aj vtedy sa tam robili takzvané zasadacie reportáže ako za socializmu. To znamená, že najskôr napísali, kto sa kde čoho zúčastnil. Potom spomenuli, aké je to dôležité a na konci bola jedna veta, čo sa vlastne udialo. Snažil som sa to zmeniť, čo sa mi najmä na začiatku veľmi nedarilo. (Smiech).
.prečo ste z TA SR odišli?
Chceli sme ju privatizovať, po voľbách v roku 1994 sa však vrátili Mečiar i Dušan Kleiman, takže spolu s ďalšími piatimi ľuďmi sme museli ísť preč.
.v roku 1997 ste založili konkurenčnú agentúru SITA, ktorá funguje už šestnásť rokov. Bolo to ťažké rozhodnutie?
Ľudí, ktorí boli ochotní vložiť do toho svoje peniaze, sme hľadali dva roky. My sme totiž boli novinári, možno trochu manažéri, ale určite nie finančníci. Hoci sme mali ponuky od rôznych amerických nadácií, z princípu som to odmietal – buď vieme žiť z vlastných peňazí, alebo nie. Napokon sme sa dohodli so skupinou ľudí okolo podnikateľa Igora Grošafta (za druhej Dzurindovej vlády bol nominantom SDKÚ vo FNM – pozn. red.), ktorí zohnali počiatočný kapitál vo výške štyri milióny korún.
.mečiar vám nerobil problémy?
Týždeň pred štartom agentúry ma kontaktovala polícia, že nás vykradli. Nič nerozbili, vybrakovali len server s redakčným systémom. Dokonalá práca, dodnes sa nič nevyšetrilo. Mečiar potom zariadil, aby s nami štátne úrady ako s opozičnou agentúrou, hoci dovtedy sme nič nevydali, nekomunikovali. Vydržalo im to tri mesiace, pred voľbami 2002 sa mi dokonca Mečiar ospravedlnil. Povedal mi, že nás zle ohodnotili. (Smiech).
.v agentúre SITA začínalo veľa známych novinárov. Prečo ste odtiaľ v roku 2010 odišli?
Som hrdý na to, že SITA sa stala renomovaným zdrojom informácií. Dnes sú jej bývalí redaktori – s výnimkou bulváru – naozaj vo všetkých médiách. Odišiel som preto, že ma začali otravovať dennodenné zápasy s politikmi a veľkými podnikateľmi. Firma sa navyše rozšírila do takej miery, že som prestal rozumieť, o čom sa vlastne tí mladí ľudia rozprávajú. Ale bolo to aj vekom, keď som si povedal, či chcem ešte žiť, alebo 24 hodín denne pracovať.
Pavol Múdry/
Narodil sa v roku 1950. V roku 1973 vyštudoval angličtinu a telesnú výchovu na UK v Bratislave. Do roku 1991 bol asistentom na Fakulte telesnej výchovy a športu, respektíve Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. V roku 1992 sa zamestnal v Tlačovej agentúre SR, kde viedol anglickú redakciu, bol aj členom vedenia agentúry. Neskôr bol korešpondentom tlačových agentúr APA a Reuters. V roku 1997 založil súkromnú tlačovú agentúru SITA, odkiaľ v roku 2010 odišiel. Od roku 2008 je predsedom správnej rady Medzinárodného tlačového inštitútu na Slovensku, venuje sa aj mediálnemu poradenstvu. Je ženatý, má dve deti, žije v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.