V čísle 39 sme uverejnili článok Vladimíra Palka Ťažko sa to hovorí. Dnes prinášame reakciu kardinála Jána Chryzostoma Korca. Dostali sme ju vo forme rozhovoru, ktorý s kardinálom Korcom urobil kňaz Zdeno Pupík, a v tejto podobe ju aj uverejňujeme.
Zdeno Pupík: Určite ste si počas rokov služby ako biskup a kardinál „zvykli“ na rozličné ataky – možno aj od ľudí, od ktorých by ste to nečakali. Myslíte si, že je potrebné brániť sa a reagovať na tieto osočovania?
Ján Chryzostom Korec: Myslím si, že v tomto prípade áno. Ocitol som sa v Nitre tretí raz v situácii, ktorá mi káže prehovoriť pod svojím občianskym menom aj v slobode, ako som to robil celé roky za komunizmu. Prvý raz som to urobil v slobode v Nitre v prípade surového článku Sedí sokol na javori v jednom týždenníku. Druhý raz som to urobil pri útočnom článku v jednom mesačníku, v ktorom autor zhanobil pápeža Pia XII., a to pod titulom Pápež, židia a černosi. Tretí raz to robím teraz, v reakcii na útočný článok Vladimíra Palka, ktorým zaútočil „na kardinála, biskupov, hierarchiu a cirkev na Slovensku“. Pokladám za potrebné na tento útok reagovať kvôli historickej pravde. Tým viac, že tento útok na kardinála nie je zo strany Vladimíra Palka prvý. Prvý raz to urobil v časopise Fakty.
Zdeno Pupík: V článku sa spomína areál Nitrianskeho hradu ako miesto „inkriminovaného“ stretnutia s Vladimírom Mečiarom...
Ján Chryzostom Korec: Vladimír Palko napísal, že sa nedávno bol pozrieť na Nitriansky hrad. Človek by si myslel, že ho ako Slováka, kresťanského politika a kresťana zaujímal zgruntu obnovený hrad, náš skvost, jeho katedrála, obnovené nádvoria a celý obnovený areál. Omyl. Vladimír Palko prišiel na Nitriansky hrad so svojou dlhoročnou ťarchou svedomia či nenávisťou voči zakladateľovi Slovenskej republiky a trojnásobnému premiérovi jej legitímnej vlády. V tomto duchu sa na nádvorí hradu vraj spýtal svojho priateľa: „Kde presne to kardinál vítal Mečiara?“ A odniesol si, zdá sa, jedinú drahocennú informáciu z tohto posvätného miesta: „Priateľ ukázal prstom: ?Tu stál.‘“ Tento poznatok si Vladimír Palko odniesol do ďalšieho života s hlbokým hnevom proti kardinálovi, proti Vladimírovi Mečiarovi, ale i proti biskupom a hierarchii Slovenska. Nevedno, či s týmto hnevom nazrel aj do katedrály-baziliky a do Pribinovho kostolíka a či sa tam aj pomodlil. To privítanie, ktoré ho tak zaujímalo, ktoré ho tak hnevá, sa uskutočnilo roku 1993, teda pred 14 rokmi!
Pri písaní svojho útočného článku Vladimír Palko možno na chvíľu zapochyboval o svojom hneve a váhavo doplnil: „Čo už je na tom? Kardinál sa stretol s premiérom, normálna vec.“ Ale hnev ním znova zalomcoval, a tak sa rozhodol po 14 rokoch vykričať ho prinajmenšom do celého Slovenska. Veď to privítanie bolo v televíznych správach! A on viedol s Mečiarom „ťažký, zúfalý zápas“. Zápasil azda najviac vtedy, keď tento muž presadzoval zvrchovanosť Slovenska a vznik Slovenskej republiky, a Vladimír Palko hrdo vstal v parlamente a zvolal: „Som proti zvrchovanosti“?
A zostalo to v ňom ako porážka? Kardinál vtedy do vecí nezasahoval. No prijal rozhodnutie o zvrchovanosti ako čosi legitímne, odhlasované 113 poslancami SNR.
Zdeno Pupík: Vladimír Palko spomína stretnutie s Vladimírom Mečiarom ako neodpustiteľnú chybu, ba zlyhanie. Ako ste vnímali toto stretnutie?
Ján Chryzostom Korec: Vladimír Palko nevie odpustiť kardinálovi, že roku 1993 privítal na hrade premiéra vlády a neprejavil pritom ani trochu zlosti, a to ani na tvári, ani nijakým iným gestom. Privítal premiéra vlády SR ľudsky a dokonca podľa evanjelia. Ale hrôza, tak to videli aj veriaci, aj nie veriaci ľudia Slovenska na obrazovkách. Vladimír Palko to dodnes s odporom odsudzuje. Pritom kardinál prijímal legitímne zvoleného predsedu legitímnej vlády. Pritom tu v tom čase ešte neboli iné spory okrem „zvrchovanosti“ a premiér navrhol za prezidenta M. Kováča. Iné spory sa vyvinuli až neskôr.
Čo na to povedať? Azda to, že Vladimír Palko by najradšej muštroval celé Slovensko a v ňom kardinála i celú Cirkev. A mal by čo robiť. Veď pápež Pavol VI. prijal vo Vatikáne niekedy po roku 1960 predsedu Najvyššieho sovietu Podgorného, potom prijal komunistu Adžubeja, šéfredaktora Izvestií s manželkou, dcérou N. Chruščova, potom prijal Arafata, čo sa niektorým tiež nijako nepáčilo. Pavol VI. sa však s nimi vľúdne rozprával. A bolo to vo svete aj na obrazovkách. Ján Pavol II. šiel ešte ďalej – šiel až na Kubu a tam podával ruku Fidelovi Castrovi, a to bez jedu a pohŕdania na tvári či v gestách. A Fidel Castro si po rokoch z úcty obliekol prvý raz civilný oblek. A po smrti Jána Pavla II. vyhlásil na Kube štátny smútok. A kardinál Ortega z Havany povedal nitrianskemu kardinálovi na Nitrianskom hrade, že Fidel Castro po návšteve pápeža poľudštil svoj vzťah k Cirkvi a k veriacim. Všetko pre vľúdnosť Jána Pavla II.
Kardinál v Nitre sa však podľa Vladimíra Palka dopustil čohosi neslýchaného – nedal slovenskému premiérovi najavo nijaké pohŕdanie, ktoré lomcovalo a dodnes lomcuje Vladimírom Palkom. No kardinál prijímal na hrade rovnako ľudsky aj mnohých iných – niekdajšieho prezidenta Havla so Šimečkom starším, prezidenta Lecha Walesu a mnohých iných štátnikov, potom našich predstaviteľov: prezidenta M. Kováča, prezidenta Schustera, premiéra Dzurindu, predsedu parlamentu Hrušovského, ministrov Šimka a ďalších. Za 16 rokov svojho pôsobenia na hrade neprijal s úctou len Vladimíra Palka, lebo ten ako kresťanský politik na Nitriansky hrad za celých 16 rokov nikdy neprišiel.
Kardinál mal pritom zo stretnutia s premiérom Vladimírom Mečiarom dobré skúsenosti. Navrhol mu medziiným s patričnou zdržanlivosťou a úctou, že by bolo dobré a pre Slovensko závažné i významné, keby v Nitre existovala Univerzita Konštantína Filozofa ako symbol našej bohatej duchovnej a kultúrnej tradície. Premiér sa na chvíľu zamyslel a povedal: „Dobrá myšlienka. Poradíme sa a rozhodneme.“ Premiér sa rozhodol. A Univerzita Konštantína Filozofa vznikla a žije.
Zdeno Pupík: Vladimír Palko spomína aj odhalenie tabule Jozefovi Tisovi v Bánovciach nad Bebravou. Mala vaša účasť na tomto podujatí nejaké dôsledky pre vaše vzťahy a pôsobenie v ďalších rokoch?
Ján Chryzostom Korec: Vladimír Palko sa dotkol aj odhalenia tabule v Bánovciach, k čomu vraj zaujal odmietavé stanovisko aj premiér Vladimír Mečiar. Túto urážku si mal kardinál podľa Vladimíra Palka dobre zapamätať. Ale prečo a načo?
V kauze Bánovce roku 1990 sa ukázalo, ako bola naša spoločnosť rozštiepená. Proti bánovskej tabuli sa vtedy vyslovil nielen „čerstvý premier“ slovenskej vlády, ako napísal Vladimír Palko, ale aj vtedajší prezident Václav Havel. No aj toho potom kardinál privítal na hrade v Nitre s úctou, ba srdečne. Pritom slovenská vláda k tejto udalosti pomerne rýchlo zaujala výslovne zmierlivé stanovisko, ako sa uvádza v knihe Svedectvá doby II. Vtedy ešte „iba biskup“ Korec v Nitre vedel prijímať aj rozporné stanoviská ako realitu, a to bez hnevu a nenávisti!
Ku kauze Bánovce je vhodné niečo dodať. Odhalenie tabule sa týkalo jubilea „Katolíckeho učiteľského ústavu“, druhého po „Spišskej Kapitule“. Keď dve skupiny občanov a niektorí jednotlivci podali podnet zistiť, či nebol porušený zákon, krajský prokurátor dal 23. júla celú vec prešetriť. Na základe vyjadrení Mestského úradu, Pamiatkového úradu, Ministerstva kultúry SR sa zistilo, že organizátori slávnosti a prípravy pamätnej tabule dodržali všetky požadované predpisy a dostali všetky patričné povolenia. Po zistení všetkých okolností vyšetrovateľ 12. 10. 1990 konštatoval, že nijaký zákon nebol porušený a vyšetrovanie bolo uzatvorené „odložením podnetu“.
Zdeno Pupík: Verejnosť je citlivá na aktívne angažovanie sa predstaviteľov Cirkvi v politike a mohla vnímať veľmi rozporuplne napríklad aj list, ktorý ste poslali Vladimírovi Mečiarovi. Na tento list sa totiž odvoláva vo svojom článku aj Vladimír Palko. Ako to vtedy vlastne bolo?
Ján Chryzostom Korec: O pozdrave do Žiliny podáva Vladimír Palko tiež skreslený a najmä neúplný obraz. Nejaký čas predtým bol totiž kardinál 17. decembra 1994 spolu s prezidentom M. Kováčom a predsedom parlamentu I. Gašparovičom s vianočným stromom vo Vatikáne. Pri ceste do Ríma i z Ríma pozval prezident kardinála do prezidentskej kabíny špeciálu, kde sa spolu s predsedom Národnej rady rozprávali o situácii na Slovensku. Vtedy už jestvovalo napätie medzi prezidentom SR a premiérom vlády. Rozhovor v lietadle bol vecný a pokojný a v jeho závere predseda parlamentu I. Gašparovič navrhol, že by sa taký rozhovor na osoh Slovenska mohol uskutočniť za prítomnosti kardinála aj medzi prezidentom M. Kováčom a premiérom V. Mečiarom. Prezident s návrhom súhlasil a predseda Národnej rady sľúbil, že zariadi veci u premiéra. Stretnutie sa malo uskutočniť na hrade v Nitre ako na symbolickom mieste Slovenska.
Vladimír Palko vo svojom útočnom článku napísal, že keď sa Vladimír Mečiar roku 1994 „tretíkrát triumfálne vrátil“ do kresla premiéra, kardinál mu napísal na zhromaždenie v Žiline list, ktorý vraj premiér propagandisticky využil a prečítal. Vec však bola trocha zložitejšia a pre Slovensko omnoho pozitívnejšia. Kardinál dostal na zhromaždenie, ktoré sa konalo až na jar roku 1995, osobné pozvanie od premiéra vlády SR. Nepokladal však za možné osobne na zhromaždenie ísť. Keďže tam však mala byť takmer celá vláda, a príprava na stretnutie prezidenta s premiérom v Nitre bola takmer hotová, kardinál nechcel toto stretnutie prekaziť, lež podporiť, a preto pokladal za veľmi vhodné poslať do Žiliny písomný pozdrav. Urobil to a v pozdrave zhromaždeniu sa trikrát zmienil pozitívne aj o prezidentovi SR. Tento pozdrav premiér Mečiar na zhromaždení prečítal. To bolo to „propagandistické“ využitie. No kardinálovi sa podľa jeho hesla „ut omnes unum sint – aby všetci jedno boli“ s pomocou predsedu NR SR I. Gašparoviča podarilo uskutočniť stretnutie prezidenta republiky s premiérom vlády. Uskutočnilo sa 27. júla 1995 na hrade v Nitre, i keď bez publicity. Do takéhoto rámca zapadal teda list kardinála do Žiliny, ktorý Vladimír Palko tak odsudzuje. Kardinál však plnil svoju zjednocujúcu úlohu v záujme Slovenska.
Vladimír Palko, ktorý bol a zostal politicky tvrdo proti premiérovi, urobil z veci celkom iné závery. Napísal, že „Korec do roku 1989 hovoril pravdu“ a stal sa „obrovskou autoritou“.
Po roku 1989 vraj však prichádzalo k situáciám, ktoré si žiadali, aby verejne činné osoby situáciu pomenovali, čo vraj kardinál neurobil.
Zdeno Pupík: Zastavme sa na chvíľu pri týchto vyjadreniach. Sú to vážne obvinenia. K zásadným otázkam ste sa vyjadrovali otvorene počas doby neslobody, vyjadrujete sa k nim aj v súčasnosti. Stanovili ste si vo svojej angažovanosti nejaké hranice, ktoré ste v minulosti nechceli a nechcete ani v súčasnosti prekročiť?
Ján Chryzostom Korec: Vladimír Palko pri slovách, ktoré v útočnom článku napísal, pocítil tenký ľad, na ktorý vykročil, preto dodal: „Je iste otázne, nakoľko bolo úlohou duchovnej osoby o veciach sa vyjadriť.“ Naozaj to bolo a je to otázne. Za komunizmu sa biskup Korec vyjadroval otvorene a pod vlastným menom k morálnym problémom a k prenasledovaniu Cirkvi a veriacich. No pritom nenapadol nikdy nijakú konkrétnu osobu – ani Gottwalda, ktorý likvidoval rehole, ani Novotného, ktorý ho dal na 12 rokov uväzniť, ani Husáka, za ktorého znova pracoval celé roky ako robotník. Po roku 1989 sa v zmätenej situácii viedol v demokratickej spoločnosti vášnivý politický boj konkrétnych osôb a proti konkrétnym osobám. Nebolo úlohou kňaza, biskupa ani kardinála vstupovať do tohto neprehľadného a v mnohom čisto osobného boja. Išlo v podstate o zápas tých, ktorí boli za zvrchovanosť Slovenska, s tými, ktorí boli proti nej. A bol to aj boj o moc. Išlo možno niekedy neskôr o obvinenia, ktoré mohli azda patriť prokuratúre a súdom. Niektorí démonizovaním premiéra Mečiara prekračovali nielen všetku kresťanskú morálku, ale i zdravý ľudský rozum. A škodili celému Slovensku aj za hranicami. Do tejto politickej džungle naskrz nebolo vhodné nijakému cirkevnému činiteľovi vstupovať. Kardinál sa pritom necítil byť sudcom zeme i neba, ako sa niektorí cítili a azda dodnes cítia. Pritom však zaujímal podľa potreby jasné stanoviská v otázkach morálnych, napríklad v spore o novelu Trestného zákona tých čias, ale aj v iných problémoch. Držal sa však zásad Cirkvi, vyjadrených pre kňazov a biskupov napríklad v dokumente Gaudium et spes, nevstupovať do dennej politiky. A riadil sa aj správaním pápežov, najmä Jána Pavla II., ktorý nikdy nenapadol nijakú konkrétnu osobu protivníka, nejakého politika, ani Chruščova, ani Castra.
Zdeno Pupík: Vladimír Palko uvádza ako neodpustiteľné, že ste sa stretli aj s Robertom Ficom. Údajne šlo o politický obchod, v ktorom zohráva hlavnú úlohu zmluva o výhrade svedomia...
Ján Chryzostom Korec: Vladimír Palko kardinálovi vytýka vo svojich útokoch nielen postoj voči Vladimírovi Mečiarovi. Podľa Vladimíra Palka „ešte horšia“ recidíva nastala vraj v prípade vzťahu k premiérovi Robertovi Ficovi. Vytýka kardinálovi, že sa uspokojil s tým, že otázka „výhrady svedomia“ nebude absolútnou prioritou novej vlády. No kardinál bol presvedčený, že aj vo vzťahu k novej vláde je nielen dobré, ale aj potrebné zachovať si zdravý rozum. Čo sa týka jej existencie, v prvom rade predošlé vlády jej do značnej miery pripravili cestu. Po druhé, ak predošlé vlády za osem rokov neurobili vo veci „výhrady svedomia“ nič podstatné, a to až do poslednej chvíle, ako bolo možné očakávať, že nová vláda sa zaviaže prijať zmluvu o výhrade svedomia napríklad do pol roka? Najmä keď ju tlačilo bremeno iných neriešených, zanedbaných, či priam zdeformovaných sociálnych problémov.
Pokiaľ ide o kardinála, ten sa vyslovil k otázke výhrady svedomia veľmi jasne a jednoznačne nejeden raz, a to nielen v Nitre na Kalvárii na sviatok sv. Cyrila a Metoda, ale aj v Levoči a inde. Tu je však potrebné pripojiť jednu závažnú okolnosť.
O základnej zmluve SR so Svätou Stolicou sa začalo rokovať niekedy roku 1994. O tejto zmluve hovoril premiér Mečiar už pri svojej prvej návšteve vo Vatikáne so Svätým otcom Jánom Pavlom II. a kardinálom A. Sodanom 17. októbra 1993. Rokovania sa potom začali. Premiér Mečiar o tom hovoril so Svätým otcom aj pri návšteve Ríma 20. – 22. apríla 1995 a potom pri návšteve Svätého otca na Slovensku 29. júna až 3. júla 1995. Na rokovanie o Základnej zmluve povzbudil KBS sám Ján Pavol II. svojím osobitným listom. Potom povzbudil KBS listom kardinál Sodano, a napokon prišiel na Slovensko osobne dnešný kardinál J.- L. Tauran, ktorému KBS sľúbila rokovania doviesť urýchlene ku koncu. Darilo sa to a „Základná zmluva“ bola takmer hotová. Bolo to však za Mečiarovej vlády, a opozícia vyvíjala tlak proti rokovaniam, aby táto vláda „nezabodovala“. Tak sa stalo, že sa rokovanie pod nátlakom vlastne zastavilo. Podrobnosti o tom radno zatiaľ ešte radšej vynechať. Vladimír Palko však o tom musí niečo vedieť. Po voľbách roku 1998 bol aj kardinál dvakrát pri podpise tzv. „Základnej zmluvy“ vo Vatikáne. No boli z nej už vyčlenené štyri vážne body, o ktorých mali byť uzatvorené osobitne tzv. „čiastkové zmluvy“, medzi nimi aj zmluva o výhrade svedomia. Doteraz bola však uzatvorená len zmluva o vojenskom Ordinariáte a čosi o školstve. A tak zabezpečenie výhrady svedomia nijako neprekazil roku 2006 svojím stretnutím s novým premiérom Ficom nitriansky kardinál, ale ktosi iný, kto zapríčinil najprv odklad, potom vydrancovanie Základnej zmluvy o dohovorené štyri závažné body z malicherných politických a mocenských dôvodov. Vladimír Palko to veľmi dobre pozná, i keď by bol rád, aby sa na to navždy zabudlo. No historické fakty sú faktmi a dokumenty sú v archívoch.
Márne sa teraz V. Palko snaží zastierať, že pomáhal prekaziť najprv uzatvorenie „Základnej zmluvy“ aj s výhradou svedomia, a potom nechal otázku výhrady zaspať takmer osemročnou nečinnosťou v tejto veci. Aký význam má jeho tvrdenie, že jeho vláda „mala aspoň potenciál za výhradu svedomia hlasovať“, keď podľa neho samého jedni „dali prednosť získaniu liberálnych hlasov vo voľbách“, a V. Palko takmer na konci druhého volebného obdobia pre získanie voličov odchodom z vlády „zbytočne obetoval a zbytočne sa pripravil o výhody vládnutia“, ako sám v článku napísal. Nebolo to vinou kardinála ani biskupov, že si na výhradu svedomia spomenul neskoro a vlak ušiel. A do druhého nastúpiť odmietol. To všetko boli jeho vedomé osobné rozhodnutia.
Našťastie, nádej na zabezpečenie výhrady svedomia zostáva, ak nechceme upadnúť do totality nacizmu, v ktorom ľudia boli donucovaní robiť aj surovosti proti svedomiu. A podľa toho sa všetko aj skončilo.
Zdeno Pupík: Poslednou témou, ktorú chcel Vladimír Palko otvoriť, bola vaša tohoročná účasť na cyrilometodských oslavách na Devíne...
Ján Chryzostom Korec: Vladimír Palko spomína vo svojom útočnom článku ešte oslavy na Devíne roku 2007 a naozaj napáda kardinálove slová o jednote najvyšších predstaviteľov SR, ktorej svedkami sme sa stali prvý raz po 15 rokoch existencie štátu. Ironizuje toto tvrdenie tým, že prvý raz majú na Slovensku moc znova komunisti, bývalí členovia strany. Vladimírovi Palkovi je potrebné pripomenúť, že to nie je pravda. Možno boli aj niektorí terajší vplyvní ľudia kedysi v strane. A možno boli aj vtedy slušní. No Vladimír Palko bol zástupcom ministra vnútra vo federálnej vláde roku 1990, ktorej predsedom bol výslovne člen KSČ a dvaja ministri s ním.
A vo všetkých neskorších vládach aj potom boli aj bývalí straníci. Niektorí boli aj schopní, aj slušní. V strane boli aj prezidenti a boli neskôr aj vo vládach, ktorých členom bol Vladimír Palko. Niektorí z nich mohli mať podiel aj na dlhých rokoch väznenia nitrianskeho kardinála, ako Vladimír Palko výslovne, rád a osobitne zdôrazňuje. Neviem, či sa také niečo dá tvrdiť o nejakom vplyvnom mužovi dnešnej vlády. Je preto zarážajúce, koľko slabín majú argumenty Vladimíra Palka, ktorý zaútočil na kardinála. Žiaľ, niekoľkokrát zaútočil aj všeobecne na biskupov a na slovenskú hierarchiu Cirkvi.
Vladimír Palko vo svojom článku cítil, že jeho útokom a argumentom veľmi chýba presvedčivosť. Na záver svojich útokov preto pripúšťa, že istotne „cirkev a kardinál je tu pre všetkých“. Dodáva, že „to nikto nespochybňuje“. Ale hneď dopĺňa, že pre všetkých je tu však Cirkev i preto, „aby ukazovala pravdu“.
Už predtým Vladimír Palko napísal, že verejne činné osoby majú situáciu pomenovať. No zapochyboval, ako ďaleko majú a môžu zájsť vo verejnej kritike „duchovné osoby“, aby ich nik neobviňoval, že robia politiku.
Tu však na konci článku Vladimír Palko znova veľmi zle rozlišoval a znova zmiesil „tortu s oškvarkami“, keď zahrnul kardinála a biskupov do pojmu „verejnej osoby“.
Ako vôbec definovať verejnú osobu? Jednou verejnou osobou je policajt na ulici. Ten môže chytiť rozvratníka podľa zákona azda rovno za golier. Inou verejnou osobou je prokurátor, ktorý môže konkrétneho človeka obžalovať. Opäť inou je sudca, ktorý môže konkrétneho vinníka odsúdiť a poslať za mreže. Tí všetci označujú, či priam trestajú zákonne konkrétnu osobu. Inou verejnou osobou je napríklad politický analytik, ktorý môže menovať a hodnotiť politické strany a politikov, no odôvodnene, inou verejnou osobou je sám politik, a napokon opäť inou štátnik. Tí musia byť vo vyjadreniach ešte rozvážnejší pri každom slove. A celkom inou verejnou osobou je kňaz, biskup či kardinál. Tí nemôžu hovoriť či priam zaútočiť na konkrétne osoby. Práve to však od nich očakával Vladimír Palko podľa svojej chuti. Našťastie, kardinál sa s ním nikdy neradil za dlhé roky komunizmu ako robotník, lebo o ňom vtedy ani len nepočul. A nemienil sa s ním potom radiť ani v slobode, keď už o ňom počul.
Zdeno Pupík: Myslíte si, že tento článok možno pripísať na vrub celej strane, ku ktorej autor patrí, teda celému KDH?
Ján Chryzostom Korec: Určite nie. Vyslovil to predseda KDH Dr. P. Hrušovský vo svojej reakcii, keď povedal, že je to osobný postoj a osobná vec Vladimíra Palka a že KDH ako také sa s tým nestotožňuje. A určite ani všetci jeho voliči.
Zdeno Pupík: Určite ste si počas rokov služby ako biskup a kardinál „zvykli“ na rozličné ataky – možno aj od ľudí, od ktorých by ste to nečakali. Myslíte si, že je potrebné brániť sa a reagovať na tieto osočovania?
Ján Chryzostom Korec: Myslím si, že v tomto prípade áno. Ocitol som sa v Nitre tretí raz v situácii, ktorá mi káže prehovoriť pod svojím občianskym menom aj v slobode, ako som to robil celé roky za komunizmu. Prvý raz som to urobil v slobode v Nitre v prípade surového článku Sedí sokol na javori v jednom týždenníku. Druhý raz som to urobil pri útočnom článku v jednom mesačníku, v ktorom autor zhanobil pápeža Pia XII., a to pod titulom Pápež, židia a černosi. Tretí raz to robím teraz, v reakcii na útočný článok Vladimíra Palka, ktorým zaútočil „na kardinála, biskupov, hierarchiu a cirkev na Slovensku“. Pokladám za potrebné na tento útok reagovať kvôli historickej pravde. Tým viac, že tento útok na kardinála nie je zo strany Vladimíra Palka prvý. Prvý raz to urobil v časopise Fakty.
Zdeno Pupík: V článku sa spomína areál Nitrianskeho hradu ako miesto „inkriminovaného“ stretnutia s Vladimírom Mečiarom...
Ján Chryzostom Korec: Vladimír Palko napísal, že sa nedávno bol pozrieť na Nitriansky hrad. Človek by si myslel, že ho ako Slováka, kresťanského politika a kresťana zaujímal zgruntu obnovený hrad, náš skvost, jeho katedrála, obnovené nádvoria a celý obnovený areál. Omyl. Vladimír Palko prišiel na Nitriansky hrad so svojou dlhoročnou ťarchou svedomia či nenávisťou voči zakladateľovi Slovenskej republiky a trojnásobnému premiérovi jej legitímnej vlády. V tomto duchu sa na nádvorí hradu vraj spýtal svojho priateľa: „Kde presne to kardinál vítal Mečiara?“ A odniesol si, zdá sa, jedinú drahocennú informáciu z tohto posvätného miesta: „Priateľ ukázal prstom: ?Tu stál.‘“ Tento poznatok si Vladimír Palko odniesol do ďalšieho života s hlbokým hnevom proti kardinálovi, proti Vladimírovi Mečiarovi, ale i proti biskupom a hierarchii Slovenska. Nevedno, či s týmto hnevom nazrel aj do katedrály-baziliky a do Pribinovho kostolíka a či sa tam aj pomodlil. To privítanie, ktoré ho tak zaujímalo, ktoré ho tak hnevá, sa uskutočnilo roku 1993, teda pred 14 rokmi!
Pri písaní svojho útočného článku Vladimír Palko možno na chvíľu zapochyboval o svojom hneve a váhavo doplnil: „Čo už je na tom? Kardinál sa stretol s premiérom, normálna vec.“ Ale hnev ním znova zalomcoval, a tak sa rozhodol po 14 rokoch vykričať ho prinajmenšom do celého Slovenska. Veď to privítanie bolo v televíznych správach! A on viedol s Mečiarom „ťažký, zúfalý zápas“. Zápasil azda najviac vtedy, keď tento muž presadzoval zvrchovanosť Slovenska a vznik Slovenskej republiky, a Vladimír Palko hrdo vstal v parlamente a zvolal: „Som proti zvrchovanosti“?
A zostalo to v ňom ako porážka? Kardinál vtedy do vecí nezasahoval. No prijal rozhodnutie o zvrchovanosti ako čosi legitímne, odhlasované 113 poslancami SNR.
Zdeno Pupík: Vladimír Palko spomína stretnutie s Vladimírom Mečiarom ako neodpustiteľnú chybu, ba zlyhanie. Ako ste vnímali toto stretnutie?
Ján Chryzostom Korec: Vladimír Palko nevie odpustiť kardinálovi, že roku 1993 privítal na hrade premiéra vlády a neprejavil pritom ani trochu zlosti, a to ani na tvári, ani nijakým iným gestom. Privítal premiéra vlády SR ľudsky a dokonca podľa evanjelia. Ale hrôza, tak to videli aj veriaci, aj nie veriaci ľudia Slovenska na obrazovkách. Vladimír Palko to dodnes s odporom odsudzuje. Pritom kardinál prijímal legitímne zvoleného predsedu legitímnej vlády. Pritom tu v tom čase ešte neboli iné spory okrem „zvrchovanosti“ a premiér navrhol za prezidenta M. Kováča. Iné spory sa vyvinuli až neskôr.
Čo na to povedať? Azda to, že Vladimír Palko by najradšej muštroval celé Slovensko a v ňom kardinála i celú Cirkev. A mal by čo robiť. Veď pápež Pavol VI. prijal vo Vatikáne niekedy po roku 1960 predsedu Najvyššieho sovietu Podgorného, potom prijal komunistu Adžubeja, šéfredaktora Izvestií s manželkou, dcérou N. Chruščova, potom prijal Arafata, čo sa niektorým tiež nijako nepáčilo. Pavol VI. sa však s nimi vľúdne rozprával. A bolo to vo svete aj na obrazovkách. Ján Pavol II. šiel ešte ďalej – šiel až na Kubu a tam podával ruku Fidelovi Castrovi, a to bez jedu a pohŕdania na tvári či v gestách. A Fidel Castro si po rokoch z úcty obliekol prvý raz civilný oblek. A po smrti Jána Pavla II. vyhlásil na Kube štátny smútok. A kardinál Ortega z Havany povedal nitrianskemu kardinálovi na Nitrianskom hrade, že Fidel Castro po návšteve pápeža poľudštil svoj vzťah k Cirkvi a k veriacim. Všetko pre vľúdnosť Jána Pavla II.
Kardinál v Nitre sa však podľa Vladimíra Palka dopustil čohosi neslýchaného – nedal slovenskému premiérovi najavo nijaké pohŕdanie, ktoré lomcovalo a dodnes lomcuje Vladimírom Palkom. No kardinál prijímal na hrade rovnako ľudsky aj mnohých iných – niekdajšieho prezidenta Havla so Šimečkom starším, prezidenta Lecha Walesu a mnohých iných štátnikov, potom našich predstaviteľov: prezidenta M. Kováča, prezidenta Schustera, premiéra Dzurindu, predsedu parlamentu Hrušovského, ministrov Šimka a ďalších. Za 16 rokov svojho pôsobenia na hrade neprijal s úctou len Vladimíra Palka, lebo ten ako kresťanský politik na Nitriansky hrad za celých 16 rokov nikdy neprišiel.
Kardinál mal pritom zo stretnutia s premiérom Vladimírom Mečiarom dobré skúsenosti. Navrhol mu medziiným s patričnou zdržanlivosťou a úctou, že by bolo dobré a pre Slovensko závažné i významné, keby v Nitre existovala Univerzita Konštantína Filozofa ako symbol našej bohatej duchovnej a kultúrnej tradície. Premiér sa na chvíľu zamyslel a povedal: „Dobrá myšlienka. Poradíme sa a rozhodneme.“ Premiér sa rozhodol. A Univerzita Konštantína Filozofa vznikla a žije.
Zdeno Pupík: Vladimír Palko spomína aj odhalenie tabule Jozefovi Tisovi v Bánovciach nad Bebravou. Mala vaša účasť na tomto podujatí nejaké dôsledky pre vaše vzťahy a pôsobenie v ďalších rokoch?
Ján Chryzostom Korec: Vladimír Palko sa dotkol aj odhalenia tabule v Bánovciach, k čomu vraj zaujal odmietavé stanovisko aj premiér Vladimír Mečiar. Túto urážku si mal kardinál podľa Vladimíra Palka dobre zapamätať. Ale prečo a načo?
V kauze Bánovce roku 1990 sa ukázalo, ako bola naša spoločnosť rozštiepená. Proti bánovskej tabuli sa vtedy vyslovil nielen „čerstvý premier“ slovenskej vlády, ako napísal Vladimír Palko, ale aj vtedajší prezident Václav Havel. No aj toho potom kardinál privítal na hrade v Nitre s úctou, ba srdečne. Pritom slovenská vláda k tejto udalosti pomerne rýchlo zaujala výslovne zmierlivé stanovisko, ako sa uvádza v knihe Svedectvá doby II. Vtedy ešte „iba biskup“ Korec v Nitre vedel prijímať aj rozporné stanoviská ako realitu, a to bez hnevu a nenávisti!
Ku kauze Bánovce je vhodné niečo dodať. Odhalenie tabule sa týkalo jubilea „Katolíckeho učiteľského ústavu“, druhého po „Spišskej Kapitule“. Keď dve skupiny občanov a niektorí jednotlivci podali podnet zistiť, či nebol porušený zákon, krajský prokurátor dal 23. júla celú vec prešetriť. Na základe vyjadrení Mestského úradu, Pamiatkového úradu, Ministerstva kultúry SR sa zistilo, že organizátori slávnosti a prípravy pamätnej tabule dodržali všetky požadované predpisy a dostali všetky patričné povolenia. Po zistení všetkých okolností vyšetrovateľ 12. 10. 1990 konštatoval, že nijaký zákon nebol porušený a vyšetrovanie bolo uzatvorené „odložením podnetu“.
Zdeno Pupík: Verejnosť je citlivá na aktívne angažovanie sa predstaviteľov Cirkvi v politike a mohla vnímať veľmi rozporuplne napríklad aj list, ktorý ste poslali Vladimírovi Mečiarovi. Na tento list sa totiž odvoláva vo svojom článku aj Vladimír Palko. Ako to vtedy vlastne bolo?
Ján Chryzostom Korec: O pozdrave do Žiliny podáva Vladimír Palko tiež skreslený a najmä neúplný obraz. Nejaký čas predtým bol totiž kardinál 17. decembra 1994 spolu s prezidentom M. Kováčom a predsedom parlamentu I. Gašparovičom s vianočným stromom vo Vatikáne. Pri ceste do Ríma i z Ríma pozval prezident kardinála do prezidentskej kabíny špeciálu, kde sa spolu s predsedom Národnej rady rozprávali o situácii na Slovensku. Vtedy už jestvovalo napätie medzi prezidentom SR a premiérom vlády. Rozhovor v lietadle bol vecný a pokojný a v jeho závere predseda parlamentu I. Gašparovič navrhol, že by sa taký rozhovor na osoh Slovenska mohol uskutočniť za prítomnosti kardinála aj medzi prezidentom M. Kováčom a premiérom V. Mečiarom. Prezident s návrhom súhlasil a predseda Národnej rady sľúbil, že zariadi veci u premiéra. Stretnutie sa malo uskutočniť na hrade v Nitre ako na symbolickom mieste Slovenska.
Vladimír Palko vo svojom útočnom článku napísal, že keď sa Vladimír Mečiar roku 1994 „tretíkrát triumfálne vrátil“ do kresla premiéra, kardinál mu napísal na zhromaždenie v Žiline list, ktorý vraj premiér propagandisticky využil a prečítal. Vec však bola trocha zložitejšia a pre Slovensko omnoho pozitívnejšia. Kardinál dostal na zhromaždenie, ktoré sa konalo až na jar roku 1995, osobné pozvanie od premiéra vlády SR. Nepokladal však za možné osobne na zhromaždenie ísť. Keďže tam však mala byť takmer celá vláda, a príprava na stretnutie prezidenta s premiérom v Nitre bola takmer hotová, kardinál nechcel toto stretnutie prekaziť, lež podporiť, a preto pokladal za veľmi vhodné poslať do Žiliny písomný pozdrav. Urobil to a v pozdrave zhromaždeniu sa trikrát zmienil pozitívne aj o prezidentovi SR. Tento pozdrav premiér Mečiar na zhromaždení prečítal. To bolo to „propagandistické“ využitie. No kardinálovi sa podľa jeho hesla „ut omnes unum sint – aby všetci jedno boli“ s pomocou predsedu NR SR I. Gašparoviča podarilo uskutočniť stretnutie prezidenta republiky s premiérom vlády. Uskutočnilo sa 27. júla 1995 na hrade v Nitre, i keď bez publicity. Do takéhoto rámca zapadal teda list kardinála do Žiliny, ktorý Vladimír Palko tak odsudzuje. Kardinál však plnil svoju zjednocujúcu úlohu v záujme Slovenska.
Vladimír Palko, ktorý bol a zostal politicky tvrdo proti premiérovi, urobil z veci celkom iné závery. Napísal, že „Korec do roku 1989 hovoril pravdu“ a stal sa „obrovskou autoritou“.
Po roku 1989 vraj však prichádzalo k situáciám, ktoré si žiadali, aby verejne činné osoby situáciu pomenovali, čo vraj kardinál neurobil.
Zdeno Pupík: Zastavme sa na chvíľu pri týchto vyjadreniach. Sú to vážne obvinenia. K zásadným otázkam ste sa vyjadrovali otvorene počas doby neslobody, vyjadrujete sa k nim aj v súčasnosti. Stanovili ste si vo svojej angažovanosti nejaké hranice, ktoré ste v minulosti nechceli a nechcete ani v súčasnosti prekročiť?
Ján Chryzostom Korec: Vladimír Palko pri slovách, ktoré v útočnom článku napísal, pocítil tenký ľad, na ktorý vykročil, preto dodal: „Je iste otázne, nakoľko bolo úlohou duchovnej osoby o veciach sa vyjadriť.“ Naozaj to bolo a je to otázne. Za komunizmu sa biskup Korec vyjadroval otvorene a pod vlastným menom k morálnym problémom a k prenasledovaniu Cirkvi a veriacich. No pritom nenapadol nikdy nijakú konkrétnu osobu – ani Gottwalda, ktorý likvidoval rehole, ani Novotného, ktorý ho dal na 12 rokov uväzniť, ani Husáka, za ktorého znova pracoval celé roky ako robotník. Po roku 1989 sa v zmätenej situácii viedol v demokratickej spoločnosti vášnivý politický boj konkrétnych osôb a proti konkrétnym osobám. Nebolo úlohou kňaza, biskupa ani kardinála vstupovať do tohto neprehľadného a v mnohom čisto osobného boja. Išlo v podstate o zápas tých, ktorí boli za zvrchovanosť Slovenska, s tými, ktorí boli proti nej. A bol to aj boj o moc. Išlo možno niekedy neskôr o obvinenia, ktoré mohli azda patriť prokuratúre a súdom. Niektorí démonizovaním premiéra Mečiara prekračovali nielen všetku kresťanskú morálku, ale i zdravý ľudský rozum. A škodili celému Slovensku aj za hranicami. Do tejto politickej džungle naskrz nebolo vhodné nijakému cirkevnému činiteľovi vstupovať. Kardinál sa pritom necítil byť sudcom zeme i neba, ako sa niektorí cítili a azda dodnes cítia. Pritom však zaujímal podľa potreby jasné stanoviská v otázkach morálnych, napríklad v spore o novelu Trestného zákona tých čias, ale aj v iných problémoch. Držal sa však zásad Cirkvi, vyjadrených pre kňazov a biskupov napríklad v dokumente Gaudium et spes, nevstupovať do dennej politiky. A riadil sa aj správaním pápežov, najmä Jána Pavla II., ktorý nikdy nenapadol nijakú konkrétnu osobu protivníka, nejakého politika, ani Chruščova, ani Castra.
Zdeno Pupík: Vladimír Palko uvádza ako neodpustiteľné, že ste sa stretli aj s Robertom Ficom. Údajne šlo o politický obchod, v ktorom zohráva hlavnú úlohu zmluva o výhrade svedomia...
Ján Chryzostom Korec: Vladimír Palko kardinálovi vytýka vo svojich útokoch nielen postoj voči Vladimírovi Mečiarovi. Podľa Vladimíra Palka „ešte horšia“ recidíva nastala vraj v prípade vzťahu k premiérovi Robertovi Ficovi. Vytýka kardinálovi, že sa uspokojil s tým, že otázka „výhrady svedomia“ nebude absolútnou prioritou novej vlády. No kardinál bol presvedčený, že aj vo vzťahu k novej vláde je nielen dobré, ale aj potrebné zachovať si zdravý rozum. Čo sa týka jej existencie, v prvom rade predošlé vlády jej do značnej miery pripravili cestu. Po druhé, ak predošlé vlády za osem rokov neurobili vo veci „výhrady svedomia“ nič podstatné, a to až do poslednej chvíle, ako bolo možné očakávať, že nová vláda sa zaviaže prijať zmluvu o výhrade svedomia napríklad do pol roka? Najmä keď ju tlačilo bremeno iných neriešených, zanedbaných, či priam zdeformovaných sociálnych problémov.
Pokiaľ ide o kardinála, ten sa vyslovil k otázke výhrady svedomia veľmi jasne a jednoznačne nejeden raz, a to nielen v Nitre na Kalvárii na sviatok sv. Cyrila a Metoda, ale aj v Levoči a inde. Tu je však potrebné pripojiť jednu závažnú okolnosť.
O základnej zmluve SR so Svätou Stolicou sa začalo rokovať niekedy roku 1994. O tejto zmluve hovoril premiér Mečiar už pri svojej prvej návšteve vo Vatikáne so Svätým otcom Jánom Pavlom II. a kardinálom A. Sodanom 17. októbra 1993. Rokovania sa potom začali. Premiér Mečiar o tom hovoril so Svätým otcom aj pri návšteve Ríma 20. – 22. apríla 1995 a potom pri návšteve Svätého otca na Slovensku 29. júna až 3. júla 1995. Na rokovanie o Základnej zmluve povzbudil KBS sám Ján Pavol II. svojím osobitným listom. Potom povzbudil KBS listom kardinál Sodano, a napokon prišiel na Slovensko osobne dnešný kardinál J.- L. Tauran, ktorému KBS sľúbila rokovania doviesť urýchlene ku koncu. Darilo sa to a „Základná zmluva“ bola takmer hotová. Bolo to však za Mečiarovej vlády, a opozícia vyvíjala tlak proti rokovaniam, aby táto vláda „nezabodovala“. Tak sa stalo, že sa rokovanie pod nátlakom vlastne zastavilo. Podrobnosti o tom radno zatiaľ ešte radšej vynechať. Vladimír Palko však o tom musí niečo vedieť. Po voľbách roku 1998 bol aj kardinál dvakrát pri podpise tzv. „Základnej zmluvy“ vo Vatikáne. No boli z nej už vyčlenené štyri vážne body, o ktorých mali byť uzatvorené osobitne tzv. „čiastkové zmluvy“, medzi nimi aj zmluva o výhrade svedomia. Doteraz bola však uzatvorená len zmluva o vojenskom Ordinariáte a čosi o školstve. A tak zabezpečenie výhrady svedomia nijako neprekazil roku 2006 svojím stretnutím s novým premiérom Ficom nitriansky kardinál, ale ktosi iný, kto zapríčinil najprv odklad, potom vydrancovanie Základnej zmluvy o dohovorené štyri závažné body z malicherných politických a mocenských dôvodov. Vladimír Palko to veľmi dobre pozná, i keď by bol rád, aby sa na to navždy zabudlo. No historické fakty sú faktmi a dokumenty sú v archívoch.
Márne sa teraz V. Palko snaží zastierať, že pomáhal prekaziť najprv uzatvorenie „Základnej zmluvy“ aj s výhradou svedomia, a potom nechal otázku výhrady zaspať takmer osemročnou nečinnosťou v tejto veci. Aký význam má jeho tvrdenie, že jeho vláda „mala aspoň potenciál za výhradu svedomia hlasovať“, keď podľa neho samého jedni „dali prednosť získaniu liberálnych hlasov vo voľbách“, a V. Palko takmer na konci druhého volebného obdobia pre získanie voličov odchodom z vlády „zbytočne obetoval a zbytočne sa pripravil o výhody vládnutia“, ako sám v článku napísal. Nebolo to vinou kardinála ani biskupov, že si na výhradu svedomia spomenul neskoro a vlak ušiel. A do druhého nastúpiť odmietol. To všetko boli jeho vedomé osobné rozhodnutia.
Našťastie, nádej na zabezpečenie výhrady svedomia zostáva, ak nechceme upadnúť do totality nacizmu, v ktorom ľudia boli donucovaní robiť aj surovosti proti svedomiu. A podľa toho sa všetko aj skončilo.
Zdeno Pupík: Poslednou témou, ktorú chcel Vladimír Palko otvoriť, bola vaša tohoročná účasť na cyrilometodských oslavách na Devíne...
Ján Chryzostom Korec: Vladimír Palko spomína vo svojom útočnom článku ešte oslavy na Devíne roku 2007 a naozaj napáda kardinálove slová o jednote najvyšších predstaviteľov SR, ktorej svedkami sme sa stali prvý raz po 15 rokoch existencie štátu. Ironizuje toto tvrdenie tým, že prvý raz majú na Slovensku moc znova komunisti, bývalí členovia strany. Vladimírovi Palkovi je potrebné pripomenúť, že to nie je pravda. Možno boli aj niektorí terajší vplyvní ľudia kedysi v strane. A možno boli aj vtedy slušní. No Vladimír Palko bol zástupcom ministra vnútra vo federálnej vláde roku 1990, ktorej predsedom bol výslovne člen KSČ a dvaja ministri s ním.
A vo všetkých neskorších vládach aj potom boli aj bývalí straníci. Niektorí boli aj schopní, aj slušní. V strane boli aj prezidenti a boli neskôr aj vo vládach, ktorých členom bol Vladimír Palko. Niektorí z nich mohli mať podiel aj na dlhých rokoch väznenia nitrianskeho kardinála, ako Vladimír Palko výslovne, rád a osobitne zdôrazňuje. Neviem, či sa také niečo dá tvrdiť o nejakom vplyvnom mužovi dnešnej vlády. Je preto zarážajúce, koľko slabín majú argumenty Vladimíra Palka, ktorý zaútočil na kardinála. Žiaľ, niekoľkokrát zaútočil aj všeobecne na biskupov a na slovenskú hierarchiu Cirkvi.
Vladimír Palko vo svojom článku cítil, že jeho útokom a argumentom veľmi chýba presvedčivosť. Na záver svojich útokov preto pripúšťa, že istotne „cirkev a kardinál je tu pre všetkých“. Dodáva, že „to nikto nespochybňuje“. Ale hneď dopĺňa, že pre všetkých je tu však Cirkev i preto, „aby ukazovala pravdu“.
Už predtým Vladimír Palko napísal, že verejne činné osoby majú situáciu pomenovať. No zapochyboval, ako ďaleko majú a môžu zájsť vo verejnej kritike „duchovné osoby“, aby ich nik neobviňoval, že robia politiku.
Tu však na konci článku Vladimír Palko znova veľmi zle rozlišoval a znova zmiesil „tortu s oškvarkami“, keď zahrnul kardinála a biskupov do pojmu „verejnej osoby“.
Ako vôbec definovať verejnú osobu? Jednou verejnou osobou je policajt na ulici. Ten môže chytiť rozvratníka podľa zákona azda rovno za golier. Inou verejnou osobou je prokurátor, ktorý môže konkrétneho človeka obžalovať. Opäť inou je sudca, ktorý môže konkrétneho vinníka odsúdiť a poslať za mreže. Tí všetci označujú, či priam trestajú zákonne konkrétnu osobu. Inou verejnou osobou je napríklad politický analytik, ktorý môže menovať a hodnotiť politické strany a politikov, no odôvodnene, inou verejnou osobou je sám politik, a napokon opäť inou štátnik. Tí musia byť vo vyjadreniach ešte rozvážnejší pri každom slove. A celkom inou verejnou osobou je kňaz, biskup či kardinál. Tí nemôžu hovoriť či priam zaútočiť na konkrétne osoby. Práve to však od nich očakával Vladimír Palko podľa svojej chuti. Našťastie, kardinál sa s ním nikdy neradil za dlhé roky komunizmu ako robotník, lebo o ňom vtedy ani len nepočul. A nemienil sa s ním potom radiť ani v slobode, keď už o ňom počul.
Zdeno Pupík: Myslíte si, že tento článok možno pripísať na vrub celej strane, ku ktorej autor patrí, teda celému KDH?
Ján Chryzostom Korec: Určite nie. Vyslovil to predseda KDH Dr. P. Hrušovský vo svojej reakcii, keď povedal, že je to osobný postoj a osobná vec Vladimíra Palka a že KDH ako také sa s tým nestotožňuje. A určite ani všetci jeho voliči.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.