Z Kišiňova píše Martin Leidenfrost

Väčšia časť Podnesterčanov sa chce pripojiť k Rusku, moldavská menšina sa chce stať súčasťou Veľkého  Rumunska. Vždy tam rád cestujem. Keď som dozvedel o konferencii moldavskej a podnesterskej mládeže, štyridsaťosemhodinová cesta sa mi nezdala pridlhá. Staré mesto v Kišiňove, príjemne zatienené alejami, bývalé múzeum. Sála je plná, nadácia nemeckých sociálnych demokratov platí bufet bruselských rozmerov, všetci prednášajúci chvália internet. Vyberám si pracovnú skupinu „peacekeeping.“ Už v pléne sa presadili pojmy „ľavý a pravý breh“, v našej zmiešanej skupine hovoríme len o južnom a severnom Marse. Podobný abstraktný diskurz o mieri som naposledy zažil u katolíckej mládeže v Dolnom Rakúsku. Potom sa mi zastaví srdce. Dievča z Moldavska práve hudie, že by sme Žeňu mali brať ako Žeňu, a nie ako Moldavčanku alebo Podnesterčanku, a navrhne rumunčinu ako jediný vyučovací jazyk. Požiadavka v roku 1992 viedla k vojne. Hovorí to bezchybnou ruštinou, ale v každej vete utrúsi nejaké anglické slovíčka. Ďalší Moldavčan si priniesol zo Štrasburgu podobnú ruštinu s narušenou identitou, „stuff like that,“ „action inspires action, basically“. Robia všetko pre to, aby Podnesterčanom pripadali vzdialení ako – ach áno, ako by boli z Marsu. Sám som chcel predniesť plamennú reč: „V Európe neexistuje iný taký dokonale dvojjazyčný národ, mohli by ste byť vzorom Belgičanom.“ Namiesto toho onemiem. Začínam sympatizovať s Podnesterčanmi, sú jednoducho normálnejší ako Moldavčania s vymytými mozgami. Niekoľko podnesterských párov necháva ostatných rečniť a využíva zákutia múzea na šmajchľovanie.
Na záver večera sedí ľavý a pravý breh ďaleko od seba. Všetci triezvi. Podnesterčania zvolili ďalšieho Putinovho panáka za prezidenta. Povráva sa, že Putin má toho plné zuby a onedlho sa Angela Merkelová objaví ako anjel mieru. Želám kancelárke veľa šťastia. Ja sám som ako „peacekeeper“ zlyhal.