Dorotka Nvotová je talentovaná pesničkárka filipovského typu. Toto konštatovanie pritom myslíme so všetkou vážnosťou. Dorotka po svojom otcovi zdedila neobyčajnú schopnosť rovno z rukáva vyťahovať ľahké, zapamätateľné, no pritom neopočúvané melódie. Nielen to: svoje piesne dokáže spievať tak prirodzene, akoby rozprávala, opierajúc sa (obrazne povedané) o vlastný kalvírny sprievod. Vypočujte si napríklad pesničku Tma z albumu Just!. Smutnokrásna pomalá časť ‒ len spev a klavír ‒ pieseň otvára a uzatvára. V strede sa k tomu pridá kapela, ktorá pesničku mierne odľahčí. Dorotka do toho ‒ rovným, prirodzeným hlasom ‒ spieva šikovne zrýmovaný text. Kapela hrá veľmi dobre, „nepálsky Hendrix" Bishnu dá dve nezvykle krátke sóla, Dorotkin klavír jemne zahustí harmóniu.
Na rozdiel od Jara Filipa si Dorotka skladá aj texty. Tie miestami prekvapujú výstižnou jednoduchosťou (už zmienená Tma), miestami však znejú ako nie celkom dorobené rýmovačky („Odíďme z mesta, od trestu aj zločinu, a poďme si do lesa opekať slaninu," spieva sa v piesni Les). Teda, aby nedošlo k nedorozumeniu: Dorotka nikdy nespieva o nezmysloch a povrchnostiach, vždy je za tým skutočný zážitok, skutočná túžba, skutočná neistota a veľmi často tie texty majú aj svoju zvláštnu poetiku – len niektoré akoby boli zrýmované narýchlo. Polovica aktuálnych piesní na albume Just! je v angličtine, ktorá tie nedostatky zakrýva.
To, čo Jaro Filip mal a Dorotka, žiaľ, nemá, je muzikantské prostredie, ktoré by jej skvelé nápady dotiahlo a ak treba, aj „upratalo". Z troch Dorotkiných albumov len prvý mal producenta (bol ním Tóno Popovič) a bolo to počuť – hudobne bol najzaujímavejší. Druhé dva albumy si Dorotka produkovala sama a tiež je to počuť. Nie je to nič prekvapivé: aj onakvejší hudobníci pri nahrávaní vlastnej hudby strácajú odstup. Preto majú pri sebe ľudí, ktorí im pri tvorbe albumu ukazujú, čo by sa ešte mohlo skúsiť, aby nahrávka mala ducha a atmosféru (a kedy so skúšaním prestať). To je jediná vec, ktorá albumu Just! (nahranému v Sound Recording Studio v Pokhare a zmixovanému v KJC Studios v Káthmandú) chýba: znie tak trochu ako demonahrávka, s ktorou sa ešte malo pracovať. Pesničky sú fajn, muzikanti tiež, len máte pocit, že ste to už veľakrát počuli. Nie je to ani atmosférické „lo-fi", ani hra so štúdiom. Najmä anglické piesne by si zaslúžili dotiahnutie, ozvláštnenie, oživenie.
A just to má zmysel! To si človek povie, keď Dorotku, bratov Bishnu a Arjuna Gurungovcov a Bimala Paryiara počuje hrať naživo. Funguje to na veľkom stejdži Pohody či Žákovicu aj v nedýchateľnej horúčave Music Gallery u Dežmára: kapela šliape bezchybne (a ak sa aj nejaká chybička objaví, z celkového pôvabu to nič neuberá), Dorotka spieva, hrá aj rozpráva presvedčivo, gramatické rýmy nikomu neprekážajú, Bishnu nepremárni žiadnu príležitosť na dlhé hendrixovské sólo (aj s gitarou za hlavou). Celé to má nekompromisnú rockerskú prieraznosť, vďaka Dorotkinej bezprostrednosti viete, že ide o neopakovateľný happening, ktorého ste dôležitou súčasťou.
Dorotkine pesničky sú ako drahé kamene, ktoré sa nedajú vypestovať ani napodobniť. Buď ich máte, alebo nie. Dorotka ich má. Treba ich však citlivo obrúsiť a opracovať, aby z nich vznikli diamanty.
Dorota Nvotová: Just! (EMI, 2012)
Na rozdiel od Jara Filipa si Dorotka skladá aj texty. Tie miestami prekvapujú výstižnou jednoduchosťou (už zmienená Tma), miestami však znejú ako nie celkom dorobené rýmovačky („Odíďme z mesta, od trestu aj zločinu, a poďme si do lesa opekať slaninu," spieva sa v piesni Les). Teda, aby nedošlo k nedorozumeniu: Dorotka nikdy nespieva o nezmysloch a povrchnostiach, vždy je za tým skutočný zážitok, skutočná túžba, skutočná neistota a veľmi často tie texty majú aj svoju zvláštnu poetiku – len niektoré akoby boli zrýmované narýchlo. Polovica aktuálnych piesní na albume Just! je v angličtine, ktorá tie nedostatky zakrýva.
To, čo Jaro Filip mal a Dorotka, žiaľ, nemá, je muzikantské prostredie, ktoré by jej skvelé nápady dotiahlo a ak treba, aj „upratalo". Z troch Dorotkiných albumov len prvý mal producenta (bol ním Tóno Popovič) a bolo to počuť – hudobne bol najzaujímavejší. Druhé dva albumy si Dorotka produkovala sama a tiež je to počuť. Nie je to nič prekvapivé: aj onakvejší hudobníci pri nahrávaní vlastnej hudby strácajú odstup. Preto majú pri sebe ľudí, ktorí im pri tvorbe albumu ukazujú, čo by sa ešte mohlo skúsiť, aby nahrávka mala ducha a atmosféru (a kedy so skúšaním prestať). To je jediná vec, ktorá albumu Just! (nahranému v Sound Recording Studio v Pokhare a zmixovanému v KJC Studios v Káthmandú) chýba: znie tak trochu ako demonahrávka, s ktorou sa ešte malo pracovať. Pesničky sú fajn, muzikanti tiež, len máte pocit, že ste to už veľakrát počuli. Nie je to ani atmosférické „lo-fi", ani hra so štúdiom. Najmä anglické piesne by si zaslúžili dotiahnutie, ozvláštnenie, oživenie.
A just to má zmysel! To si človek povie, keď Dorotku, bratov Bishnu a Arjuna Gurungovcov a Bimala Paryiara počuje hrať naživo. Funguje to na veľkom stejdži Pohody či Žákovicu aj v nedýchateľnej horúčave Music Gallery u Dežmára: kapela šliape bezchybne (a ak sa aj nejaká chybička objaví, z celkového pôvabu to nič neuberá), Dorotka spieva, hrá aj rozpráva presvedčivo, gramatické rýmy nikomu neprekážajú, Bishnu nepremárni žiadnu príležitosť na dlhé hendrixovské sólo (aj s gitarou za hlavou). Celé to má nekompromisnú rockerskú prieraznosť, vďaka Dorotkinej bezprostrednosti viete, že ide o neopakovateľný happening, ktorého ste dôležitou súčasťou.
Dorotkine pesničky sú ako drahé kamene, ktoré sa nedajú vypestovať ani napodobniť. Buď ich máte, alebo nie. Dorotka ich má. Treba ich však citlivo obrúsiť a opracovať, aby z nich vznikli diamanty.
Dorota Nvotová: Just! (EMI, 2012)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.