Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Turecké ambície, sýrska realita

.gideon Rachman .časopis .týždeň vo svete

Turecko v ére svojho premiéra Recepa Tayyipa Erdogana zohráva významnú regionálnu a globálnu rolu, ktorá naplnila jeho lídrov hrdosťou i ambíciami. Problémy za hranicami však čoraz väčšmi pripomínajú, že ani turecký príbeh nie je rozprávka.

Doterajšie ekonomické aj politické míľniky, ktoré Turecko dosiahlo, mu zvýšili prestíž na medzinárodnej scéne. Okolo Erdogana sa dokonca hovorilo o novom osmanstve – o  ére, keď sa z Turecka opäť stane mocnosť dominujúca svojmu regiónu.
Lenže potom prišla Arabská jar. Zmeny, ktoré priniesla, ale najmä problém, ktorý vyplýva z povstania v Sýrii, môžu ohroziť turecký nárok na post najvplyvnejšej krajiny regiónu. Turecká diplomacia riskuje, že bude vyzerať neefektívne.

.alternatívy voči Západu
Turecký premiér sa oprávnene hrdí zmenou imidžu Turecka. V desaťročiach pred nástupom Recepa Tayyipa Erdogana bývala turecká zahraničná politika jednorozmerná. Krajina sa riadila zásadami zdedenými po Atatürkovi: pozerala na Západ a usilovala sa o vstup do Európskej únie.
Ukázalo sa však, že EÚ si Turecko vo svojom klube neželá. Turecko riskovalo, že zostane v pozícii odmietnutého nápadníka bez iných alternatív.
Premiér Erdogan a jeho strana AKP však mali výhodu, vďaka ktorej na odmietnutie Európy šikovne reagovali. Táto strana s islamistickými koreňmi sa nachádza v permanentnom polokonflikte s tureckými sekulárnymi elitami, a tak začala budovať vzťahy so Stredným východom.
V čase, keď Perzský záliv zažíval boom a trend udávali krajiny, ktoré viedli pelotón rozvojového sveta, krajiny známe ako „the Brics“, teda Brazília, Rusko, India, Čína a Juhoafrická republika, keď Európa trčala v závoze, turecká zahraničná politika, ktorá pozerala na východ rovnako ako na západ, vyzerala odrazu politicky aj ekonomicky zmysluplná.
Ba úsilie Turecka oprášiť svoju rolu v moslimskom svete poslúžilo na zvýšenie jeho prestíže vo Washingtone.
Administratíva prezidenta Baracka Obamu zúfalo vylepšovala vzťahy s moslimským svetom a Turecko sa stalo vítaným príkladom krajiny, kde vládne umiernená islamistická strana, ale ktorá si zachováva demokratický systém, sekulárnu ústavu, úspešne fungujúcu ekonomiku a v zahraničnej politike sa správa priateľsky voči Západu.

.nulové problémy so susedmi?
Mnohí Američania aj mnohí Európania sú nespokojní s kurzom, ktorý Turecko za vlády Recepa Tayyipa Erdogana nabralo.
Jeho snahu vyrokovať nukleárnu dohodu s Iránom považoval Washington za nemiestnu v čase, keď sa Spojené štáty pokúšali vystupňovať sankcie proti iránskemu režimu.
Zhoršenie vzťahov Turecka s Izraelom pripravilo Turkov o mnohých spojencov vo Washingtone, hoci Erdoganovi obnovilo popularitu v moslimskom svete.
Turecko strácalo priateľov na Západe a Západ začal spochybňovať jeho demokratickosť. V Turecku prebieha vyšetrovanie sprisahania, ktoré malo údajne za cieľ odštartovať vojenský prevrat, boli zadržané desiatky podozrivých a mnohí z nich roky čakajú na súdny proces. V Turecku sedí za mrežami viac novinárov než v Číne.
Erdogan sa však teší priateľskému vzťahu s Obamom, ktorý svojho tureckého kolegu považuje za cenného prostredníka.
Skutočné ťažkosti, ktoré vyplývajú z Erdoganovho prístupu k svetu, sa objavili bližšie k Turecku.
Nový prístup Turecka sumarizoval minister zahraničných vecí Ahmet Davutoglu takto: „nulové problémy so susedmi“. Keďže Turecko susedí s takými krajinami, ako sú Irán, Sýria, Irak a Rusko, bola táto politika omnoho kontroverznejšia, než by slogan naznačoval.
Ahmet Davutoglu nehovorí iba o vyhýbaní sa konfliktu. Verí, že turecká história a sieť ekonomických väzieb by mali krajine umožňovať pôsobenie vo viacerých krajinách. A tvrdí, že jeho krajina sa vyznačuje „jedinečným chápaním Stredného východu“.

.koniec priateľstva so Sýriou
O to rozpačitejšie potom vyznelo, keď Arabská jar prekvapila Turecko takmer navlas rovnako, ako zaskočila EÚ a USA.
A hoci mnohí arabskí intelektuáli i členovia Moslimského bratstva so záujmom pozorujú turecký model, prebudený arabský svet sotva pokladá Turecko za regionálneho lídra. Nečudo, keď stále trvajú antagonizmy medzi Turkami a Arabmi – kolonizátormi a kolonizovanými.
Sýrsky konflikt je pre Turecko skúškou. Premiér Erdogan totiž v súlade s doktrínou „nulových problémov so susedmi“ pestoval mimoriadny vzťah aj so sýrskym prezidentom Baššárom al-Asadom. S tým je koniec. Turecko reaguje rozpačito. Bojí sa, že regionálni súperi by mohli vybičovať jeho vnútorné spory, osobitne problémy s kurdskou menšinou.
Turecko na globálnom javisku urobilo za Erdoganovej éry obrovské pokroky. Vzhľadom na povahu Recepa Tayyipa Erdogana vždy jestvovalo riziko, že táto pýcha predíde pád.
Ak sa namiesto toho ujde Turecku iba zopár potknutí, ktoré ho navyše naučia väčšej opatrnosti, pochod krajiny vpred môže pokračovať.

Autor je stály hlavný zahraničný komentátor Financial Times.
Článok vychádza v spolupráci s Financial Times.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite