Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Od Killers po house

.tomáš Slaninka .časopis .hudba

Dnes už nepoužívané berlínske letisko Tempelhof hostilo štvrtý ročník akcie s prostým názvom Berlin Festival.

Berlínske letistko Tempelhof postavili počas nacistického Nemecka. Malo slúžiť ako výkladná skriňa modernity a nemeckej efektivity. Po vojne s pádom železnej opony sa zas, paradoxne, stalo na niekoľko rokov jedinou zásobárňou potravín pre spojenecké sily v západnom Berlíne a symbolom hodnôt slobody a vzdoru proti utláčaniu. Skok do súčasnosti: pred piatimi rokmi v ňom zastavilo mesto, napriek mnohým protestom, akúkoľvek prevádzku a začalo ho pretvárať na verejný priestor. Nič sa nedá robiť: táto vyše kilometra dlhá a autoritatívne pôsobiaca budova v tvare vtáčích krídel je už desaťročia fascinujúcim zrkadlom premien nemeckej spoločnosti. V súlade so súčasným dôrazom na slobodu, kultúrnu pestrosť a snahou použiť Tempelhof na verejné účely hostilo toto letisko vďaka svojej priestrannosti a pohodlnej blízkosti do najužšieho centra mesta už po štvrtý raz hudobný Berlin Festival.  

.na letisku aj v kluboch
Berlínčania sa s letiskovou témou pohrali do najmenšieho detailu. Vstupná hala skutočne slúžila ako lievik všetkých festivalových pasažierov, ktorí museli absolvovať check-in aby prešli do radu na dôkladnú bezpečnostnú kontrolu. Príletová hala mala dvojaké využitie: počas príchodu bola len rýchlym prechodom k pódiám, no ako večer prechádzal do noci a na mesto sa spustil dážď, unavení ľudia odpočívali v obrovských okeniciach, na radiátoroch alebo dokonca aj na zemi. Hangáre sa premenili na hostiteľov dvoch vedľajších pódií a oddychovú zónu a štartovacia dráha bola okrem rôznych stánkov s občerstvením pokrytá viacerými, zdanlivo náhodne odstavenými lietadlami. Dokonca aj hlavné pódium dostalo krídla, akoby sa práve vystupujúca kapela mala čochvíľa vzniesť do vzduchu.
Vrámci väčšieho kultúrneho celku je Berlin Festival zavŕšením celého týždňa hudobných akcií, odohrávajúcich sa v kluboch roztrúsených po meste. Aj samotné dva dni festivalu sú kombináciou klasických open air koncertov na štyroch pódiách, aktívnych do polnoci. Zdá sa, že noc je pre Berlínčanov symbolom klubovej zábavy, a preto sa z letiskového areálu za tmy presúvajú kyvadlovou dopravou do jedného zo štyroch klubov, ponúkajúcich DJ-ské sety a vystúpenia elektro-tanečných kapiel. Predsa len, tancovanie až do rána je úplne odlišným zážitkom na parkete podzemnej diskotéky, než na otvorenom letisku.

.elektropop a rock
Kým minulý ročník bol v číslach návštevnosti slabý vinou bezpečnostných opatrení a nepresvedčivého line-upu, tentoraz sa na Tempelhofe zišlo vyše dvadsaťtisíc ľudí. Na európske pomery nejde o žiadne dych berúce číslo, no prihliadnuc na profiláciu, ktorá sa ešte stále formuje, a krátku tradíciu, budovanú len od roku 2005, sú čísla celkom presvedčivé. V súvislosti s profiláciou však treba podotknúť, že festival ešte stále hľadá správnu rovnováhu medzi masovým popom, štadiónovým rockom, okrajovou tanečnou hudbou a mladou nezávislou scénou, výsledkom čoho je pomerne eklektický program.
Programovo je Berlin Festival s výnimkou niekoľkých sprievodných atrakcií orientovaný výlučne na hudbu. V areáli možno nájsť diskusiu o súčasnom umení, súťaž v tvorení grafitov alebo tichú diskotéku, no v konečnom dôsledku prichádzajú všetci kvôli koncertom. Najväčšie meno na plagáte obsadila americká pop-rocková kapela The Killers, na ktorú ako jedinú bolo nutné čakať ešte štvrťhodinu po plánovanom začiatku. Svoje dva-tri hity zaradili do otváracej časti, no ich nenápaditá gitarovka veľmi rýchlo stratila akýkoľvek punc originality. Nepresvedčil ani domáci Paul Kalkbrenner, DJ a producent monotónneho minimal techna. Keď sa ani po dvadsiatich minútach v základnom rytme a efektoch nič nezmenilo, bolo jasné, že Kalkbrenner nie je správna voľba na sobotnú noc.
Oveľa zaujímavejšie boli menšie zahraničné mená. Tretí koncert vo svojej trojročnej histórii  odohral projekt iamamiwhoami. Jeho švédska protagonistka Jonna Lee so šiestimi inštrumentalistami predviedla minimalistickú, a pritom veľmi emotívnu hodinovú šou, ohraničenú mysterióznou čiernou a neskôr bielou kockou v strede pódia. V tom istom čase sa geometricky rozrastal aj dav na veľmi zábavnom koncerte škótskej štvorice Franz Ferdinand. Očarila aj kanadská speváčka a producentka Claire Boucher, vystupujúca ako Grimes so svojím elektropopom, premiešaným šialeným technom, gotickým ambientom a štyrmi tanečníkmi so svietiacimi mečmi. Pútavá bola aj švédska elektronika Little Dragon, zvláštneho nazvučenia sa dočkali popoví We Have Band a pomerne úspešne sa darilo aj bristkému DJ-ovi SBTRKT.
Islandský kvartet Sigur Rós boli jedným z najväčších ťahákov v rámci festivalu a pre všetkých divákov, ktorí zažili ich veľkolepú šou dynamických post-rockových výbuchov a orchestrálnej pompy po prvý raz, musel byť tento koncert vrcholom. Vďaka stovkám koncertov sú ich skladby vybrúsené do najmenšieho a pritom najefektnejšieho detailu. V skutočnosti však Islanďania neobmieňajú produkciu svojich vystúpení a profesionalita spôsobuje, že všetky silné momenty sú len naučenými gestami, ktoré sú počas všetkých koncertov rovnaké. Poldruha hodiny v ich prítomnosti preto zostalo bez žiadaného momentu katarzie a originality.
Kľúčovým úspechom festivalu je popri jeho výbornej lokácii prepojenie s klubovou scénou, ktorou je Berlín povestný. V tejto oblasti sa organizátorom podarilo nájsť potrebnú rovnováhu medzi klubovým zvukom okrajových žánrov, akým je minimal house nemeckých Brandt Brauer Frick, a prístupným popom Hercules & Love Affair či When Saints Go Machine. Vybalansovanie mikrožánrov s oveľa univerzálnejšími vystúpeniami podporuje prítomnosť tak žánrovo vyhranených poslucháčov, ako aj návštevníkov, ktorí chcú vyskúšať celú škálu elektronickej hudby bez potreby škatuľkovania a príslušnosti ku konkrétnej subkultúre.
Tento kokteil elektropopu a rocku, ako ťahúň celého festivalu a nasledovnej klubovej zábavy, by mohol byť inšpiráciou aj pre niektoré slovenské festivaly. Tie sa totiž väčšinou zameriavajú len na jednu vyhradenú skupinu poslucháčov, a pritom majú potenciál na zjednotenie viacerých subkultúr. V prípade festivalu na Tempelhofe treba podotknúť, že organizácia a myšlienka dokonca predstihla väčšinu koncertov, ktoré mali byť primárnym dôvodom návštevy. Mladý, no životaschopný Berlin Festival je ukážkou, že možno osloviť príjemným a nenásilným konceptom široké spektrum poslucháčov.

Berlin Festival 7. ? 8. september 2012, letisko Tempelhof.

Autor je spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite