Táto spoločnosť si vytvorila pre ľudí do nej nezapadajúcich označenie čudák. Čudákov je medzi nami pomerne dosť. Niektorí sa tak už narodili, iní sa nimi stali v detstve a tých ostatných poznačil život neskôr. Vždycky ma čudáci zaujímali.
Zatiaľ som rozoznala niekoľko typov. Čudák štamgastský je človek podivného výzoru, väčšinou zarastený a s dlhšími šedivými vlasmi, vysedávajúci buď stále, alebo pravidelne v tých istých hodinách v danej krčme. Takýto človek môže mať viac krčiem, kam chodí, pričom platí pravidlo, že každá normálna dobrá krčma má svojho čudáka. Väčšinou rozpráva málo alebo vôbec, len sem-tam sa zapojí do debaty iných ľudí uštipačnou poznámkou.
Niekedy v tej krčme pomáha umývať poháre a za túto službu býva odmenený pivom. Ďalej som si všimla Čudáka extravagantného – to je taký, čo sa rád ukazuje v spoločnosti a jeho vzhľad vždy vzbudí pozornosť. O svoj zovňajšok dbá trochu bizarným spôsobom. Či už má na sebe ženskú košeľu zo sedemdesiatych rokov alebo v dredoch nosí živého potkana, zakaždým okolie šokuje svojím zovňajškom. Rozpráva čudesné príhody bez pointy a v spoločnosti po jeho prejave často nastane trápne ticho. Ďalej poznáme Čudákov asketických. To je vzácny druh. Väčšinou býva v lese, ako divý muž, alebo v nejakej drevenici na samote a často nie je schopný vôbec povedať súvislú vetu. Keď som v osemnástich odišla od rodičov, naskvotovala som sa do takého starého rozbúraného domu. Na moje prekvapenie som nebola prvá. Keď som ráno ochrápaná vyšla zo svojej diery, na záhrade stál čudák. V baretke. So špicatou briadkou vyzeral ako maliar z devätnásteho storočia. Podišiel k smetiaku, zavrel „dekel“ a položil si naň čučo, marsky a zápalky. Predstavili sme sa, ponúkol mi časť svojich čudáckych raňajok a zaliezol do svojej nory, čo bola kutica asi tri krát dva metre plná harabúrd. Ja som sa zatiaľ prešla po záhrade plnej krásnych šípových ruží. A čo som nenašla. Asi tri alebo štyri náhrobné kamene. Nové. Keď som sa ho na druhý deň pri rovnakých popolnicových raňajkách spýtala, čo to je, povedal, že takto teraz brigáduje. Maľuje zlaté nápisy na pomníky. Takže predsa len maliar. Logla som si z čuča, típla marsku a pousmiala sa nad farbami tohto života.
Zatiaľ som rozoznala niekoľko typov. Čudák štamgastský je človek podivného výzoru, väčšinou zarastený a s dlhšími šedivými vlasmi, vysedávajúci buď stále, alebo pravidelne v tých istých hodinách v danej krčme. Takýto človek môže mať viac krčiem, kam chodí, pričom platí pravidlo, že každá normálna dobrá krčma má svojho čudáka. Väčšinou rozpráva málo alebo vôbec, len sem-tam sa zapojí do debaty iných ľudí uštipačnou poznámkou.
Niekedy v tej krčme pomáha umývať poháre a za túto službu býva odmenený pivom. Ďalej som si všimla Čudáka extravagantného – to je taký, čo sa rád ukazuje v spoločnosti a jeho vzhľad vždy vzbudí pozornosť. O svoj zovňajšok dbá trochu bizarným spôsobom. Či už má na sebe ženskú košeľu zo sedemdesiatych rokov alebo v dredoch nosí živého potkana, zakaždým okolie šokuje svojím zovňajškom. Rozpráva čudesné príhody bez pointy a v spoločnosti po jeho prejave často nastane trápne ticho. Ďalej poznáme Čudákov asketických. To je vzácny druh. Väčšinou býva v lese, ako divý muž, alebo v nejakej drevenici na samote a často nie je schopný vôbec povedať súvislú vetu. Keď som v osemnástich odišla od rodičov, naskvotovala som sa do takého starého rozbúraného domu. Na moje prekvapenie som nebola prvá. Keď som ráno ochrápaná vyšla zo svojej diery, na záhrade stál čudák. V baretke. So špicatou briadkou vyzeral ako maliar z devätnásteho storočia. Podišiel k smetiaku, zavrel „dekel“ a položil si naň čučo, marsky a zápalky. Predstavili sme sa, ponúkol mi časť svojich čudáckych raňajok a zaliezol do svojej nory, čo bola kutica asi tri krát dva metre plná harabúrd. Ja som sa zatiaľ prešla po záhrade plnej krásnych šípových ruží. A čo som nenašla. Asi tri alebo štyri náhrobné kamene. Nové. Keď som sa ho na druhý deň pri rovnakých popolnicových raňajkách spýtala, čo to je, povedal, že takto teraz brigáduje. Maľuje zlaté nápisy na pomníky. Takže predsa len maliar. Logla som si z čuča, típla marsku a pousmiala sa nad farbami tohto života.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.