.pamätáš sa na úplne prvý koncert Chiki Liki Tu-A?
Bol presne na tom istom mieste, kde odohráme tisíci koncert, teda v prešovskom PKO.
.kedy to bolo?
Bolo to niekedy koncom marca 1995. To znamená, že náš tisíci koncert bude takmer presne na deň o 18 rokov neskôr.
.aká bola vtedy zostava kapely?
Peter Šima a ja sme boli spolužiaci z obchodnej akadémie. Vymysleli sme si skupinu. Boli u nás vtedy také prehliadky amatérskych skupín a vystúpila tam jedna skupina, ktorá hrala úplne katastrofálne. Tak nám napadlo, že to si aj my môžeme založiť svoju vlastnú skupinu. Peter mal bratranca Maňasa, ten zdedil gitaru, tak sme sa rozhodli, že on bude gitarista. Peter mal bubny, a tak mne zostala basgitara. Z tej pôvodnej trojice už dvaja v kapele nie sú. Najprv nastúpil môj malý brat Tomáš, ktorý najprv nehral na bubnoch, ale na klávesoch. Ľubo Petruška prišiel až niekedy v roku 1998, lebo pôvodný gitarista išiel do Ameriky, aby si trochu zarobil. Keď sa vrátil, nejako to už prestávalo fungovať, a tak sme sa rozišli.
.kedy ste začali fungovať ako skutočná kapela?
V roku 1995 sme začali hrať a hneď o tri mesiace sme zanikli. Potom sa stala taká vec, že tí dvaja, s ktorými sme začínali, prišli za mnou a povedali mi, že som úplný čurák a že mi asi šibe. Ja som mal totiž taký plán, že by sme mali nacvičiť aspoň tri pesničky. Tak sme sa rozpadli a až niekedy na jeseň sme začali znovu fungovať. A to už bolo naozaj. Vtedy už vznikali pesničky, ktoré dodnes hrávame. Stále to bola sranda, ale už to začalo mať tvar skupiny.
.čo ste hrali na prvom koncerte?
Úplne iné pesničky. Je mi aj ľúto, že to nemáme nahraté. Bol to úplne iný program. Sú z toho také krátke videá, nie je tam toho veľa.
.boli to vaše pesničky alebo cover verzie?
Boli to naše pesničky a boli veľmi dlhé. Niekedy až prehnane. Trvali aj 6-7 minút. Veľa si z toho nepamätáme, len také jemné útržky. Vtedy tá technika nebola taká ako teraz, že sa to dá nahrať hocikde.
.od samého začiatku mali Chiki Lili Tu-A v sebe ten komický rozmer?
Áno. Bolo to tak vždy. V tom období, keď sme začínali, bolo strašne veľa metalových kapiel. A tie boli obrovsky vyzbrojené. My sme nemali inú šancu, než dať ľuďom bez toho, aby sme zahrali jeden tón najavo, že to je niečo úplne iné. Vtedy bola vojna medzi pankáčmi a metalistami. Jedni aj druhí mali nejakú formu, nejako sa obliekali a nejako vyzerali. No a my sme vyzerali úplne neutrálne – boli sme jedno aj druhé.
.hrali ste v pätnástich krajinách. Kedy a kde ste prvýkrát hrali v zahraničí, teda inde než na Slovensku alebo v Česku?
Asi v Budapešti v roku 2000 alebo 2001. My sme sa v Banskej Bystrici na amfiteátri počas koncertu Apocalyptiky úplne náhodne zoznámili s kapelou Másfel, ktorá tam vtedy hrala. Tak vznikla naša spolupráca a dostali sme sa do Maďarska. Keď sme prišli v Budapešti do sály, kde sme mali hrať prvý koncert, videl som, že je obrovská a spýtal som sa Šekiho z Másfel, koľko ľudí asi príde. On sa po maďarsky niečo opýtal ďalšieho človeka, a potom mi povedal, že nevie, koľko ľudí príde, ale že 1 200 lístkov je predaných. Tak to sme dosť čumeli. V Maďarsku sa nám potom začalo celkom dariť.
.keď hráte mimo Česka a Slovenska nie sú problémom texty?
Nie. Myslím si, že v zahraničí ľudia vnímajú hlavne tú melodiku. Ja to vnímam tak, ako keby sme spievali v nárečí. Ako keď niekto zo Skalice vo svojom nárečí spieva v Prešove. Podobne to funguje, aj keď spievame po slovensky v Maďarsku. Ten text ich, samozrejme, zaujíma a veľakrát sa aj pýtajú, o čo tam ide, ale neprikladajú tomu nejaký veľký význam. Sme pre nich zahraničná skupina a majú z nás obrovskú srandu. Ja si často predstavujem, aké by to bolo, keby tu na Slovensku niekto hral to, čo hráme my a ešte by k tomu spieval po maďarsky. To by bolo strašne krásne.
.kde ste hrali najďalej?
Na juhu sme boli najďalej v Skopje, na severe v Belfaste, na východe sme veľa neboli a na západe asi v Bordeaux.
.keď si spomenieš na prvú stovku koncertov a porovnáš ich s poslednou stovkou, čo sa najviac zmenilo?
Keď človek vyjde na pódium, vždy je to veľká zodpovednosť. Na začiatku sme sa veľmi snažili, aby si nás ľudia všimli, aby si nás zapamätali. Teraz to už nemusíme tak prepaľovať. Vyjdeme na pódium a chceme čo najlepšie zahrať. My sme hrávali aj na takých miestach, kde často ani žiadne iné kapely nechodili. Často sme hrali v krčmách. Prišli sme, mladí chlapci, nevedeli sme, čo máme očakávať a mali sme obrovský rešpekt. Teraz to je úplne naopak. Keď niekde prídeme, už nás poznajú, veci sú pripravené a my už sa staráme len o hranie.
.v čom bude tisíci koncert zvláštny?
Zahráme pesničky, ktoré bežne nehrávame. A budeme hrať všetci, kto sme v Chiki Liki Tu-A hrávali. Tak by to malo byť v Prešove aj v Bratislave. Budeme sa snažiť ukázať ľuďom, čo je vlastne naša skupina. Ako taký živý dokumentárny film. Vytiahneme také veci, aké bežne nevyťahujeme.
.legenda hovorí, že plášť, kúpacia čiapka a lyžiarske okuliare, v ktorých vystupuješ, sú celých tých 18 rokov rovnaké. Je to tak?
Je to tak. Až na to, že na prvých troch koncertoch som to ešte nemal. Mal som oranžovú vestu, akú používali smetiari a na hlave som mal ušianku. Ale potom som to zamenil a odvtedy sa to nezmenilo.
.kdekoľvek hráte, ľudia chcú počuť Monte Carlo, Metalistov alebo Láska moja de si. Čiže hity. Hráte ich radi, alebo by ste radšej hrali niečo nové?
My to hrávame radi. Furt. Asi sú kapely, ktorým sa už ich hity zunovali, ale nám nie. Mne to pripadá vtipné, lebo sme pre úspech tých piesní nič neurobili. Stali sa z nich ľudové piesne.
Ľuboslav: Ja hrám pesničku Láska moje de si strašne rád. A to preto, lebo je skvelá a geniálna. To nehovorím preto, že by som trpel samochválou, ale preto, že sa necítim autorom piesní, pod ktorými som ako autor podpísaný.
.v akom zmysle?
Ľuboslav: Ja si nemyslím, že človek si môže privlastniť takú vec ako je pieseň. Tá prosto odniekiaľ príde. To nie je, ako keď si napíšeš vzorec a z neho niečo vypočítaš. Skrýva sa za tým veľká hipisácka idea, ale je to tak. No a keďže sa necítim ako autor, viem objektívne posúdiť kvalitu tých pesničiek. Sú naozaj veľmi dobré! Dokonca aj tie, pod ktorými nie som ako autor podpísaný. (Smiech.)
Chiki Lili Tu-A/
Kapela vznikla v roku 1995 v Prešove. Za 18 rokov svojej existencia vydala päť albumov a odohrala takmer 1 000 koncertov na 230 miestach v 15 krajinách. Väčšinu tohto obdobia hrá kapela v zložení Martin Višňovský (basgitara a spev), Ľuboslav Petruška (gitara a spev) a Tomáš Višňovský (bicie). Ich tvorba spája humor s muzikantskou bravúrou. Dátumy a miesta koncertov v rámci aktuálneho turné nájdete na chikili.sk. Kapela odohrá jubilejný koncert 21. marca v Ateliéri Babylon v Bratislave a 27. marca v PKO v Prešove.
Bol presne na tom istom mieste, kde odohráme tisíci koncert, teda v prešovskom PKO.
.kedy to bolo?
Bolo to niekedy koncom marca 1995. To znamená, že náš tisíci koncert bude takmer presne na deň o 18 rokov neskôr.
.aká bola vtedy zostava kapely?
Peter Šima a ja sme boli spolužiaci z obchodnej akadémie. Vymysleli sme si skupinu. Boli u nás vtedy také prehliadky amatérskych skupín a vystúpila tam jedna skupina, ktorá hrala úplne katastrofálne. Tak nám napadlo, že to si aj my môžeme založiť svoju vlastnú skupinu. Peter mal bratranca Maňasa, ten zdedil gitaru, tak sme sa rozhodli, že on bude gitarista. Peter mal bubny, a tak mne zostala basgitara. Z tej pôvodnej trojice už dvaja v kapele nie sú. Najprv nastúpil môj malý brat Tomáš, ktorý najprv nehral na bubnoch, ale na klávesoch. Ľubo Petruška prišiel až niekedy v roku 1998, lebo pôvodný gitarista išiel do Ameriky, aby si trochu zarobil. Keď sa vrátil, nejako to už prestávalo fungovať, a tak sme sa rozišli.
.kedy ste začali fungovať ako skutočná kapela?
V roku 1995 sme začali hrať a hneď o tri mesiace sme zanikli. Potom sa stala taká vec, že tí dvaja, s ktorými sme začínali, prišli za mnou a povedali mi, že som úplný čurák a že mi asi šibe. Ja som mal totiž taký plán, že by sme mali nacvičiť aspoň tri pesničky. Tak sme sa rozpadli a až niekedy na jeseň sme začali znovu fungovať. A to už bolo naozaj. Vtedy už vznikali pesničky, ktoré dodnes hrávame. Stále to bola sranda, ale už to začalo mať tvar skupiny.
.čo ste hrali na prvom koncerte?
Úplne iné pesničky. Je mi aj ľúto, že to nemáme nahraté. Bol to úplne iný program. Sú z toho také krátke videá, nie je tam toho veľa.
.boli to vaše pesničky alebo cover verzie?
Boli to naše pesničky a boli veľmi dlhé. Niekedy až prehnane. Trvali aj 6-7 minút. Veľa si z toho nepamätáme, len také jemné útržky. Vtedy tá technika nebola taká ako teraz, že sa to dá nahrať hocikde.
.od samého začiatku mali Chiki Lili Tu-A v sebe ten komický rozmer?
Áno. Bolo to tak vždy. V tom období, keď sme začínali, bolo strašne veľa metalových kapiel. A tie boli obrovsky vyzbrojené. My sme nemali inú šancu, než dať ľuďom bez toho, aby sme zahrali jeden tón najavo, že to je niečo úplne iné. Vtedy bola vojna medzi pankáčmi a metalistami. Jedni aj druhí mali nejakú formu, nejako sa obliekali a nejako vyzerali. No a my sme vyzerali úplne neutrálne – boli sme jedno aj druhé.
.hrali ste v pätnástich krajinách. Kedy a kde ste prvýkrát hrali v zahraničí, teda inde než na Slovensku alebo v Česku?
Asi v Budapešti v roku 2000 alebo 2001. My sme sa v Banskej Bystrici na amfiteátri počas koncertu Apocalyptiky úplne náhodne zoznámili s kapelou Másfel, ktorá tam vtedy hrala. Tak vznikla naša spolupráca a dostali sme sa do Maďarska. Keď sme prišli v Budapešti do sály, kde sme mali hrať prvý koncert, videl som, že je obrovská a spýtal som sa Šekiho z Másfel, koľko ľudí asi príde. On sa po maďarsky niečo opýtal ďalšieho človeka, a potom mi povedal, že nevie, koľko ľudí príde, ale že 1 200 lístkov je predaných. Tak to sme dosť čumeli. V Maďarsku sa nám potom začalo celkom dariť.
.keď hráte mimo Česka a Slovenska nie sú problémom texty?
Nie. Myslím si, že v zahraničí ľudia vnímajú hlavne tú melodiku. Ja to vnímam tak, ako keby sme spievali v nárečí. Ako keď niekto zo Skalice vo svojom nárečí spieva v Prešove. Podobne to funguje, aj keď spievame po slovensky v Maďarsku. Ten text ich, samozrejme, zaujíma a veľakrát sa aj pýtajú, o čo tam ide, ale neprikladajú tomu nejaký veľký význam. Sme pre nich zahraničná skupina a majú z nás obrovskú srandu. Ja si často predstavujem, aké by to bolo, keby tu na Slovensku niekto hral to, čo hráme my a ešte by k tomu spieval po maďarsky. To by bolo strašne krásne.
.kde ste hrali najďalej?
Na juhu sme boli najďalej v Skopje, na severe v Belfaste, na východe sme veľa neboli a na západe asi v Bordeaux.
.keď si spomenieš na prvú stovku koncertov a porovnáš ich s poslednou stovkou, čo sa najviac zmenilo?
Keď človek vyjde na pódium, vždy je to veľká zodpovednosť. Na začiatku sme sa veľmi snažili, aby si nás ľudia všimli, aby si nás zapamätali. Teraz to už nemusíme tak prepaľovať. Vyjdeme na pódium a chceme čo najlepšie zahrať. My sme hrávali aj na takých miestach, kde často ani žiadne iné kapely nechodili. Často sme hrali v krčmách. Prišli sme, mladí chlapci, nevedeli sme, čo máme očakávať a mali sme obrovský rešpekt. Teraz to je úplne naopak. Keď niekde prídeme, už nás poznajú, veci sú pripravené a my už sa staráme len o hranie.
.v čom bude tisíci koncert zvláštny?
Zahráme pesničky, ktoré bežne nehrávame. A budeme hrať všetci, kto sme v Chiki Liki Tu-A hrávali. Tak by to malo byť v Prešove aj v Bratislave. Budeme sa snažiť ukázať ľuďom, čo je vlastne naša skupina. Ako taký živý dokumentárny film. Vytiahneme také veci, aké bežne nevyťahujeme.
.legenda hovorí, že plášť, kúpacia čiapka a lyžiarske okuliare, v ktorých vystupuješ, sú celých tých 18 rokov rovnaké. Je to tak?
Je to tak. Až na to, že na prvých troch koncertoch som to ešte nemal. Mal som oranžovú vestu, akú používali smetiari a na hlave som mal ušianku. Ale potom som to zamenil a odvtedy sa to nezmenilo.
.kdekoľvek hráte, ľudia chcú počuť Monte Carlo, Metalistov alebo Láska moja de si. Čiže hity. Hráte ich radi, alebo by ste radšej hrali niečo nové?
My to hrávame radi. Furt. Asi sú kapely, ktorým sa už ich hity zunovali, ale nám nie. Mne to pripadá vtipné, lebo sme pre úspech tých piesní nič neurobili. Stali sa z nich ľudové piesne.
Ľuboslav: Ja hrám pesničku Láska moje de si strašne rád. A to preto, lebo je skvelá a geniálna. To nehovorím preto, že by som trpel samochválou, ale preto, že sa necítim autorom piesní, pod ktorými som ako autor podpísaný.
.v akom zmysle?
Ľuboslav: Ja si nemyslím, že človek si môže privlastniť takú vec ako je pieseň. Tá prosto odniekiaľ príde. To nie je, ako keď si napíšeš vzorec a z neho niečo vypočítaš. Skrýva sa za tým veľká hipisácka idea, ale je to tak. No a keďže sa necítim ako autor, viem objektívne posúdiť kvalitu tých pesničiek. Sú naozaj veľmi dobré! Dokonca aj tie, pod ktorými nie som ako autor podpísaný. (Smiech.)
Chiki Lili Tu-A/
Kapela vznikla v roku 1995 v Prešove. Za 18 rokov svojej existencia vydala päť albumov a odohrala takmer 1 000 koncertov na 230 miestach v 15 krajinách. Väčšinu tohto obdobia hrá kapela v zložení Martin Višňovský (basgitara a spev), Ľuboslav Petruška (gitara a spev) a Tomáš Višňovský (bicie). Ich tvorba spája humor s muzikantskou bravúrou. Dátumy a miesta koncertov v rámci aktuálneho turné nájdete na chikili.sk. Kapela odohrá jubilejný koncert 21. marca v Ateliéri Babylon v Bratislave a 27. marca v PKO v Prešove.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.