Slnko a dážď, kvalita a priemer, rakúske oplotené pódium uprostred slovenského festivalu. Trochu rozpačitý Hodokvas.
V stredu popoludní v Piešťanoch mrholilo. Kúpeľní hostia boli skrytí v kúpeľných domoch, len kde-tu bolo vidieť osamelú skupinku mladých ľudí s batohmi a v pršiplášťoch. Túlali sa mestom a hľadali najkratšiu cestu k letisku. Tam ich čakali dva dni hudby a veselého spolunažívania. Čakal ich Hodokvas.
.brno, Modra, Pezinok, Piešťany
Návštevníci festivalu našli letisko rýchlo a ľahko, organizátorom Hodokvasu to trvalo sedem rokov. Prvý ročník vtedy ešte skutočne multimediálneho festivalu bol v roku 1999 v Brne. Organizovalo ho niekoľko slovenských študentov umenia, premietali sa tam filmy, čítali knihy, vystavovali obrazy, hrali Karpatské chrbáty. O rok neskôr sa Hodokvas konal v Modre. Bol to vlastne len malý koncert, skutočný festival mal oficiálnu premiéru až v roku 2001. Zvláštnosťou boli výtvarné inštalácie profesionálov (Marek Ormandík, Kata Slaninová, Igor Derevenec či jeden z grafikov .týždňa Peter Homola) aj amatérov (Michal Kaščák či Robo Roth). Potom sa festival presunul do Pezinku. Prostredie to bolo krásne, no pre trojdňovú akciu s niekoľkými tisíckami návštevníkov, akou sa Hodokvas medzitým stal, nie veľmi vhodné. V roku 2006 mal preto premiéru na piešťanskom letisku, ktoré sa ukázalo ako ideálne. Vystúpil tu stále výborný Iggy Pop, veselá kapela The Adicts alebo virtuózni Living Colour, svietilo slnko, návštevníci sa napriek problémom s vodou a s hygienickými zariadeniami tri dni radovali a tešili sa na to, čo príde o rok.
Už na jeseň 2006 ohlásili organizátori Hodokvasu dve dôležité zmeny: presun festivalu na začiatok júla a nového spoluvlastníka agentúry, ktorá ho organizuje. Presun na začiatok leta, presnejšie na cyrilometodský „víkend uprostred týždňa“, sa ukázal ako znesiteľný: za menej peňazí (hudobníci za vystúpenia mimo víkendov požadujú „akciové“ honoráre) sa dalo zohnať viac muziky. Keby festival nebol v stredu a vo štvrtok, možno by na ňom nemohli vystúpiť Placebo či Korn. Vstup veľkej rakúskej promotérskej spoločnosti NOVA Music Entertainment do organizácie Hodokvasu sa však ukázal ako veľmi problematický.
.festival vo festivale
Od skúsených rakúskych promotérov (organizujú sedem festivalov a množstvo koncertov – napríklad aj koncert Arctic Monkeys 11. júla vo Viedni) sme očakávali premyslenejší line-up, zlepšenie služieb či organizácie festivalu. Už chaos a neuveriteľne pomalý priebeh registrácie akreditovaných novinárov svedčil o tom, že Rakúšania festival celkom neovládli. Ovládli vlastne len hlavné pódium, zato však so všetkým, čo k tomu patrí.
V prvom rade ho obohnali plotom a púšťali k nemu ľudí len po dôkladnej kontrole. Údajne ide o európsky štandard, no my sme zatiaľ nič podobné nevideli – v Dánsku, v Čechách ani v Anglicku. Základný komunikačný priestor pred jediným otvoreným pódiom festivalu bol tak obmedzený – bolo totiž dosť nepraktické len tak sa ísť na chvíľu pozrieť na kapelu, ktorá tam hrala, potom sa od pódia vzdialiť a za zvuku hudby debatovať s kamarátmi. Buď ste boli dnu alebo von. Rakúšania nič medzi tým zrejme nepoznajú.
Ďalším problémom bol program na hlavnom pódiu. Okrem nočných headlinerov (Placebo a Korn) a s jednou jedinou výnimkou tu znela v lepšom prípade opočúvaná, hoci príjemná hudba (Polemic, Zóna A, Marky Ramone, Horkýže slíže). V horšom prípade išlo o nudnú a nezaujímavú produkciu. Napríklad rakúska skupina Julia, ktorá na hlavnom pódiu otvárala druhý festivalový deň, nezaujala ničím a ani nikoho. Keby miesto nej vystúpila domáca Para, Lavagance alebo Vetroplach, bola by to lepšia hudba a ľudia by sa aj lepšie zabávali. Alebo po siedmich rokoch znovu vystupujúca anglická skupina Apollo 440. Autori niekoľkých tanečných hitov doby nedávno minulej pôsobili ako víno, ktoré ste niekoľko dní omylom nechali v nezaštopľovanej fľaši – bez chute a s nepríjemným zápachom.
Jedinou výnimkou bolo vystúpenie kanadského tria No Means No. Páni vo veku mladých dôchodcov so šedivými vlasmi a prirodzenými tonzúrami na temenách hrali tvrdú hudbu len veľmi približne označovanú ako džezom ovplyvnený post-punk. Jednoducho povedané, bola to hudba, akú hrajú šesťdesiatroční punkeri, ktorí sa nechcú tváriť ako veční tínedžeri stále dookola opakujúci, ako im je ľúto za prvou láskou a ako veľmi nenávidia vojnu, Ameriku a systém ako taký. No Means No je inteligentná zaujímavá hudba vytvorená a zahraná s ľudským a muzikantským nadhľadom. Zmeny tempa, nepravidelné rytmy, jednoduché gitarové riffy, aké ste však nikdy predtým nepočuli, neštylizovaný spev, striedaný s uhrančivým prednesom zvláštnej poézie. „Na bicie vám dnes hral Leonid Brežnev, na gitare Karl Marx a na basgitare Jozef Bonaparte,“ predstavil na záver najlepšieho koncertu Hodokvasu kapelu usmievavý basgitarista Rob Wright.
.hviezdy a objavy
Vystúpenie skupiny No Means No z programu Hodokvasu výrazne vytŕčalo. Počas dvoch dní nezaznelo v Piešťanoch nič, čo by sa starým pánom čo i len na dohľad priblížilo. Ale hudba nie sú preteky – skôr niečo ako hľadanie pokladov: hudobníci sa rozídu všetkými smermi a niektorí sa vrátia s prázdnymi rukami, iní s cennými drahými kameňmi.
Hodnotné vystúpenia sme očakávali od headlinerov, teda napríklad od skupiny Placebo. Ich koncert bol dlho pokojný, mierne uspávajúci. Zdá sa, že za rok, odkedy sme ich videli na festivale v Roskilde, svoju hudbu zjemnili. Aj hlas Briana Molka bol akýsi citlivejší a nástojčivejší (alebo patetickejší?). Vrchol koncertu prišiel tesne pred koncom a katarzia až v troch prídavkoch. Každú pridanú pieseň vystavali ako masívnu zvukovú stenu, ktorú rezal ostro kvílivý Molkov hlas.
Milovníci heavy metalu si určite užili temné vystúpenie skupiny Machine Head a o niečo farebnejší koncert numetalových Korn. Machine Head je heavy metal, v ktorom sú potvrdené všetky stereotypy a očakávania s týmto žánrom spojené: scéna upravená do podoby akejsi hrobky, vyzdobenej všetkými možnými tajomnými symbolmi od božieho oka až po čertovské rohy, gitaristi mocne ovievajúci pódium svojimi hustými hrivami, gitary vybudené ďaleko za bod, keď už človek nerozoznáva tóny, bicie pripomínajúce príchod apokalyptického zemetrasenia a do toho energické hrdelné výkriky speváka. Korn predviedli niečo podobné, len s o niečo väčším citom pre hudbu. Pod pódiom vznikla počas ich koncertu neuveriteľná tlačenica, spokojní diváci svojim idolom veselo rytmicky hrozili, tí, ktorí si to mohli dovoliť, mávali vlastnými vlasmi. Esteticky založeného pozorovateľa zaujala čierna plisovaná sukňa speváka, ktorá farebne aj výrazovo ladila s jeho čiernymi podkolienkami a s pohrebne čiernym sakom.
Hudba sa našťastie hrala aj mimo rakúskeho pódia. Na druhom živom pódiu zaujala napríklad veselá Hudba z Marsu, stále lepšie chutiaci Puding pani Elvisovej, gotický Last Days of Jesus, alebo pražská skupina Al-Yaman so speváčkou jemenského pôvodu. Silným zážitkom bolo aj vystúpenie Jazzyho a Veca v hiphopovom stane.
Na Hodokvase sa veľa nového objaviť nedá, no predsa dve výnimky potvrdzujúce pravidlo: skupina Amphibios z Rajeckej doliny a ukrajinská kapela Ot vinta. Amphibios hrajú modernú, na drum´n´basových podkladoch založenú, živou basou, bicími, klávesami a spevom obohatenú hudbu. Sú dosť sofistikovaní na to, aby ich človek rád počúval, dosť rytmickí na to, aby sa na nich dalo tancovať. Škoda, že nespievajú po slovensky.
Ot vinta hrajú štýl, ktorý sami označujú za „ukra billy“, teda rock and roll s ukrajinskými prvkami. Z ich hry sála obrovská energia a akási „naturálnosť“, vďaka ktorej si človek uvedomí, že medzi punkom a polkou až taký veľký rozdiel nie je.
.it is because I say it is
Počas vystúpenia skupiny Korn z Hodokvasu odchádzame. V podstate nedobrovoľne. Keď rakúsky organizátor, ktorý mal na starosti fotografov, vehementne zakazuje našej fotografke fotiť pódium zo stometrovej (!) vzdialenosti a spoza plota (!), slušne sa ho pýtam na dôvod. Odpovie mi jednoznačne: „It is because I say it is!“ a fotografke hrozí, že jej zoberie pamäťovú kartu. Pôvab rakúskej angličtiny necháme bokom, no správanie skúsených predstaviteľov rakúskeho šoubiznisu bokom nechať nemôžeme. Na základe čoho neumožnili počas celého festivalu akreditovaným fotografom fotografovať „svoje“, teda „rakúske“, teda „hlavné“ pódium? Fotografovať mohli akurát prvé 2-3 piesne každej kapely spod vysokého pódia. Snímky z väčšej diaľky boli zakázané (hoci medzi tisíckami divákov boli stovky s kompaktnými fotoaparátmi, na ktorých sa zákaz nevzťahoval). Je to prejav rakúskej úzkostlivosti alebo jednoducho hlúposti? Asi jedného aj druhého.
Aký bol teda Hodokvas? Rozpačitý. Headlineri nesklamali, nových objavov bolo málo, nezaujímavej muziky veľa. No a rakúski organizátori si uprostred festivalu, ktorý bol v minulosti typický neformálnosťou a ležérnosťou, urobili vlastný koncert, obohnali ho plotom a zakázali ho fotografovať. Ako keby išlo o tajné vojenské cvičenie. Napätie medzi „slovenskou“ a „rakúskou“ časťou festivalu bolo cítiť všade. Hovorilo sa o ňom v kuloároch, diskutovali o ňom návštevníci, všimli si ho novinári. Budúcnosť Hodokvasu závisí od toho, ako sa toto napätie vyrieši. Festival s dvomi podobami dlho nevydrží.
.juraj Kušnierik
Hodokvas, Letisko Piešťany, 4.-5. júl 2007.
V stredu popoludní v Piešťanoch mrholilo. Kúpeľní hostia boli skrytí v kúpeľných domoch, len kde-tu bolo vidieť osamelú skupinku mladých ľudí s batohmi a v pršiplášťoch. Túlali sa mestom a hľadali najkratšiu cestu k letisku. Tam ich čakali dva dni hudby a veselého spolunažívania. Čakal ich Hodokvas.
.brno, Modra, Pezinok, Piešťany
Návštevníci festivalu našli letisko rýchlo a ľahko, organizátorom Hodokvasu to trvalo sedem rokov. Prvý ročník vtedy ešte skutočne multimediálneho festivalu bol v roku 1999 v Brne. Organizovalo ho niekoľko slovenských študentov umenia, premietali sa tam filmy, čítali knihy, vystavovali obrazy, hrali Karpatské chrbáty. O rok neskôr sa Hodokvas konal v Modre. Bol to vlastne len malý koncert, skutočný festival mal oficiálnu premiéru až v roku 2001. Zvláštnosťou boli výtvarné inštalácie profesionálov (Marek Ormandík, Kata Slaninová, Igor Derevenec či jeden z grafikov .týždňa Peter Homola) aj amatérov (Michal Kaščák či Robo Roth). Potom sa festival presunul do Pezinku. Prostredie to bolo krásne, no pre trojdňovú akciu s niekoľkými tisíckami návštevníkov, akou sa Hodokvas medzitým stal, nie veľmi vhodné. V roku 2006 mal preto premiéru na piešťanskom letisku, ktoré sa ukázalo ako ideálne. Vystúpil tu stále výborný Iggy Pop, veselá kapela The Adicts alebo virtuózni Living Colour, svietilo slnko, návštevníci sa napriek problémom s vodou a s hygienickými zariadeniami tri dni radovali a tešili sa na to, čo príde o rok.
Už na jeseň 2006 ohlásili organizátori Hodokvasu dve dôležité zmeny: presun festivalu na začiatok júla a nového spoluvlastníka agentúry, ktorá ho organizuje. Presun na začiatok leta, presnejšie na cyrilometodský „víkend uprostred týždňa“, sa ukázal ako znesiteľný: za menej peňazí (hudobníci za vystúpenia mimo víkendov požadujú „akciové“ honoráre) sa dalo zohnať viac muziky. Keby festival nebol v stredu a vo štvrtok, možno by na ňom nemohli vystúpiť Placebo či Korn. Vstup veľkej rakúskej promotérskej spoločnosti NOVA Music Entertainment do organizácie Hodokvasu sa však ukázal ako veľmi problematický.
.festival vo festivale
Od skúsených rakúskych promotérov (organizujú sedem festivalov a množstvo koncertov – napríklad aj koncert Arctic Monkeys 11. júla vo Viedni) sme očakávali premyslenejší line-up, zlepšenie služieb či organizácie festivalu. Už chaos a neuveriteľne pomalý priebeh registrácie akreditovaných novinárov svedčil o tom, že Rakúšania festival celkom neovládli. Ovládli vlastne len hlavné pódium, zato však so všetkým, čo k tomu patrí.
V prvom rade ho obohnali plotom a púšťali k nemu ľudí len po dôkladnej kontrole. Údajne ide o európsky štandard, no my sme zatiaľ nič podobné nevideli – v Dánsku, v Čechách ani v Anglicku. Základný komunikačný priestor pred jediným otvoreným pódiom festivalu bol tak obmedzený – bolo totiž dosť nepraktické len tak sa ísť na chvíľu pozrieť na kapelu, ktorá tam hrala, potom sa od pódia vzdialiť a za zvuku hudby debatovať s kamarátmi. Buď ste boli dnu alebo von. Rakúšania nič medzi tým zrejme nepoznajú.
Ďalším problémom bol program na hlavnom pódiu. Okrem nočných headlinerov (Placebo a Korn) a s jednou jedinou výnimkou tu znela v lepšom prípade opočúvaná, hoci príjemná hudba (Polemic, Zóna A, Marky Ramone, Horkýže slíže). V horšom prípade išlo o nudnú a nezaujímavú produkciu. Napríklad rakúska skupina Julia, ktorá na hlavnom pódiu otvárala druhý festivalový deň, nezaujala ničím a ani nikoho. Keby miesto nej vystúpila domáca Para, Lavagance alebo Vetroplach, bola by to lepšia hudba a ľudia by sa aj lepšie zabávali. Alebo po siedmich rokoch znovu vystupujúca anglická skupina Apollo 440. Autori niekoľkých tanečných hitov doby nedávno minulej pôsobili ako víno, ktoré ste niekoľko dní omylom nechali v nezaštopľovanej fľaši – bez chute a s nepríjemným zápachom.
Jedinou výnimkou bolo vystúpenie kanadského tria No Means No. Páni vo veku mladých dôchodcov so šedivými vlasmi a prirodzenými tonzúrami na temenách hrali tvrdú hudbu len veľmi približne označovanú ako džezom ovplyvnený post-punk. Jednoducho povedané, bola to hudba, akú hrajú šesťdesiatroční punkeri, ktorí sa nechcú tváriť ako veční tínedžeri stále dookola opakujúci, ako im je ľúto za prvou láskou a ako veľmi nenávidia vojnu, Ameriku a systém ako taký. No Means No je inteligentná zaujímavá hudba vytvorená a zahraná s ľudským a muzikantským nadhľadom. Zmeny tempa, nepravidelné rytmy, jednoduché gitarové riffy, aké ste však nikdy predtým nepočuli, neštylizovaný spev, striedaný s uhrančivým prednesom zvláštnej poézie. „Na bicie vám dnes hral Leonid Brežnev, na gitare Karl Marx a na basgitare Jozef Bonaparte,“ predstavil na záver najlepšieho koncertu Hodokvasu kapelu usmievavý basgitarista Rob Wright.
.hviezdy a objavy
Vystúpenie skupiny No Means No z programu Hodokvasu výrazne vytŕčalo. Počas dvoch dní nezaznelo v Piešťanoch nič, čo by sa starým pánom čo i len na dohľad priblížilo. Ale hudba nie sú preteky – skôr niečo ako hľadanie pokladov: hudobníci sa rozídu všetkými smermi a niektorí sa vrátia s prázdnymi rukami, iní s cennými drahými kameňmi.
Hodnotné vystúpenia sme očakávali od headlinerov, teda napríklad od skupiny Placebo. Ich koncert bol dlho pokojný, mierne uspávajúci. Zdá sa, že za rok, odkedy sme ich videli na festivale v Roskilde, svoju hudbu zjemnili. Aj hlas Briana Molka bol akýsi citlivejší a nástojčivejší (alebo patetickejší?). Vrchol koncertu prišiel tesne pred koncom a katarzia až v troch prídavkoch. Každú pridanú pieseň vystavali ako masívnu zvukovú stenu, ktorú rezal ostro kvílivý Molkov hlas.
Milovníci heavy metalu si určite užili temné vystúpenie skupiny Machine Head a o niečo farebnejší koncert numetalových Korn. Machine Head je heavy metal, v ktorom sú potvrdené všetky stereotypy a očakávania s týmto žánrom spojené: scéna upravená do podoby akejsi hrobky, vyzdobenej všetkými možnými tajomnými symbolmi od božieho oka až po čertovské rohy, gitaristi mocne ovievajúci pódium svojimi hustými hrivami, gitary vybudené ďaleko za bod, keď už človek nerozoznáva tóny, bicie pripomínajúce príchod apokalyptického zemetrasenia a do toho energické hrdelné výkriky speváka. Korn predviedli niečo podobné, len s o niečo väčším citom pre hudbu. Pod pódiom vznikla počas ich koncertu neuveriteľná tlačenica, spokojní diváci svojim idolom veselo rytmicky hrozili, tí, ktorí si to mohli dovoliť, mávali vlastnými vlasmi. Esteticky založeného pozorovateľa zaujala čierna plisovaná sukňa speváka, ktorá farebne aj výrazovo ladila s jeho čiernymi podkolienkami a s pohrebne čiernym sakom.
Hudba sa našťastie hrala aj mimo rakúskeho pódia. Na druhom živom pódiu zaujala napríklad veselá Hudba z Marsu, stále lepšie chutiaci Puding pani Elvisovej, gotický Last Days of Jesus, alebo pražská skupina Al-Yaman so speváčkou jemenského pôvodu. Silným zážitkom bolo aj vystúpenie Jazzyho a Veca v hiphopovom stane.
Na Hodokvase sa veľa nového objaviť nedá, no predsa dve výnimky potvrdzujúce pravidlo: skupina Amphibios z Rajeckej doliny a ukrajinská kapela Ot vinta. Amphibios hrajú modernú, na drum´n´basových podkladoch založenú, živou basou, bicími, klávesami a spevom obohatenú hudbu. Sú dosť sofistikovaní na to, aby ich človek rád počúval, dosť rytmickí na to, aby sa na nich dalo tancovať. Škoda, že nespievajú po slovensky.
Ot vinta hrajú štýl, ktorý sami označujú za „ukra billy“, teda rock and roll s ukrajinskými prvkami. Z ich hry sála obrovská energia a akási „naturálnosť“, vďaka ktorej si človek uvedomí, že medzi punkom a polkou až taký veľký rozdiel nie je.
.it is because I say it is
Počas vystúpenia skupiny Korn z Hodokvasu odchádzame. V podstate nedobrovoľne. Keď rakúsky organizátor, ktorý mal na starosti fotografov, vehementne zakazuje našej fotografke fotiť pódium zo stometrovej (!) vzdialenosti a spoza plota (!), slušne sa ho pýtam na dôvod. Odpovie mi jednoznačne: „It is because I say it is!“ a fotografke hrozí, že jej zoberie pamäťovú kartu. Pôvab rakúskej angličtiny necháme bokom, no správanie skúsených predstaviteľov rakúskeho šoubiznisu bokom nechať nemôžeme. Na základe čoho neumožnili počas celého festivalu akreditovaným fotografom fotografovať „svoje“, teda „rakúske“, teda „hlavné“ pódium? Fotografovať mohli akurát prvé 2-3 piesne každej kapely spod vysokého pódia. Snímky z väčšej diaľky boli zakázané (hoci medzi tisíckami divákov boli stovky s kompaktnými fotoaparátmi, na ktorých sa zákaz nevzťahoval). Je to prejav rakúskej úzkostlivosti alebo jednoducho hlúposti? Asi jedného aj druhého.
Aký bol teda Hodokvas? Rozpačitý. Headlineri nesklamali, nových objavov bolo málo, nezaujímavej muziky veľa. No a rakúski organizátori si uprostred festivalu, ktorý bol v minulosti typický neformálnosťou a ležérnosťou, urobili vlastný koncert, obohnali ho plotom a zakázali ho fotografovať. Ako keby išlo o tajné vojenské cvičenie. Napätie medzi „slovenskou“ a „rakúskou“ časťou festivalu bolo cítiť všade. Hovorilo sa o ňom v kuloároch, diskutovali o ňom návštevníci, všimli si ho novinári. Budúcnosť Hodokvasu závisí od toho, ako sa toto napätie vyrieši. Festival s dvomi podobami dlho nevydrží.
.juraj Kušnierik
Hodokvas, Letisko Piešťany, 4.-5. júl 2007.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.