Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bohatá úroda

.časopis .hudba

Zdá sa, že viacero kapiel slovenskej alternatívnej scény čakalo na jeseň. Len v druhej polovici septembra vyšli albumy troch bratislavských kapiel, každý z nich hodný pozornosti.

Za bohatou jesennou úrodou treba hľadať inšpiratívnu, tvorivú jar. Od marca do júna nahrali svoje albumy nielen The Ills, Živé kvety a Para. Ján Boleslav Kladivo s Petrom Zagarom a Martinom Burlasom nahrali album Poruchy spánku (vyšiel začiatkom mesiaca v Slnko records), Tomáš Sloboda nahral druhý sólový album Chobotnica, ktorý by mal vyjsť v najbližších týždňoch, netrpezlivo je očakávaný aj debutový album skupiny Vydrapená bužírka punk system s frontmanom Michalom Kaščákom. Keďže však albumy Pary, Živých kvetov a The Ills vyšli v priebehu jedného týždňa, budeme sa na tomto mieste venovať práve im (o ostatných albumoch si prečítate v najbližších .týždňoch).

.naozaj postrock
Skupina The Ills vznikla v roku 2008, keď Martin „Iso" Krajčír zanechal elektronické mašinky (ako elektronický producent vystupoval pod menom Isobutane) a zobral do rúk elektrickú gitaru. Spolu s kolegami Adamom Kobydom, Filipom Drábekom a Ľubošom Hodásom hrali od začiatku štýl, ktorý na Slovensku nehral nikto. Postrock. Ten má veľa tvárí, oni sa rozhodli pre tú najtypickejšiu: dlhé inštrumentálne skladby, postavené na surovom zvuku elektrických gitár, pomalých rytmických zmenách a energických výbojoch, z ktorých vznikajú nepriestrelné hlukové steny. V roku 2010 nahrali The Ills debutový album s názvom To Wish Impossible Things, 21. septembra 2012 vyšiel ich druhý album Splendor (oba albumy vyšli vo vydavateľstve Exitab). Splendor je sebavedomejší, má krajší zvuk a o niečo melodickejšie chórusy, než sme počuli na debutovej platni. Aj živej energie sa do štúdia podarilo dostať viac. The Ills je totiž predovšetkým koncertná kapela. Hrajú veľa ? doma aj v zahraničí ? a hrajú výborne. Vďaka tomu majú verné a oddané publikum, ktoré vydanie ich albumu výrazne finančne podporilo cez fundraisingovú stránku Indiegogo. The Ills patrí medzi mladé slovenské kapely, ktoré majú talent, venujú sa svojej hudbe, naučili sa jú veľmi dobre hrať a aj všetko naokolo (koncerty, albumy, komunikácia) robia tak ako treba. Vďaka tomu hrajú nielen na Slovensku a v Česku, ale aj v Rakúsku, Nemecku, Rumunsku či Poľsku. Ich album Splendor si treba sústredene vypočuť a potom ísť na koncert. Až tam je to úplne „ono".

.menšinová Para
Skupina Para nahrala v druhej polovici nultých rokov svoje dva najlepšie a zároveň aj najúspešnejšie albumy Brutálna zostava a Para. Definujú zvuk kapely, jej ráčkovaný „para-rap", jej refrény, ktoré dobre znejú z rádia a ešte lepšie na koncertoch, jej texty, ktoré sa neboja byť osobné alebo hoci aj „angažované". Na albuma Povstanie, ktorý vyšiel pred dvoma rokmi, akoy sa Para snažila „predĺžiť víťaznú sériu", čo sa nie celkom podarilo ? je to dobrý album, no z tieňa predchádzajúcich dvoch nevystúpil. Kapela, ktorá si to uvedomovala, mala pred sebou dve možnosti: buď tvrdohlavo pokračovať v tom, čo jej kedysi išlo tak dobre, alebo trochu poodstúpiť od vlastnej hudby, reflektovať vlastné životné pocity (člnovia Pary už nie sú tínedžeri) ako aj hudobný vkus, ktorý sa za tie roky, pochopiteľne, vyvíjal a nahrať platňu, ktorej komerčný úspech vonkoncom nie je zaručený, ale za ktorú sa dokážu sami hrdo postaviť. Para si vybrala druhú možnosť. A dobre urobila. Výsledkom je Menšina (Pavian Music), doteraz hudobne najzaujímavejší album kapely.
Kľúčovým rozhodnutím bolo, zdá sa, angažovanie Eddieho Stevensa ako producenta. Bolo to odvážne rozhodnutie: Eddie, známy vo svete spoluprácou s Roísin Murphy, Zero 7 či s Freak Power, na Slovensku doteraz produkoval albumy Lavagance a Jany Kirschner. Ostrí, energickí Lavagance s jeho pomocou nahrali takmer psychedelickú platňu s neveľmi presvedčivým účinkom. Jana Kirschner vytvorila s Eddiem album Krajina rovina, kde sa jej číre pesničky roztiahli do veľkých, takmer minimalistických kompozícií, ktoré sa len ťažko zmestili do rotácií komerčných rádií. V prípade Pary však spolupráca s Eddiem Stevensom viedla k pôsobivému a silnému výsledku. Para zrejme potrebovala človeka, ktorý jej hudbe rozumie, dokáže sa na ňu pozrieť z iného uhla a členov kapely inšpiruje na vykročenie novým smerom.
Menšina je doteraz „najhudobnejším" albumom Pary. Aj najfarebnejším. Obsahuje deväť pesničiek, ktoré sa líšia atmosférou (bojová Menšina, mierne melancholické Detstvo, zamilovaný Koniec leta, falzetový hit Žena), výborne vymyslenými aranžmánmi (mimoriadne osviežujúce sú Eddieho klávesy, viac ako kedykoľvek predtým počuť Kubičárove a Medveďove gitary, ako aj rytmiku Vallo-Sadovský-Buzinkay). Menšina je album „na počúvanie" – v tom je jeho sila a možno aj problém. Sila preto, lebo každý, kto má otvorené uši, v ňom nájde veľa zaujímavého. Problém preto, lebo fanúšikovia Pary si v týchto pesničkách asi nenájdu veľa priestoru na skandovanie a zborový spev.
Para týmto albumom odvážne vykročila z pohodlného koryta rieky, ktoré sama vytvorila. Nie je vylúčené, že sa vďaka tomu z alternatívneho mainstreamu posunie na jeho „menšinový" okraj.

.kvety idú svojím tempom
Živé kvety sú – na rozdiel od Pary – na okraji alternatívneho mainstreamu doma už dlho. Nie sú to, samozrejme, žiadni experimentátori. Na to, aby ste boli na Slovensku vnímaní ako radikálna alternatíva, totiž úplne stačí, ak budete ignorovať trendy a svojím tempom kráčať svojou cestou.
Živé kvety za 18 rokov svojej existencie vydali deväť štúdiových albumov. Hoci sa ani za jeden z nich nemusia hanbiť, za vrcholné opusy možno považovať trojicu albumov Na mojej ulici (2004), Sloboda (2005) a Bez konca (2007). Počuť v nich ešte veľa autentického rockerského vzdoru, z Lucie Piussi sa práve na týchto albumoch stala jedna z najlepších textárok či textárov, akí dnes na Slovensku žijú, kapela hrá tvrdo, jej piesne majú svojskú poéziu. Ďalšie tri albumy si udržali slušnú kvalitu, no treba povedať, že nepriniesli ani veľa nového. To prišlo až teraz.
Album, ktorý práve vychádza vo vydavateľstve Slnko Records, má názov Oľga, ideš svojím tempom! (odkazuje na skvelú poviedkovú knihu Lucie Piussi Život je krátky, ktorej názov zase pripomína staršiu pieseň Živých kvetov) a je najpokojnejší, najvyrovnanejší, najintímnejší zo všetkých, ktoré Kvety doteraz nahrali. Až na dve pesničky (Keby a Nechce sa mi s vami bojovať) zostáva kapela v miernejšom tempe a s takmer „unplugged" zvukom. S výnimkou piesne Kde to žijeme Živé kvety nebojujú so zlým svetom, len hrajú a spievajú o vlastných hĺbkach a temnotách. A veľmi im to pristane! Luciin spev je v tichších, pokojnejších polohách oveľa silnejší než vo vypätom fortissime, Peter Bálik, Juraj Mironov, Agnes Lovecká a Jakub Kratochvíl hrajú s pokojom a pokorou tých, ktorí už dávno nemusia dokazovať, čo všetko dokážu zahrať, ako nahlas a ako rýchlo. Podobne ako pri albume skupiny Para, aj tu je dôležitou osobou producent, v tomto prípade Ján Boleslav Kladivo. Podarilo sa mu – spolu s kapelou a v plodnej spolupráci s Marekom Rakovickým, ktorý album nahrával vo svojom štúdiu Lavagance – dostať na album príjemnú, pokojnú atmosféru akoby komorného živého vystúpenia a dosiahnuť čistý a číry zvuk.
Postrockoví The Ills, menšinová Para, svojím tempom idúce Živé kvety. To všetko vyšlo v priebehu jedného týždňa. Zemiakov sa tento rok možno urodí menej. Čo sa však hudby týka, už teraz je jasné, že budeme mať bohatú úrodu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite