Lawless: Original Motion Picture Soundtrack (Sony 2012)
Takmer všetky soundtracky k filmom sú len suveníry k nedávnym filmom, ktoré si ľudia kupujú (kupujú je silné slovo, dnes si to stiahnu) len preto, že sa im počas projekcie zapáčila nejaká pesnička. Lenže Lawless je výnimka. Najmä preto, že k tomuto skvelému gangsterskému filmu z čias americkej prohibície napísal scenár kultový pesničkár Nick Cave. Spolu s jeho pravou rukou a violistom Warrenom Ellisom vytvorili skupinu The Bootleggers a pozvali niekoľko skvelých vokalistov, aby vytvorili soundtrack do filmu, keď sa právo a spravodlivosť meralo vystreleným množstvom guliek. Mark Lanegan, Nick Cave, country diva Emmylou Harris a bluegrasový veterán Ralph Stanley dotvárajú atmosféru gangsterky natoľko, že pesničky zo soundtracku hravo obstoja aj bez filmu.
4/5
.peter Bálik
R. Wan: Peau Rouge (Chapter Two / Wagram)
Buď pochválená, anglo-americká scéna, no jej monštruózna propagácia zapríčiňuje, že mnohí pre ňu iné scény nevidia. Napríklad francúzsku, šansónovú. Tá sa potom môže javiť ako passé de mode – nemoderná, hoci má aj moderné podoby. Na rozdiel od anglickej je multikultúrnejšia a nezriedka nadľahčená humorom. Čo môže pôsobiť hybridne a málo dôstojne. Lenže humor je šmykľavá parketa, ťažká. Preto dávam klobúk dole pred pseudonymom R. Wan francúzskeho pesničkára Erwana Séguillona (ex-Java), ktorý na svojom treťom albume Peau Rouge (Červená koža) interpretuje spôsobom hodným Toma Waitsa fúziu šansónu s balkánskou i mexickou dychovkou, džezom, reggae, rapom, rockom. Vrcholmi sú parodické alternatívne tango Maudit Sort, v ktorom sa v pozadí strieda nostalgický zborový spev so šialenými pokrikmi a impresionistický lounge šansón La Marge.
4/5
.miro Potoček
Ladě: Kalná (Indies Scope)
Je možné dnes ponúknuť pravdivú výpoveď prostredníctvom „obyčajných“ pesničiek v rodnom jazyku? Minimálne stojí za to pokúsiť sa, aj keď poslucháči budú ustavične hľadať „barličky“, o ktoré by váš prejav opreli. Preto si pri definovaní hudby neskutočne originálnej kapely Ladě pomôžu alternatívnym blues, šansónom či fúziou neučesaného spevu Toma Waitsa s rozľahlými „soundscapes“ gitaristu Billa Frisella. Aj keď všetky označenia sedia, nedokážu vystihnúť uhrančivosť chrapľavého „spevohovoru“ Michaela Kubesu mraziaceho až na kosť, expresivitu textov, ktoré na franforce drásajú uši i dušu (Spárkatá smrt / nadechla se přímo / ze tvých úst...) ani sférické zvuky vychádzajúce z gitár Petra Uviru (stačí „zagúgliť“ Tvář studu). Ladě chvalabohu nikdy nebudú kapelou pre masy a ich Kalná, jeden z najsilnejších albumov českej hudby, ostáva najlepším dôkazom.
5/5
.peter Motyčka Crystal Castles: (III) (Casablanca)
Kanadské duo Crystal Castles sa už tretí raz vracia do predpeklia kriku a hlučných elektronických mutácií. Počas uplynulých ôsmich rokov sa ich typický spontánny chaos vyvinul do cielenej, prístupnejšej a čoraz sofistifkovanejšej anarchie, ktorá funguje len vďaka čarovnej chémii medzi producentom Ethanom Kathom a jeho sirénou Alice Glass. Glass sa na tomto bezmennom albume ustavične vracia k téme očisty ako nedosiahnuteľnej formy oslobodenia sa od života. Jej postavy sú zraniteľné obete lámajúce sa pod tiahou vlastnej temnoty, ktorou si za posledné roky prešla. Ich najnovšia nahrávka trpí rozpoltenosťou medzi ponurými, emocionálne ťaživými textami a tanečne ladenou, neodbytne agresívnou elektronikou, ktorá len málokedy utíchne. Pre niekoho veľa kriku pre nič, pre mnohých však budú tretí Crystal Castles liečivý krst ohňom.
4/5
.tomáš Slaninka
Takmer všetky soundtracky k filmom sú len suveníry k nedávnym filmom, ktoré si ľudia kupujú (kupujú je silné slovo, dnes si to stiahnu) len preto, že sa im počas projekcie zapáčila nejaká pesnička. Lenže Lawless je výnimka. Najmä preto, že k tomuto skvelému gangsterskému filmu z čias americkej prohibície napísal scenár kultový pesničkár Nick Cave. Spolu s jeho pravou rukou a violistom Warrenom Ellisom vytvorili skupinu The Bootleggers a pozvali niekoľko skvelých vokalistov, aby vytvorili soundtrack do filmu, keď sa právo a spravodlivosť meralo vystreleným množstvom guliek. Mark Lanegan, Nick Cave, country diva Emmylou Harris a bluegrasový veterán Ralph Stanley dotvárajú atmosféru gangsterky natoľko, že pesničky zo soundtracku hravo obstoja aj bez filmu.
4/5
.peter Bálik
R. Wan: Peau Rouge (Chapter Two / Wagram)
Buď pochválená, anglo-americká scéna, no jej monštruózna propagácia zapríčiňuje, že mnohí pre ňu iné scény nevidia. Napríklad francúzsku, šansónovú. Tá sa potom môže javiť ako passé de mode – nemoderná, hoci má aj moderné podoby. Na rozdiel od anglickej je multikultúrnejšia a nezriedka nadľahčená humorom. Čo môže pôsobiť hybridne a málo dôstojne. Lenže humor je šmykľavá parketa, ťažká. Preto dávam klobúk dole pred pseudonymom R. Wan francúzskeho pesničkára Erwana Séguillona (ex-Java), ktorý na svojom treťom albume Peau Rouge (Červená koža) interpretuje spôsobom hodným Toma Waitsa fúziu šansónu s balkánskou i mexickou dychovkou, džezom, reggae, rapom, rockom. Vrcholmi sú parodické alternatívne tango Maudit Sort, v ktorom sa v pozadí strieda nostalgický zborový spev so šialenými pokrikmi a impresionistický lounge šansón La Marge.
4/5
.miro Potoček
Ladě: Kalná (Indies Scope)
Je možné dnes ponúknuť pravdivú výpoveď prostredníctvom „obyčajných“ pesničiek v rodnom jazyku? Minimálne stojí za to pokúsiť sa, aj keď poslucháči budú ustavične hľadať „barličky“, o ktoré by váš prejav opreli. Preto si pri definovaní hudby neskutočne originálnej kapely Ladě pomôžu alternatívnym blues, šansónom či fúziou neučesaného spevu Toma Waitsa s rozľahlými „soundscapes“ gitaristu Billa Frisella. Aj keď všetky označenia sedia, nedokážu vystihnúť uhrančivosť chrapľavého „spevohovoru“ Michaela Kubesu mraziaceho až na kosť, expresivitu textov, ktoré na franforce drásajú uši i dušu (Spárkatá smrt / nadechla se přímo / ze tvých úst...) ani sférické zvuky vychádzajúce z gitár Petra Uviru (stačí „zagúgliť“ Tvář studu). Ladě chvalabohu nikdy nebudú kapelou pre masy a ich Kalná, jeden z najsilnejších albumov českej hudby, ostáva najlepším dôkazom.
5/5
.peter Motyčka Crystal Castles: (III) (Casablanca)
Kanadské duo Crystal Castles sa už tretí raz vracia do predpeklia kriku a hlučných elektronických mutácií. Počas uplynulých ôsmich rokov sa ich typický spontánny chaos vyvinul do cielenej, prístupnejšej a čoraz sofistifkovanejšej anarchie, ktorá funguje len vďaka čarovnej chémii medzi producentom Ethanom Kathom a jeho sirénou Alice Glass. Glass sa na tomto bezmennom albume ustavične vracia k téme očisty ako nedosiahnuteľnej formy oslobodenia sa od života. Jej postavy sú zraniteľné obete lámajúce sa pod tiahou vlastnej temnoty, ktorou si za posledné roky prešla. Ich najnovšia nahrávka trpí rozpoltenosťou medzi ponurými, emocionálne ťaživými textami a tanečne ladenou, neodbytne agresívnou elektronikou, ktorá len málokedy utíchne. Pre niekoho veľa kriku pre nič, pre mnohých však budú tretí Crystal Castles liečivý krst ohňom.
4/5
.tomáš Slaninka
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.