Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Baťa

.časopis .fenomén

Jedna rodinná firma a 14 miliárd párov topánok... Nové výrobné postupy, vlastný systém vzdelávania a starostlivosti o

Jedna rodinná firma a 14 miliárd párov topánok... Nové výrobné postupy, vlastný systém vzdelávania a starostlivosti o zamestnancov... Ale tiež ohováranie, vyvlastnenie a jeden nespravodlivý rozsudok... Bata Shoes Company alias Baťovy závody.

Na prvom stupni základnej školy nám učiteľka na hodine vlastivedy hovorila, že kedysi dávno, v dobách zlých kapitalistov, sa v blízkych Bošanoch a Partizánskom (predtým Baťovanoch) pohyboval jeden z najväčších zloduchov – akýsi Baťa. Vykorisťoval, a teda žil na úkor robotníkov. Učiteľka akosi zabudla dodať, že bez neho by tie blízke mestečká, na ktorých komíny sme dovideli zo školského okna, ako aj mnoho ďalších možno zostali zaostalými poľnohospodárskymi dedinami, alebo by vôbec nevznikli.

.zakladateľ
Na príbehy o čističoch topánok, z ktorých sa vďaka vlastnému nadaniu a vytrvalosti  stali milionári, sa dnes dívame skôr so skepsou, ak nie s cynizmom. Napriek ich neuveriteľnosti sú niektoré z týchto historiek pravdivé. Patrí k nim aj tá o Tomášovi Baťovi.
Budúci veľkopodnikateľ sa narodil v roku 1876 do rodiny zlínskeho obuvníka Antonína Baťu. O jeho budúcom povolaní bolo rozhodnuté už detstva – prerušiť reťaz deviatich generácií v tom istom remesle bolo nemysliteľné. A tak sa 14-ročný Tomáš stal otcovým pomocníkom a neskôr obchodným cestujúcim po Česku a Rakúsku.
Život na cestách však mladíka presvedčil, že jeho budúcnosť nestojí jednou nohou v dielni v Uherskom Hradišti, kam sa rodina medzitým presťahovala. Preto si už ako osemnásťročný aj napriek otcovmu nesúhlasu založil so starším bratom Antonínom, sestrou Annou a s ôsmimi stovkami zlatých vo vrecku vlastnú živnosť. Počas dvoch rokov sa pre neplatičov i vlastného brata dvakrát ocitol pred krachom, ale nevzdal sa. Naopak, zobral si z toho ponaučenie: „Hanba pred bankrotom podniku, za ktorý som bol zodpovedný, ma naučila pracovať a šetriť peniazmi a časom.“ Aj preto predával len za hotové, sám nakupoval materiál, zadával a preberal hotovú prácu, kontroloval účtovníctvo ako aj chod zlínskej dielne, v ktorej pracovalo už desať stálych zamestnancov. Sčasti to bola z núdze cnosť – sestra sa medzitým vydala a brat odišiel na vojnu – sčasti išlo o veľmi rozumnú stratégiu. Už začiatkom roku 1897 bol Baťa opäť v zisku. A to aj napriek tomu, že musel splatiť dlhy, ktoré mu zanechal brat.
Na prelome storočí firma T. & A. Baťa zamestnávala už (na tie časy obrovský počet) 120 zamestnancov a Tomáš sa stal jedným z najbohatších ľudí v meste.
Bola to súhra šťastných okolností a jasného podnikateľského plánu. V roku 1899 dorazila do mesta železnica, čo Baťa náležite využil a presťahoval firmu bližšie k stanici. Zároveň začal nahrádzať ručnú prácu strojovou a prišiel na to, že jeho zákazníci môžu byť aj z chudobnejších vrstiev spoločnosti. Vďaka nízkej cene a vlastným mobilným predajcom sa medzi nimi stali hitom plátenné „baťovky“, ktoré zavedené obchody s obuvou ignorovali. Baťa však neskončil len pri topánkach. Začiatkom dvadsiateho storočia zriadil strojnícku dielňu, kde začal vyrábať jednoduché stroje pre vlastnú výrobu.

.zlínsky sen
Prelomovým sa pre Tomáša stal ročný pobyt v Spojených štátoch, kde sa v meste Lynn v štáte Massachusetts, stredisku amerického obuvníckeho priemyslu, inkognito pokúšal uplatniť ako radový robotník. Z cesty si priniesol mnohé skúsenosti, ktoré okamžite uplatnil v praxi. V Zlíne nechal postaviť novú priestrannú a presvetlenú továreň pre 500 robotníkov, zaviedol dvojzmennú prevádzku a predajné oddelenie a začal stavať obytnú štvrť pre dochádzajúcich pracovníkov. Kým iné obuvnícke firmy v Rakúsku-Uhorsku sa potácali nad priepasťou, Baťa vyrábal 3400 párov topánok denne a mal stále väčšie a väčšie plány. Zriaďoval vlastné predajne a definitívne odmietol predstavu, že by si obuvnícke stroje prenajímal alebo kupoval. Naopak, na výrobu potrebných zariadení si radšej kúpil vlastné obrábacie stroje.

Všetko išlo ako po masle a vývoju pomohla aj vojnová konjunktúra. Baťov závod sa stal armádnym dodávateľom – dopyt po výrobkoch bol taký veľký, že továreň sa o zákazky musela deliť s konkurenciou. Problém nastal, keď s vojnou skončila aj podunajská monarchia. Mnohé objednávky zostali nezaplatené a Baťa nemal z čoho splácať úvery. Navyše prišla nezamestnanosť a legionári, objavil sa banditizmus, inflácia a odbytová kríza (výroba klesla z 10-tisíc na 1700 párov topánok denne). Baťu zachránil riskantný krok – v roku 1922 sa rozhodol rozpredať zásoby zo svojich preplnených skladov za polovičné ceny. A urobil správne.
Nasledujúce desaťročie bolo pre Baťove závody hviezdnym obdobím. Až do svojej smrti Tomáš Baťa zavádzal novinky vo výrobe (napríklad pásová výroba a čo najefektívnejšie využívanie času), reklame, vzdelávaní, a menil tiež prístup pracovníkov k svojej firme.
„Záchranný“ výpredaj by sa nebol uskutočnil tak ľahko bez reklamnej kampane. Reklamné plagáty, na ktorých päsť či baťovská topánka rozbíja slovo drahota, sú známe ešte aj dnes. Svoje miesto si v pamäti ľudí získal aj výraz baťovské ceny, teda psychologicky veľmi účinné a dodnes používané sumy, končiace deviatkou. 
Dôležitou súčasťou firemnej filozofie bola aj lojalita zamestnancov a ich hmotná zainteresovanosť na výsledkoch. Ešte na začiatku vojny kúpil Baťa dve hospodárstva, ktorých potraviny predával zamestnancom, čím im pomohol prežiť. Rovnako zriadil jedálne, založil vlastnú tehelňu, elektráreň, pílu a kameňolom. Dôveru si posilňoval podnikateľ (a od roku 1923 aj starosta Zlína) aj po vojne: organizoval školenia, zaviedol dielenskú samosprávu, informoval o detailoch výroby zamestnancov, ktorí sa mohli presvedčiť, ako ich osobná iniciatíva urýchľuje alebo brzdí rast podniku. Z príspevkov firmy a z pokút zamestnancov založil Baťov podporný sociálny fond.
V roku 1925 vznikla Baťova škola práce, ktorá prijímala 14-ročné dievčatá a chlapcov. Tí sa nielen učili praktickú ekonómiu či jazyky, ale svoje teoretické vedomosti museli predviesť aj v továrni. Každý z nich musel byť schopný vyrobiť pár topánok. Za prácu dostávali peniaze, z ktorých si hradili svoje výdavky. Tvrdú školu síce dokončila len necelá polovica prijatých, ale práve oni nemali problém s uplatnením – či už u Baťu alebo v iných zamestnaniach.

.pokračovateľ
Firma prosperovala. Baťovci začali s výrobou gumenej obuvi a vďaka nim sa Československo v druhej polovici dvadsiatych rokov stalo najväčším svetovým exportérom obuvi. Po zahraničných predajniach prišli na rad zahraničné výrobné podniky – v Nemecku, Anglicku, Francúzsku, Poľsku, Indii i v USA.
Vzmáhal sa aj Zlín. Pôvodne mestečko s dvomi tisíckami obyvateľov sa stalo sídlom okresu. Bola postavená Baťova nemocnica, obchodný dom, letisko a satelitné mestečko Baťov (dnešné Otrokovice). Stále rozsiahlejšiu bytovú výstavbu pre zamestnancov riešil Tomáš založením vlastnej stavebnej a dodávateľskej firmy.
Expandujúcu spoločnosť však postihla veľká strata. 12. júla, pred 75 rokmi, zakladateľ firmy a veľký propagátor letectva zomrel pri odlete na služobnú cestu do Švajčiarska. Napriek všeobecnému očakávaniu neprenechal riadenie 25 podnikov synovi, ale svojmu nevlastnému bratovi Janovi Antonínovi, ktorý sa už predtým podieľal na riadení. Lepšieho nástupcu si ani nemohol želať.
Jan Antonín pokračoval i napriek svetovej hospodárskej kríze v rozširovaní spoločnosti do svetových rozmerov. Začal tiež s výrobou nových tovarov – bicyklov, hračiek, klinových remeňov, umelých vláken a lietadiel. Vďaka premyslenej stratégii ako aj pod vplyvom devalvácie koruny sa postupne zväčšoval sortiment i počet baťovských filiálok a miest v zahraničí. East Tilbury v anglickom grófstve Essex, Batanagar v Indii, či neskoršie Batawa v blízkosti kanadského Toronta mali okrem uskutočnenia sna o „obúvaní sveta“ naplniť aj ambíciu vybudovať dokonalé priemyselné mesto.
V tridsiatych rokoch začali rásť Baťove závody aj na Slovensku. V roku 1931 akciová spoločnosť kúpila malú továreň na úpravu kože v Bošanoch, o niekoľko rokov neskôr vyrástla pod Tatrami Slovenská viskózová továreň, ktorá dala meno budúcemu mestu Svit. Najdôležitejšie centrum Baťovho podnikania na Slovensku však vyrástlo v chotári obce Šimonovany v málo rozvinutom regióne strednej Nitry. Nový satelit s názvom Baťovany, ktorý bol poslednou veľkou Baťovou investíciou na Slovensku, vznikol ako zhmotnenie dobových úvah o ideálnom meste (viac v článku o baťovskej architektúre). Architekti kládli dôraz kládli najmä na efektívnosť výroby a spokojnosť zamestnancov.
Podobne to bolo aj v zahraničí.
K dôležitým projektom akciovej spoločnosti Baťa patrili zlínske filmové ateliéry ako aj výstavba 50 kilometrov dlhého Baťovho kanálu, spájajúceho Otrokovice s Rohatcom. Vodná cesta, dokončená v roku 1938, zabezpečovala zvýšenie hladiny spodných vôd, zlepšila závlahové hospodárstvo a, samozrejme, umožňovala nákladnú dopravu.
K uskutočneným predstavám sa časom pridávali aj tie, ktoré zostali ležať ladom, ako aj také, ktoré by sme dnes s trochou zveličenia mohli nazvať utópiou (viď rámček). Smelé plány však už onedlho vystriedala realita. 15. marca 1939 sa na prichádzajúce nemecké jednotky pozerali z okien Zlínskeho mrakodrapu americkí biznismeni, ktorí prišli urobiť dovtedy najväčší obchod s Baťovými topánkami pre USA a Mexiko. V tej chvíli stratil zmysel celý kontrakt, ako aj zotrvanie zamestnávateľa 40-tisíc ľudí, ktorí vyrábali 60 miliónov párov obuvi ročne, v Protektoráte Čechy a Morava.

.rozsudok
S rozdelením krajiny došlo aj k rozdeleniu príbuzenstva. Kým Jan Antonín sa cez Poľsko, Britániu a Spojené štáty dostal až do Brazílie, jeho synovec Tomáš (syn Tomáša Baťu staršieho) sa usídlil v kanadskej Batawe. Tomášovi sa neskôr podarilo zo Zlína do Kanady dostať dve stovky zamestnancov aj s rodinami a kanadská továreň sa stala dodávateľom Spojencov.
S Janom a jeho vzťahom k Nemecku a k jeho nepriateľom to bolo komplikovanejšie. Aspoň podľa Mimoriadneho (retribučného) súdu, ktorý ho v roku 1947 odsúdil v neprítomnosti na 15 rokov väzenia a k strate nároku na odškodnenie za znárodnenie majetku v roku 1945. Na základe rozhodnutia súdu Jan „ako československý občan v dobe od polovice roku 1939, teda v dobe zvýšeného ohrozenia republiky, v zahraničí vedome poškodzoval záujmy Československej republiky tým, že sa odmietol otvorene pripojiť k československému odbojovému hnutiu, bránil v tom aj svojim zamestnancom a konal tak, že i so svojimi závodmi sa dostal na americké a britské čierne listiny.“ Obžaloba tiež tvrdila, že Baťa ešte v novembri roku 1938 rokoval s Hermannom Göringom, ktorému navrhol vysťahovanie Čechov do Patagónie.
Československá vláda po procese požiadala o vydanie vtedy už brazílskeho občana. Brazílske orgány našťastie dali na slová svojho veľvyslanca v Prahe, ktorý označil proces za zmanipulovaný. Komunistický prevrat však daný stav zakonzervoval a z Baťu sa stal div nie najväčší kolaborant. Zlín zmenil svoj názov na Gottwaldov, Baťov na Otrokovice a z Baťovian povstali Partizánske.
Samotný Jan reagoval na rozsudok nasledujúcimi slovami: „Kto z vás, vážení sudcovia z povolania i z ľudu, sa za vojny verejne prihlásil za stúpenca zahraničnej vlády? Tí z vás, ktorí ste žili vo vlasti, v protektoráte máte za to, že to od vás nikto ani nemohol chcieť. Môžete namietnuť, že ja som v protektoráte nežil... Ale rovnako ako vy mal som vo vlasti desiatky príbuzných, tucty osobných priateľov a päťdesiattisíc spolupracovníkov.“
Už v tom čase boli známe niektoré z dôkazov, ktoré potvrdzovali Baťovu podporu exilovej vlády. Janovmu povojnovému imidžu neprospel ani napätý vzťah s prezidentom Benešom. Sudcovia pri svojom rozhodovaní nevzali na vedomie, že Baťa bol stále (aspoň morálne) zodpovedný za 25-tisíc pracovníkov, ktorí zostali na územiach pod nemeckým vplyvom, ako aj to, že mnohí zahraniční zamestnanci sa stali pilotmi RAF.
Pred dvomi týždňami, šesťdesiat rokov po hanebnom rozsudku, pražský Mestský súd proces obnovil. Na tom, že Jan Antonín už nebude odsúdený, ale „len“ podozrivý a snáď sa konečne dočká spravodlivého procesu, má zásluhu najmä jeho dosiaľ žijúci synovec Tomáš. Je to zvláštne, pretože práve on viedol až do šesťdesiatych rokov s Janom majetkové spory o otcovo dedičstvo. Zapadá to však do Baťovského konceptu, v ktorom na jednej strane stála odbornosť, odvaha a sebavedomie a na strane druhej spolupráca, súdržnosť a zodpovednosť za druhých.

.tomáš Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite