Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vždy budem tvoja mama

.daniel Laurinc .zuzana Halánová .časopis .týždeň vo svete

Deň matiek je oslavou života. V rozvojových krajinách však býva materstvo tažké. Vládne mu vysoká úmrtnosť a veľký počet detí, narodených s hendikepom.

Štatistiky Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) uvádzajú, že na svete zomrie každý rok 358 000 žien počas tehotenstva alebo krátko po pôrode. Z nich až 99 percent je z krajín tretieho sveta. Dôvodom je nedostatočná zdravotná starostlivosť, neliečené choroby či nutrične nevyvážená strava. Absentuje aj prenatálna príprava a lekársky dohľad pri pôrode.
V rozvojových krajinách to však pre budúce matky nie je jediná hrozba. Až štyri z piatich fyzicky alebo mentálne postihnutých detí sa narodia práve na týchto miestach našej planéty. Zapríčiňujú to genetické predispozície, promiskuita pokrvného príbuzenstva, ale aj spomínané problémy počas pôrodu a výrazná absencia zdravotnej starostlivosti. Postihnuté deti sú najohrozenejšou skupinou obyvateľov a čelia najväčšej diskriminácii. Do piatich rokov zomrie 80 percent z nich.
Keňa je ekonomickým lídrom východnej Afriky. Takmer vo všetkých parametroch prevyšuje susedné krajiny. Napriek tomu WHO odhaduje, že 10 percent z celkovej kenskej populácie trpí nejakým postihnutím. Týka sa to aj približne 800-tisíc detí. Toto číslo je stále aproximatívne. Dodnes nebol v krajine spravený rozsiahlejší výskum, ktorý by priniesol reálne počty postihnutých, zmapoval ich život a sociálnu situáciu.
Život s hendikepom je v Keni obrovskou stigmou a symbolom prekliatia nielen pre dieťa, ale aj pre jeho matku. Pod tlakom spoločenských tradícií ich opúšťajú manželia a je jedno, či ide o ich prvé, alebo piate dieťa. Matky odsúdi celá spoločnosť – susedia, komunita a často aj vlastná rodina. Na výchovu, starostlivosť o deti a zabezpečenie príjmu zostávajú samy.
Pocit hanby, že na svet priviedli postihnuté deti, má fatálny dopad na život a sociálnu interakciu ich potomkov. Keďže na ulici by sa dočkali len odsúdenia a posmechu, väčšinu svojho života trávia v tmavých chatrčiach. Často sú vystavované násiliu od susedov a nikdy sa nedočkajú adekvátnej lekárskej starostlivosti, terapie ani vzdelania. Hoci základné a stredné školy sú v Keni bezplatné, špeciálnych školskych zariadení pre hendikepovaných je ako šafranu. Kapacitne dokážu poskytnúť vzdelanie len približne pre 11 percent takýchto detí.
Mukuru je druhý najväčší slum v Keni, s populáciou viac ako 700-tisíc ľudí. Rád Milosrdných sestier tu pred rokmi založil edukačno-rehabilitačné centrum Songa Mbele na Masomo, čo znamená Posúvať sa vpred vďaka vzdelaniu. Centrum pôvodne slúžilo pre zdravé deti, ktoré z rôznych dôvodov  vypadli zo školského systému.V roku 2011 sa otvorilo aj tým hendikepovaným. Ich matky spočiatku nemali veľkú odvahu prísť. „Neverila som, že existuje miesto, kde by chceli pomôcť mojej dcére. Nikdy predtým som sa s niečím podobným nestretla. Až susedka, ktorej syn tam už chodil, ma nakoniec presvedčila,“ opisuje svoje pocity matka malej Susan, ktorá trpí detskou obrnou.
Celý projekt má na starosti energická Češka Hana Klučarová a okrem iných naň prispieva aj slovenská mimovládna organizácia eRko. Peniaze čerpá z vianočnej koledníckej akcie Dobrá novina. „Niekedy si pripadám ako Robinson na pustom ostrove,“ vysvetľuje svoju prácu Hana. „Hneď za týmto plechom je slum a v ňom stovky hendikepovaných detí. Na uliciach však neuvidíte ani jedno,“ ukazuje na vysokú stenu okolo centra. „Pôvodná idea projektu bola pomoc deťom. Ale onedlho sme zistili, že vo veľkej miere pomáhame aj ich matkám. Doteraz nevedeli, ako sa správne postarať o svoje hendikepované dieťa, pretože sa o tom nemali s kým porozprávať. A tak sa moja kancelária zmenila na jediné miesto, kde mohli otvorene hovoriť o svojich problémoch bez toho, aby ich niekto odsudzoval. Podľa Hany je pre nich však najdôležitejšie stretnúť sa s ostatnými matkami s podobným osudom: „Až keď zistia, že na svete nie sú samy, odpustia si a veľmi sa im uľaví.“
Ženy sem nosia svoje deti takmer denne, vždy však vo veľkom utajení. Doma si ich priviažu na chrbát a prehodia cez ne deku, aby ich na ulici nebolo vidno. Keď ich stretnete, vyzerá to, akoby niesli drevo alebo zemiaky. Na konci slumu zaklopú na veľkú bránu a vstúpia dnu. Až tu môžu rozbaliť svoje ratolesti, ktoré sa začlenia medzi ostatné zdravé aj postihnuté deti. Kým sa o ne v centre starajú sociálne pracovníčky, matky môžu ísť do práce. V prípade, že žiadnu nemajú, centrum sa im snaží dať možnosť zarobiť pár drobných pomocnými prácami. Treba variť, upratovať, pomáhať pri výučbe či umývaní nemobilných detí.
Jedna zo žien, ktorá v centre našla nielen miesto pre svojho syna, ale aj prácu, je Grace. Jej trojročný Gideon sa narodil s nebezpečným hydrocefalom. Vďaka centru podstúpil operácie, ktoré zastavili chorobu a dnes je už mimo ohrozenia života. Jeho matka mala šťastie, lebo ako jednu z mála ju jej manžel neopustil. „Vychovávame spolu päť detí, z toho dve sú siroty po mojej sestre, ktorá zomrela na HIV,“ hovorí Grace, ktorá má v sebe obdivuhodné odhodlanie. Popri starostlivosti o deti v centre si po večeroch dorába maturitu. „Som vďačná všetkým, ktorí na centrum prispievajú. Vidieť Gideona hrať sa s ostatnými deťmi je pre mňa neuveriteľný pohľad,“ dodáva.
Podobných osudov nájdete v centre mnoho. Pre matky je to miesto, ktoré im pomáha s ich neľahkým údelom. Len tu môžu verejne prejaviť materinskú lásku k svojim deťom. A tie okrem starostlivosti a vzdelania dostávajú to najdôležitejšie – právo byť deťmi.

Zuzana Halánová a Daniel Laurinc sú dokumentárni fotografi. Študujú na Institute tvůrčí fotografie v Opave. Svoje práce vystavovali vo Francúzsku, Španielsku, v Českej republike, Poľsku a na Slovensku. Súbor Vždy budem tvoja mama je súčasťou rozsiahleho fotografického projektu Afriktivity, ktorý dokumentuje slovenskú rozvojovú spoluprácu v Keni. Momentálne je vystavený na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Do októbra prejde hlavnými námestiami v Banskej Bystrici, v Košiciach, Žiline, Nitre a v Lučenci.
www.afriktivity.com

Susan/

má mozgovú obrnu.Jej matka ju každý deň nosí do centra, aby aspoň na chvíľu mohla byť na vzduchu medzi deťmi. Susan preležala prakticky celý svoj život zavretá doma bez pohybu, v dôsledku čoho jej úplne atrofovalo svalstvo. Dnes je nemobilná a bez priviazania sa neudrží ani na invalidnom vozíku. Zvyká si naň pomaly, keďže vyjsť mimo centra sním nemôže.

Celestine/

sa narodila bez ľavej ruky a nohy, s rázštepom hornej pery. Podstúpila náročnú operáciu, ktorá jej čiastočne upravila vrodenú deformáciu tváre. Pohybovať sa môže len pokľačiačky a pomaly. Ostatné deti sa jej prispôsobujú a zapájajú ju do svojich hier. Celestine by mala čoskoro dostať protézu, ktorá jej pomôže postaviť sa na obe nohy.

Evans/

je autista. Okrem toho sa narodil aj s takzvanou „konskou nohou“. Je to vrodená deformácia nôh, ktoré sa stáčajú dovnútra, preto že kosti, svaly a šľachy sa zle vyvinuli. Ochorenie, ktoré je u nás bežne liečiteľné, je v Keni ťažkým hendikepom. Evans vďaka centru podstúpil už dve operácie a získal špeciálne protézy. Rozlúčil sa s barlami a rád hrá futbal s ostatnými deťmi z centra.

Bety/

má rázštep chrbtice. Odkedy jej mama Victoria objavila centrum, nosí ju sem cez celý slum takmer každý deň. Bety sa po niekoľkých mesiacoch strávených v centre prejavila ako mimoriadne bystré dievča. Dnes dostáva základné vzdelanie a najradšej recituje krátke básničky.

Lucky/
prežil celý svoj život zatvorený v chatrči. Hneď po narodení sa u neho prejavil hydrocefalus, ktorý nebol nikdy liečený. Z tohto dôvodu prešla jeho diagnóza do smrteľného štádia, v ktorom sa nachádza dnes. Lucky je nemobilný a váha jeho hlavy mu bolestivo deformuje chrbticu. Jeho mama Mary sa už zmierila s osudom, no napriek tomu ho nosí do centra aspoň na pár hodín.

Purity/
trpí strednou mentálnou retardáciou. Keď ju jej mama Beatrix prvý krát doniesla do centra, nevedela plynulo rozprávať, sama sa najesť a nezvládala základné hygienické návyky. Vďaka starostlivosti v centre dobehla zameškané a dnes navštevuje prvý ročník špeciálnej školy pre mentálne a fyzicky hendikepované deti.

Gideon/
trpí anémiou, hydrocefalom a vrodenou deformáciou nôh. Mal šťastie, lebo jeho mama ho včas doniesla do centra, ktoré mu zaplatilo potrebné operácie a následnú liečbu. Gideon je teraz už mimo ohrozenia života a patrí k najživším deťom v centre.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite