Režisér Peter Jackson sa tešil statusu výnimočného tvorcu dávno pred Pánom prsteňov. Iste, vedela o ňom iba hŕstka milovníkov filmových bizarností, tí ho však milovali. Všetci do jedného.
.dve trilógie, zopár omylov
Môže za to jeho prvá trilógia, filmy Bad Taste – Vesmírni kanibali (1987), Meet the Febles (1989) a Braindead – Živí mŕtvi. V tom prvom sa okrem iného vyjedá mozog lyžičkou, v tom druhom plyšáci nakrúcajú porno a v tom treťom sa zombíci likvidujú sekačkou na trávu. Bizarné, vulgárne, za akýmikoľvek hranicami, čistý punk. Napriek tomu nekonečná zábava, esencia filmárskej radosti bez limitov, tri nesúvisiace filmy bez jednotiacej línie, ktoré však majú spoločné to najzásadnejšie – tému. Preto trilógia a ak sa z Jacksona stala neskôr ikona mainstreamovej kinematografie a z filmového Pána prsteňov kinematografický míľnik, tak v súvislosti s týmito troma filmami. Chlap, ktorý napchá zombie novorodenca do mixéra, bude adaptovať Tolkiena? No dobre! Tešíme sa.
Bolo sa na čo tešiť, tá hŕstka milovníkov čudných filmov sa rozrástla na dav. Nerdi, geekovia, ľudia, čo sa rozhodli celkom nedospieť. Boli aj na Hobitovi, v kine v menšom meste, nie v Bratislave, o to je to pozoruhodnejšie. Dospelí ľudia, ktorí prišli do kina v kostýmoch, nech si kto chce, myslí, čo chce, takto to cítime, naša vec. Problém? Váš problém, nie náš. Toto bolo na Hobitovi úžasné, plné kino, všetci vedeli, na čo prišli, nie že Jackson, Tolkien, Hobit, veci, čo sa riešia v každej PR správe a v každom médiu, ale ako sa volal ten chlap, čo prvý Hobita preložil do slovenčiny? Publikum, ktoré naozaj vie, na čo prišlo. Veľmi nemainstreamové.
Druhá Jacksonova trilógia zmenila vnímanie filmu, zotrela hranice medzi vysokým a nízkym, medzi elitným a masovým, medzi filmom pre fajnšmekrov a filmom pre dav. Ešte je možno priskoro na takéto súdy, ale môžeme sa k tomu vrátiť o ďalších desať rokov, čím väčší bude ten odstup, tým to bude jasnejšie. Trilógia Pán prsteňov, filmy fanúšikov a Petra Jacksona, jedného z nich, z nás. Kolektívne dielo.
Potom nakrútil Jackson King Konga (2005) a čosi sa zmenilo. Nádherný film, ale takmer nepozerateľný, vraj splnený sen, spredmetnená fantázia a bolo to nudné, mŕtve, sterilné, trojhodinový nekrológ veľkorozpočtového autorského filmu. Producent, scenárista a režisér nemôžu byť jeden človek, ak nie je nikto, kto by sa autora pýtal, či to skutočne musí byť práve takto, okrem autora samotného, nemôže vzniknúť film pre nikoho ďalšieho. Autor si je sám divákom, jediným, ako Peter Jackson v King Kongovi.
Prefackanie nestačilo, Jacksonov ďalší veľký film, Pevné puto (2010), prešiel kinami bez povšimnutia, znova úžasná filmárčina a znova sotva pozerateľný kus. O zavraždenej dievčine, ktorá neprejde na druhú stranu, kým nechytia jej vraha, ten film má všetko okrem duše.
.trikrát nadstavená rozprávka
A teraz, po jedenástich rokoch od prvého Pána prsteňov, je tu Hobit: Neočakávaná cesta, ak niekto ten film skutočne potrebuje, tak je to Jackson sám. Iný Jackson, ako ten fanúšik z Pána prsteňov a iný, ako ten, čo nechal vo Vesmírnych kanibaloch jednej z postáv zatĺcť do päty klinec.
Hobit je 3D celkom zbytočne a čo je horšie, Hobit je nakrútený akousi novou technológiou, v ktorej je síce obraz neskutočne čistý a plastický, ale zároveň neskutočne prázdny, neuveriteľný, bez zrna, bez atmosféry, film, nenapadá mi lepšie vyjadrenie, film bez kina. Vidieť každý pór na pokožke, každý detail, vidieť všetko, teda aj to, že to nie je naozaj, ale akože. Nedá sa do Hobita vstúpiť, nedá sa naň dívať bez dychu, nedá sa prijať tá hra na spoluprežívanie dobrodružstva, nedá sa pri dívaní na príbeh zabudnúť, že sa dívame. Toto je najhoršie, asi si budeme musieť zvyknúť, ale neviem a nechcem si to predstavovať.
Stalo sa, ešte počas trvania toho filmu, ukazované nám bolo stále až príliš veľa, a človeka to vyrušovalo, ale dalo sa do toho ponoriť, dalo sa to prijať, a keď sa tak stalo, Hobit začal fungovať a fungoval napriek tomu, že nemal o čom byť a vlastne aj bol o ničom.
Trinásť trpaslíkov, hobit a čarodejník kamsi kráčajú, trvá to tri takmer hodiny filmového času. Turistika, výstup na Choč po červenej, do kopca. Zastávky po ceste, opekajú sa trpaslíci, obdivujú sa elfské sídla, navštívi sa škretí kráľ, nie je to priateľská návšteva.
Hobit je rozprávka, trocha sofistikovanejšia, ale rozprávka, žiadna veľkolepá epická fantasy, ale výlet v nedeľu popoludní. Nie výlet úplne bez dobrodružstva, dá sa na takom výlete spadnúť do potoka, ale drámu z toho nevykrešeš. Jackson sa rozhodol, že hej, jeho Hobit je trikrát nadstavovaná kaša, aby sa nevarilo celkom z vody, do stavby veľkého epického príbehu prispievajú aj Silmarillion, aj Nedokončené príbehy, aj azda všetka scenáristická odvaha či drzosť, ale všetko je to zatiaľ márne. Korení je veľa, príchutí, ale základné jedlo chýba, to, čo sa prichucuje a korení.
Trinásť trpaslíkov, Hobit a čarodejník idú do dračieho brlohu po zlatý poklad, kdesi za tým by sa mal začať veľký súboj dobra a zla, ktorého finále sme spoznali pred deviatimi rokmi. Čosi sa stalo, čosi sa naznačilo, ale nič natoľko závažné a natoľko dejotvorné, aby to v iných príbehoch a v iných filmoch neskončilo na podlahe v strižni.
Megalomanská drzosť, ak by existoval gang veľkých filmových epikov (a Jackson sám by doň za minulé zásluhy mohol patriť), počkali by si ho kdesi v uličke, skopali by ho doležata a vzali by mu členský preukaz.
.a predsa!
Hlušina, natiahnutá, naťahovaná, až bol zrazu koniec, tri hodiny ubehli a mne bolo málo. Hobit: Neočakávaná cesta totiž fakt funguje, nebolo to také super, ako minule, ale napriek všetkému sa to dalo. Nie že dalo, bolo to dobré. Kdesi vo vedomí, ako záložný program na pozadí, stále beží obraz zástupov účtovníkov, ako sedia kdesi v temných kobkách Hollywoodu, v radoch za sebou a nevedia sa dočkať, kým začnú rátať zisky. Prsty sa im netrpezlivo hýbu pár milimetrov nad klávesnicami kalkulačiek, už, už sa to začne. Kvôli ničomu inému ten film nevznikol, ale je mi to celkom jedno. Kupci vyhrali, kašľať na to, predávajú placebo, aj na to kašľať, lebo: funguje to.
Hobit: Neočakávaná cesta by mohol byť pľuvancom pohŕdania do tvárí tých fanúšikov, ktorí Pána prsteňov a Jacksona pomáhali „urobiť,“ ale akosi nie je. Nerozumiem tomu, neviem prečo a nedráždi ma to. Len sa teším, že Hobit je film, ktorý sa dá mať rád. Napriek všetkému, kvôli čomusi, čo sa v tom kine, počas toho filmu stalo.
.neočakávaná cesta? Vskutku.
Na konci každého dielu Pána prsteňov šli záverečné titulky neuveriteľne dlho. Ktokoľvek chcel, mohol sa stať ich súčasťou, za príspevok na nakrúcanie, samozrejme, ale to je jedno. Niktoš odnikiaľ mohol uvidieť svoje meno v záverečných titulkoch veľkého hollywoodskeho filmu. Lebo chcel a mal na to nárok, participoval na tých filmoch akosi, kvôli nemu, kvôli divákovi, kvôli fanúšikovi, pre fanúšika, vďaka nemu, tie filmy vznikli a stali sa veľkými.
V Hobitovi už to nie je, nemôže byť, jeho fanúšikovia už nie sú s ním, ale proti nemu. Oprávnene. Jackson to ustál, za to si zaslúži každý prašivý cent. Dejiny kinematografie otvorili ďalšiu kapitolu. Som zvedavý, o čom to bude.
Hobit: Neočakávaná cesta (The Hobbit: An Unexpected Journey, USA/Nový Zéland, 2012) Réžia: Peter Jackson Námet: J. R. R. Tolkien – kniha Hobit (1937) Kamera: Andrew Lesnie Hudba: Howard Shore Hrajú: Ian McKellen, Martin Freeman, Cate Blanchett, Orlando Bloom, Ian Holm, Christopher Lee, Hugo Weaving, Elijah Wood.
.dve trilógie, zopár omylov
Môže za to jeho prvá trilógia, filmy Bad Taste – Vesmírni kanibali (1987), Meet the Febles (1989) a Braindead – Živí mŕtvi. V tom prvom sa okrem iného vyjedá mozog lyžičkou, v tom druhom plyšáci nakrúcajú porno a v tom treťom sa zombíci likvidujú sekačkou na trávu. Bizarné, vulgárne, za akýmikoľvek hranicami, čistý punk. Napriek tomu nekonečná zábava, esencia filmárskej radosti bez limitov, tri nesúvisiace filmy bez jednotiacej línie, ktoré však majú spoločné to najzásadnejšie – tému. Preto trilógia a ak sa z Jacksona stala neskôr ikona mainstreamovej kinematografie a z filmového Pána prsteňov kinematografický míľnik, tak v súvislosti s týmito troma filmami. Chlap, ktorý napchá zombie novorodenca do mixéra, bude adaptovať Tolkiena? No dobre! Tešíme sa.
Bolo sa na čo tešiť, tá hŕstka milovníkov čudných filmov sa rozrástla na dav. Nerdi, geekovia, ľudia, čo sa rozhodli celkom nedospieť. Boli aj na Hobitovi, v kine v menšom meste, nie v Bratislave, o to je to pozoruhodnejšie. Dospelí ľudia, ktorí prišli do kina v kostýmoch, nech si kto chce, myslí, čo chce, takto to cítime, naša vec. Problém? Váš problém, nie náš. Toto bolo na Hobitovi úžasné, plné kino, všetci vedeli, na čo prišli, nie že Jackson, Tolkien, Hobit, veci, čo sa riešia v každej PR správe a v každom médiu, ale ako sa volal ten chlap, čo prvý Hobita preložil do slovenčiny? Publikum, ktoré naozaj vie, na čo prišlo. Veľmi nemainstreamové.
Druhá Jacksonova trilógia zmenila vnímanie filmu, zotrela hranice medzi vysokým a nízkym, medzi elitným a masovým, medzi filmom pre fajnšmekrov a filmom pre dav. Ešte je možno priskoro na takéto súdy, ale môžeme sa k tomu vrátiť o ďalších desať rokov, čím väčší bude ten odstup, tým to bude jasnejšie. Trilógia Pán prsteňov, filmy fanúšikov a Petra Jacksona, jedného z nich, z nás. Kolektívne dielo.
Potom nakrútil Jackson King Konga (2005) a čosi sa zmenilo. Nádherný film, ale takmer nepozerateľný, vraj splnený sen, spredmetnená fantázia a bolo to nudné, mŕtve, sterilné, trojhodinový nekrológ veľkorozpočtového autorského filmu. Producent, scenárista a režisér nemôžu byť jeden človek, ak nie je nikto, kto by sa autora pýtal, či to skutočne musí byť práve takto, okrem autora samotného, nemôže vzniknúť film pre nikoho ďalšieho. Autor si je sám divákom, jediným, ako Peter Jackson v King Kongovi.
Prefackanie nestačilo, Jacksonov ďalší veľký film, Pevné puto (2010), prešiel kinami bez povšimnutia, znova úžasná filmárčina a znova sotva pozerateľný kus. O zavraždenej dievčine, ktorá neprejde na druhú stranu, kým nechytia jej vraha, ten film má všetko okrem duše.
.trikrát nadstavená rozprávka
A teraz, po jedenástich rokoch od prvého Pána prsteňov, je tu Hobit: Neočakávaná cesta, ak niekto ten film skutočne potrebuje, tak je to Jackson sám. Iný Jackson, ako ten fanúšik z Pána prsteňov a iný, ako ten, čo nechal vo Vesmírnych kanibaloch jednej z postáv zatĺcť do päty klinec.
Hobit je 3D celkom zbytočne a čo je horšie, Hobit je nakrútený akousi novou technológiou, v ktorej je síce obraz neskutočne čistý a plastický, ale zároveň neskutočne prázdny, neuveriteľný, bez zrna, bez atmosféry, film, nenapadá mi lepšie vyjadrenie, film bez kina. Vidieť každý pór na pokožke, každý detail, vidieť všetko, teda aj to, že to nie je naozaj, ale akože. Nedá sa do Hobita vstúpiť, nedá sa naň dívať bez dychu, nedá sa prijať tá hra na spoluprežívanie dobrodružstva, nedá sa pri dívaní na príbeh zabudnúť, že sa dívame. Toto je najhoršie, asi si budeme musieť zvyknúť, ale neviem a nechcem si to predstavovať.
Stalo sa, ešte počas trvania toho filmu, ukazované nám bolo stále až príliš veľa, a človeka to vyrušovalo, ale dalo sa do toho ponoriť, dalo sa to prijať, a keď sa tak stalo, Hobit začal fungovať a fungoval napriek tomu, že nemal o čom byť a vlastne aj bol o ničom.
Trinásť trpaslíkov, hobit a čarodejník kamsi kráčajú, trvá to tri takmer hodiny filmového času. Turistika, výstup na Choč po červenej, do kopca. Zastávky po ceste, opekajú sa trpaslíci, obdivujú sa elfské sídla, navštívi sa škretí kráľ, nie je to priateľská návšteva.
Hobit je rozprávka, trocha sofistikovanejšia, ale rozprávka, žiadna veľkolepá epická fantasy, ale výlet v nedeľu popoludní. Nie výlet úplne bez dobrodružstva, dá sa na takom výlete spadnúť do potoka, ale drámu z toho nevykrešeš. Jackson sa rozhodol, že hej, jeho Hobit je trikrát nadstavovaná kaša, aby sa nevarilo celkom z vody, do stavby veľkého epického príbehu prispievajú aj Silmarillion, aj Nedokončené príbehy, aj azda všetka scenáristická odvaha či drzosť, ale všetko je to zatiaľ márne. Korení je veľa, príchutí, ale základné jedlo chýba, to, čo sa prichucuje a korení.
Trinásť trpaslíkov, Hobit a čarodejník idú do dračieho brlohu po zlatý poklad, kdesi za tým by sa mal začať veľký súboj dobra a zla, ktorého finále sme spoznali pred deviatimi rokmi. Čosi sa stalo, čosi sa naznačilo, ale nič natoľko závažné a natoľko dejotvorné, aby to v iných príbehoch a v iných filmoch neskončilo na podlahe v strižni.
Megalomanská drzosť, ak by existoval gang veľkých filmových epikov (a Jackson sám by doň za minulé zásluhy mohol patriť), počkali by si ho kdesi v uličke, skopali by ho doležata a vzali by mu členský preukaz.
.a predsa!
Hlušina, natiahnutá, naťahovaná, až bol zrazu koniec, tri hodiny ubehli a mne bolo málo. Hobit: Neočakávaná cesta totiž fakt funguje, nebolo to také super, ako minule, ale napriek všetkému sa to dalo. Nie že dalo, bolo to dobré. Kdesi vo vedomí, ako záložný program na pozadí, stále beží obraz zástupov účtovníkov, ako sedia kdesi v temných kobkách Hollywoodu, v radoch za sebou a nevedia sa dočkať, kým začnú rátať zisky. Prsty sa im netrpezlivo hýbu pár milimetrov nad klávesnicami kalkulačiek, už, už sa to začne. Kvôli ničomu inému ten film nevznikol, ale je mi to celkom jedno. Kupci vyhrali, kašľať na to, predávajú placebo, aj na to kašľať, lebo: funguje to.
Hobit: Neočakávaná cesta by mohol byť pľuvancom pohŕdania do tvárí tých fanúšikov, ktorí Pána prsteňov a Jacksona pomáhali „urobiť,“ ale akosi nie je. Nerozumiem tomu, neviem prečo a nedráždi ma to. Len sa teším, že Hobit je film, ktorý sa dá mať rád. Napriek všetkému, kvôli čomusi, čo sa v tom kine, počas toho filmu stalo.
.neočakávaná cesta? Vskutku.
Na konci každého dielu Pána prsteňov šli záverečné titulky neuveriteľne dlho. Ktokoľvek chcel, mohol sa stať ich súčasťou, za príspevok na nakrúcanie, samozrejme, ale to je jedno. Niktoš odnikiaľ mohol uvidieť svoje meno v záverečných titulkoch veľkého hollywoodskeho filmu. Lebo chcel a mal na to nárok, participoval na tých filmoch akosi, kvôli nemu, kvôli divákovi, kvôli fanúšikovi, pre fanúšika, vďaka nemu, tie filmy vznikli a stali sa veľkými.
V Hobitovi už to nie je, nemôže byť, jeho fanúšikovia už nie sú s ním, ale proti nemu. Oprávnene. Jackson to ustál, za to si zaslúži každý prašivý cent. Dejiny kinematografie otvorili ďalšiu kapitolu. Som zvedavý, o čom to bude.
Hobit: Neočakávaná cesta (The Hobbit: An Unexpected Journey, USA/Nový Zéland, 2012) Réžia: Peter Jackson Námet: J. R. R. Tolkien – kniha Hobit (1937) Kamera: Andrew Lesnie Hudba: Howard Shore Hrajú: Ian McKellen, Martin Freeman, Cate Blanchett, Orlando Bloom, Ian Holm, Christopher Lee, Hugo Weaving, Elijah Wood.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.