Reforma školstva je pojem, ktorý si každý napĺňa vlastným obsahom. Niektorí učitelia od reformy očakávajú najmä to, že im uvoľní ruky, aby mohli slobodne premýšľať o tom, čo majú svojich žiakov učiť a ako ich to majú učiť. Iní majú menšie nároky a reformu vítajú len ako príležitosť na zoškrtanie prebytočného učiva a celkovú modernizáciu učebných osnov. Ďalší očakávajú aspoň to, že sa v školách odbúra zbytočná byrokracia a zníži objem administratívnych úkonov. Nuž, a veľa – veľmi veľa – je aj takých, ktorých slovo reforma iba vyrušuje, pretože ohrozuje zabehnutý stereotyp.
.odbory
Učiteľské hlasy počuť najmä prostredníctvom učiteľských odborov, ktoré v poslednom čase zjavne prestali byť iba bezzubou organizáciou. Hlavnou témou odborárov sú, prirodzene, platy učiteľov. A v tejto otázke sa od nich dá očakávať skôr rovnostárska filozofia, než hľadanie možností využiť vyššie platy na zvýšenie kvality škôl.
To nie je z hľadiska budúcej kvality nášho školstva príliš optimistické konštatovanie. V minulom čísle .týždňa síce Vlado Burjan písal o tom, že o kvalitnej škole je možné mať veľmi rôznorodé predstavy, ale nech už je naša predstava akákoľvek, isté je, že odmeňovanie bude jedným z kľúčových nástrojov pri jej dosahovaní. Ak teda niekto preferuje plošné zvýšenie platov pred selektívnym odmeňovaním kvality, svedčí to buď o tom, že mu na tej kvalite až tak nezáleží, alebo o tom, že o nej nemá nijakú konkrétnu predstavu.
A tak je to zrejme v prípade školských odborov, čo vidieť napríklad na ich postoji k návrhu na zrušenie tarifných tabuliek a prechod na odmeňovanie učiteľov podľa reálnych výkonov. Počas septembrového jednodňového štrajku síce odborári v médiách vyhlásili, že si takýto reformný krok vedia predstaviť, zároveň však upozornili, že zatiaľ to nie je na programe dňa. A kým sa tak stane, musia byť vraj známe kritériá, podľa ktorých majú byť učitelia hodnotení.
Samotné odbory však nijaké takéto kritériá ani len v náznakoch neposkytujú. Odbory sa preto v tejto (a zrejme nielen v tejto) chvíli budú venovať iba zvýšeniu objemu financií plynúcich do školstva. To je však len nutnou, a nie postačujúcou podmienkou pozitívnych zmien v rezorte. Kto má formulovať a zabezpečovať tie ďalšie podmienky?
.združenia
Ideálne by bolo, keby to boli samotní učitelia. Bez ich aktívnej účasti totiž aj tak nijaká reforma možná nie je a aktívne sa ľudia najradšej angažujú vo vlastnej veci. Nuž, ale existuje vôbec nejaký spoločne vnímaný pocit vlastnej veci okrem, samozrejme, potreby vyšších platov? A ak áno, kto by ho mohol reprezentatívne artikulovať?
Keďže odbory sa zjavne ďalej ako k platom nedostanú, ako prvé na um prichádzajú stavovské organizácie a združenia. Tie však tiež nemajú potrebnú palebnú silu na presadzovanie komplexných reformných opatrení. Sú príliš rozdrobené a zamerané iba na svoje parciálne záujmy. Združujú sa v nich napríklad „predmetári“, ktorí komunikujú iba medzi sebou a zväčša len o svojom predmete, alebo školy podľa druhu zriaďovatelia, napríklad Asociácia súkromných škôl a školských zariadení, Asociácia riaditeľov štátnych gymnázií SR a podobne. Do komplexnej reformnej problematiky, ktorá má oveľa širší záber, než sú len partikulárne záujmy jednotlivých skupín, zatiaľ neprenikli a zrejme v dohľadnom čase ani nepreniknú.
Skutočným problémom však nie je ani tak rozdrobenosť týchto združení, ako skôr niečo celkom iné a oveľa podstatnejšie. Jednotlivé združenia a asociácie nedokážu artikulovať spoločný učiteľský názor nie vinou svojej nejednotnosti, ale pre absenciu takéhoto názoru.
.učitelia
Neexistencia akéhosi viac či menej spoločného učiteľského názoru na otázky reformy je dôsledkom niekoľkých faktorov. V prvom rade toho, že učitelia v praxi sú zväčša „zomletí“ byrokraciou, nedostatkom času, stresom zo žiackeho kolektívu a riešením žabomyších vojen vnútri učiteľského kolektívu. Naháňajú sa za kreditmi, za osobnými príplatkami, popoludní utekajú privyrobiť si do ďalšieho zamestnania, doma ich čaká rodina. Pri takomto životnom štýle nemajú žiadnu energiu navyše, ktorú by mohli investovať do ovplyvňovania reformného konceptu. Zároveň im často chýba sebaúcta, ktorá je nevyhnutná na to, aby sa človek začal aktívne zaujímať o to, prečo mu systém namiesto toho, aby mu prácu uľahčil, hádže polená pod nohy.
Ďalším problémom je, že takmer každý učiteľ vníma reformu iba na pozadí vlastnej učiteľskej skúsenosti, bez toho, aby nad zmyslom reformy uvažoval v širšom kontexte. Čo to znamená a prečo je to tak?
Pozrime sa v prvom rade na to, aká je vysokoškolská príprava budúcich učiteľov – čo sa učia, ako sa to učia, koľko majú prednášok o školskom systéme ako celku, o jeho segmentoch a vzájomných prepojeniach a o kompetenciách učiteľa v tomto systéme. Koľko majú praxe počas štúdia, kde praxujú, pod vedením akých učiteľských osobností? Sú vôbec počas štúdia pripravovaní na to, že raz budú musieť tvorivo pristupovať k tvorbe učebných osnov? Dokážu navzájom pri príprave školského vzdelávacieho programu kooperovať? Majú vôbec zvládnuté základné komunikačné zručnosti na tvorivú prácu v kolektíve, ktorej výsledkom má byť jeden ucelený dokument, v ktorom všetko navzájom ladí tak, že sa jednotlivé predmety a učiteľské prístupy dopĺňajú a nie „vytĺkajú“? Pripravuje ich niekto na to, aký dôležitý je vnútorný život školy? Že nejde iba o to, čo žiakov naučia, respektíve ako ich to učia, ale aj o to, aké pravidlá vnútorného fungovania škola vytvára a ako žiakov motivuje k ich rešpektovaniu? Školská klíma sa odvíja práve od transparentnosti týchto pravidiel. Uvedomujú si to absolventi pedagogických fakúlt, keď prídu na svoju prvú samostatnú hodinu?
Z uvedeného vyplýva, že je veľmi nepravdepodobné, že by na Slovensku mohla byť zrealizovaná reforma školstva, ktorej hybným motorom budú samotní učitelia. Napriek tomu, ak sa má vôbec nejaká rozumná reforma uskutočniť, práve oni budú musieť byť jej hlavnými aktérmi. Na to, aby sa reformný zápas vôbec odohral a aby sa odohral s nejakým výsledkom, však nemôžu behať po ihrisku sami.
.rodičia
Odkiaľ sa dá očakávať pomoc? Ďalšími reformnými aktérmi by mohli a mali byť rodičia. Natíska sa teda otázka, v akej kondícii je slovenská rodičovská komunita? Vie pomôcť rozhýbať reformný vlak? Má vôbec nejaký reformný potenciál? Pýtať sa však treba od začiatku, a nie od konca – aká je teda vlastne predstava priemerného slovenského rodiča o škole, do ktorej dáva na celý deň svoje dieťa? Čo od tej školy očakáva? Očakáva od nej vôbec niečo? A čo očakáva od svojho dieťaťa? A kardinálna otázka – aká je jeho osobná skúsenosť so školským systémom, cez ktorý kedysi povinne prešiel a ako tú skúsenosť spracoval? Očakáva, že jeho dieťa zažije v škole viac-menej to isté, čo zažil on sám, alebo očakáva zmenu? Odpovede doteraz nikto neskúmal, preto sa dajú iba abstrahovať z odpovedí respondentov v obdobných prieskumoch. Priemerný rodič s veľkou pravdepodobnosťou zaujme v otázkach reformy školstva postoje, ktoré budú konzistentné s postojmi priemerného voliča, priemerného spotrebiteľa, priemerného konzumenta či priemerného zamestnanca. Keď si uvedomíme do dôsledkov, čo to znamená, začne byť predstava, že rodičia by mali byť agensom reformy vzdelávania, trochu smutná.
Reforma školstva sa teda nedá uskutočniť zdola, pod tlakom učiteľskej či rodičovskej verejnosti. Na Slovensku nemožno očakávať, že sa akosi spontánne zdvihne vlna záujmu o školskú reformu, ktorá rozleje reformné myšlienky do všetkých kútov tejto krajiny. Znamená to teda, že reformu treba uskutočniť zhora? Nuž, s tým veru nemáme v tejto krajine najlepšie skúsenosti. Ale o tom až nabudúce.
.odbory
Učiteľské hlasy počuť najmä prostredníctvom učiteľských odborov, ktoré v poslednom čase zjavne prestali byť iba bezzubou organizáciou. Hlavnou témou odborárov sú, prirodzene, platy učiteľov. A v tejto otázke sa od nich dá očakávať skôr rovnostárska filozofia, než hľadanie možností využiť vyššie platy na zvýšenie kvality škôl.
To nie je z hľadiska budúcej kvality nášho školstva príliš optimistické konštatovanie. V minulom čísle .týždňa síce Vlado Burjan písal o tom, že o kvalitnej škole je možné mať veľmi rôznorodé predstavy, ale nech už je naša predstava akákoľvek, isté je, že odmeňovanie bude jedným z kľúčových nástrojov pri jej dosahovaní. Ak teda niekto preferuje plošné zvýšenie platov pred selektívnym odmeňovaním kvality, svedčí to buď o tom, že mu na tej kvalite až tak nezáleží, alebo o tom, že o nej nemá nijakú konkrétnu predstavu.
A tak je to zrejme v prípade školských odborov, čo vidieť napríklad na ich postoji k návrhu na zrušenie tarifných tabuliek a prechod na odmeňovanie učiteľov podľa reálnych výkonov. Počas septembrového jednodňového štrajku síce odborári v médiách vyhlásili, že si takýto reformný krok vedia predstaviť, zároveň však upozornili, že zatiaľ to nie je na programe dňa. A kým sa tak stane, musia byť vraj známe kritériá, podľa ktorých majú byť učitelia hodnotení.
Samotné odbory však nijaké takéto kritériá ani len v náznakoch neposkytujú. Odbory sa preto v tejto (a zrejme nielen v tejto) chvíli budú venovať iba zvýšeniu objemu financií plynúcich do školstva. To je však len nutnou, a nie postačujúcou podmienkou pozitívnych zmien v rezorte. Kto má formulovať a zabezpečovať tie ďalšie podmienky?
.združenia
Ideálne by bolo, keby to boli samotní učitelia. Bez ich aktívnej účasti totiž aj tak nijaká reforma možná nie je a aktívne sa ľudia najradšej angažujú vo vlastnej veci. Nuž, ale existuje vôbec nejaký spoločne vnímaný pocit vlastnej veci okrem, samozrejme, potreby vyšších platov? A ak áno, kto by ho mohol reprezentatívne artikulovať?
Keďže odbory sa zjavne ďalej ako k platom nedostanú, ako prvé na um prichádzajú stavovské organizácie a združenia. Tie však tiež nemajú potrebnú palebnú silu na presadzovanie komplexných reformných opatrení. Sú príliš rozdrobené a zamerané iba na svoje parciálne záujmy. Združujú sa v nich napríklad „predmetári“, ktorí komunikujú iba medzi sebou a zväčša len o svojom predmete, alebo školy podľa druhu zriaďovatelia, napríklad Asociácia súkromných škôl a školských zariadení, Asociácia riaditeľov štátnych gymnázií SR a podobne. Do komplexnej reformnej problematiky, ktorá má oveľa širší záber, než sú len partikulárne záujmy jednotlivých skupín, zatiaľ neprenikli a zrejme v dohľadnom čase ani nepreniknú.
Skutočným problémom však nie je ani tak rozdrobenosť týchto združení, ako skôr niečo celkom iné a oveľa podstatnejšie. Jednotlivé združenia a asociácie nedokážu artikulovať spoločný učiteľský názor nie vinou svojej nejednotnosti, ale pre absenciu takéhoto názoru.
.učitelia
Neexistencia akéhosi viac či menej spoločného učiteľského názoru na otázky reformy je dôsledkom niekoľkých faktorov. V prvom rade toho, že učitelia v praxi sú zväčša „zomletí“ byrokraciou, nedostatkom času, stresom zo žiackeho kolektívu a riešením žabomyších vojen vnútri učiteľského kolektívu. Naháňajú sa za kreditmi, za osobnými príplatkami, popoludní utekajú privyrobiť si do ďalšieho zamestnania, doma ich čaká rodina. Pri takomto životnom štýle nemajú žiadnu energiu navyše, ktorú by mohli investovať do ovplyvňovania reformného konceptu. Zároveň im často chýba sebaúcta, ktorá je nevyhnutná na to, aby sa človek začal aktívne zaujímať o to, prečo mu systém namiesto toho, aby mu prácu uľahčil, hádže polená pod nohy.
Ďalším problémom je, že takmer každý učiteľ vníma reformu iba na pozadí vlastnej učiteľskej skúsenosti, bez toho, aby nad zmyslom reformy uvažoval v širšom kontexte. Čo to znamená a prečo je to tak?
Pozrime sa v prvom rade na to, aká je vysokoškolská príprava budúcich učiteľov – čo sa učia, ako sa to učia, koľko majú prednášok o školskom systéme ako celku, o jeho segmentoch a vzájomných prepojeniach a o kompetenciách učiteľa v tomto systéme. Koľko majú praxe počas štúdia, kde praxujú, pod vedením akých učiteľských osobností? Sú vôbec počas štúdia pripravovaní na to, že raz budú musieť tvorivo pristupovať k tvorbe učebných osnov? Dokážu navzájom pri príprave školského vzdelávacieho programu kooperovať? Majú vôbec zvládnuté základné komunikačné zručnosti na tvorivú prácu v kolektíve, ktorej výsledkom má byť jeden ucelený dokument, v ktorom všetko navzájom ladí tak, že sa jednotlivé predmety a učiteľské prístupy dopĺňajú a nie „vytĺkajú“? Pripravuje ich niekto na to, aký dôležitý je vnútorný život školy? Že nejde iba o to, čo žiakov naučia, respektíve ako ich to učia, ale aj o to, aké pravidlá vnútorného fungovania škola vytvára a ako žiakov motivuje k ich rešpektovaniu? Školská klíma sa odvíja práve od transparentnosti týchto pravidiel. Uvedomujú si to absolventi pedagogických fakúlt, keď prídu na svoju prvú samostatnú hodinu?
Z uvedeného vyplýva, že je veľmi nepravdepodobné, že by na Slovensku mohla byť zrealizovaná reforma školstva, ktorej hybným motorom budú samotní učitelia. Napriek tomu, ak sa má vôbec nejaká rozumná reforma uskutočniť, práve oni budú musieť byť jej hlavnými aktérmi. Na to, aby sa reformný zápas vôbec odohral a aby sa odohral s nejakým výsledkom, však nemôžu behať po ihrisku sami.
.rodičia
Odkiaľ sa dá očakávať pomoc? Ďalšími reformnými aktérmi by mohli a mali byť rodičia. Natíska sa teda otázka, v akej kondícii je slovenská rodičovská komunita? Vie pomôcť rozhýbať reformný vlak? Má vôbec nejaký reformný potenciál? Pýtať sa však treba od začiatku, a nie od konca – aká je teda vlastne predstava priemerného slovenského rodiča o škole, do ktorej dáva na celý deň svoje dieťa? Čo od tej školy očakáva? Očakáva od nej vôbec niečo? A čo očakáva od svojho dieťaťa? A kardinálna otázka – aká je jeho osobná skúsenosť so školským systémom, cez ktorý kedysi povinne prešiel a ako tú skúsenosť spracoval? Očakáva, že jeho dieťa zažije v škole viac-menej to isté, čo zažil on sám, alebo očakáva zmenu? Odpovede doteraz nikto neskúmal, preto sa dajú iba abstrahovať z odpovedí respondentov v obdobných prieskumoch. Priemerný rodič s veľkou pravdepodobnosťou zaujme v otázkach reformy školstva postoje, ktoré budú konzistentné s postojmi priemerného voliča, priemerného spotrebiteľa, priemerného konzumenta či priemerného zamestnanca. Keď si uvedomíme do dôsledkov, čo to znamená, začne byť predstava, že rodičia by mali byť agensom reformy vzdelávania, trochu smutná.
Reforma školstva sa teda nedá uskutočniť zdola, pod tlakom učiteľskej či rodičovskej verejnosti. Na Slovensku nemožno očakávať, že sa akosi spontánne zdvihne vlna záujmu o školskú reformu, ktorá rozleje reformné myšlienky do všetkých kútov tejto krajiny. Znamená to teda, že reformu treba uskutočniť zhora? Nuž, s tým veru nemáme v tejto krajine najlepšie skúsenosti. Ale o tom až nabudúce.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.