.najprv tu bol neuveriteľný útok šéfky Ústavného súdu Ivetty Macejkovej na jej kolegu Ladislava Orosza. Odohral sa krátko predtým, než sudcovia rozhodli o podaní opozičných poslancov, ktorí sa pýtali, či je v súlade s Ústavou SR, ak prezident nechce vymenovať poslancami zvoleného generálneho prokurátora.
Macejková na internetovej stránke súdu v Košiciach uverejnila vyhlásenie, v ktorom Orosza napadla, že cez kauzu svojej manželky eskaluje „napätie v celej spoločnosti”. Oroszova manželka v roku 2009 podala trestné oznámenie a tvrdila, že sa jej osobu, prípadne aj jej manžela, pokúsil niekto zdiskreditovať. Stalo sa tak vraj na oslave jej kolegu, kde bola omámená neznámou látkou a niekoľko hodín nevedela, čo sa s ňou deje. Oroszova rodina v tom čase zaregistrovala podozrivé dianie aj v okolí ich dcéry. Ústavný sudca na to vtedy listom upozornil Macejkovú, pričom naznačil aj možnú súvislosť medzi spomínanými udalosťami a svojím rozhodovaním v kauze Špeciálneho súdu.
Polícia celú vec vyšetrovala a minulý rok šetrenie zastavila s tým, že sa skutok nestal. Jej rozhodnutie potvrdila aj vojenská prokuratúra. Napriek tomu, že sudca Orosz celú traumatizujúcu kauzu ďalej nepripomínal a nijako mediálne neživil, Ivetta Macejková ho teraz vo vyhlásení obvinila, že si celý príbeh vyfabuloval, spojil ho so svojou rozhodovacou činnosťou a mal tak záujem vyvolať mediálnu kampaň proti Ústavnému súdu.
Macejkovej bezprecedentné vyhlásenie bolo ilustráciou nielen úrovne vedenia súdu, ale aj mrazivej atmosféry na ÚS. Zároveň otvorilo otázku, či jeho skutočným motívom nebolo aj spochybniť a zastrašiť jedného z odborných lídrov opozičnej skupiny sudcov.
.horváthov obrat
Lenže podľa našich informácií sa pred posledným verdiktom ÚS, ktorým sudcovia pomohli prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi v úsilí nevymenovať Čentéša za generálneho prokurátora, udial ešte väčší škandál.
Názor sudcov, podľa ktorého môže prezident odmietnuť vymenovanie Čentéša okrem zákonných dôvodov aj pre „dôvod závažnej skutočnosti vzťahujúci sa na osobu kandidáta“, mali pôvodne podľa očakávaní podporiť len šiesti sudcovia na čele s Macejkovou. S ich vymedzením, ktoré významne posilňovalo prezidentské právomoci, však údajne nesúhlasilo sedem sudcov (podľa informácií .týždňa menovite Ladislav Orosz, Lajos Mészáros, Ján Luby, Ľudmila Gajdošíková, Juraj Horváth, Sergej Kohut a Rudolf Tkáčik). Keďže sedem je viac než šesť, z pohľadu vedenia Ústavného súdu hrozila neželaná porážka prezidenta Ivana Gašparoviča – a víťazstvo Jozefa Čentéša.
No krátko pred rozhodnutím sa hlasovacie pomery otočili. Juraj Horváth, pôvodne nominant SMK, na poslednú chvíľu zmenil názor, čím šokoval svojich kolegov. V prostredí súdu zmenu názoru odôvodnil tým, že mu volal prezident Gašparovič a na koberček si ho pozvala aj šéfka súdu Macejková. Táto správa vyvolala v kuloároch súdu veľký rozruch a prenikla až za temer nepreniknuteľné múry Ústavného súdu.
Juraj Horváth nechcel priamo odpovedať na našu otázku, či a prečo s ním pred hlasovaním hovorili Gašparovič s Macejkovou: „Nehovorím, že popieram alebo nepopieram, nevyjadrujem sa k tejto veci.” Odmietol, že by bol naňho vyvíjaný nátlak (viac v rozhovore s Jurajom Horváthom).
O reakciu sme požiadali aj prezidenta a predsedníčku súdu. Ivetta Macejková sa priamej odpovedi vyhla a našu otázku označila za priamu provokáciu (pozri celú reakciu Ivetty Macejkovej).
Prezident Ivan Gašparovič poslal na otázku, prečo pred hlasovaním o jeho veci hovoril s Jurajom Horváthom, nasledovnú odpoveď: "So sudcom ÚS SR Dr. Horváthom som sa stretol pri príležitosti osláv 20. výročia Ústavy SR v Košiciach spolu s ďalšími sudcami na tomto podujatí. Okrem zdvorilostného podania rúk sme nehovorili o žiadnych kauzách Ústavného súdu, aj keď viem, že by ste boli veľmi radi, ak by ste také niečo mohli napísať. A všetky špekulácie o nejakých stretnutiach so sudcami Ústavného súdu SR sú lžou. Nepotrebujem sa stretávať so sudcami ÚS SR kvôli žiadnym kauzám."
Juraj Horváth čelil škandálu už v minulosti, keď po jeho zvolení za ústavného sudcu vyšlo najavo, že bol v 90. rokoch odsúdený za krátenie daní. Keďže bol jeho trestný čin už zahladený, neexistoval zákonný dôvod na jeho odvolanie. Jeho odchod však požadoval Vladimír Mečiar, keďže Horváth nepatril do harabinovskej skupiny. Z celkom iného dôvodu vyzýval Horvátha na opustenie sudcovskej stoličky aj Daniel Lipšic, podľa ktorého bol Horváth morálne spochybnený.
.najhorší súd
Súčasné dramatické pomery na Ústavnom súde sú do nemalej miery odrazom harabinizácie súdnictva, to však nemôže vysvetliť všetko. Znalci prostredia sa zhodujú, že odborne aj morálne je dnešná zostava ústavných sudcov za 20 rokov jeho existencie najhoršia. Prvý súd pod vedením Milana Čiča držal isté dekórum a mal odvahu ísť do konfliktu s čoraz brutálnejšou mocou Vladimíra Mečiara, ktorý vtedy označil ÚS za „chorý prvok na scéne”. V Čičovom súde síce sedeli aj ľudia ako Tibor Šafárik, ale tí aspoň neudávali tón. Potom prišla zatiaľ vrcholná éra erudovaného právnika Jána Mazáka so sudcami ako Šváby, Bröstl, Klučka, Babjak, Bárány, keď Ústavný súd aj napriek viacerým nedostatkom vzbudzoval istú dôveru a rešpekt.
Keď sa začiatkom roku 2007 stala predsedníčkou súdu prakticky neznáma Ivetta Macejková a prezident Gašparovič vymenoval ďalších deväť sudcov, bolo zjavné, že ÚS ovládol skôr priemer. Na druhej strane si odborná verejnosť vydýchla, že prezident nevymenoval Štefana Harabina či spomínaného Šafárika. Aj preto tu bola nádej, že Ústavný súd sa bude držať právnych štandardov. Čoskoro sa ukázalo, že aj skeptici podľahli prílišnému optimizmu. Jednak bolo čoraz zjavnejšie, že Macejkovú nová rola celkom prerástla. Na verejnosti hovorila iba o suchých štatistikách, koľko súd vybavil podaní, respektíve sa zapodievala ubytovaním pre sudcov. Za uplynulých päť rokov tak verejne pôsobila ako hovorkyňa súdu, nie ako najvyššia ústavná sudkyňa v štáte, ktorá by mala trochu formovať aj právne myslenie. Macejková nemala odbornú autoritu ani vnútri samotného súdu, jej kolegom bolo jasné, že od nej nemôžu čakať veľkú pomoc pri odôvodňovaní najťažších rozhodnutí. Odborný profil a právny rozhľad si nemohla vylepšovať ani kontaktmi so zahraničím, keďže neovláda cudzie jazyky.
Časom bolo všetkým zrejmé, že dovtedajšia členka trestného kolégia Najvyššieho súdu sa do štvrtej najvyššej ústavnej funkcie dostala iba
vďaka svojím nadštandardným vzťahom s Ivanom Gašparovičom.
Šéfka súdu si je svojich limitov vedomá, aj preto presadila vnútri súdu pozoruhodné ustanovenie, podľa ktorého ústavní sudcovia sa nielenže nemôžu vyjadrovať k živým veciam (čo je v poriadku), ale ani nemôžu poskytovať „žiadne stanoviská, komentáre, názory, hodnotenia, pripomienky, analýzy v akejkoľvek podobe, a to ani z vlastného podnetu, ani z podnetu tretích osôb”. Kým v iných krajinách ústavní sudcovia dávajú sudcovia novinárom rozhovory a formujú tak právnu debatu, u nás majú sudcovia, ktorí majú pritom moc zablokovať či meniť rozhodnutia parlamentu, nasadený náhubok. Aj preto vládne na súde v Košiciach atmosféra strachu a vyhýbania sa akémukoľvek kontaktu s vonkajším svetom.
.dve skupiny proti sebe
Tak ako sa ukázalo, že Macejková bola zlou voľbou, čoskoro sa tiež ukázalo, že ústavní sudcovia sú rozdelení na dve skupiny. Nerozdeľujú ich odlišné odborné pohľady, ale príslušnosť k politickým táborom – čo je však ešte horšie, aj morálne chápanie poslania ústavného sudcu.
Jedna skupina sudcov vidí justíciu podobne ako šéf Najvyššieho súdu Štefan Harabin, druhá má s týmto videním problém. Asi najlepšie to možno ilustrovať na rozhodnutí, keď Ústavný súd opäť tesným pomerom hlasov 7 ku 6 zrušil Špeciálny súd. V tom čase tomuto verdiktu najviac tlieskali dvaja ľudia – Štefan Harabin a Vladimír Mečiar.
Mentálne sa dá skupina okolo Macejkovej, ktorá hlasovala za zrušenie Špeciálneho súdu, označiť za „HZDS-pozitív”, a to i napriek tomu, že Mečiarovo hnutie je už mŕtve. O samotnej Macejkovej uvažovalo v minulosti HZDS ako o ministerke spravodlivosti. Ďalej je tu podpredseda súdu Milan Ľalík, ktorý Macejkovú odborne jasne prevyšuje, a ktorý vždy vystupoval ako priateľ Štefana Harabina (Ľalík v minulosti pracoval pre Harabina a ešte ako člen Súdnej rady ho navrhol na šéfa Najvyššieho súdu, Ľalíkova manželka právne zastupovala Harabina pri sporoch v Štrasburgu). Za prvej Ficovej vlády Ľalík nebol takmer dva roky v pozícii sudcu spravodajcu schopný pripraviť podklady pre plénum, ktoré malo rozhodnúť, či je takzvaný vyvlastňovací zákon pri stavbe diaľníc v súlade s Ústavou. Ľalík má na súde ďalších silných spojencov: bývalého predsedu okresného súdu v Brezne Jána Auxta, Petra Brňáka, exposlanca HZDS, ktorý hlasoval za protiústavné vylúčenie Františka Gauliedera z parlamentu, a bývalého štátneho tajomníka za HZDS Ľubomír Dobrík.
Obe skupiny sudcov sú pomerne vyrovnané. Ich hlasovania v citlivých veciach bývajú tesné (najčastejšie 7 ku 6), pričom jazýčkom na váhach sú zväčša sudcovia Kohut a Tkáčik.
Aj preto sa občas udejú zázraky: ako napríklad minulý rok, keď Ústavný súd vyhovel vtedajšej ministerke Lucii Žitňanskej a potrestal Harabina zrážkou zo mzdy, pretože neumožnil ministerstvu financií vykonať kontrolu na Najvyššom súde, ako mu to ukladá zákon. Takýto, skôr neočakávaný verdikt bol možný iba z dôvodu, že ústavní sudcovia hlasovali v tomto disciplinárnom prípade tajne.
Polarizáciu na Ústavnom súde umocňuje aj podozrenie niektorých ústavných sudcov, že harabinovská časť justície, ktorá plne ovláda Najvyšší súd, chce mať cez svojich ľudí vplyv aj na rozhodovanie Ústavného súdu, pretože mnohé spory sa končia práve tam.
.čierna perspektíva
Najhoršia správa prichádza na záver: situácia na Ústavnom súde môže byť ešte horšia než dnes. V roku 2014 sa končí funkčné obdobie trom sudcom – Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu. O tom, kto ich nahradí, rozhodne vládnuci Smer, ktorý však zrejme nebude posilňovať skupinu sudcov, ktorí rozmýšľajú vlastnou hlavou. Napríklad ľavicovo orientovaní sudcovia Orosz aj Gajdošíková sa dali pokladať za nominantov Smeru, ale v strane ich rozhodovaciu činnosť hodnotia s nevôľou. Orosz sa ako sudca spravodajca zaslúžil o to, že ÚS vyhlásil za protiústavnú novelu zákona, ktorou Robert Fico presadil zákaz zisku zdravotných poisťovní. Aj preto je odôvodnená obava, že o necelé dva roky získa Macejkovej krídlo jasne navrch. Tragickou pointou celého príbehu je, že odchod sporných sudcov ako Juraj Horváth bude dôvodom na ešte väčšie obavy.
Macejková na internetovej stránke súdu v Košiciach uverejnila vyhlásenie, v ktorom Orosza napadla, že cez kauzu svojej manželky eskaluje „napätie v celej spoločnosti”. Oroszova manželka v roku 2009 podala trestné oznámenie a tvrdila, že sa jej osobu, prípadne aj jej manžela, pokúsil niekto zdiskreditovať. Stalo sa tak vraj na oslave jej kolegu, kde bola omámená neznámou látkou a niekoľko hodín nevedela, čo sa s ňou deje. Oroszova rodina v tom čase zaregistrovala podozrivé dianie aj v okolí ich dcéry. Ústavný sudca na to vtedy listom upozornil Macejkovú, pričom naznačil aj možnú súvislosť medzi spomínanými udalosťami a svojím rozhodovaním v kauze Špeciálneho súdu.
Polícia celú vec vyšetrovala a minulý rok šetrenie zastavila s tým, že sa skutok nestal. Jej rozhodnutie potvrdila aj vojenská prokuratúra. Napriek tomu, že sudca Orosz celú traumatizujúcu kauzu ďalej nepripomínal a nijako mediálne neživil, Ivetta Macejková ho teraz vo vyhlásení obvinila, že si celý príbeh vyfabuloval, spojil ho so svojou rozhodovacou činnosťou a mal tak záujem vyvolať mediálnu kampaň proti Ústavnému súdu.
Macejkovej bezprecedentné vyhlásenie bolo ilustráciou nielen úrovne vedenia súdu, ale aj mrazivej atmosféry na ÚS. Zároveň otvorilo otázku, či jeho skutočným motívom nebolo aj spochybniť a zastrašiť jedného z odborných lídrov opozičnej skupiny sudcov.
.horváthov obrat
Lenže podľa našich informácií sa pred posledným verdiktom ÚS, ktorým sudcovia pomohli prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi v úsilí nevymenovať Čentéša za generálneho prokurátora, udial ešte väčší škandál.
Názor sudcov, podľa ktorého môže prezident odmietnuť vymenovanie Čentéša okrem zákonných dôvodov aj pre „dôvod závažnej skutočnosti vzťahujúci sa na osobu kandidáta“, mali pôvodne podľa očakávaní podporiť len šiesti sudcovia na čele s Macejkovou. S ich vymedzením, ktoré významne posilňovalo prezidentské právomoci, však údajne nesúhlasilo sedem sudcov (podľa informácií .týždňa menovite Ladislav Orosz, Lajos Mészáros, Ján Luby, Ľudmila Gajdošíková, Juraj Horváth, Sergej Kohut a Rudolf Tkáčik). Keďže sedem je viac než šesť, z pohľadu vedenia Ústavného súdu hrozila neželaná porážka prezidenta Ivana Gašparoviča – a víťazstvo Jozefa Čentéša.
No krátko pred rozhodnutím sa hlasovacie pomery otočili. Juraj Horváth, pôvodne nominant SMK, na poslednú chvíľu zmenil názor, čím šokoval svojich kolegov. V prostredí súdu zmenu názoru odôvodnil tým, že mu volal prezident Gašparovič a na koberček si ho pozvala aj šéfka súdu Macejková. Táto správa vyvolala v kuloároch súdu veľký rozruch a prenikla až za temer nepreniknuteľné múry Ústavného súdu.
Juraj Horváth nechcel priamo odpovedať na našu otázku, či a prečo s ním pred hlasovaním hovorili Gašparovič s Macejkovou: „Nehovorím, že popieram alebo nepopieram, nevyjadrujem sa k tejto veci.” Odmietol, že by bol naňho vyvíjaný nátlak (viac v rozhovore s Jurajom Horváthom).
O reakciu sme požiadali aj prezidenta a predsedníčku súdu. Ivetta Macejková sa priamej odpovedi vyhla a našu otázku označila za priamu provokáciu (pozri celú reakciu Ivetty Macejkovej).
Prezident Ivan Gašparovič poslal na otázku, prečo pred hlasovaním o jeho veci hovoril s Jurajom Horváthom, nasledovnú odpoveď: "So sudcom ÚS SR Dr. Horváthom som sa stretol pri príležitosti osláv 20. výročia Ústavy SR v Košiciach spolu s ďalšími sudcami na tomto podujatí. Okrem zdvorilostného podania rúk sme nehovorili o žiadnych kauzách Ústavného súdu, aj keď viem, že by ste boli veľmi radi, ak by ste také niečo mohli napísať. A všetky špekulácie o nejakých stretnutiach so sudcami Ústavného súdu SR sú lžou. Nepotrebujem sa stretávať so sudcami ÚS SR kvôli žiadnym kauzám."
Juraj Horváth čelil škandálu už v minulosti, keď po jeho zvolení za ústavného sudcu vyšlo najavo, že bol v 90. rokoch odsúdený za krátenie daní. Keďže bol jeho trestný čin už zahladený, neexistoval zákonný dôvod na jeho odvolanie. Jeho odchod však požadoval Vladimír Mečiar, keďže Horváth nepatril do harabinovskej skupiny. Z celkom iného dôvodu vyzýval Horvátha na opustenie sudcovskej stoličky aj Daniel Lipšic, podľa ktorého bol Horváth morálne spochybnený.
.najhorší súd
Súčasné dramatické pomery na Ústavnom súde sú do nemalej miery odrazom harabinizácie súdnictva, to však nemôže vysvetliť všetko. Znalci prostredia sa zhodujú, že odborne aj morálne je dnešná zostava ústavných sudcov za 20 rokov jeho existencie najhoršia. Prvý súd pod vedením Milana Čiča držal isté dekórum a mal odvahu ísť do konfliktu s čoraz brutálnejšou mocou Vladimíra Mečiara, ktorý vtedy označil ÚS za „chorý prvok na scéne”. V Čičovom súde síce sedeli aj ľudia ako Tibor Šafárik, ale tí aspoň neudávali tón. Potom prišla zatiaľ vrcholná éra erudovaného právnika Jána Mazáka so sudcami ako Šváby, Bröstl, Klučka, Babjak, Bárány, keď Ústavný súd aj napriek viacerým nedostatkom vzbudzoval istú dôveru a rešpekt.
Keď sa začiatkom roku 2007 stala predsedníčkou súdu prakticky neznáma Ivetta Macejková a prezident Gašparovič vymenoval ďalších deväť sudcov, bolo zjavné, že ÚS ovládol skôr priemer. Na druhej strane si odborná verejnosť vydýchla, že prezident nevymenoval Štefana Harabina či spomínaného Šafárika. Aj preto tu bola nádej, že Ústavný súd sa bude držať právnych štandardov. Čoskoro sa ukázalo, že aj skeptici podľahli prílišnému optimizmu. Jednak bolo čoraz zjavnejšie, že Macejkovú nová rola celkom prerástla. Na verejnosti hovorila iba o suchých štatistikách, koľko súd vybavil podaní, respektíve sa zapodievala ubytovaním pre sudcov. Za uplynulých päť rokov tak verejne pôsobila ako hovorkyňa súdu, nie ako najvyššia ústavná sudkyňa v štáte, ktorá by mala trochu formovať aj právne myslenie. Macejková nemala odbornú autoritu ani vnútri samotného súdu, jej kolegom bolo jasné, že od nej nemôžu čakať veľkú pomoc pri odôvodňovaní najťažších rozhodnutí. Odborný profil a právny rozhľad si nemohla vylepšovať ani kontaktmi so zahraničím, keďže neovláda cudzie jazyky.
Časom bolo všetkým zrejmé, že dovtedajšia členka trestného kolégia Najvyššieho súdu sa do štvrtej najvyššej ústavnej funkcie dostala iba
vďaka svojím nadštandardným vzťahom s Ivanom Gašparovičom.
Šéfka súdu si je svojich limitov vedomá, aj preto presadila vnútri súdu pozoruhodné ustanovenie, podľa ktorého ústavní sudcovia sa nielenže nemôžu vyjadrovať k živým veciam (čo je v poriadku), ale ani nemôžu poskytovať „žiadne stanoviská, komentáre, názory, hodnotenia, pripomienky, analýzy v akejkoľvek podobe, a to ani z vlastného podnetu, ani z podnetu tretích osôb”. Kým v iných krajinách ústavní sudcovia dávajú sudcovia novinárom rozhovory a formujú tak právnu debatu, u nás majú sudcovia, ktorí majú pritom moc zablokovať či meniť rozhodnutia parlamentu, nasadený náhubok. Aj preto vládne na súde v Košiciach atmosféra strachu a vyhýbania sa akémukoľvek kontaktu s vonkajším svetom.
.dve skupiny proti sebe
Tak ako sa ukázalo, že Macejková bola zlou voľbou, čoskoro sa tiež ukázalo, že ústavní sudcovia sú rozdelení na dve skupiny. Nerozdeľujú ich odlišné odborné pohľady, ale príslušnosť k politickým táborom – čo je však ešte horšie, aj morálne chápanie poslania ústavného sudcu.
Jedna skupina sudcov vidí justíciu podobne ako šéf Najvyššieho súdu Štefan Harabin, druhá má s týmto videním problém. Asi najlepšie to možno ilustrovať na rozhodnutí, keď Ústavný súd opäť tesným pomerom hlasov 7 ku 6 zrušil Špeciálny súd. V tom čase tomuto verdiktu najviac tlieskali dvaja ľudia – Štefan Harabin a Vladimír Mečiar.
Mentálne sa dá skupina okolo Macejkovej, ktorá hlasovala za zrušenie Špeciálneho súdu, označiť za „HZDS-pozitív”, a to i napriek tomu, že Mečiarovo hnutie je už mŕtve. O samotnej Macejkovej uvažovalo v minulosti HZDS ako o ministerke spravodlivosti. Ďalej je tu podpredseda súdu Milan Ľalík, ktorý Macejkovú odborne jasne prevyšuje, a ktorý vždy vystupoval ako priateľ Štefana Harabina (Ľalík v minulosti pracoval pre Harabina a ešte ako člen Súdnej rady ho navrhol na šéfa Najvyššieho súdu, Ľalíkova manželka právne zastupovala Harabina pri sporoch v Štrasburgu). Za prvej Ficovej vlády Ľalík nebol takmer dva roky v pozícii sudcu spravodajcu schopný pripraviť podklady pre plénum, ktoré malo rozhodnúť, či je takzvaný vyvlastňovací zákon pri stavbe diaľníc v súlade s Ústavou. Ľalík má na súde ďalších silných spojencov: bývalého predsedu okresného súdu v Brezne Jána Auxta, Petra Brňáka, exposlanca HZDS, ktorý hlasoval za protiústavné vylúčenie Františka Gauliedera z parlamentu, a bývalého štátneho tajomníka za HZDS Ľubomír Dobrík.
Obe skupiny sudcov sú pomerne vyrovnané. Ich hlasovania v citlivých veciach bývajú tesné (najčastejšie 7 ku 6), pričom jazýčkom na váhach sú zväčša sudcovia Kohut a Tkáčik.
Aj preto sa občas udejú zázraky: ako napríklad minulý rok, keď Ústavný súd vyhovel vtedajšej ministerke Lucii Žitňanskej a potrestal Harabina zrážkou zo mzdy, pretože neumožnil ministerstvu financií vykonať kontrolu na Najvyššom súde, ako mu to ukladá zákon. Takýto, skôr neočakávaný verdikt bol možný iba z dôvodu, že ústavní sudcovia hlasovali v tomto disciplinárnom prípade tajne.
Polarizáciu na Ústavnom súde umocňuje aj podozrenie niektorých ústavných sudcov, že harabinovská časť justície, ktorá plne ovláda Najvyšší súd, chce mať cez svojich ľudí vplyv aj na rozhodovanie Ústavného súdu, pretože mnohé spory sa končia práve tam.
.čierna perspektíva
Najhoršia správa prichádza na záver: situácia na Ústavnom súde môže byť ešte horšia než dnes. V roku 2014 sa končí funkčné obdobie trom sudcom – Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu. O tom, kto ich nahradí, rozhodne vládnuci Smer, ktorý však zrejme nebude posilňovať skupinu sudcov, ktorí rozmýšľajú vlastnou hlavou. Napríklad ľavicovo orientovaní sudcovia Orosz aj Gajdošíková sa dali pokladať za nominantov Smeru, ale v strane ich rozhodovaciu činnosť hodnotia s nevôľou. Orosz sa ako sudca spravodajca zaslúžil o to, že ÚS vyhlásil za protiústavnú novelu zákona, ktorou Robert Fico presadil zákaz zisku zdravotných poisťovní. Aj preto je odôvodnená obava, že o necelé dva roky získa Macejkovej krídlo jasne navrch. Tragickou pointou celého príbehu je, že odchod sporných sudcov ako Juraj Horváth bude dôvodom na ešte väčšie obavy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.