Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Recenzie

.časopis .hudba

Animal Collective: Centipede Hz (Domino)
Hudba amerického kvarteta Animal Collective vyše dekády balansuje medzi detsky rozjarenou a spontánnou neusporiadanosťou, a nie vždy podareným experimentovaním s hlukom a chaosom. Kým predchádzajúci Merriweather Post Pavilion ich dokázal skĺbiť pod hlavičkou hymnického elektropopu, desiaty prírastok kolektívu je sklamaním. Prvotným problémom je preprodukovanosť: akoby túžili ukázať, čo všetko tie ich páčky, pedály a tlačítka dokážu, čím pochovali celý zvuk pod nánosom efektov. Chýbajú aj silné melódie, ktoré by sa predrali gulášom perkusií, agresívnych gitár a elektronických deformácií. Centipede Hz je chudobný na silné momenty; skôr je to masa neusporiadaných, prepudrovaných a banálnych zborových výkrikov. Posledným klincom do rakvy je prchajúca chémia medzi hlavnými spevákmi Portnerom a Lennoxom. (Každý spieva svoju časť, no nikdy sa nestretnú.) Táto novinka je na škodu talentu kapely a času poslucháča.
2/5
.tomáš Slaninka

Mark Knopfler: Privateering
(Universal)
Marián Varga nedávno povedal, že hudobník v rokoch sa nikomu nezavďačí. Keď spraví niečo nové, tak to nie je také dobré ako to staré a keď sa robí to isté, tak je obvinený z toho, že sa opakuje. Niečo podobné by sa dalo povedať o sólových albumoch britského gitaristu Marka Knopflera, niekdajšieho lídra slávnych Dire Straits. Pri počúvaní jeho pesničiek človek dostáva akési déja vu, keď si vypočujete jeho nový album Privateering, vyskakujú vám melódie z jeho predchádzajúcich sólových platní a občas sa dokonca objaví aj odkaz na jeho Dire Straits. Privateering ukazuje, že ho niekdajšia sláva Dire Straits vôbec nezaujíma. Radšej sa venuje skladaniu piesní, ktoré vychádzajú z koreňov keltského folku a amerického blues. Nie sú to žiadne veľké pecky, ale jeho talent tam stále je. Čo na tom, že sa opakuje?
3/5
.peter Bálik

Calexico: Algiers
(City Slang)
Vždy ma lákala štýlovo nejednoznačná hudba. Napríklad ako táto, z albumu Algiers s bonusovým „live“ CD Spiritoso od skupiny Calexico z arizonského Tusconu. Nachádzam v nej rock, psychedéliu, surf, alt-country, folk, blues, mariachi, tejano i hudbu filmových spaghetti westernov. Je pomenovaný podľa štvrte Algiers (Alžír) v New Orleans, v ktorom bol čiastočne nahrávaný. Má atmosféru rázcestia kultúr medzi USA a Mexikom. Vedúcu dvojicu kapely výrazne počuť – Joey Burnsa s jeho spevom a la americana i jeho gitarami s rozmanitými farbami tónov, ako i Convertina s osobitým spôsobom bubnovania, trošku džezovým. Počuť aj hostí, členov španielskej skupiny Depedro. Dôležitú úlohu vo vytváraní soundu zohrávajú niektoré hudobné nástroje: trúbky, havajské a surfové gitary. Summa summarum aj s bonusmi, 15 skladieb hodnotím dobre, 9 výborne.
4/5
.miro Potoček

Lace Curtains: The Garden of Joy and the Well of Loneliness
(Female Fantasy)
Lace Curtains je Michael Coomer, ktorý v hudbe nie je nováčikom – na tamojšej texaskej klubovej scéne hral garážový rock s kapelou Harlem, predtým aj s inými kapelami. Texty s punkovým ostrovtipom sú o jeho živote, vzťahoch, rozchodoch, zážitkoch. Sú úprimné a zaspievané oddane. Špinavé garážové riffy trochu ustúpili a vznikla famózna platňa. Desať piesní odsýpa v sviežich indierockových tempách, aké poznáme z amerických nezávislých rádií. Žiadna vata, svojbytné pesničky, jednoduché gitarové aranžmány, bicie, na ktoré búcha kamarát Matt Tong (áno, ten z Bloc Party), to celkom stačí na melódie, ktoré si zapamätáte a radi sa k nim vrátite. Police Brutality je vďaka názvu i textu ironická hitovka s optimistickou náladou, Grey si vykračuje pomalším tempom, Adidas Moon má bližšie k štýlu americana, Cleopatra k Lou Reedovi. Coomerovi to svedčí vo všetkých podobách.
4/5
.matej Lauko
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite