Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Michael Novak: Spomienky na koncil a vlastné hriechy

.michael Novak .časopis .klub

Významný americký katolícky filozof, novinár, spisovateľ a diplomat so slovenskými koreňmi dnes zomrel. Pred piatimi rokmi sme uverejnili jeho spomienky na časy, kedy bol čerstvo ženatý laik, ktorý sa ocitol v roku 1963 v Ríme a písal o Druhom vatikánskom koncile.

Michael Novak: Spomienky na koncil a vlastné hriechy profimedia Zasadnutie Druhého vatikánskeho koncilu v Chráme sv. Petra.

bol som reportér pre médiá ako National Catholic Reporter či Commonweal, zatiaľ čo moja žena Karen sa venovala tlačeniu slávnych rímskych listín.

Pamätám si, ako vtedy v uliciach Ríma voňali horúce gaštany, na chuť sambuca po večeri s mojou ženou, vzrušenie na popoludňajších tlačových konferenciách a čerstvý októbrový vzduch na Námestí svätého Petra s kupolou veľkého dómu, ktorá sa leskla zaplavená v slnečných lúčoch. Biskupov, bolo ich tam z celého sveta 2 200, vozili na koncilové zasadnutia v San Pietre školské autobusy. Krásne časy.

Do Ríma som sa zamiloval na prvýkrát. Bolo to v roku 1956, keď som sem prišiel študovať na Gregoriánsku univerzitu a blížil sa čas mojej kňazskej vysviacky, v ktorú som vtedy dúfal. Mal som šťastie, že ma vybrali na Gregorianu. Vďaka tomu som mohol zažiť takých učiteľov a lídrov cirkevnej reformy, ako bol Bernard Lonergan (tento muž mal najlepšiu filozofickú myseľ, akú som kedy zažil, neprekonal ho nikto ani z velikánov na Harvarde, ktorých som neskôr spoznal). Ale boli aj ďalší, dnes takmer úplne zabudnutí, ako otec Tromp, Zapelena a Hürth, ktorý v Ríme učil už od 20. rokov (občas sa zdalo, že 15. storočia), od dôb hospodárskej krízy a svetových vojen. Učili nás, ako sa šepkalo, tajní autori viacerých pápežských encyklík a najväčší experti, akých ste mohli nájsť. Podstatou ich teológie, povedané v skratke, bola nemenná a večná (a občas neprístupná) logika. Vymyslel som preto označenie, nazval som to „nehistorickou ortodoxiou“. V Anglicku, Francúzsku a Nemecku sa tomu hovorilo „rímska teológia,“ ktorá neinšpirovala a nemala nasledovníkov. Rimania zase hovorili o „teológii spoza hôr“, ktorá bola nestála a nespoľahlivá.

Pravdivá láska nie je hľadením si do očí, je to skôr spoločný pohľad milencov smerom von, na Toho, ktorý v nich prvý zapálil svoju lásku, tú lásku, ktorá dokáže pohnúť slnkom aj hviezdami.

Študovali sme tieto živé monumenty a vedení ľuďmi ako Lonergan, Josef Fuchs či Bernhard Häring sme spolu so spolužiakmi zažili niečo, čo mu o pár rokov celá cirkev hovorila koncil.

Doba pred koncilom sa v niečom podobala na život za hrubými múrmi a v niečom na zlaté obdobie katolíckych dejín. Určite to nebol žiadny temný vek, ako sa to snažili navodiť niektorí pokonciloví progresivisti. Bolo však niekoľko nedostatkov, ktoré bili do očí. Opísal som ich o rok neskôr v knihe Otvorená cirkev (The Open Church), bolo to však pre evanjelium zdravšie a lepšie obdobie, ako to, čo prichádzalo neskôr v mene pokroku a otvorenosti. Zdá sa, akoby pokrok v dejinách prichádzal medzi náhlením sa od jedného extrému k druhému.

Pre mladých katolíkov v 50. rokoch to bolo obdobie katolíckej renesancie. Vtedajšími teológmi boli ľudia ako Guéranger, Lubac, Daniélou, Rahner či Guardini. Vtedajší básnici, spisovatelia a historici sa volali Bloy, Péguy, Claudel, Greene, Waugh, Mauriac, Böll, Gironella, Silone, Christopher Dawson či Friedrich Heer. Filozofmi boli Marcel, Maritain, Gilson a Pieper. A v Amerike zažívali J. F. Powers, Edwin O’Connor a Flannery O’Connorová celoštátny úspech.

Katolícke farnosti boli plné, prežívali svoje novény, 40-hodinové uctievanie najsvätejšej sviatosti a v čase misií po farnostiach sa hovorilo o pekle a nebesách a hriechu a milosti takým spôsobom, že si to dnešné New York Timesy nevedia ani predstaviť. Tiež sme sa v tých dňoch učili všetko o svätcoch.

Šou biskupa Sheena bola najsledovanejším programom nedeľného večera, vysielali ju v hlavnom čase, Walter Kerr bol najlepší divadelný kritik a na tých najlepších univerzitách sa tešil scholasticizmus a stredovek veľkej úcte. Semináre neboli dosť veľké, aby prijali všetkých uchádzačov a v podstate všetky rády stavali nové budovy. Boli to pre katolíkov v Amerike skvelé časy.

„Neskôr som pochopil iróniu a tragédiu tohto koncilu, tú iróniu, ktorú antika a komplikované vášne z dejín Ríma pripomenú každému pri pohľade na tamojšie fontány.“

Keď však prišlo na koncil, mladí teológovia a novinári, vzrušení otvorením cirkevných okien svetu, hovorili o rímskych teológoch ako „prorokoch skazy“ alebo „škole strachu“. Ako sa ukázalo o dve desaťročia neskôr, stará garda rozumela trendom lepšie ako my mladí. Ako zvykli hovoriť starí Rimania , ak si musíte staviť na optimizmus alebo pesimizmus, pesimizmus je istejšia voľba.

Tak, ako rástli vášne tých, ktorí boli zapojení do koncilu, víťazná väčšina progresivistov volala po novom začiatku a snažila sa o diskreditáciu minulosti. A tento ich dôraz zmenil rovnováhu v cirkvi v ich prospech. Všetko nové a nevyskúšané bolo pre nich sľubné a slávne, a svojich protivníkov vinili za všetko zlé.

Čím viac moci noví reformátori získavali, tým viac nových iniciatív pribúdalo. Čím viac bola diskreditovaná minulosť, tým ľahšie sa presadzovali. Postup pokoncilovej cirkvi v USA a v severnej Európe sa stal neférovým zápasom. Približne do roku 1980 dominovali v každej významnej inštitúcii v Amerike, ale aj v iných krajinách progresivisti, ktorí sa skrývali za „ducha druhého vatikánskeho koncilu“.

Pre nás novinárov bolo, samozrejme, ľahšie písať o čistej novosti vatikánskeho koncilu, ako vykresľovať jej kontinuity s minulosťou. A nielen médiá a progresívni katolíci, ale mnohí ďalší mali pocit, že sa ocitli uprostred niečoho nového, radikálne iného a nevyhnutného oddelenia sa od minulosti, niečoho, čo som spolu s mojimi bývalými spolužiakmi nazýval nehistorickou ortodoxiou. Iróniou bolo, že médiá prišli s opačným termínom a hovorili o neortodoxnej originalite alebo „neodoxii“.

V žiadnom inom čase môjho života som nezažil toľko teologických dišpút ako vtedy. Boli otvorené a rozšírené, na stránkach náboženskej aj sekulárnej tlače. V takýchto časoch si musia teológovia dávať pozor a strážiť svoje informácie a dáta. My sme si totiž pozor nedávali. Keby si dali teológovia pozor, Rím ich nemusel vyrušovať.

„Moja cesta očistcom bude preto dlhá a bolestná, aj keby mala spočívať iba v kontemplácii nad mojimi slovami a činmi z minulosti.“

Minimálne v prostredí americkej cirkvi som bol jedným z prvých šíriteľov spojenia „duch druhého vatikánskeho koncilu“. Opomínal som pritom koncilové texty, ktoré boli presnejšie a vybalansovanejšie. Hanbím sa za niektoré extrémne veci, ktoré som vtedy napísal o experimentálnych liturgiách, o cirkevných disidentoch, aj o onom ťažko uchopiteľnom „koncilovom duchu“. Obzvlášť mi je ľúto rád, ktoré som dával rehoľným sestričkám v článku, ktorý sa volal Nové mníšky a vyšiel v magazíne Commonweal a novinách Saturday Evening Post. Našiel som v sebe zaľúbenie a začal som sa medzi mladými reportérmi považovať za lídra, svedka udalostí na koncile a súčasť nového plemena, ktoré je povolané urobiť veľké veci.

Neskôr som pochopil iróniu a tragédiu tohto koncilu, tú iróniu, ktorú antika a komplikované vášne z dejín Ríma pripomenú každému pri pohľade na tamojšie fontány. Ako sa asi musia tie fontány smiať zo všetkých tých generácii, ktoré prechádzajú okolo. Ako sa smiali z tej našej. Teraz veľmi jasne vidím iróniu vlastnú našej vtedajšej namyslenosti, našej pýchy a pocitu výnimočnosti. V Otvorenej cirkvi som písal o ironických úsmevoch šašov, ale zabudol som ich vztiahnuť na seba.

Ak som neurobil ešte väčšie škody, bolo to preto, že po roku 1965 som obrátil svoju pozornosť na problémy života bez viery v sekulárnom svete, pretože som veril, že okolo je veľa teológov, ktorí sa budú naďalej venovať vnútornému životu cirkvi. Tak ma Prozreteľnosť zachránila pred cestou, kde by som sa dopustil ešte väčších hriechov. Moja cesta očistcom bude preto dlhá a bolestná, aj keby mala spočívať iba v kontemplácii nad mojimi slovami a činmi z minulosti.

Doba pred koncilom sa v niečom podobala na život za hrubými múrmi a v niečom na zlaté obdobie katolíckych dejín.

Napriek tomu príbeh a víťazstvo progresivistov po koncile nie je celý a celkom určite nie konečný príbeh. Ján Pavol II. a kardinál Joseph Ratzinger, ktorí patrili na koncile medzi progresivistami medzi vážnych teológov, pripomínajú, že koncil bol volaním k svätosti. Netreba zabúdať, že v žiadnej inej krajine nemal koncil taký vplyv ako v Poľsku.

V tých dávnych dňoch pred koncilom sa ľudia aj kňaz počas omše pozerali na východ, smerom k Jeruzalemu, na posvätnú zem našej zmluvy a vykúpenia. Oči všetkých boli nasmerované jedným smerom, na Boha.

Táto vízia našej cirkvi je niečo, čo sme sa museli naučiť odznova, čiastočne aj cez Druhý vatikánsky koncil. Pravdivá láska nie je hľadením si do očí, je to skôr spoločný pohľad milencov smerom von, na Toho, ktorý v nich prvý zapálil svoju lásku, tú lásku, ktorá dokáže pohnúť slnkom aj hviezdami.

michael Novak

Narodil sa v roku 1933 v rodine slovenských imigrantov. Študoval na Gregoriánskej univerzite v Ríme a na Harvardovej univerzite v USA. Počas druhého vatinkánskeho koncilu pracoval v Ríme ako korešpondent pre National Catholic Reporter, neskôr prednášal na Stanfordskej univerzite, Syrakúzskej univerzite, Notredamskej univerzite a Ave Maria univerzite. Od konca 70. rokov pracoval v Americkom podnikateľskom inštitúte. Počas Reaganovej administratívy bol zástupcom USA v Rade OSN pre ľudské práva. Napísal vyše dvadsaťpäť kníh.

Príspevok bol uverejnený v .týždni 34/2012.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite