Dvanásť rokov po skončení vojny v Bosne a Hercegovine táto krajina znova znepokojuje svet – a uprostred politickej krízy sa ocitol aj medzinárodný správca BaH Miroslav Lajčák.
Bosna bola miestom najhoršieho vojnového konfliktu v Európe od konca druhej svetovej vojny. Po rozpade Juhoslávie sa srbská a chorvátska menšina obávali, že väčšinoví bosnianski moslimovia ich prevalcujú podobne, ako Srbi či Chorváti valcovali ostatných vo svojich krajinách. Obe menšiny v Bosne mali navyše podporu „svojich“ krajín – Chorvátska a Srbska. Kľúčové bolo, že bosnianski Srbi mali od juhoslovanskej armády prísun zbraní a ich politické a vojenské vedenie – Radovan Karadžič a Ratko Mladič – sa v koordinácii s vládcom Belehradu Miloševičom usilovalo etnicky vyčistiť „srbské územie“ v Bosne, a potom ho pripojiť k „materskému“ Srbsku.
Falošný sen o Veľkom Srbsku viedol k masakre v Srebrenici a ďalším tragédiám. Vojna si vyžiadala 200 000 mŕtvych a státisíce vysťahovaných. Až po štyroch rokoch ju po váhaní Európy ukončila americká sila a diplomacia.
Podľa dohôd z Daytonu z roku 1995 vznikol koncept Bosny ako spojenia Republiky srbskej a Moslimsko-chorvátskej federácie, na ktorú mala dohliadať medzinárodná správa. Dayton priniesol prímerie, no nepriniesol rozvoj, zmierenie a spoluprácu. Bosna doteraz nemá fungujúce spoločné inštitúcie, a bosnianski Srbi dávajú najavo, že len čakajú na svoju chvíľu, aby napriek Daytonským dohodám Bosnu rozdelili. To je podstatou sporu medzi Miroslavom Lajčákom, ktorý sa s podporou Západu usiluje o fungovanie spoločných politických orgánov či spoločnej polície a Miloradom Dodikom, premiérom bosnianskosrbskej vlády, ktorý má podporu na dvoch dôležitých miestach: v Belehrade a v Moskve.
Pohľad na posledné dve desaťročia je pre Balkán zdrvujúci – zatiaľ čo časť bývalých komunistických krajín sa postupne približuje prosperite a poriadku Západu (pričom už vstúpili do EÚ a do NATO), v bývalej Juhoslávii sa okrem Slovinska táto zmena nikde nepodarila. Namiesto prosperity a rozvoja krajiny Balkánu dodnes čelia chudobe a korupcii, v minulom desaťročí čelili vzájomným vojnám a doteraz sa vybíjajú v etnických napätiach. Úpadok je o to viditeľnejší, že pred dvadsiatimi rokmi bola Juhoslávia rozvinutejšia ako väčšina krajín v sovietskej zóne vplyvu.
Sen o etnicky čistých štátoch viedol k strašným vojnám – najmä v Bosne a neskôr v Kosove, a obrátil sa v oboch prípadoch proti tým, ktorí čistky realizovali. Srbi, ktorí opakovane stavili všetko na „národnú kartu“, nakoniec stratili všetko, čo v histórii získali. Taký je koniec srbského nacionalizmu – a práve on odhaľuje, aká nerozumná je jednostranná podpora Srbov, ktorá sa občas prejavuje v slovenských politických debatách.
Bosna bola miestom najhoršieho vojnového konfliktu v Európe od konca druhej svetovej vojny. Po rozpade Juhoslávie sa srbská a chorvátska menšina obávali, že väčšinoví bosnianski moslimovia ich prevalcujú podobne, ako Srbi či Chorváti valcovali ostatných vo svojich krajinách. Obe menšiny v Bosne mali navyše podporu „svojich“ krajín – Chorvátska a Srbska. Kľúčové bolo, že bosnianski Srbi mali od juhoslovanskej armády prísun zbraní a ich politické a vojenské vedenie – Radovan Karadžič a Ratko Mladič – sa v koordinácii s vládcom Belehradu Miloševičom usilovalo etnicky vyčistiť „srbské územie“ v Bosne, a potom ho pripojiť k „materskému“ Srbsku.
Falošný sen o Veľkom Srbsku viedol k masakre v Srebrenici a ďalším tragédiám. Vojna si vyžiadala 200 000 mŕtvych a státisíce vysťahovaných. Až po štyroch rokoch ju po váhaní Európy ukončila americká sila a diplomacia.
Podľa dohôd z Daytonu z roku 1995 vznikol koncept Bosny ako spojenia Republiky srbskej a Moslimsko-chorvátskej federácie, na ktorú mala dohliadať medzinárodná správa. Dayton priniesol prímerie, no nepriniesol rozvoj, zmierenie a spoluprácu. Bosna doteraz nemá fungujúce spoločné inštitúcie, a bosnianski Srbi dávajú najavo, že len čakajú na svoju chvíľu, aby napriek Daytonským dohodám Bosnu rozdelili. To je podstatou sporu medzi Miroslavom Lajčákom, ktorý sa s podporou Západu usiluje o fungovanie spoločných politických orgánov či spoločnej polície a Miloradom Dodikom, premiérom bosnianskosrbskej vlády, ktorý má podporu na dvoch dôležitých miestach: v Belehrade a v Moskve.
Pohľad na posledné dve desaťročia je pre Balkán zdrvujúci – zatiaľ čo časť bývalých komunistických krajín sa postupne približuje prosperite a poriadku Západu (pričom už vstúpili do EÚ a do NATO), v bývalej Juhoslávii sa okrem Slovinska táto zmena nikde nepodarila. Namiesto prosperity a rozvoja krajiny Balkánu dodnes čelia chudobe a korupcii, v minulom desaťročí čelili vzájomným vojnám a doteraz sa vybíjajú v etnických napätiach. Úpadok je o to viditeľnejší, že pred dvadsiatimi rokmi bola Juhoslávia rozvinutejšia ako väčšina krajín v sovietskej zóne vplyvu.
Sen o etnicky čistých štátoch viedol k strašným vojnám – najmä v Bosne a neskôr v Kosove, a obrátil sa v oboch prípadoch proti tým, ktorí čistky realizovali. Srbi, ktorí opakovane stavili všetko na „národnú kartu“, nakoniec stratili všetko, čo v histórii získali. Taký je koniec srbského nacionalizmu – a práve on odhaľuje, aká nerozumná je jednostranná podpora Srbov, ktorá sa občas prejavuje v slovenských politických debatách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.