Výsledkom je fascinujúci pohľad na dielo, ktoré je, treba súhlasiť s kurátorkami, jedinečné minimálne v slovenskom a českom kontexte. Spojenie diel, prechádzajúcich štyridsaťpäťročným obdobím, je navyše tak trochu ako románový príbeh o začiatku a cestách, ktoré z neho viedli.
Každé zhrnutie Želibskej práce v sebe bude obsahovať slová ženskosť, intimita a sexualita. Želibská hovorí o žene, ktorá sa nepotrebuje oslobodiť. Hovorí o kňažke, zaklínačke, čarodejníčke a vládkyni, ktorá v spojení s prírodou vládne silami a ak vôbec, tak oslobodzuje tých, ktorí sú okolo nej. A pohŕda ženami, ktoré sa stali sliepkami a vymenili svoju silu za zrkadielko.
.možnosti odkrývania
Výstava sa začína reinštaláciou výstavy Možnosti odkrývania, prvej samostatnej výstavy, ktorou sa Jana Želibská predstavila v roku 1967 v Galérii Cypriána Majerníka. V ucelenej a až prekvapujúco zrelej polohe je tu skoncetrovaná hlavná Želibskej téma – žena a jej sexualita. Záclony, visiace v priestore a na obrazoch, viac zvýrazňujú ako ukrývajú. Intímne nasvietenie, inštalácie a objekty, detaily zo žiaroviek, zvýrazňujúce najcitlivejšie časti tela, kúsky textilu, čipky a dekoratívne maľby. Neprítomnosť mužského prvku, na ktorý odkazujú iba ironicky presne umiestnené priezory v peep-šou krabici, otvára priestor pre intimitu, odhaľujúcu nehranú, skutočnú podstatu. A k tomu Želibskej humor a neutíchajúca radosť z hry. Zaujímavé je, že napriek neprítomnosti muža v inštalácii je jej realizácia smerovaná primárne k mužskému divákovi. Takto nejako si muži predstavujú hárem v čase, keď sultán nie je doma.
Hneď pri vchode stojaca Ona z roku 1967, krásna vo svojej čistote a nadživotnej veľkosti, má asymetricky umiestnený pupok, možno ako odkaz na to, že každá skutočná krása, ak má vydržať a neomrzieť, musí v sebe obsahovať aj nejakú nedokonalosť. Tá istá postava akoby vystupovala v Triptychu z roku 1969, jednom z najkrajších diel na výstave. Želibská sa nevyjadrovala k politickým veciam často, ale keď už, robila tak s razanciou a silou. Tak ako o dvadsaťpäť rokov neskôr reagovala na mečiarizmus inštaláciou STV (nie je súčasťou výstavy v SNG). Ďalší zo silných momentov prinášajú Svetelné body I až V. Pätica obrazov, vznášajúcich sa ako päť balónov priviazaných na elektrických kábloch. Svetelnými diódami zvýraznené erotogénne zóny boli pôvodne súčasťou domácej Malej módnej prehliadky šiat, zdobených motívmi autorkiných obľúbených tém. V ďalších akciách sa prvýkrát objavuje ako podstatná súčasť sveta Jany Želibskej príroda. Je pravda, že pozerať sa na akciu z fotografií je tak trochu ako posudzovať z fotiek divadelnú hru, v galérii však dostali veľký priestor, a podrobné popisky uľahčujú vytvorenie si predstavy o tom, aké mohli byť. Fotografie za sklom dopĺňa všadeprítomný odraz hlavy, vyrobenej z neónových trubíc, s vpísaným menom Jana – Moje meno je vpísané len vo mne z roku 1985.
Nájdeme tu aj viedo z akcie Krajina v krajine z roku 1993, ktorá bola až proklamatívne enviromentálna. Význam vzťahu človeka k prírode možno poetickejšie opisujú kamenné Prsia z roku 1988 alebo kosoštvorcové trávniky s inak trochu kryptografickým názvom Tráva zobratá z miesta A na miesto B v určenom tvare z roku 1981. Nasledujúci Zelený kameň z roku 1994 je jednou z veľkých inštalácií na výstave. Ak by som si mal vybrať iba jednu obasť z tvorby Želibskej, boli by to práve jej inštalácie. Pozerajúc sa na ne, neviem uveriť tomu, že sú dočasné, krehké a prchavé, tomu, že to nie sú chrámy či mohyly, ktoré tu s nami vždy boli a budú.
Dvom vedľajším miestnosťam dominuje Kandarya – Mahadeva, replika svätyne sexuality, indického chrámu lásky z roku 1969, ktorá je doplnená veľkoformátovými maľbami na stene galérie a stĺpmi, zdobenými obrovskými krepovými kvetmi. Poetika detí kvetov, Indie a oslobodeného sexu pôsobí v čistom priestore galérie odzbrojujúcim šarmom Austina Powersa, ktorý sa vám môže spočiatku zdať absurdný, ktorému sa však nakoniec nedá odolať. Dielo, vyrobené z bieleho plastu a podsvietené neónmi, vznikalo v kartografických závodoch, keď formy na jednotlivé dosky boli vytláčané strojom, ktorý bol určený na výrobu foriem na razenie plastických máp. Jedna z vecí, ktoré muža nikdy neomrzia, je pohľad na ženské lono, aj keď to má iba podobu do kosoštvrca či oválu tvarovaných zrkadiel. A keď sa skúsime vžiť do pocitov pracovníkov kartografických závodov, bola zrejme výroba foriem pre Kandaryu – Mahadevu nevšedným zážitkom.
.zákaz dotyku
Než budeme pokračovať na druhom poschodí, musíme niečo povedať o videoarte. Takže po prvé, nie je pravda, ako možno hovoria niektorí, že dobré video umenie neexistuje. Je však zároveň pravda, že na výstavách často trpí tým, že je nevhodne nainštalované. Beží v slučkách na nekvalitných obrazovkách so zlým alebo žiadnym zvukom. A je takisto pravda, že výtvarníci často pristupujú ku videu ako k médiu, ktoré bolo objavené včera a viac ako sto rokov existencie filmu ako keby nebolo. A až pričasto sme zažili, ako bola bezobsažnosť, nuda a technická nedokonalosť vyhlasovaná za zámer.
Bezobsažnosť a nuda síce nie je jej problémom, ale to, čo Želibská dokázala tak zaujímavo komunikovať napríklad vo fotografii, je v jej videách ťažšie prístupné. Surový, nezostrihaný pohľad kamery je nevyhnutne až vulgárne realistický. V Dreimale z roku 1994 je priamočiarosť potlačená tým, že kamera sníma obraz z televíznej obrazovky. Naopak, v Zákaze dotyku z roku 1992 prináša síce sekvencie s detailmi hlavných Želibskej znakov, doslovnosť prednesu však zabíja čaro v nich ukryté. Jej Pohľad na neho z roku 1996 je vtipný a drsná realičnosť je tu, naopak, veľkým plusom. A najsilnejšie video celej výstavy – Dve sestry, je tak skvele nainštalované a vyžaruje z neho taká veľká miera intimity, že som pri ňom ani raz nevydržal dlhšie ako minútu a ušiel som, cítiac sa ako votrelec do výsostne súkromného územia.
Okrem videa nájdeme na druhom poschodí aj niekoľko inštalácií. Posledné kŕmenie z rokov 1992 až 1993 je spojené priestorovou blízkosťou a zvukovou kulisou kotkodákania so Sťaženým napájaním z roku 1993. Tak ako v Pohľade na neho je tu Želibská až jedovato sarkastická, aj keď tentoraz voči ženám. Kúsok od nich stojí Amatér verzus renesancia z roku 1989. Želibská sa nevyjadruje k téme ženy verzus muži často a ak dáme nabok dvoje guľky, kotúľajúce sa do odtoku, je práve Amatér verzus renesancia asi jej najzásadnejšia výpoveď k tejto téme. Trochu tupá a schematická mužská hlava, hľadajúca gloriolu a voči nej krásna renesančná socha, ukrytá v stane zaliatom svetlom, oddelená od okolitého sveta ohradou. Nedotýkať sa, prosím. A tak akoby logickým vyústením toho celého je Žeby mimozemšťan 2003 až 2012, vysmiaty modrý chlapec s pohlavím v podobe zlatého šperku a falickou neónovou trubicou v ruke. Trochu smutný koniec.
Zákaz dotyku bude v SNG nainštalovaný do 17. 3. 2012. K výstave bol vydaný výpravný katalóg.
Autor je spolupracovník .týždňa.
Každé zhrnutie Želibskej práce v sebe bude obsahovať slová ženskosť, intimita a sexualita. Želibská hovorí o žene, ktorá sa nepotrebuje oslobodiť. Hovorí o kňažke, zaklínačke, čarodejníčke a vládkyni, ktorá v spojení s prírodou vládne silami a ak vôbec, tak oslobodzuje tých, ktorí sú okolo nej. A pohŕda ženami, ktoré sa stali sliepkami a vymenili svoju silu za zrkadielko.
.možnosti odkrývania
Výstava sa začína reinštaláciou výstavy Možnosti odkrývania, prvej samostatnej výstavy, ktorou sa Jana Želibská predstavila v roku 1967 v Galérii Cypriána Majerníka. V ucelenej a až prekvapujúco zrelej polohe je tu skoncetrovaná hlavná Želibskej téma – žena a jej sexualita. Záclony, visiace v priestore a na obrazoch, viac zvýrazňujú ako ukrývajú. Intímne nasvietenie, inštalácie a objekty, detaily zo žiaroviek, zvýrazňujúce najcitlivejšie časti tela, kúsky textilu, čipky a dekoratívne maľby. Neprítomnosť mužského prvku, na ktorý odkazujú iba ironicky presne umiestnené priezory v peep-šou krabici, otvára priestor pre intimitu, odhaľujúcu nehranú, skutočnú podstatu. A k tomu Želibskej humor a neutíchajúca radosť z hry. Zaujímavé je, že napriek neprítomnosti muža v inštalácii je jej realizácia smerovaná primárne k mužskému divákovi. Takto nejako si muži predstavujú hárem v čase, keď sultán nie je doma.
Hneď pri vchode stojaca Ona z roku 1967, krásna vo svojej čistote a nadživotnej veľkosti, má asymetricky umiestnený pupok, možno ako odkaz na to, že každá skutočná krása, ak má vydržať a neomrzieť, musí v sebe obsahovať aj nejakú nedokonalosť. Tá istá postava akoby vystupovala v Triptychu z roku 1969, jednom z najkrajších diel na výstave. Želibská sa nevyjadrovala k politickým veciam často, ale keď už, robila tak s razanciou a silou. Tak ako o dvadsaťpäť rokov neskôr reagovala na mečiarizmus inštaláciou STV (nie je súčasťou výstavy v SNG). Ďalší zo silných momentov prinášajú Svetelné body I až V. Pätica obrazov, vznášajúcich sa ako päť balónov priviazaných na elektrických kábloch. Svetelnými diódami zvýraznené erotogénne zóny boli pôvodne súčasťou domácej Malej módnej prehliadky šiat, zdobených motívmi autorkiných obľúbených tém. V ďalších akciách sa prvýkrát objavuje ako podstatná súčasť sveta Jany Želibskej príroda. Je pravda, že pozerať sa na akciu z fotografií je tak trochu ako posudzovať z fotiek divadelnú hru, v galérii však dostali veľký priestor, a podrobné popisky uľahčujú vytvorenie si predstavy o tom, aké mohli byť. Fotografie za sklom dopĺňa všadeprítomný odraz hlavy, vyrobenej z neónových trubíc, s vpísaným menom Jana – Moje meno je vpísané len vo mne z roku 1985.
Nájdeme tu aj viedo z akcie Krajina v krajine z roku 1993, ktorá bola až proklamatívne enviromentálna. Význam vzťahu človeka k prírode možno poetickejšie opisujú kamenné Prsia z roku 1988 alebo kosoštvorcové trávniky s inak trochu kryptografickým názvom Tráva zobratá z miesta A na miesto B v určenom tvare z roku 1981. Nasledujúci Zelený kameň z roku 1994 je jednou z veľkých inštalácií na výstave. Ak by som si mal vybrať iba jednu obasť z tvorby Želibskej, boli by to práve jej inštalácie. Pozerajúc sa na ne, neviem uveriť tomu, že sú dočasné, krehké a prchavé, tomu, že to nie sú chrámy či mohyly, ktoré tu s nami vždy boli a budú.
Dvom vedľajším miestnosťam dominuje Kandarya – Mahadeva, replika svätyne sexuality, indického chrámu lásky z roku 1969, ktorá je doplnená veľkoformátovými maľbami na stene galérie a stĺpmi, zdobenými obrovskými krepovými kvetmi. Poetika detí kvetov, Indie a oslobodeného sexu pôsobí v čistom priestore galérie odzbrojujúcim šarmom Austina Powersa, ktorý sa vám môže spočiatku zdať absurdný, ktorému sa však nakoniec nedá odolať. Dielo, vyrobené z bieleho plastu a podsvietené neónmi, vznikalo v kartografických závodoch, keď formy na jednotlivé dosky boli vytláčané strojom, ktorý bol určený na výrobu foriem na razenie plastických máp. Jedna z vecí, ktoré muža nikdy neomrzia, je pohľad na ženské lono, aj keď to má iba podobu do kosoštvrca či oválu tvarovaných zrkadiel. A keď sa skúsime vžiť do pocitov pracovníkov kartografických závodov, bola zrejme výroba foriem pre Kandaryu – Mahadevu nevšedným zážitkom.
.zákaz dotyku
Než budeme pokračovať na druhom poschodí, musíme niečo povedať o videoarte. Takže po prvé, nie je pravda, ako možno hovoria niektorí, že dobré video umenie neexistuje. Je však zároveň pravda, že na výstavách často trpí tým, že je nevhodne nainštalované. Beží v slučkách na nekvalitných obrazovkách so zlým alebo žiadnym zvukom. A je takisto pravda, že výtvarníci často pristupujú ku videu ako k médiu, ktoré bolo objavené včera a viac ako sto rokov existencie filmu ako keby nebolo. A až pričasto sme zažili, ako bola bezobsažnosť, nuda a technická nedokonalosť vyhlasovaná za zámer.
Bezobsažnosť a nuda síce nie je jej problémom, ale to, čo Želibská dokázala tak zaujímavo komunikovať napríklad vo fotografii, je v jej videách ťažšie prístupné. Surový, nezostrihaný pohľad kamery je nevyhnutne až vulgárne realistický. V Dreimale z roku 1994 je priamočiarosť potlačená tým, že kamera sníma obraz z televíznej obrazovky. Naopak, v Zákaze dotyku z roku 1992 prináša síce sekvencie s detailmi hlavných Želibskej znakov, doslovnosť prednesu však zabíja čaro v nich ukryté. Jej Pohľad na neho z roku 1996 je vtipný a drsná realičnosť je tu, naopak, veľkým plusom. A najsilnejšie video celej výstavy – Dve sestry, je tak skvele nainštalované a vyžaruje z neho taká veľká miera intimity, že som pri ňom ani raz nevydržal dlhšie ako minútu a ušiel som, cítiac sa ako votrelec do výsostne súkromného územia.
Okrem videa nájdeme na druhom poschodí aj niekoľko inštalácií. Posledné kŕmenie z rokov 1992 až 1993 je spojené priestorovou blízkosťou a zvukovou kulisou kotkodákania so Sťaženým napájaním z roku 1993. Tak ako v Pohľade na neho je tu Želibská až jedovato sarkastická, aj keď tentoraz voči ženám. Kúsok od nich stojí Amatér verzus renesancia z roku 1989. Želibská sa nevyjadruje k téme ženy verzus muži často a ak dáme nabok dvoje guľky, kotúľajúce sa do odtoku, je práve Amatér verzus renesancia asi jej najzásadnejšia výpoveď k tejto téme. Trochu tupá a schematická mužská hlava, hľadajúca gloriolu a voči nej krásna renesančná socha, ukrytá v stane zaliatom svetlom, oddelená od okolitého sveta ohradou. Nedotýkať sa, prosím. A tak akoby logickým vyústením toho celého je Žeby mimozemšťan 2003 až 2012, vysmiaty modrý chlapec s pohlavím v podobe zlatého šperku a falickou neónovou trubicou v ruke. Trochu smutný koniec.
Zákaz dotyku bude v SNG nainštalovaný do 17. 3. 2012. K výstave bol vydaný výpravný katalóg.
Autor je spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.