Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Architektúra alebo stavebná produkcia?

.henrieta Moravčíková .časopis .architektúra

Keď som roku 2009 sumarizovala v knihe Nová slovenská architektúra architektonické dianie v našej krajine v uplynulom desaťročí, musela som konštatovať, že z architektonického hľadiska išlo dlhodobo o jedno z najúspešnejších období.

Slovensko patrilo v prvej dekáde 21. storočia k štátom s najvyšším rastom stavebnej výroby a táto skutočnosť sa premietla aj do oblasti architektúry. V tom čase totiž nerástla len stavebná produkcia, rástlo aj množstvo projektov, ktoré každoročne vypracúvali tunajší architekti, rástol počet študentov na školách architektúry, počet členov Slovenskej komory architektov i počet architektonických kancelárií, narástol počet cien udeľovaných za architektúru aj počet architektonických publikácií. Všetky tieto procesy vytvárali predpoklad, aby spolu s rastom produkcie a počtu jej exponentov rástla aj kvalita architektonickej diskusie a realizovaných diel. Nebolo to však celkom tak. V našej spoločnosti ešte stále chýbali a dodnes chýbajú spoločenské podmienky, priaznivo naladené vo vzťahu k architektúre, ktoré sa prejavujú napríklad množstvom vypísaných architektonických súťaží, výškou investícií do výstavby sociálneho bývania či zariadení pre vzdelávanie a kultúru, ale aj celkovým postavením architektúry v spoločnosti.

.málo verejných investícií a súťaží
Prvé desaťročie 21. storočia predstavovalo teda v kontexte histórie slovenskej architektúry pomerne úspešné obdobie, prejavilo sa však najmä prostredníctvom špekulatívnych súkromných investícií. Množstvo prostriedkov, určených na verejné stavby, naopak, každoročne klesalo o niekoľko miliónov eur. Pokles verejných investícií v oblasti architektúry najlepšie ilustruje situácia v štátom podporovanej sociálnej bytovej výstavbe, ktorá vo väčšine európskych krajín predstavuje významnú časť stavebnej produkcie a miesto overovania nových architektonických koncepcií. Na Slovensku sa tento druh výstavby realizoval iba vo veľmi obmedzenom rozsahu, bez architektonických súťaží a s výsledkom, ktorý dosahuje len úroveň priemernej stavebnej produkcie. Jedinou výnimkou v tejto oblasti bol projekt cenovo úsporného bývania CMYK v Prešove (Irakli Eristavi, Martin Jančok, 2005), kde sa architektom podarilo výnimočným spôsobom nielen prispieť k problematike lacného bývania, ale aj načrtnúť možnosti narábania so zastaranými obytnými štruktúrami.
S nízkym počtom verejných investícií súvisí aj ďalší nedostatok – absencia architektonických súťaží. Verejná anonymná architektonická súťaž, ako štandardný prostriedok získavania odborných názorov na výstavbu z verejných financií, sa na Slovensku ešte stále nestala súčasťou stavebnej praxe. Práve naopak, aj 23 rokov po Nežnej revolúcii si verejné inštitúcie objednávajú architektonické riešenia na základe obchodných súťaží. Architektonické súťaže pritom nie sú dôležité iba v súvislosti so získaním kvalitného návrhu či so spoločenským postavením architektúry. Tým, že sú zdrojom nových architektonických myšlienok a že sa v rámci nich môžu uplatniť všetky generácie architektov, priamo ovplyvňujú aj celkovú architektonickú situáciu v krajine. Domácej architektonickej scéne tak chýba podstatná platforma, v rámci ktorej by sa mohla rozvinúť širšia architektonická diskusia, ktorá by následne ovplyvnila aj kvalitu realizovaných diel. Jednou z mála verejných anonymných súťaží, vyhlásených po roku 2000, bola súťaž na prestavbu a obnovu SNG v Bratislave roku 2005. Zodpovednosť za realizáciu jej výsledkov si však presúvali striedajúce sa vlády až do súčasnosti, keď boli konečne potrebné financie vyčlenené zo štátneho rozpočtu. Verejnosť sa tak môže nádejať, že obnova budovy SNG sa po 7 rokoch začne aj realizovať. Jedinečnú výnimku v kontexte tejto praxe predstavuje verejná anonymná súťaž a následná relatívne bezproblémová realizácia architektonicky pozoruhodnej budovy Veľvyslanectva SR v Berlíne (Martin Kusý, Pavol Paňák a kol., 2010).

.diela, ktoré môžeme nazývať architektúrou
Napriek všetkým spomínaným nedostatkom však treba pripomenúť, že na Slovensku v ostatnom desaťročí predsa vznikli architektonické diela, ktoré sú nielen relevantné v rámci európskej architektonickej diskusie, ale predovšetkým rozvíjajú domácu architektonickú kultúru. Pri spätnom pohľade sa pritom ukazuje, že pre architektonický vývoj sú síce podstatné aj jedinečné nápadité architektonické exhibície, v dlhodobej perspektíve sú však pre miestnu kultúru najpodstatnejšie také diela, ktoré nielen sledujú aktuálne trendy, ale najmä dôsledne reagujú na lokálne podmienky a kultúrny kontext a súčasne dokážu aktívnym spôsobom pozitívne ovplyvňovať okolité prostredie. Na ilustráciu tejto tézy nám môžu poslúžiť tri diela, svojho času ocenené architektonickými cenami a dnes, s odstupom niekoľkých rokov, stále vitálne a tešiace sa rešpektu odbornej i laickej verejnosti.
Pastoračné centrum na Teplickej ulici v Bratislave (Ľubomír Závodný, Georg Bliznakov, Matej Siebert) dokončili ešte roku 1999. Architekti jeho formou nadviazali na jedno z najúspešnejších období domácej architektonickej tradície, šesťdesiate roky 20. storočia. Oveľa podstatnejší, ako oválny pôdorys hlavného sakrálneho priestoru, nápaditý skulpturálny svetlík či drevený obklad vonkajšej fasády, je však spôsob, ako sa objem stavby citlivo prispôsobuje topografii miesta a jeho novému programu. Pastoračné centrum pritom nielen vyrastá z miestnej situácie, ale súčasne ju jedinečným výtvarným aj funkčným spôsobom obohacuje. Je príkladnou ukážkou toho, ako možno vstupovať do ustálenej urbanistickej štruktúry moderných sídlisk a pritom nezničiť, ale obohatiť ich prostredie.
Podobne vo svojom prostredí pôsobí aj obytný súbor Rozadol v bratislavskej časti Ružinov (Peter Moravčík, Juraj Šujan, 2007). Aj tu ide o šikovné spojenie interpretácie tradičného mestského bloku s nápadnou figúrou výškovej stavby, ako aj o vyslovene praktické a pritom dômyselné kombinovanie rozličných funkcií a organické prepojenie novej zástavby s okolitým prostredím. Nový obytný komplex sa tak stáva sceľujúcim a zároveň aktivizujúcim prvkom existujúcej urbánnej štruktúry. Pôsobí ako „robustný, multifunkčný a interaktívny nástroj“, ktorý je podľa známeho rakúskeho kritika súčasnej architektúry Dietmara Steinera „taký potrebný pre obnovu európskeho mesta“.
Podobné produktívne spojenie tradície a inovácie či kontextu a autorskej intervencie sa však môže uplatniť aj na oveľa subtílnejšom zadaní. Na rekreačnej chate v Senci (Ján Studený, Martin Vojta, 2007) architekti spojili exkluzívne experimentovanie s povrchom architektúry s pokorným interpretovaním prírodného prostredia. Pridanou hodnotou vo vzťahu k verejnosti pritom bolo odprivatizovanie toho, čo sa v danej lokalite cení najviac – pohľadu na jazero. Keď sa pozrieme na všetky spomenuté diela, vidíme, že ich nespája žiadna formálna príbuznosť a iné boli aj stratégie, ktoré ich vytvorili. Existuje medzi nimi však oveľa hlbšie spojenie, založené práve na rešpektovaní rovnakých, pre tunajšie prostredie dôležitých hodnôt. Príklady, ktoré som tu spomenula, dávajú nádej, že na pozadí väčšinovej stavebnej produkcie vznikajú diela, ktoré môžeme nazývať architektúrou. Tie najlepšie z nich dokážu reflektovať tradičné miestne hodnoty a nestratiť pritom zo zreteľa ani aktuálne architektonické podnety. Som presvedčená, že práve pevné ukotvenie v miestnom prostredí, v štruktúre ním uznávaných hodnôt, dáva potom architektúre šancu stať sa prirodzenou a zmysluplnou súčasťou kultúry.

Autorka je teoretička a historička architektúry.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite