Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Výchova po francúzsky

.časopis .štýl

Musí byť Francúzsko stále v niečom výnimočné? Ešte sme sa nespamätali z toho, že Francúzky si údajne vedia užívať život, zásadne nepriberajú a aj keby prišiel Súdny deň, nezabúdajú, že sú príťažlivé ženy. To sa najnovšie máme koriť pred ich prvenstvom aj v záležitostiach výchovy?

Pamela Druckerman, autorka knihy Bringing Up Bébé, ktorá vychádza aj na Slovensku pod názvom A dosť! nás presviedča, že by sme sa mali aspoň poučiť. A používa pádne argumenty z vlastných, často bolestných skúseností.

.zúfalstvo neurotickej Američanky
Základom knihy je porovnanie pokojných francúzskych matiek s ustaranými americkými matkami, ktoré študujú všetky možné tehotenské i rodičovské príručky, aby napokon usúdili, že deti sú nevyspytateľné a neraz nebezpečné bytosti.
Pamela Druckerman nie je, aby bolo jasné, Francúzka. Je to Američanka, ktorá netrpí prejavmi naivného frankofilstva. Do Paríža sa sťahovala neochotne a iba preto, že tam šiel jej snúbenec – Angličan navyknutý od detstva bývať v cudzine. Priniesla si do parížskych kaviarní a reštaurácií svoje newyorské neurózy, pevné stravovacie návyky (vegetariánstvo s príklonom k Atkinsovej diéte), v kaviarňach vypytovala do kávy nízkotučné sójové mlieko.
Keď v Paríži otehotnela, stala sa z nej, ako sebaironicky píše, typická americká tehotná žena – prilepená k odbornej literatúre a k internetu. Naštudovala si zoznam prípustných a zakázaných potravín. Potom zoznam zdravotných problémov, ktoré môže matka potomkovi počas vnútromaternicového vývoja spôsobiť. Čašníkov v reštauráciách prepadávala otázkami, či je syr pasterizovaný. Tehotenstvo brala ako seriózny projekt. Potom si všimla francúzske matky a zháčila sa.

.cit pre výchovu
 „Vo Francúzsku je dosť kníh, časopisov aj internetových stránok o rodičovstve. Nestalo sa z nich však povinné čítanie... Nik z ľudí, ktorých stretávam, si vopred nevyberá filozofiu rodičovstva, ba ani nepozná názvy jednotlivých výchovných techník... rodičia neuctievajú odborníkov tak ako u nás.“
Keď sa na to spýtala jednej parížskej matky, dostala túto odpoveď: „Tie knihy majú význam pre ľudí, ktorým chýba sebaistota, ale myslím, že človek nemôže vychovávať dieťa popri čítaní knihy. Človek musí mať pre výchovu cit.“
Ďalší šok zažila po narodení dcérky. Deti jej francúzskych známych, bez ohľadu na to, či boli dojčené, alebo nie, prespali po niekoľkých mesiacoch v podstate celú noc. Jej malá ani náhodou. Pamela si trhala vlasy, lebo sa cítila jednak ako nevyspatá, a jednak ako neschopná matka.
Prvé dovolenky s jej batoľaťom boli traumou, pretože malá v hotelovej reštaurácii odmietala jedlo, vykrikovala a hádzala na zem, čo jej prišlo pod ruku. Pamela sa divila, že to nerobia aj francúzske deti. Tie sedeli s rodičmi pri stoloch, konzumovali rovnaké jedlá ako dospelí, podľa jednotlivých chodov, a nerobili scény.
Francúzske deti boli schopné počas návštev nechať dospelých, aby sa normálne porozprávali, kým ony uprednostnili hry vo vedľajšej miestnosti. Francúzske deti boli schopné počuť od rodičov zákaz a nehodiť sa o zem. Francúzske deti jedli sladkosti raz(!) do dňa.
Pamela, bývalá novinárka a zahraničná korešpondentka, sa rozhodla investigatívnymi metódami odhaliť tajomstvo francúzskeho rodičovstva. To už sama pociťovala kultúrne rozdiely, pretože jej dieťa síce nefungovalo  celkom „po francúzsky“, ale ani „po americky“. A jej americkí známi rozprávali o tom, aká je ich štvorročná dcéra intelektuálne zdatná, zároveň jej však dovolili počas spoločného jedla loziť pod stolom, štekliť a hrýzť hostiteľku. (Keď sa hostiteľke nepodarilo pripraviť večeru na presne stanovenú hodinu, americkí priatelia sa dostavili do kuchyne a vyhlásili, že ich deti už naozaj nemôžu dlhšie čakať na jedlo.)

.čakaj!
A tu, uvedomila si Pamela Druckerman, tkvie tajomstvo francúzskej výchovy. Je ním magické slovko počkaj. Francúzske deti vedia čakať. Rodičia ich to učia od bábätkovského veku. Napríklad tým, že keď bébé spustí krik, neberú ho hneď ustarane na ruky, ale chvíľočku počkajú. Dieťatko pozorujú a počúvajú, skúšajú odhadnúť, čo chce. V noci neskáču k maličkému pri prvom mrnknutí – vedia, že ho netreba budiť, ale počkať, kým sa prebudí samo. Ak by ho zakaždým brali na ruky, narúšali by mu spánok.
Staršie francúzske deti sa učia čakať tak, že rodič nepreruší rozhovor s iným dospelým, keď niečo chcú. Ani na ne nenakričí, že „teraz sa zhovárajú veľkí“. Len im zdvorilo oznámi: „Prosím, počkaj. O dve minúty sa ti venujem.“
A že čo je na tom? Slovenské matky, povieme si, predsa nie sú ako tie americké. Žiaľ, prestáva to byť pravda. Aj u nás sa udomácňuje kultúra totálneho rodičovstva, ktorá v praxi znamená, že deti môžu dospelým skákať do reči, jesť čo chcú a kedy chcú, nezvládajú čakanie, musia mať hneď uspokojený každý vrtoch. Mnohí rodičia nedokážu deťom povedať nie, pretože sa podvedome trápia, že ich dieťa prestane ľúbiť. Sebavyjadrenie dieťaťa sa stáva ideálom, pre ktorý sú rodičia ochotní znášať aj záchvaty zlosti. Z vychovávateľov sa tak menia na pasívnych pozorovateľov a dodávateľov služieb potomkom.
Možno by sme to magické slovko počkaj mali používať častejšie. Hoci si budeme musieť priznať, že tí Francúzi majú zase pravdu, bude to malá cena za pokojnejšiu rodinu a za to, že z našich detí jedného dňa budú normálnejší dospelí.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite