Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Thatcherovej odkaz

.ivan Mikloš .ján Čarnogurský .roman Joch .jaroslav Daniška .časopis .klub

Minulý týždeň zomrela vo veku 87 rokov bývalá britská premiérka Margaret Thatcherová. Žiadny britský politik v dejinách nemal na Slovensko väčší vplyv ako ona. Prinášame sympózium názorov, ktorým si chceme uctiť jej pamiatku.

Posolstvo pani barónky
S Margaret Thatcherovou odišla legenda svetovej a európskej politiky. Žena, ktorá viedla konzervatívnu revolúciu k víťazstvu nad komunistickou revolúciou. Predsedníčkou vlády Veľkej Británie sa stala v roku 1979 po piatich rokoch vlády labouristov a predsedov vlád Harolda Wilsona a Jamesa Callaghana. Pod ich vedením strácala Británia jednu pozíciu za druhou. Barónka Thatcherová musela po nástupe do funkcie predsedníčky vlády najskôr vybojovať vnútorný zápas Británie. Bolo potrebné zlikvidovať banícke odbory, a umožniť tak zavretie viacerých neefektívnych baní. Thatcherová to dokázala. Bolo potrebné odštátniť celé priemyselné odvetvia a celé oblasti komunálneho hospodárstva. Margaret Thatcherová  radikálne znížila dane a rozpredala za kúpnu cenu (čiže často veľmi nízku cenu) štátne podniky súkromníkom. Zaviedli rozsiahly program predaja bytov do súkromného vlastníctva. Priatelia z Británie mi hovorili, ako sa odrazu začali jednotvárne londýnske byty navzájom odlišovať, čo aj len tým, že si nový majiteľ natrel dvere podľa svojho vkusu. V zahraničnej politike upevnila spojenectvo so Spojenými štátmi a podporila politiku rozmiestnenia amerických rakiet stredného doletu v Európe. V roku 1982 vyslala vojnové loďstvo na opätovné odňatie Falklandských ostrovov Argentíne po tom, ako ich Argentína obsadila. Po začiatku perestrojky ako prvá navštívila Moskvu, Michaela Gorbačova a po návrate povedala slávnu vetu, že s Gorbačovom sa dá robiť biznis. Prahu a Bratislavu navštívila v septembri 1990 a po polstoročí sa ospravedlnila Československu za zradu Británie na Mníchovskej konferencii. Po páde komunistických režimov v strednej Európe britská konzervatívna strana pod jej vedením vysielala najviac vzdelaných mladých mužov ako poradcov stredopravým stranám v nových demokraciách. Dávali rady niekedy až príliš na britský spôsob, ale nakoniec boli účinné. Na jeseň 1990 hostila v Londýne konferenciu Európskej demokratickej únie stredopravých strán a bolo to uvedenie predstaviteľov nových strán na európsku scénu. V apríli 1992 mi britskí partneri umožnili jej návštevu už po opustení premiérskeho kresla. Prijala ma spolu s manželom vo svojom dome na okraji centra Londýna. Posedeli sme si pri čaji a hovorili o politike. Pri odchode mi odovzdala list nazvaný posolstvo Margaret Thatcherovej predsedovi vlády Jánovi Čarnogurskému. Píše sa v ňom, že „socializmus, ktorý zotročil a zúbožil tak veľa krajín, je stále veľmi silný a nebezpečný... podporujeme spôsob, akým Vy a Vaši spolupracovníci pristupujete k zložitým problémom, ktorým musíte čeliť“. Odprevadila ma k bráne svojho domu a bolo to milé stretnutie. Napísala pamäti a zostávala doma. Odišla na večnosť duchovne aj politicky.

Ján Čarnogurský
Autor je bývalý predseda slovenskej vlády.




Hovorila krátko a presne
Keď som sa dopočul o úmrtí Margaret Thatcherovej, išiel som do svojej knižnice znovu si prelistovať jej knihy. A uvedomil som si, že ich mám uložené v jednej poličke s Churchillovými a Reaganovými knihami a s knihami o zločinoch komunizmu. Myslím, že je to veľmi symbolické a ani som si predtým neuvedomil, že som ich takto uložil na jednu policu.
Margaret Thatcherová bola veľkou postavou svetovej politiky konca dvadsiateho storočia. Nielenže zásadným spôsobom zmenila k lepšiemu svoju krajinu, Veľkú Britániu, ale ona v tandeme s Ronaldom Reaganom zásadným spôsobom k lepšiemu zmenila aj svet. Mohli a mali by sme jej za to byť vďační, pretože okrem vlastnej krajiny zmenila najmä tú časť sveta, v ktorej sme žili my. Pád komunizmu bol urýchlený aj vďaka veľmi jasnej a pevnej politike reprezentovanej dvojicou Reagan – Thatcherová.
Margaret Thatcherová hlboko verila v slobodu a zodpovednosť jednotlivca a mala víziu, vôľu a odvahu zásadným spôsobom zreformovať Britániu, dovtedy de facto vedenú a ruinovanú všemocnými odbormi. Nebola populárna, skôr naopak, nebyť jej jasného a nekompromisného a nakoniec aj úspešného postoja vo vojne o Falklandské ostrovy, asi by nebola vládla tak dlho, ako vládla. Ale aj tu, tak ako pri reformách, sa ukázal jej charakter, zásadovosť, odvaha a vôľa.  To isté platilo o jej postojoch voči komunizmu, kde nikdy neuhla a jej slová a činy, rovnako ako slová a činy Ronalda Reagana, boli jasné a nedvojzmyselné.
Margaret Thatcherová je žiarivým príkladom štátnika, príkladom toho, v čom je rozdiel medzi politikom a štátnikom. Povedané slovami Benjamina Disraeliho, kým politik sa stará o budúce voľby, štátnik sa stará o budúce generácie.
V našej časti sveta, v postkomunistickej Európe, bol odkaz Margaret Thatcherovej dôležitý aj v oblasti ekonomických reforiem. Po revolúcii existovala v Československu pomerne silná ilúzia možnosti hľadania tretej cesty, akéhosi trhového socializmu či čiastočných reforiem. Táto ilúzia bola živená najmä reformnými komunistami z roku 1968, ktorí sa po páde komunizmu v roku 1989 znovu drali k moci. Práve príklad neúspešného britského „trhového socializmu“ sedemdesiatych rokov a úspešných Thatcherovej protrhových reforiem pomohol tomu, aby sa rýchlo presadili ľudia, ktorí presadzovali zásadné, hlboké a nepolovičaté systémové protrhové reformy. V dočasnej vláde v prvej polovici roka 1990 zosobňovali tieto rozdielne pohľady na reformy na jednej strane Valtr Komárek, na strane druhej Václav Klaus.
Nestretol som nikdy Margaret Thatcherovú osobne, nerozprával som sa s ňou priamo. Pri príležitosti desiateho výročia novembra 1989, v novembri 1999, som však mal príležitosť zúčastniť sa na Pražskom hrade na diskusii s ňou a ďalšími svetovými politikmi, ktorí sa pričinili o skončenie studenej vojny a pád komunizmu. Panel bol hviezdny, diskusiu viedol Timothy Garton Ash a panelistami boli Margaret Thatcherová, George Bush senior, Michail Gorbačov, Helmut Kohl, Václav Havel, Lech Walesa a za prezidenta Mitterranda bola zúčastnená jeho manželka. Dodnes si pamätám, aký silný dojem na mňa Margaret Thatcherová urobila a aké jasné, presné a zrozumiteľné boli jej slová o komunizme, demokracii, slobode, studenej vojne. Hovorila krátko, ale jej slová ťali do živého. Presne opačne to bolo u Michaila Gorbačova, ktorý hovoril nekonečne dlho (barónka vo svojich pamätiach napísala, že spotreboval tretinu celkového času, pričom bol jeden z ôsmich panelistov), ale z jeho slov nebolo jasné, čo chcel vlastne povedať.  
Nemal som to šťastie stretnúť Margaret Thatcherovú osobne. Bola však pre mňa veľkým vzorom a veľkou inšpiráciou, najmä pri presadzovaní potrebných, aj keď často neľahkých a nepopulárnych reforiem.

Ivan Mikloš
Autor je poslanec NR SR.  




Revolucionárka proti socializmu
Čím inšpirovala Margaret Thatcherová československú pravicu? Predovšetkým dokázala zaujať nás ľudí. Zaujala nás svojou rozhodnosťou, svojím tvrdým postojom proti socializmu doma a komunizmu v zahraničí. Zaujala nás svojím úspešným bojom proti odborom v Británii a zlomením ich moci. Zaujala nás mierou nenávisti voči nej zo strany Sovietskeho zväzu a komunistických médií.  Takže sme si hovorili: ona je niečím naozajstným, skutočným, niečím dobrým.
A potom, to jej zvrátenie kolesa dejín, jej privatizácia! Marxizmus nás učil, že dejiny smerujú nevyhnutne, lineárne a zákonite od feudalizmu ku kapitalizmu a od kapitalizmu k socializmu a komunizmu. Od súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov ku kolektívnemu, spoločenskému, štátnemu či národnému vlastníctvu výrobných prostriedkov.
Keď nastúpila k moci, v Británii bol priemysel minimálne z polovice zoštátnený. Ona však privatizovala – a to úspešne. Vrátila svoju krajinu z polosocializmu opäť do kapitalizmu. Empiricky tým vyvrátila marxizmus aj s marxistickou teóriou dejín! No nemilovali by ste takú ženu?
A jej rozhodnosť po tom, ako si argentínska junta v roku 1982 myslela, že Falklandské ostrovy v južnom Atlantiku majú patriť jej, diktátorskej junte, a nie ich obyvateľom – jej ochota podniknúť krvavý, ale úspešný vojenský zásah, ktorý viedol nielen k oslobodeniu Falklandov, ale nakoniec aj k pádu junty a návratu demokracie do Argentíny – všetkých presvedčila, že ona je veru tavená z tvrdej ocele a že je veľmi ľahké si na nej vylámať zuby. Mnohí si vtedy pomysleli: Ak bude aspoň čiastočne taká tvrdá voči Sovietom, ako je voči vlastným odborom a argentínskej junte, máme sa na čo tešiť.  
Pamätám si predvečer britských volieb v roku 1983, mal som dvanásť rokov. Otec a dedko (ten moravský, ktorý bol po februári 1948 rok väznený) niečo robili v dome, a potom nás dedko pozval do kuchyne a s mojím otcom si pripili domácou, po domácky vypálenou slivovicou (čím, samozrejme, porušovali liehovinový monopol komunistického štátu) na znovuzvolenie „železnej lady“. Dedko vyhlásil, že „keď kobyla chcípe, najviac kope“ – tým myslel komunizmus a takmer vojnovú hystériu Andropova. Mne pripadala myšlienka konca komunizmu absurdná. Ale, ako sa ukázalo, dedko mal pravdu (i keď on sa už konca komunizmu nedožil).
Jeho príklad však ukazuje, ako prostý, radový antikomunista v ČSSR v 80. rokoch 20. storočia vnímal Margaret Thatcherovú (a Ronalda Reagana). Okrem jej étosu, sily a verejnej prezentácie mala na československú pravicu po roku 1989 najväčší vplyv vďaka svojej ekonomickej politike.
Po novembri 1989 vznikla otázka: padol komunizmus, máme demokraciu, ale čo máme robiť? Ktorým smerom sa vydať? Demokratický socializmus, alebo demokratický kapitalizmus? Československá pravica sa v roku 1990 a ďalších rokoch rozhodne postavila za demokratický kapitalizmus.
Jedna slovenská novinárka, ktorá kedysi písala pre prvé slovenské pravicové noviny Echo, mi raz povedala: na Slovensku sa v prvej polovici 90. rokov pravicou stali tí, ktorí si prečítali „Cestu do otroctva“ od Friedricha Hayeka. Ťažko s ňou nesúhlasiť.
Domáci ekonomický program Margaret Thatcherovej sa po roku 1989 stal aj domácim ekonomickým programom československej pravice. Pochybujem, že nejaký iný štátnik mal taký vplyv na polovicu politického spektra iných krajín – a to dokonca za svojho života!
Barónka Thatcherová bola prvou úspešnou revolucionárkou – lepšie povedané kontrarevolucionárkou – proti socializmu v Európe za posledných sto rokov. A to už niečo znamená.   

Roman Joch
Autor je riaditeľ Občanského institutu v Prahe.
Impérium v duši

Žiadny britský politik neovplyvnil dejiny Slovenska viac ako Margaret Thatcherová. Slovensko je malá krajina v strede Európy, preto sú pre nás a našu zahraničnú politiku tradične najdôležitejšie okolité štáty, a potom určujúce mocnosti Európy a sveta. Británia dnes nepatrí ani do jednej skupiny. Z pohľadu Slovenska nie je určujúcou európskou mocnosťou, tou je Nemecko. Briti sa dnes v EÚ starajú viac o svoje záujmy, než o vyvažovanie Nemecka alebo vytváranie spojeneckých aliancií. A najneskôr od konca druhej svetovej vojny nie je už Londýn ani určujúcou globálnou mocnosťou. To, čo platí v roku 2013, platilo ešte viac v roku 1979, keď sa Thatcherová stala premiérkou.
Mimochodom, spomeniete si, kedy bol na Slovensku naposledy britský premiér? Áno, bola to Margaret Thatcherová v roku 1990, krátko predtým, než ju odvolali vlastní poslanci. Žiadny jej nástupca, John Major, Tony Blair, Gordon Brown ani David Cameron Slovensko nenavštívili.
Slovensko je, samozrejme, pre Britániu nepomerne menej dôležité, než naopak. Prečo teda bolo zaujímavé pre barónku Thatcherovú?
Poznal som kedysi jednu britskú diplomatku, bola to veľmi vzdelaná a kultivovaná pani, asi päťdesiatnička. Milovala Evelyna Waugha, obzvlášť jeho Návrat na Brideshead, ale najradšej som na nej mal, keď hovorila takpovediac imperiálne. Napríklad o svojej africkej vlasti. Bolo to silnejšie  ako príbehy Josepha Conrada, v jej spomienkach sa stierali rasové aj náboženské rozdiely, celkom osobitnú rolu hrala kultúra, čiastočne náboženstvo a pre mňa často neuchopiteľný pocit spolunáležitosti s cudzím národom a krajinou kdesi pri rovníku. Margaret Thatcherová mala v sebe niečo podobné: bola si vedomá zodpovednosti rovnako za Falklandy ako za východnú Európu, za domáce štrajky, ako aj za politiku Západu voči Moskve. Winston Churchill kedysi povedal, že Američania urobia správnu vec, ale až ako poslednú v poradí. Thatcherová nenechávala politiku voči Moskve na prezidenta Reagana, nesprávala sa ako spojenec, ktorý sa pridá. Tak sa správal Tony Blair, nie ona. Ona politiku voči Moskve spoluurčovala. Vďaka tomu sme mali aj Ríšu zla, aj „muža, s ktorým sa dá robiť biznis“.
V svojich pamätiach má skvelú pasáž o tom, ako od začiatku, hneď na druhom zasadnutí kabinetu, trvala na rýchlych zmenách: „Musíme určiť smer našej stratégie hneď na začiatku a urobiť to smelo,“ napísala. Voči jej plánom sa však stavali kritici, o ktorých sa posmešne vyjadrovala, že sa „ešte nedozvedeli o Keynesovej smrti“. Ale svojich kritikov dokázala ironizovať ešte krutejšie. Volala ich „wets“, eufemicky preložené „mokrí“, slangovo zbabelci. Mysleli sa tým, prepytujem, mokré trenírky. Kritizovaní oponenti svoju prezývku prijali a sami thatcheristov nálepkovali „the dries“, tí, čo sú suchí. A presne to Thatcherová bola. Keď človek číta jej pamäti, viac ako humor a vtipy spojené s Ronaldom Reaganom vám v pamäti ostanú princípy, pravidlá, ktorých sa zosnulá premiérka držala. Napokon, bola do špiku kostí politickou bytosťou, čo dobre ilustruje nielen jej mladosť, ale aj staroba. Thatcherová bola aktívna v – dnes by sme povedali – mládežníckej politike, do politiky išla hneď po škole, a potom ju už nikdy neopustila. Poznáte nejaký iný príklad niečoho podobného? Ak nejaký existuje, obávam sa, že pravdepodobnosť karierizmu je neznesiteľne vysoká. Thatcherová však nebola karieristkou, ona, naopak, riskovala a vyhraňovala sa. To, že bola dušou a telom politička, dokazuje aj jej staroba. Všetci, ktorí o jej starobe písali, spomínajú, ako stále viedla dialóg o politike, dokonca aj v čase, keď už nedokázala dokončiť vetu. „Čo budeme robiť s tým Jeľcinom?,“ spýtala sa, už ťažko chorá, americkej novinárky Ann Applebaumovej. Ak je staroba časom, kde člověk, už často neschopný kontrolovať samého seba, ukáže svojmu okoliu, čo nosí na dne duše, Thatcherová podľa očitých svedkov neukázala nič, čo by sme o nej nevedeli: žila pre politiku. Neizolovala sa a stále myslela na budúcnosť a to, čo treba spraviť.
Najväčšie vyznamenanie Margaret Thatcherovej je však v niečom inom. Politik, ktorý vyhrá veľkú vojnu, získa nesmrteľnosť. Čo však s politikom, ktorý veľkú vojnu našťastie viesť nemusel a vládol krajine v relatívne mierových časoch? Čím si získa nesmrteľnosť? Odpoveď dala Margaret Thatcherová: tým, že meno politika je navždy s niečím spojené, stane sa synomom nejakej doktríny a politiky. Zväčša ide o negatívne javy, v prípade Thatcherovej to však bolo naopak. Dôkazom je aj to, ako Margaret Thatcherová inšpirovala východnú Európu vrátane Slovenska. Meno Thatcherová niečo znamená a ešte dlho bude.
Česť jej pamiatke.

Jaroslav Daniška   

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite