Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zrodí sa nová pravica?

.jozef Majchrák .jaroslav Daniška .časopis .téma

Pol roka vlády Roberta Fica ukazuje pomerne prekvapivý problém. Slovensku chýba pravica.

.minulý týždeň, utorok večer. Pod veľký obraz Poslednej večere v kongresovej sále bratislavskej nemocnice Milosrdní bratia si spoločne sadajú Ján Figeľ, Pavol Frešo a Béla Bugár. Začína sa ďalšia zo série diskusií o budúcnosti slovenskej pravice, ktorú organizuje Inštitút Logos. Predseda KDH má na nej podrobnejšie predstaviť svoju víziu takzvanej Ľudovej platformy, ktorá má zastrešovať užšiu spoluprácu troch pravicových strán – SDKÚ, KDH a Mostu.
Hovorí sa veľa. O spolupráci a o všetkom súvisiacom: ako zabudnúť na staré spory a pozerať sa dopredu, ako hľadať to, čo spája, a nie to, čo rozdeľuje, o tom, ako časom zrodiť reálnu alternatívu voči Roberovi Ficovi.
Ani tie najvznešenejšie heslá, silné slová a vzájomné gestá dôvery však nedokážu zakryť umelosť celej akcie. Ak mala byť demonštráciou akcieschopnosti a novej energie, tak sa po stal pravý opak. Len dokreslila bezradnosť slovenskej pravice. Ani po dvoch hodinách diskusie nie je jasné, na čo vlastne táto Ľudová platforma vzniká. Veď ak tieto tri politické strany chcú spolu len konzultovať návrhy zákonov, dohadovať spoločných kandidátov do regionálnych volieb, alebo kandidáta na prezidentský úrad, nič im nebráni v tom, aby to robili tak ako doteraz, bez platformy. Doba však volá po aktivite a novotách a ani predsedovia týchto troch politických strán nechcú zaostať. Chcú ukázať, že aj oni dokážu prísť s inováciou, aj keď je to od začiatku politicky mŕtvy a pre voličov neuveriteľný projekt. Každý z nich však pri tom sleduje aj svoje pragmatické ciele. Ján Figeľ verí, že platforma by mu umožnila, aby sa prezentoval ako líder pravice, Pavol Frešo zase dúfa, že si prostredníctvom nej vyjedná čo najširšiu koaličnú podporu do župných volieb a Bélovi Bugárovi sa hodí každý spojenec, ktorý by ho podporil v citlivých národnostných témach. Už len preto je táto platforma viac o politickom prežití ako o ceste z krízy.
 
.kde sú intelektuáli?
Na ospravedlnenie pravicových politikov však treba povedať, že bezradnosť dnes nesrší len z ich radov, ale aj z prostredia pravicových intelektuálov. Keď bola na prelome tisícročí v kríze poľská pravica a socialistická SLD ju vo voľbách porazila na hlavu, poľské noviny a časopisy prinášali desiatky esejí a úvah k pravici sa hlásiacich filozofov, historikov a sociológov, ktorí sa zamýšľali nad tým, ako tento politický smer v Poľsku resuscitovať. Aj z tohto myšlienkového kvasu potom vzišli tézy o založení novej „štvrtej“ poľskej republiky – a to všetko sa stalo predpokladom pre neskorší volebný úspech Občianskej platformy a strany Právo a spravodlivosť. Nič podobné sa u nás nedeje. Naši intelektuáli sa tejto téme buď nevenujú, alebo sa vo svojich textoch nedokážu posunúť ďalej, než je analýza príčin súčasného stavu či schématická kritika Roberta Fica.
O hlbší pohľad na súčasnú pravicu sa vo svojich blogoch nedávno pokúsili aspoň dvaja politici SDKÚ. Lucia Žitňanská v texte Pravica ( teraz) na to nemá(?) priznáva, že v spoločnosti dnes nevládne antificovská atmosféra a je podľa nej ťažké predvídať, kedy a v akej miere sa to zlomí. Opozičné pravicové strany sú však podľa nej aj pol roka po voľbách celkom bezradné. „Jadro problému vidím v tom, že pravicové strany dnes ponúkajú obraz, že na to ani nemajú, aby ponúkli pre Slovensko budúcnosť,“ píše Žitňanská. Podľa nej majú štandardné pravicové strany šancu zabojovať o ďalších  pätnásť percent voličov. Aj ona však len pomerne vágne naznačuje, čo by mali zmeniť, aby uspeli. Robí tak na príklade prezidentských volieb. „Nestačí, že tri strany ukážu prstom na jedného človeka. Dokážeme, že rozumieme voličom? Dnes si to pýta veľkorysosť, možno nové spôsoby, verejné otvorené primárky, dajme priechod nápadom. Keď bude méta len dohoda na kandidátovi a cez handlovanie uspokojenie niektorých straníckych záujmov, výsledok bude ten, že priestor štandardných strán sa nezväčší a ring zostane naďalej voľný pre rôzne projekty,“ tvrdí Žitňanská.
Konkrétnejší nie je ani jej stranícky kolega Martin Fedor. Ten vo svojom blogu Môže pravica vymeniť Fica? vidí kľúč v obnove imidžu pravicových strán ako zoskupení, ktoré síce majú medzi sebou rozpory, ale dokážu spolupracovať. Tomu podľa neho po páde Radičovej vlády v októbri 2011 už verí len málo voličov. „Žiadna alternatíva nebude, pokiaľ nebude fungovať dostredivá spolupráca, v prvom rade tých politických strán, ktoré sa hlásia k európskej ľudovej politike. O štyri roky sa nebude opakovať marec 2012, len ak potenciálni voliči stredopravej politiky uveria, že sa nebude opakovať október 2011,“ píše Fedor.
 
.bez dirigenta
Diskusie na blogoch ani dumkanie v kuloároch však nezakryjú jednoduchú realitu: Aj keby hneď zajtra získala v predčasných voľbách opozícia pohodlnú väčšinu, spoločnú vládu Freša s Matovičom, Figeľa so Sulíkom a Lipšica s Bugárom si len ťažko možno predstaviť. Pravica je paralyzovaná predovšetkým sama sebou, ešte stále je živý ostrý spor medzi Sulíkom a zvyškom koalície o podobu európskej politiky, a toto rozdelenie udržuje aj takzvaná Ľudová platforma, kde predseda KDH sedí s predsedami SDKÚ a Most-Híd, Sulíka však na svoje stretnutia nepozývajú. Sporov je však oveľa  viac. Daniel Lipšic, ktorý opakovane tvrdil, že z KDH neodíde, túto stranu hneď po voľbách opustil. Jeho kolega a poslanec KDH Radoslav Procházka oznámil, že zakladá v strane platformu. Ostro sa vymedzil voči predsedovi Figeľovi a v KDH ho od tohto momentu považujú za vinníka všetkého zlého. Pritom keby zachovali Figeľ s Hrušovským chladnú hlavu, museli by vidieť, že Procházkove plány budia istú mediálnu pozornosť, čo KDH po odchode Lipšica čiastočne udržuje pri živote. Spory sú aj medzi Igorom Matovičom a Alojzom Hlinom, ktorý už nechodí na zasadnutia poslaneckého klubu Obyčajných ľudí, medzi Richardom Sulíkom a Jurajom Miškovom v SaS, či Pavlom Frešom a Luciou Žitňanskou, respektíve Miroslavom Beblavým v SDKÚ. A samozrejme, iskrí to aj medzi opozičnými stranami. Ľudovít Kaník z SDKÚ v parlamente odkazuje poslancom z Matovičovho klubu, že sú farební ako dúha a považovať ich za pravicu jednoducho nie je možné. Igor Matovič sype striekačky na hlavu poslanca Poliačika z SaS a keď niekto priloží mikrofón bývalému šéfporadcovi Ivety Radičovej Mariánovi Balázsovi, správa sa ako komiksový hrdina a strieľa po všetkých hlava-nehlava. Nuž, a Most-Híd, celkom neopozične, vyslal do vlády Roberta Fica svojho politika ako splnomocnenca pre menšiny.  
Azda najlepšou ilustráciou, ako si pravica dokáže vytvárať problémy, je hľadanie spoločného prezidentského kandidáta. Voľby sú síce až na jar 2014, ale manévre sú v plnom prúde. Kandidatúru oznámil zakladateľ KDH Ján Čarnogurský, v KDH ho však dodnes nikto nepodporil. Z KDH by rád kandidoval Pavol Hrušovský, proti Čarnogurskému mu však chýba guráž, a na podporu od SDKÚ a Most-Híd mu zase chýba charizma, nejaký program aj popularita. SDKÚ by si navyše želalo návrat Radičovej, SaS by sa rada vrátila do hry s podporou Andreja Kisku. Trecích plôch viac než dosť. Povedané jednou vetou, hľadať v tejto pluralite jednotu je zbytočné, pretože je to nemožné, najmä ak celému orchestru chýba dirigent.  
 
.integrácia vs. inovácia
Slovensko však pravicu potrebuje.  Oslovili sme preto niekoľkých ľudí z pravicových strán, ktorí nerozmýšľajú len o tom, čo bude zajtra, ale aj o rok, či päť rokov – ako  vidia  budúcnosť pravice?
Milan Krajniak je bývalý dlhoročný člen KDH, ktorý bol v minulosti súčasťou strategických porád v hnutí. Dnes je kľúčovým poradcom Daniela Lipšica. V kaviarni začne rezolútne: „Asi vás prekvapím, ale pravica aj ľavica, ako sme ju poznali skončila. Delenie na proreformnú a proeurópsku pravicu na jednej strane a protireformné sily vedené Mečiarom alebo Ficom, to dnes skončilo.“ Fico je dnes podľa neho na vrchole, ale so zmenou paradigmy príde aj politický pád Roberta Fica. V opozícii sa podľa Krajniaka odohráva zrážka dvoch stratégií, ako reštartovať pravicu. „Tou prvou je integrácia, tou druhou sú nové myšlienky. Integrácia je v skutočnosti potvrdením malosti, ide v nej o zachovanie pravice v tom hroznom stave, v akom sa nachádza,“ dodáva.  Ak sa má opozícia podľa Krajniaka dostať k moci, musí získať na svoju stranu väčšinu spoločnosti. Pomer ľavice a pravice je 3 ku 2, väčšinu v minulosti vytvárala iba podpora našich Maďarov. Lenže Most je dnes stranou, ktorá sa pokojne pridá k Smeru. Ak chce nová pravica vládnuť musí podľa Krajniaka získať nových voličov. A práve na to má slúžiť priama demokracia, jednomandátové volebné obvody, aj voľba sudcov a prokurátorov. Ako argument uvádza skúsenosť s priamou voľbou prezidenta. Tému v polovici 90. rokov otvorila ešte takzvaná Modrá koalícia (KDH, DÚ, DS), myšlienka si však napokon získala podporu väčšiny spoločnosti. Lenže prečo má byť práve priama voľba prezidenta príkladom, keď dodnes nebol týmto spôsobom zvolený lepší prezident, ako Michal Kováč, ktorého zvolil ešte parlament ovládaný HZDS? „Novú väčšinu treba vytvoriť. Bez populizmu a dlhodobým získavaním podpory väčšiny spoločnosti pre témy, ktoré dnes väčšinu nemajú. Ľudia sa vedia v konečnom dôsledku rozhodovať lepšie, v spoločnosti totiž funguje spätná väzba a zlého politika ľudia vymenia,“ tvrdí Krajniak.
 
.zmena paradigmy
Druhým človekom, ktorý strategicky rozmýšľa o budúcnosti pravice na Slovensku, je Radoslav Procházka z KDH. Vďaka svojej kritike Jána Figeľa za státisícové odmeny v jeho rezorte, či za nelegitímne nadobudnutý akademický titul, sa síce dostal na okraj strany, o svoje miesto v spektre sa však chce pobiť. A prísť s predstavou, ktorá má predstavovať „paradigmatickú, nie parametrickú zmenu“. Sedíme v Procházkovej poslaneckej kancelárii, poslanec si zapáli cigaretu. Opozícia sa podľa neho môže vrátiť k moci len vďaka programu a ľuďom, ktorí ho budú v politike reprezentovať. „Ľudia v zásade sú a budú, myslím si, že viacerí z nich sa nemajú za čo hanbiť, či už tam niektorí pôsobia dlhšie, alebo kratšie. Program však nevidím, hlavné opozičné strany sú amortizované na dreň.“ Práve s takýmto programom, či skôr základom takéhoto programu, chce Procházka prísť na najbližšej Rade KDH. Jeho podstatou má byť jednoduchý, ale kompetentný štát. O podrobnostiach ešte hovoriť nechce, ľudia si však svoj štát platia, a kompetentnosť pri správe vecí verejných má osloviť nových voličov. Štát by poskytoval menej služieb, ale v podstatne lepšej kvalite.  To by podľa Procházku malo získať podporu nielen dnešných voličov pravice, ale osloviť aj tých, ktorí cez voľby zostali doma. „Nemusíme zastupovať každého. Je tu nesmierne veľa ľudí, ktorí sa necítia zastúpení nikým, a pritom nie sú spokojní s tým, ako sa tu vládne. Ich hlas v politike chýba.“
Procházka neodsudzuje ani vznik nových opozičných strán. Tvrdí síce, že to situáciu zneprehľadňuje, ale napokon sa môžu staršie aj nové strany spojiť a získať väčšinu. Pravica by však podľa neho nemala byť tak fragmentovaná, ani posadnutá vlastnými parciálnymi agendami, ako je to dnes. Znemožňuje to totiž dohodu aj schopnosť takúto dohodu presadiť.
 
.trpezlivosť ruže prináša?
Šéf Poslaneckého klubu SDKÚ Ľudovít Kaník  je v politike starý harcovník, zažil neľahkú situáciu pravice v 90. rokoch a možno preto odmieta jej súčasnú krízu dramatizovať. Tvrdí, že Smer bude prirodzene postupne voličsky slabnúť a pravicové strany posilňovať. Ako rýchlo bude tento proces prebiehať, bude závisieť od schopnosti pravicových strán politiku Smeru demaskovať. Z existujúcich strán sa podľa neho každodennou prácou vyprofiluje jedna, ktorá sa stane lídrom priestoru napravo od stredu a bude udávať témy. „Keď sa tak stane, bude to významný integračný činiteľ. Ak sú všetci na jednej úrovni, tak bojujú o ovládnutie priestoru a zbytočne sa od seba snažia odlíšiť,“ myslí si Kaník. Výhradu, že jeho stratégia v duchu hesla trpezlivosť ruže prináša je možno až príliš pasívna, šéf Poslaneckého klubu SDKÚ odmieta: bola to vraj práve jeho strana, kde sa udiali významné personálne zmeny a začína sa presadzovať kreatívnejší prístup, aj pokiaľ ide o témy a komunikáciu. „Nemám však pocit, že by sme teraz mali s podopretou hlavou lamentovať, čo bude s pravicou v budúcnosti. Neobávam sa o ňu,“ hovorí Kaník.
Zatiaľ to však so slovenskou pravicou vyzerá podobne, ako s uhorským vojskom počas tatárskeho vpádu. Stráca jednu pevnosť za druhou a pri obrane tej poslednej sa veľmoži medzi sebou škriepia, kto bude vrchným veliteľom. Aj dnes, podobne ako vtedy, to vyzerá tak, že záchrana môže prísť len vtedy, ak v súperovom tábore vypukne boj o nástupníctvo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite