Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rossiniovská renesancia

.peter Kukumberg .časopis .hudba

Na budúci rok avizovaná kompletná verzia poslednej Rossiniho opery na slávnu Schillerovu drámu Guillaume Tell, vari s najrozspievanejším Juanom Diegom Flórezom, zasa láka, lebo bude dôstojne nadväzovať na ukončený skvostný XXXIII. ročník Rossiniho operného festivalu v Pesare.

Ako každoročne (tentoraz opäť za brilantné predvedenie) sa aplaudovalo  Ceste do Remeša a v nej ďalšej garnitúre belkantových spevákov pod pružnou taktovkou Piera Lombardiho. V roku 1996 v záskoku vyšla Flórezova tenorová hviezda v Matilde di Shabran a tohto roku sme v tej istej opere naplno obdivovali jeho rozvinutú bezchybnú hlasovú virtuozitu, ktorá synchronizovala s nevšedne kvalitnou suitou ďalších spevákov, o ktorých  budeme ešte počuť (najmä Ruska Oľga Peretyatko v úlohe Matildy). Historickou pikantériou tohto invenciou nabitého diela z roku 1821 bol premiérový  záskok slávneho huslistu Nicola Paganiniho za chorého dirigenta...
Prvá vážna Rossiniho opera s religióznym námetom Ciro in Babilonia (1812) sa na festivale v režijno–interpretačne kompaktnej podobe tiež prezentovala prvýkrát. Dej sa odvíjal akoby z premietaného archívneho filmu so škrabancami, na meniacom sa pozadí scény, ktorú zasa dotvárali počítačovo modulované  kulisy. V kostýmovom zobrazení archaickej éry spád a napätie inscenácie  priehrštím veľkého vokálneho kumštu korunovali hlavní protagonisti: stále famózna Poľka Ewa Podlés, ktorej kontraalt privodzoval husiu kožu, ale i skvelá austrálska sopranistka Jessica Pratt (jej  samostatný belkantový koncert patril  k najúspešnejším v histórii festivalu) a taktiež Michael Spyres, Carmen Romeu a Mirco Palazzi. Treťou tohoročnou produkciou bola nová inscenácia  typicky rossiniovsky šťavnatej frašky Il Signor Bruschino (1813) s moderným režijným poňatím – dej sledujú  náhodní chodci z modernej  pasáže. Hlavná protagonistka – sopranistka Maria Aleida – nenaplnila celkom očakávania a v pokuse o akúsi scénickú paralelu s frivolným dejom sa zavše prestrelilo (naznačená kohabitujúca dvojica v parku bola prinajmenej redundantná).
Nádherný zážitok poskytla sopranistka Mariella Devia, zopár desaťročí obsadzovaná do veľkých belkantových úloh po celom svete, v koncertnom vystúpení s orchestrom. Jej pohládzajúci, vypätý  hlas v úplnom oddaní  vrcholným pasážam Rossiniho, Belliniho a Donizettiho opier návštevníkov doslova omámil. Hedonisticky ušľachtilé zážitky korunoval záver festivalu s koncertným uvedením opery Tancredi (1813), s ktorou 21-ročný skladateľ vstúpil na svetovú  opernú scénu, aby o ňom neskôr slávny Stendhal napísal, že sláva tohto muža – od Kalkaty po  Moskvu – zatieňuje  slávu Napoleona... Ária Tankréda Di tanti palpiti sa stala šlágrom doby ako hity z vrcholov dnešných hitparád. Orchester divadla Comunale di Bologna s osvedčenými nadpriemernými interprétmi (Daniela Barcellona, Antonino Siragusa, Mirco Palazzi) a mužským zborom, ktorých dopĺňala Ruska Elena Tsallagova, napovedajúca skvelú kariéru, skĺbil do  utešeného stvárnenia jeden zo zakladateľov festivalu, vyše  80-ročný dirigent Alberto Zedda. V jeho útlej postave driemajúca vitalita, muzikálna disciplína a neomylný cit pre Rossiniho  zvukomaľbu vydolovali z majstrovskej partitúry (v ktorej maestro len občas  zalistoval, lebo ju ovládal naspamäť) kúzlo rovné koncepčnej dokonalosti, ktorej by zatlieskal aj samotný skladateľ.
Prichodí konštatovať, že pesarské kreácie predstavujú každoročne akési referenčné miery  rossiniovskej interpretácie, ku ktorým sa môžu približovať iné produkcie.
Z neuropsychiatrického hľadiska je osobnosť „Pesarskej labute“ stále atraktívna ? záhadou totiž zostáva Rossiniho odmlčanie ? od roku 1829,  po triumfe  Guillama Tella,  do konca života (1868)  už žiadnu operu nenapísal. Postupne vychádza najavo, že  tento vtipom, rozhľadom a inteligentným sarkazmom disponujúci umelec trpel ťažkou depresívnou poruchou. Zlé jazyky  dokonca fabulujú, že to bola tzv. bipolárna porucha a že 18-ročná perióda, v ktorej jeho génius chrlil operné perly (dovedna 39) bola vlastne dlhšou manickou fázou. Tak či onak, práve vervná senzibilita až tektonická eruptívnosť Rossiniho hudby nielenže z muzikologického hľadiska predstavuje jeden z vrcholov operného žánru, ale pri súčasnej možnosti farebne vizualizovaného neurofyziologického štúdia vplyvu hudby na ľudský mozog sa práve Rossiniho noty núkajú ako modelové a zároveň obzvlášť vhodné aj pre modernú muzikoterapiu (vrátane adjuvantnej  liečby depresie...).
Rossini Opera Festival, 10. ? 23. august 2012, Pesaro.

Autor je prednosta neurologickej kliniky a milovník opery.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite