Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Druhý vatikánsky koncil po polstoročí

.george Weigel .časopis .klub

Moderné dejiny katolíckej cirkvi zriedka sledovali očakávanú dráhu vývoja. Napríklad začiatkom 19. storočia sa cirkev vo Francúzsku utápala v krvi jakobínskych masakier a po celej Európe sa sotva spamätávala z dvoch únosov pápeža, ktoré vykonal Napoleon. Nik si nedokázal predstaviť, že v nasledujúcich desaťročiach začne katolicizmus prekvitať v Spojených štátoch amerických a že sa zrodí živá misia cirkvi v subsaharskej Afrike ? pod vedením rádov založených práve po Francúzskej revolúcii.

Keď v roku 1870 ustúpil Pius IX. za hradby a stal sa „väzňom Vatikánu“, najväčší európski myslitelia sa nazdávali, že pápežstvo sa v zahraničnej politike načisto vyčerpalo a stratí v nej vplyv. O osem rokov bol zvolený Lev XIII. ako následník Pia IX. Mal byť len postaršou figúrkou na pápežskom stolci. Tento muž však predsa nanovo definoval pápežstvo ako úrad s morálnou misiou, a dodal mu novú silu počas tretieho najdlhšieho pápežského obdobia v zaznamenaných dejinách.
Keď Pius XII. 9. októbra 1958 zomrel, charakter a prax katolicizmu vyzerali pevne zavedené, trvalé, ba nemenné. Ani nie o tri mesiace oznámil Piov nástupca Ján XXII. svoj úmysel zvolať nový ekumenický koncil. Ten koncil mal stáť pri počiatku, okrem iného, aj desaťročí nestability, aké si v živote katolíkov ešte v polovici päťdesiatych rokov nik nedokázal ani predstaviť.
V roku 1962 sa koncil pápeža Jána pustil do práce. V tom období bol populárny švajčiarsky teológ Hans Küng. Jeho medzinárodný bestseller Koncil: Reforma a zjednotenie vyznel ako zhrnutie značnej časti agendy Druhého vatikánskeho koncilu a dovtedy prakticky neznámy profesor teológie z Tübingenu sa stal medzinárodnou mediálnou hviezdou. O päťdesiat rokov neskôr už žiadny seriózny pozorovateľ katolíckej scény nepokladá Hansa Kunga za teológa, ktorého možno brať vážne, a Küng zatiaľ ďalej vo svetovej tlači trúsi zúrivé obvinenia, prirovnáva biskupov na svete k nemeckým generálom, ktorí „prisahali vernosť Hitlerovi“, porovnáva Námestie svätého Petra, s miliónmi pútnikov, ktorí sa tam schádzajú, k „potemkinovskej dedine“ plnej „sfanatizovaného ľudu“, a britskému denníku Guardian, notoricky neškolenému v teológii, vysvetľuje, že „Vatikán sa ničím nelíši od Kremľa“, pretože „tak ako sa hlavou Ruska stal Putin, agent tajnej služby, tak sa Ratzinger, šéf vatikánskej tajnej služby, stal hlavou Vatikánu“. (Zázračné dieťa teologického disentu si tuším samo tento vývoj nevedelo predstaviť, keď krátko po ukončení Druhého vatikánskeho koncilu zariadilo pôsobenie Josepha Ratzingera v profesorskom zbore v Tübingene.)
Pri otvorení koncilu panovali obrovské nádeje, že sa chystá nová éra ekumenickej jednoty. Zdalo sa, že je blízko chvíľa, keď sa zacelí priepasť medzi Rímskou cirkvou a Anglikánskou cirkvou, ktorú vytvorili Henrich VIII., Eduard VI. a Alžbeta I. O päťdesiat rokov neskôr napísal kalifornský episkopálny biskup Marc Andrus list veriacim vo svojej diecéze, v ktorom odsúdil nového katolíckeho arcibiskupa zo San Francisca, Salvatora Cordileoneho, za to, že Cordileone podporil kalifornský 8. článok a obhajoval manželstvo. Episkopálec Andrus vyhlásil, že „s utláčateľmi sa zmierovať nebude“, pretože „uznanie práv lesbických, bisexuálnych a transgenderových osôb... je rovnakým jadrom evanjelia, ako je ním aj naša solidarita... so Zemou“. (Anglokatolík Arthur Michael Ramsey, ktorý bol v roku 1962 arcibiskupom canterburským, si sotva dokázal predstaviť klerika, ktorý by čo i len vzdialene pripomínal neognostika Marca Andrusa.)
Pri ukončení koncilu sa katolícka cirkev tešila na nový dialóg s moderným vekom, ktorý stelesňoval otvorený, hoci aj sekulárny humanizmus Alberta Camusa či Rogera Garaudyho. O tri roky neskôr nepokoje roku 1968 otvorili éru, ktorú kanadský filozof Charles Taylor nazval érou „exkluzívneho humanizmu“, a nasledujúce štyri desaťročia sa veľká časť kultúry Západu hlásila nie k dialógu s katolicizmom, ale usilovala sa celkom vyhnať katolícku cirkev (a jej údajne utláčateľské učenie o povahe a etike ľudskej lásky) z verejného života.
To všetko môže ľudí znalých Biblie upozorniť na skutočnosť, že prvé (a zjavené) dejiny cirkvi, Skutky apoštolov, sa končia nečakaným stroskotaním lode – a že práve to stroskotanie sa stalo prekvapivým začiatkom novej fázy cirkevnej misie.
V katolíckej cirkvi sa veci len málokedy zvrtnú tak, ako to človek očakáva.
Každému ekumenickému koncilu v dejinách predchádzali spory, koncil prebiehal v atmosfére sporov a nasledovali po ňom len ďalšie spory. Azda práve to vysvetľuje, prečo sa za dve tisícročia konalo len 21 takýchto koncilov. Z tohto pohľadu sa dalo čakať, že aj po Druhom vatikánskom koncile sa rozpútajú škriepky. Ale Druhý vatikánsky koncil bol iný, v istom zmysle až jedinečný, a táto jedinečnosť vysvetľuje, prečo spory, ktoré po ňom prišli, mali taký charakter, aký mali.
Všetky ostatné ekumenické koncily poskytli cirkvi kľúče k svojej autentickej interpretácii: doktrinálne definície, kréda, legislatívu alebo exkomunikáciu kacírstiev. Ak chcete vedieť, čo učí nicejské vyznanie viery o Trojici, prečítate si ho, alebo ho odriekajte, ako to katolíci robia každú nedeľu. Ak chcete vedieť, čo učil Efezský alebo Chalcedónsky koncil o Vtelení, môžete uvažovať o efezskej definícii Panny Márie ako Theotokos (Bohorodičky) a o chalcedónskej definícii dvoch prirodzeností v jednej božskej Osobe Krista, ktorý je homoousios (jedno) s Otcom. Ak chcete vedieť, čo v Trente učili o reformácii a o autentickej katolíckej reforme, preštudujete si, čo Trentský koncil odsúdil, prečítate si katechizmus, ktorý zaviedol. Ak chcete vedieť, čo učil Prvý vatikánsky koncil o tom, ako Svätý Duch vyučuje cirkev prostredníctvom učiteľského úradu, môžete uvažovať o definícii povahy a obmedzení pápežskej neomylnosti.
Nič také však neurobil Druhý vatikánsky koncil. Nedefinoval nijakú doktrínu, neodsúdil žiadne herézy. Nezaviedol nové kánony cirkevného práva. Druhý vatikánsky koncil spísal 16 dokumentov rozličnej doktrinálnej závažnosti, ktorých interpretácia rozpútala nekresťanské škriepky, čo sa ťahali takmer štyridsať rokov.  Škriepky sa často zameriavali na otázku, kto to tu vlastne vedie, a tieto naťahovačky, v kombinácii s často proklamovaným (hoci zriedka definovaným) „duchom Druhého vatikánskeho koncilu“ vytvorili formy akéhosi svojpomocného katolicizmu, ktoré by Jána XXIII. iste šokovali. Je totiž pravda, že „dobrý pápež Ján“ chcel cez koncil ponúknuť svetu, ako uviedol vo svojej úvodnej reči, „liek milosti, nie prísnosti“, ale je tiež pravda, že pri zvolaní tohto koncilu 11. októbra 1962 povedal: „Ekumenický koncil sa má postarať najmä o to, aby svätý odkaz kresťanskej doktríny bol účinnejšie strážený a vyučovaný.“ A hoci pápež pred päťdesiatimi rokmi poznamenal, že „podstata starej doktríny odkazu viery je jedna vec, a spôsob, ktorým sa prezentuje, je vec druhá“, je tiež pravda, že pápež pozdvihol „povolanie cirkvi šíriť a brániť pravdu“, čo sa v postmodernom kultúrnom prostredí, kde je moja i tvoja pravda, ale nič, čo by sa dalo správne opísať ako skutočná pravda, niektorým vidí milo archaické a iným rovno nebezpečné.

Takže pravdy, ktoré učil Druhý vatikánsky koncil, boli prvých pätnásť rokov po ňom stále trpko diskutované. A potom, v ďalšom neočakávanom zvrate celého príbehu, povstali dvaja géniovia, obaja muži koncilu, aby poskytli cirkvi autoritatívne kľúče k správnej interpretácii koncilových dokumentov. Ako zrejme ukážu aj dejiny, túto veľkú úlohu vzal na seba nečakaný poľský pápež Ján Pavol II. (ktorý ako dovtedy neznámy mladý biskup pomohol rozvinúť niekoľko koncilových dokumentov) a ešte nečakanejší bavorský pápež Benedikt XVI. (ktorý ako teológ-tridsiatnik zohral významnú rolu pri formulácii niekoľkých najdôležitejších učení koncilu o povahe cirkvi sústredenej na evanjelium.
Hoci to nepochopil ani Hans Küng, ani Marc Andrus, títo dvaja vzdelaní pápeži správne učili, že to, čo bolo v odkaze Druhého vatikánskeho koncilu inovatívne, treba chápať v kontinuite s tradíciou cirkvi. Katolícka cirkev nevznikla 11. októbra 1962. A to, čo sa stalo počas štyroch zasadnutí koncilu, sa musí chápať v kontexte uchovávania viery, o ktorom hovoril pred polstoročím Ján XXIII. Takže to, čo koncil priniesol ako ozajstné novoty – umiestnenie evanjelia do stredu cirkvi, ktorá sa chápe ako „spoločenstvo“ učeníkov, reforma uctievania, trvanie na dôstojnosti krstu a zodpovednosti všetkých katolíkov za svoje povolanie, či sú už laici, alebo vysvätení, otvorenosť novým metódam v teológii, učenie o náboženskej slobode, o cirkvi a štáte, ako aj o pretrvávajúcom dlhu cirkvi voči judaizmu – treba chápať ako jasne ukotvené v cirkevnej tradícii. Bez tejto kotvy a kontinuity by boli tieto vítané novoty vrhnuté do víru postmodernity.
Keď v retrospektíve uvažujeme o tomto zlatom jubileu, azda by sme mohli konečne pochopiť, že tento koncil bol jednou dramatickou udalosťou v omnoho dlhšom „momente“ katolíckych dejín. V momente, ktorý sa tiahne cez vyše stodvadsaťpäť rokov, v momente, v ktorom cirkev prekonávala hlboký a náročný proces reformy, v momente, keď pomaly klesla opona pred tou podobou katolicizmu, ktorá sa zrodila za protireformácie v 16. storočí, a opona sa pomaly zdvihla a odhalila katolicizmus tretieho tisícročia. Katolicizmus charakterizovaný tým, čo Ján Pavol II. a Benedikt XVI. označili za Novú evanjelizáciu.
Tento evanjelizačný katolicizmus, ktorý vidíme a ktorého sa môžeme dotknúť všade, kde je katolícka cirkev dnes živá a rastie, nemá nič spoločné s protestantizmom presadzovaným v nikdy nerealizovanej revolúcii Hansa Künga, ani nemá nič spoločné s gnostickou cirkvou lifestylového libertínstva Marca Andrusa. Naopak, ako učil Druhý vatikánsky koncil vo svojom centrálnom teologickom dokumente o Božskom zjavení, cirkev je tvorená evanjeliom a cirkev jestvuje preto, aby hlásila evanjelium. Každý katolík je pokrstený pre misionárske povolanie a každý katolík vstupuje každý deň na pôdu misie. Tento pocit evanjelizátorských možností a zodpovednosti, ktorý je neoddeliteľným základom práce cirkvi pre spravodlivosť a jej dobročinnosti, je pravým „duchom Druhého vatikánskeho koncilu“ a je aj pravovernou odpoveďou na azda najväčšiu výzvu, ktorú Ján XXIII. ukázal cirkvi a svetu pred päťdesiatimi rokmi.
Veľký problém, ktorému svet čelí aj dnes, po takmer 2000 rokoch, zostáva nezmenený. Kristus je stále prítomný v strede dejín a v strede života. Ľudia sú buď s ním a s jeho cirkvou, a v tom prípade sa tešia zo svetla, dobroty, poriadku a pokoja. Alebo sú bez neho či proti nemu, vedome protirečia jeho cirkvi, a v tom prípade plodia zmätok, trpkosť v ľudských vzťahoch a neprestajnú hrozbu bratovražedných vojen...

Ľudstvu, trápenému toľkými ťažkosťami, cirkev hovorí to, čo povedal Peter chudobným, ktorí od neho pýtali almužnu: „Nemám ani striebro, ani zlato, ale to, čo mám, vám dávam v mene Ježiša Nazaretského. Vstaňte a choďte (Skutky 3:6).... Cirkev neponúka dnešným ľuďom bohatstvo, ktoré pominie, ani im nesľubuje len pozemské šťastie. Zato im rozdáva dobro božskej milosti, ktoré pozdvihuje ľudí k dôstojnosti Božieho synovstva a je najúčinnejšou zábezpekou a pomôckou pre ľudskejší život. Otvára zdroj svojej životodarnej doktríny, ktorá umožňuje ľuďom, osvieteným Kristovým svetlom, aby dobre chápali, čo naozaj sú, čo je ich vysoká dôstojnosť a cieľ, a napokon, prostredníctvom svojich detí všade rozširuje plnosť kresťanskej lásky, ktorá je najúčinnejšia pri odstraňovaní semien sporov, najúčinnejšia pri nastoľovaní zhody, spravodlivého mieru a bratskej jednoty všetkých.
Ján XXIII. ukončil svoj otvárací prejav na Druhom vatikánskom koncile obrazom koncilu, ktorý „sa v cirkvi objavuje ako brieždenie, ako predzvesť nádherného svetla“. Teraz, uzavrel pápež, „ešte len svitá“. To, čo malo prísť, po značnej námahe a temnote, bol výsledok, aký si väčšina katolíkov pred päťdesiatimi rokmi ani nevedela predstaviť: koniec protireformácie a príchod evanjelizačného katolicizmu – kultúrotvornej kontrakultúry, ktorá svetu ponúka priateľstvo s Ježišom Kristom ako naplnenie najhlbších túžob ľudského srdca, cirkev, ktorá je hlavným svetovým obhajcom dôstojnosti ľudskej osoby a základných ľudských práv.

Autor je kanadský spisovateľ a publicista. Okrem iných je autorom biografie Jána Pavla II. Svedok nádeje. Text pôvodne vyšiel v National Review.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite