Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Lesný jagot bohyne lásky

.jozef Koleják .časopis .lifestyle

Blížite sa k tomu miestu a už z diaľky ich cítite. Rozvoniavajú ako besné a vy na sebe spozorujete, že podvedome zrýchľujete krok. Už aby ste boli pri nich, už aby ste mali tie chutné jahody na dosah!

Začína sa ich sezóna a priznám sa, na máločo čakám tak netrpezlivo, ako práve na prvé jarné voňavé jahody. Tá opojná chuť, ktorá vás definitívne ukolíše v presvedčení, že žiadny návrat zimy už určite nehrozí, je taká intenzívna a podmanivá. Každý rok nanovo prekvapí. Predpokladám, že vôbec nie som s týmto pocitom na svete sám. Svedčí o tom mnoho faktov.  Už len to, že jahodová náplň či príchuť je jedna z najpoužívanejších v potravinovom priemysle a považuje sa všeobecne za najobľúbenejšiu. Ale aj história mi dáva za pravdu, že jahoda bola vždy ovocím výnimočným a naozaj kráľovským. Vraj ju jedli už v kamennej dobe, no svoj prvý vrchol a nehynúcu slávu zažíva jahoda predovšetkým v antike. Viaže sa k nej jeden z najkrajších gastronomických príbehov. Vraj za vznik jahôd môže bohyňa lásky a krásy Afrodita. Toho času najkrajší chlap široko-ďaleko, syn cyperského kráľa  Adonis, s ňou kde nič-tu nič korzoval po lese pod pláštikom nevinnej poľovačky. Keď tu zrazu ich pri tej panskej záhaľke a nevinnom laškovaní napadol rozzúrený diviak a milý krásavec zahynul nepeknou smrťou, ako vystrihnutou z akčnej komédie Guya Ritchieho. Afrodita sa vtedy nad franforcami svojej lásky tak rozplakala, že si skoro vyplakala srdce. A každá jedna z tých božských sĺz sa pri dopade na zem zázračne premenila na malú lesnú jahôdku, ktorá to Afroditino srdiečko tvarom aj pripomína. Tento príbeh tak zľudovel, že vydržal v rôznych obmenách, niekedy cudných, inokedy veľmi šťavnatých až do trinásteho storočia. Ešte aj vtedy, a to už bola roztopašná antika dávno v ruinách, jahody budili rešpekt ako symbol lásky, zvádzania a nespútanej vášne. Okrem toho, že sa podávali na kráľovských tabuliach ako vychýrené afrodiziakum a dvorné dámy sa pri kladení lesných jahôdok na svoje mlsné jazýčky spôsobne pýrili, ordinovali sa aj na slnkom spálenú pleť či na bielenie zubov. Dokonca aj na celkové pretrávenie miestni felčiari prisahali na malé červené srdiečka. Keď sa lesné jahody presťahovali v stredoveku do záhrad, pestovali ich prevažne mnísi – zrejme aby ich strážili, keďže išlo o takú povážlivú plodinu. No francúzsky kráľ Karol V. si napriek pikantnej povesti alebo práve kvôli nej nechal vo svojich záhradách vysadiť približne 1 200 koreňov a vzorne sa o ne staral.
Zaujímavé však je, že dlho-predlho sa jedli výlučne drobunké lesné jahody, na aké sem-tam narazíme aj v našich horách. Rozhodne nešlo o obryne, čo máme na trhoch dnes. Na tie by Gréci, Rimania a dokonca ešte aj človek sedemnásteho storočia čumel ako na zázrak. Za obrovské a šťavnaté jahody môžeme vďačiť, čuduj sa svete, Amerike – konkrétne indiánskym kmeňom. Tie totiž vyšľachtili dve odrody, jednu na severe Ameriky a druhú v okolí dnešného Čile. Nenásytným a náruživým španielskym dobyvateľom sa väčšie jahody tak zapáčili, že ich doniesli domov a prezentovali ako putovnú výstavku po kráľovských rodinách. Až kým sa ich nechytil dvorný botanik francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. Antoino Duchesne a krížením z nich nevyšľachtil presne ten plod, ktorý poznáme dnes a voláme ho jahoda. To krásne meno – jagoda, agoda a najstaršie aga vraj pôvodne v slovanských jazykoch pomenúvalo akúkoľvek bobuľu z lesa alebo plod moruše. Niektorí odvážni a tvorivejší jazykovedci sa však skôr snažia nájsť spojitosť so slovom jagať sa. Veď si len predstavte zarosený les a v ňom krásne porozhadzované Afroditine slzy ako sa kúpu v rannom slnku. Len taký jagot!

Autor je scenárista.

Ako na jahody/
Často nám chuť na ne tak paralyzuje zdravý úsudok, že na trhu zurvalo nakúpime, prídeme rýchlo domov, celí nabudení na tú úžasnú chuť, a zrazu pri prvom hlte zistíme, že jahody nechutia až tak dobre a že sme sa nechali na trhu trošku oklamať. Na rozoznanie dobrých jahôd pritom netreba vysokú školu. Stačí si uvedomiť, že dozreté jahody voňajú naozaj prenikavo. Takže pokiaľ tie pred vami sú síce červené a veľké ako palec, ale nevoňajú, neberte ich. Iba ak na ozdobu, aj to len v zime. Ďalším pravidlom je nespoliehať sa na tie navážené v škatuľkách. Povyberajte si jahody pekne ručne, ti pomliaždené ignorujte a pamätajte, na veľkosti tentoraz naozaj záleží, ale obrátene. Čím sú jahody menšie, tým intenzívnejšiu budú mať chuť. Napučané jahody, čo majú príliš veľa vody, nielenže rýchlo hnijú, ale aj nevábne chutia. No a nadôvažok, neverte zeleninárovi, že čo len sčasti a máličko zelené jahody dôjdu. Banány určite. Ale jahody po odtrhnutí už ďalej nezrejú.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite