Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Naše Československo

.františek Mikloško .peter Zajac .časopis .téma

Na jar 1992 sme navštívili prezidenta Václava Havla na Pražskom hrade. Keď sme sa z okien jeho pracovne pozerali na Prahu, jeden z nás dvoch, a môžeme pokojne povedať, že to bol František Mikloško, povedal: „Keď sa rozdelíme, toto mesto už nebude naše?“ Michael Žantovský sa nato opýtal: „Len toto vám bude chýbať?“

Z veľkej historickej perspektívy nebola existencia Československa dlhým časom. Z hľadiska dvadsiateho storočia rozhodovala o dnešnej podobe Slovenska. Z pohľadu posledných dvadsiatich rokov od rozdelenia predstavujeme poslednú generáciu, pre ktorú je Československo súčasťou osobnej pamäti, lebo sme v ňom prežili podstatnú časť života. Zároveň je to dostatočne dlhý čas na spätný pohľad.
 
.nebývalý rozmach
Vznik Československa nebol samozrejmosťou. Nebol len výsledkom postupného zbližovania Čechov a Slovákov v generácii Masaryka, Beneša, Štefánika a Hlinku  po predchádzajúcej „jazykovej rozluke“ a rozkole v polovici devätnásteho storočia, ale aj výsledkom kataklizmy prvej svetovej vojny a mocenským rozhodnutím víťazov. Aj ďalšie osudy Československa sa viazali na veľké katastrofy dvadsiateho storočia, na druhú svetovú vojnu a augustovú okupáciu v roku 1968. Rozdelenie v roku 1992, ktoré bolo neodmysliteľne spojené so slobodnými novembrovými dňami roka 1989, zanechalo istý blen aj preto, lebo nebolo spôsobené slobodným rozhodnutím oboch národov, ale rošádou politických elít, víťazov volieb v roku 1992.  
Dňa 28. októbra 1918 vznikla Československá republika. Priniesla pre Slovákov taký rozmach politických inštitúcií, verejnej správy, na poli školstva a kultúry, aký dovtedy nemal obdobu. Dvadsiate a tridsiate roky znamenali nebývalý rozmach umenia v celom Československu. V Európe sa hovorilo, že Praha preberá vedúcu rolu Paríža. Na otázku, čomu možno vďačiť, že v týchto rokoch sa tak darilo múze na všetkých poliach, Rudolf Fila odpovedal, že celá atmosféra v krajine bola nastavená týmto smerom. Umelec bol vážený, umenie bolo podporované, písalo sa o ňom, ľudia sa ho dožadovali. Kultúra v takejto atmosfére prinášala nebývalé plody. V tejto atmosfére vyrastala slovenská básnická, literárna, výtvarná i hudobná generácia, ktorá dnes už tvorí klasiku dvadsiateho storočia.
Na pražských univerzitách študovala budúca slovenská elita. Spomeňme len niektoré mená: vo výtvarnom umení Mikuláš Galanda, Ľudovít Fulla, Koloman Sokol, Miloš A. Bazovský, v hudbe Eugen Suchoň, Alexander Moyzes, vo vede Štefan Schwarz, Dionýz Ilkovič, v literatúre Dominik Tatarka,  Dobroslav Chrobák, Alexander Matuška, Jozef Felix. Tu sa začala formovať kritická  „otrávená generácia“ tridsiatych rokov. Slovenský kultúrny svet ovplyvňovali takí ľudia ako bratia Čapkovci, František Xaver Šalda, neskôr Václav Černý, ale aj Jan Mukařovský, ktorý v Bratislave učil, či mladý literárny historik stredovekej literatúry Jan Vilikovský. Generácie slovenských čitateľov čítali Čapkove a Nezvalove preklady modernej poézie. V Prahe pôsobili dlhodobo Ján Smrek a Ladislav Novomeský. Generácia nadrealistov vyrastala v kontakte s českým surrealizmom, slovenskí štrukturalisti sa opierali o českých. Mladý básnik Janko Silan navštevoval na Morave Jakuba Demla a zostali preňho akýmsi odkazom a záväzkom slová, ktoré mu tento básnik v počiatkoch adresoval: „Jste veliký básník“. Česká kultúra tvorila pozadie a spätnú väzbu pre slovenskú, rovnako ako tvorila slovenská kultúra rámec pre uvažovanie najlepších predstaviteľov českej kultúry ako Šalda, Mukařovský, Ferdinand Peroutka a Jan Patočka.

.naše šesťdesiate
Druhým obdobím veľkého rozmachu českej a slovenskej kultúry boli šesťdesiate roky. V Prahe študovali filmári Štefan Uher a Stanislav Barabáš, o čosi neskôr Juraj Jakubisko, Elo Havetta, Ľubomír Dohnal, Dušan Hanák, Juraj Herz, ktorí tvorili  s Věrou Chytilovou, Ester Krumbachovou, Milošom Formanom, Vojtěchom Jasným, Jiřím Menzelom, Evaldom Schormom, Pavlom Juráčkom, Jiřím Němcom generáciu českého a slovenského nového filmu. Na pražskej FAMU vyrastali generácie slovenských fotografov. V šesťdesiatych rokoch vznikali tesné vzťahy aj medzi českou a slovenskou literatúrou, hudbou, divadlom, najmä slovenské divadlo získalo v českej divadelnej kultúre veľkú popularitu, v šesťdesiatych rokoch sa predĺžila na Slovensku tradícia Jiřího Voskovca a Jana Wericha nielen cez Jiřího Šlitra a Jiřího Suchého, ale aj dvojice Milan Lasica a Július Satinský, ktorou slovenský národ dospel, lebo sa naučil smiať sám na sebe. Ale nesmieme zabudnúť ani na Františka Halasa, Vladimíra Holana, na  moravskú pomlčku básnika Jana Skácela, na básnika a výtvarníka Jiřího Kolářa. Rovnako to platí pre povojnové generácie slovenských výtvarníkov viacerých generácií, či to boli predstavitelia bratislavských Konfrontácií Marián Čunderlík, Jozef Jankovič, Eduard Ovčáček, Miloš Urbásek, Rudolf Fila, alebo predstavitelia happsocu, performancie a konceptualizmu Alex Mlynarčík, Stanislav Filko, Július Koller.
Českú a slovenskú krajinu a architektúru stelesňuje románska kultúra, gotika, barok, tvorba mestskej a vidieckej krajiny, infraštruktúry a priemyselnej architektúry cestných, železničných a riečnych spojení, mostov, železničných staníc a po druhej svetovej vojne aj letísk. Ba ešte aj kozmonaut Vladimír Remek je výsledkom československého spojenia. Túto architektúru predstavuje aj secesná architektúra Dušana Jurkoviča, medzivojnová tradícia československého funkcionalizmu Jiřího Krohu a Emila Belluša a neskôr nielen kontajnerová architektúra panelových sídlisk a prázdna monumentalita reprezentatívneho socialistického realizmu, ale aj moderná architektúra a kultúra Laterny Magiky na bruselskom EXPO 1958 či Kinoautomat a oltár Majstra Pavla z Levoče v Montreale 1967. A samozrejme, spoločná televízia, ktorá naučila Čechov slovenčine a divadelným pondelkom a Slovákov českým seriálom, hitom a srande. A spoločná Slobodná Európa a Hlas Ameriky, ktoré nás učili rozumieť svetu.

.alternatíva a katolíci
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vznikla spoločná tradícia alternatívnej kultúry, ako ju na Slovensku reprezentovali Milan Šimečka, Dominik Tatarka, Pavel Hrúz, Ivan Kadlečík, Martin M. Šimečka či Oleg Pastier, ale aj spoločné aktivity českých a slovenských výtvarníkov, ich albumy a nelegálne či pololegálne výstavy, spanilé jazdy na Moravu, k Daliborovi Chatrnému do Brna, do Kunštátu Ludvíka Kunderu a Třebíča Ladislava Nováka. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa naplno presadila aj spoločná tradícia kresťanského disentu. Praha je historickým arcibiskupstvom, a to jej dávalo prirodzené, výsadné postavenie v krajine. Kardináli Josef Beran a František Tomášek boli skutočnými  českými kniežatami a ich zástoj v našich spoločných dejinách je nezastupiteľný. České intelektuálne zázemie bolo také silné, že ešte i dnes pred ním s úctou stojí terajší pápež Benedikt XVI. Ale sila katolíckej cirkvi v zápasoch za prvej republiky a v období komunizmu sa často opierala o slovenské zázemie. Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, ale i biskup Pavol Hnilica boli proti rozdeleniu Československa v roku 1993, lebo tvrdili, že na tomto poli sa dopĺňame a zvlášť Česi nás na poli náboženstva môžu potrebovať.
Detstvo jedného z nás je spojené s bratislavskou školou na Čapkovej ulici, so Sokolovňou, kde vládol pán Pospíšek v sokolskom úbore a pani Jungmannová s džudistkami, druhého s nitrianskou Kalváriou a občasným počúvaním spomienok staršej generácie na skvelých i menej dobrých českých učiteľov. Pamätáme si veľké česko-slovenské, ale aj spoločné československé futbalové a hokejové súboje a legendy ako Schrojf, Reimann, Popluhár, Dobiáš, Kuna, Adamec, Scherer, Kvašňák, bratia Čapkovičovci,  Petráš, Viktor, Pluskal, Masopust, Veselý, Kučera, Panenka, Bubník, Danda, Zábrodský, Jiřík, Tikal, Suchý, bratia Holíkovci, Nedomanský, Fako, Starší, Černický, Golonka, Dzurilla, bratia Šťastní. Zažili sme slávnu výhru československých hokejistov nad Sovietskym zväzom v roku 1969 a elegantné víťazstvo československých futbalistov na majstrovstvách Európy v roku 1976. Našimi spoločnými víťazmi boli Emil a Dana Zátopkovci, Fikotová, Plachý, Pribilinec a Tkáč, Bosáková a Čáslavská, Ludvík Daněk a Imrich Bugár s Attilom Szabóom ako maďarské spojovníky.

.smerom k priemeru
Počas celej, za druhej svetovej vojny prerušenej existencie Československa, sa v dobrom aj zlom formovali české a slovenské politické elity našej spoločnej pýchy a hanby, osobnosti, postavy, figúry a figúrky českej a slovenskej politiky: Tomáš Garrigue Masaryk, Edvard Beneš, Milan Rastislav Štefánik, Milan Hodža, Andrej Hlinka, Jozef Tiso, Klement Gottwald, Antonín Zápotocký, Rudolf Slánsky, Antonín Novotný, Viliam Široký, Karol Bacílek, Vasiľ Biľak, Gustáv Husák, Miloš Jakeš, Alexander Dubček, Václav Havel.
Ak sa v v rokoch 1991 až 1992, v čase delenia Československa, zdalo, že v Českej a Slovenskej republike vzniká asymetria medzi demokratickým a vodcovským typom politiky, v Česku existuje preferencia rýchlej transformácie a vstupu do euroatlantických štruktúr a na Slovensku hlad po sociálnych istotách, po tom, čo sa stali Česi „premiantmi Európy“ a Slováci „stredoeurópskymi tigrami“, vidíme dnes v oboch krajinách podobné politické problémy, spojené s nástupom komunistických a neokomunistických politických elít.
Boli sme si vždy vzájomným pozadím, a to nám dnes chýba. Smerujeme k prostrednosti.  Pohľad dozadu nás uisťuje, a môžeme si to dnes povedať slobodnejšie, že v mnohých veciach si sami nestačíme a ani v budúcnosti nemusíme stačiť. Ale to vôbec neznamená, že nevznikne priestor pre nové osobnosti, a že tu ešte nezažijeme takú kultúrnu atmosféru, v akej vyrastali osobnosti v tridsiatych a šesťdesiatych rokoch  minulého storočia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite