.aká je vaša prvá spomienka na Deža Ursinyho?
Bývali sme v jednom dome, teda býval som v podnájme u Dežovej manželky. Bubeník Cyril Zeleňák, ktorý s Dežom nahrával Pevninu detstva, mu povedal, že tu je taký basgitarista, ktorý v Brne študoval hudbu na JAMU a vrátil sa do Bratislavy. Tak som sa ocitol na Urbánkovej ulici, kde Dežo býval.
.hneď ste začali spolu hrať?
Bol som prekvapený z toho, že Dežo v tom čase vôbec nehral na gitare, len na klavíri. Ja som mu povedal, že poďme jamovať. Doniesol som mu malý aparát na gitaru, on si kúpil struny a tak to začalo. Spolu sme si hrávali, až sme jedného dňa išli nahrávať. Úplne prvé nahrávanie bola hudba k filmu Dušana Trančíka Víťaz. To ešte nebol Burčiak, len Dežo, Jaro Filip, nejaký bubeník a ja. Keď to Trančík počul, povedal Dežovi: „Vieš, ale ja som si predstavoval niečo ako Boney M." Dežo mu povedal: „Tak si zavolaj Boney M!" A tým sa to zrušilo. To bola naša prvá spolupráca v štúdiu. Potom už nasledovali Nové mapy ticha a ďalšie albumy. Hrali sme spolu strašne dlho.
.aký bol Dežo muzikant?
Dežo bol určite najšikovnejší zo všetkých na Slovensku. On to dostal ako dar od Boha. Hovorí sa, že umelci chodia do štúdia nepripravení. Dežo však chodil do štúdia pripravený. Presne vedel, čo chce. Ja som robil aj s ďalšími slovenskými muzikantmi – či už to bol Marián Varga alebo Palo Hammel –, a to boli väčší improvizátori. Dežo mal svoju jasnú predstavu a tvrdo si za ňou išiel.
.takto to bolo už na začiatku?
Bolo to tak od samého začiatku. Zaujímavé však je, že na albumoch Provisorium a Pevnina detstva Dežo nehral na gitare. Až keď sme začali spolupracovať, teda na Nových mapách ticha, sa ku gitare vrátil. Na starých nahrávkach Soulmena hral na gitare a hral krásne.
.bol výborný gitarista...
Ako krásne spieval, tak krásne aj hral na gitare.
.prečo v tom medziobdobí na gitare prestal hrať?
Dežo bol pocitový človek. Jednoducho necítil potrebu hrať na gitare. Odkedy sa rozpadol New Soulmen až po Pevninu detstva. Na Nových mapách ticha však už hrá sóla a na Modrom vrchu hrá možno najkrajšiu gitaru vôbec. Aj Andrej Šeban neskôr hovoril, že takto nehral na gitare nikto. Dokonca Gábor Presser, ktorý Dežove platne dobre pozná, vždy oceňoval Deža ako gitaristu. On je „slowhand", nikdy nebol veľký technik, ale má krásny tón. O jeho gitarovej hre by sa dala napísať knižka. Ale všetky veci aj tak zložil na klavíri. Úplne všetky, vrátane muzikálu Neberte nám princeznú.
.to posledné sólo v piesni Stojatý tulák, ktorou sa uzatvára jeho posledný album Príbeh, je ako Dežova rozlúčka.
To sólo je úžasné! Keď sme donahrávali Príbeh, išli sme si sadnúť do Slamenej búdy na Kolibe. Vtedy mi Dežo vraví: „Paľo, chcem ti ešte niečo povedať. Tá rakovina sa mi vrátila." A on to vedel, už keď nahrával Príbeh. Potom sme boli na jeseň ešte na koncerte Joea Cockera, na jar boli tie dva koncerty v Prahe a v Žiline, keď už mu bol slabý a mal zimnice. V máji zomrel.
Bývali sme v jednom dome, teda býval som v podnájme u Dežovej manželky. Bubeník Cyril Zeleňák, ktorý s Dežom nahrával Pevninu detstva, mu povedal, že tu je taký basgitarista, ktorý v Brne študoval hudbu na JAMU a vrátil sa do Bratislavy. Tak som sa ocitol na Urbánkovej ulici, kde Dežo býval.
.hneď ste začali spolu hrať?
Bol som prekvapený z toho, že Dežo v tom čase vôbec nehral na gitare, len na klavíri. Ja som mu povedal, že poďme jamovať. Doniesol som mu malý aparát na gitaru, on si kúpil struny a tak to začalo. Spolu sme si hrávali, až sme jedného dňa išli nahrávať. Úplne prvé nahrávanie bola hudba k filmu Dušana Trančíka Víťaz. To ešte nebol Burčiak, len Dežo, Jaro Filip, nejaký bubeník a ja. Keď to Trančík počul, povedal Dežovi: „Vieš, ale ja som si predstavoval niečo ako Boney M." Dežo mu povedal: „Tak si zavolaj Boney M!" A tým sa to zrušilo. To bola naša prvá spolupráca v štúdiu. Potom už nasledovali Nové mapy ticha a ďalšie albumy. Hrali sme spolu strašne dlho.
.aký bol Dežo muzikant?
Dežo bol určite najšikovnejší zo všetkých na Slovensku. On to dostal ako dar od Boha. Hovorí sa, že umelci chodia do štúdia nepripravení. Dežo však chodil do štúdia pripravený. Presne vedel, čo chce. Ja som robil aj s ďalšími slovenskými muzikantmi – či už to bol Marián Varga alebo Palo Hammel –, a to boli väčší improvizátori. Dežo mal svoju jasnú predstavu a tvrdo si za ňou išiel.
.takto to bolo už na začiatku?
Bolo to tak od samého začiatku. Zaujímavé však je, že na albumoch Provisorium a Pevnina detstva Dežo nehral na gitare. Až keď sme začali spolupracovať, teda na Nových mapách ticha, sa ku gitare vrátil. Na starých nahrávkach Soulmena hral na gitare a hral krásne.
.bol výborný gitarista...
Ako krásne spieval, tak krásne aj hral na gitare.
.prečo v tom medziobdobí na gitare prestal hrať?
Dežo bol pocitový človek. Jednoducho necítil potrebu hrať na gitare. Odkedy sa rozpadol New Soulmen až po Pevninu detstva. Na Nových mapách ticha však už hrá sóla a na Modrom vrchu hrá možno najkrajšiu gitaru vôbec. Aj Andrej Šeban neskôr hovoril, že takto nehral na gitare nikto. Dokonca Gábor Presser, ktorý Dežove platne dobre pozná, vždy oceňoval Deža ako gitaristu. On je „slowhand", nikdy nebol veľký technik, ale má krásny tón. O jeho gitarovej hre by sa dala napísať knižka. Ale všetky veci aj tak zložil na klavíri. Úplne všetky, vrátane muzikálu Neberte nám princeznú.
.to posledné sólo v piesni Stojatý tulák, ktorou sa uzatvára jeho posledný album Príbeh, je ako Dežova rozlúčka.
To sólo je úžasné! Keď sme donahrávali Príbeh, išli sme si sadnúť do Slamenej búdy na Kolibe. Vtedy mi Dežo vraví: „Paľo, chcem ti ešte niečo povedať. Tá rakovina sa mi vrátila." A on to vedel, už keď nahrával Príbeh. Potom sme boli na jeseň ešte na koncerte Joea Cockera, na jar boli tie dva koncerty v Prahe a v Žiline, keď už mu bol slabý a mal zimnice. V máji zomrel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.