Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pokusné zvieratá

.časopis .téma

Emotívnych Grékov tak trochu teší, že sú opäť, po viac ako dvoch tisícročiach, stredobodom Európy. Pred týždňom počas volieb rozhodovali nielen o sebe, aj o osude eurozóny. Čo pritom prežívajú a čo si myslia? Tušia, že bankrot možno iba oddialili?

.reportér zo Slovenska, teda druhej (po Estónsku) najchudobnejšej krajiny eurozóny má s písaním o Grécku jeden tradičný problém. Musí prekonať dve klišé. To prvé sa volá mýtus obete. „Preboha, ako to môžete prežiť? To ste ešte nevyšli do ulíc?“ s úžasom obvykle reaguje Grék, keď sa dozvie, že radikálne znížené platy a dôchodky v Grécku sú stále vyššie ako tie na Slovensku. A ceny v bankrotujúcich Aténach sú dnes nižšie ako v prosperujúcej Bratislave. Dôvetky, že Slovensko si požičiava na medzinárodných trhoch, aby mohlo vzápätí požičať Grécku, už Grék radšej nevníma. Iba čosi neurčito dodá o potrebe solidarity a Grékoch ako  obetiach skorumpovaných politikov a nenažraných finančníkov. A pritom sa v našich, ale aj v zahraničných médiách dočítate samé katastrofické zvesti. Že Gréci vzali banky útokom a iba za tri dni vybrali 800 miliónov eur úspor, že je lepšie si vziať doláre, pretože niektorí obchodníci už nechcú prijať euro, že chudobným distribuujú potravinovú pomoc, že kolabuje zdravotníctvo, že Grécko sa stáva eldorádom fašistov, že je životunebezpečné chodiť po zotmení do niektorých častí Atén, obývaných nelegálnymi imigrantmi. Pravdivé torzá vytvárajú skreslenú mozaiku. Navodzujú obraz armagedonu či aspoň Titanicu, kde sa ešte zatiaľ nič netušiaci pasažieri zabávajú. Možno si Gréci skutočne ešte neuvedomujú blízkosť pomyselnej ľadovej kryhy, ktorú už majú na dohľad. A možno dobre vedia, že to najhoršie iba príde, no napriek tomu – alebo práve preto – si to ešte chvíľu v zdraví a šťastí užijú. Mentalita všemožného úsilia žiť v rozpore s realitou a nad pomery, o ktorej písal už v roku 1975 spisovateľ Nikos Dimou, je ako železná košeľa, ktorá nepustí.
 
.medzi anarchistami
Druhé klišé si našinec uvedomí, keď sa ocitne v metre z letiska do centra Atén. Hneď, ako sa zavrú dvere klimatizovanej sústavy, počerný mladík, skôr Róm ako Pakistanec, vytiahne ťahaciu harmoniku a spustí melancholické šlágre – s miskou v ruke ho sprevádza mladšia sestrička. Žobrákov, ktorí nesedia odovzdane na chodníku, ale cupitajú za vami, ukazujúc posunkom ruky, že nemajú čo do úst, stretnete na každom rohu.
„To tu nikdy nebývalo,“ poznamená Slovák Marek Drimaj (viac v rámčeku), ktorý dôverne pozná Grécko a ovláda jazyk: žil tu štyri roky. Na Marekovo odporúčanie si berieme lacný hotelík v anarchistickej štvrti Exarcheia. Vegetuje tu pestré panoptikum. Mladí Briti v čiernych kožených bundách (v tieni je iba 35 stupňov) a so zeleným čírom na hlave, takým vysokým, že bez ujmy neprejdú cez vchodové dvere. Ale aj alternatívne vyzerajúci Gréci, posedávajúci do skorého rána pri frapé  a drinkoch v plných baroch. Majitelia obchodíku s hudobninami (prevládajú gramofónové platne) sedia vonku na stoličke a brnkajú si na elektrických gitarách. Len tak, bez elektriny. Aj to je tvár krízy, Gréci sa radi družia. Neznámi ľudia sa bez zábran dajú do reči, pôsobia ako kamaráti od detstva. A pritom sa už nikdy viac možno nestretnú.
Exarcheia, kam nerada chodí polícia, sa ukáže ako dobré rozhodnutie. A nielen preto, že aj tam výrazne znížili ceny. Večer pred voľbami môžeme s Marekom z pohodlia balkóna na piatom poschodí pozorovať policajnú raziu. Žeby drogy? Ťažkoodenci so štítmi krok za krokom postupujú, pričom čelia spŕške kameňov. Tie na nich pokrikujúca mládež hádže nielen z ulice, aj zo strechy domu oproti, kde je literárna kaviareň, v ktorej prerušili premietanie akéhosi dokumentu o príčinách krízy. Policajti pomocou slzotvorného plynu napokon vyhrajú a odvedú si zopár rebelov. Áno, okolie námestí Syntagma či Omonia nebolo nikdy také prázdne. Kde sú  Aténčania? Prozaická odpoveď znie, že mnohí z piatich miliónov obyvateľov gréckej metropoly išli voliť na niektorý zo stoviek ostrovov, kde majú trvalé bydlisko. Vybavenie si voličského pasu je tu náročná byrokratická procedúra na dlhé  mesiace. A načo by to aj robili. Tí, čo ešte majú v tejto krajine prácu (nezamestnanosť dosahuje 22,6 percenta) dostanú od šéfa kvôli voľbám deň voľna. A možno aj príspevok na cestu, ak ho medzičasom nezrušili.
 
.v bunke Syrizy
Portréty týchto troch vagabundov som naposledy videl v Hanákovom filme Papierové hlavy. V jednej z aténskych centrál Syrizy sa Marx, Engels a Lenin naďalej tešia pomerne veľkej úcte. Do kolekcie panteónu chýba iba Mao a Trockij.
„My mladí by sme sa bez nich zaobišli. No sú medzi nami starší ľudia, zaslúžilí partizáni, ktorým by prišlo zaťažko, keby sme zvesili tieto portréty zo steny. Sú to pre nich symboly boja proti fašizmu, z úcty k nim ich tu nechávame,“ vysvetľuje akoby ospravedlňujúco novinárka Manja Badževski, členka celoštátneho výboru Syrizy, keď nám s Marekom servíruje kari ryžu, cestoviny a zeleninový šalát. Súdruh so srbským prízvukom a so straníckou šiltovkou medzitým nalieva z plastovej fľaše domáce víno. Plnoštíhla až korpulentná dáma v modrom klobúku a s nechtami namaľovanými namodro živo gestikuluje. Na chladničke odpočíva megafón, asi sedemročné dievčatko si pod obrazmi vodcov svetového proletariátu kreslí na notebooku veľké červené srdce. Akýsi chlapík hrá revolučné songy na gréckej gitare buzuki, na druhej  stene visia portréty slávnych gréckych básnikov Seferisa, Elitisa a Ritsosa. Prvý z nich z diaľky aj bez stavu opitosti pripomína Gustáva Husáka.
Je sobota podvečer, zajtra budú voľby. Tu vládne povznesená nálada. Koalícia dvanástich frakcií radikálnej ľavice Syriza a jej mladý, večne usmiaty vodca Alexis Tsipras (jeho menší portrét tu visí na stene pod tým Marxovým) pritom naháňa Európe strach. Spočiatku sa Syriza vyhrážala, že ak vyhrá, zmetie zo stola dohody s veriteľmi z EÚ a MMF, ktoré uzavrela bývalá vláda a ktoré znamenajú pre Grékov radikálne škrty a úspory. Ku koncu kampane Tsipras rétoriku zjemnil. Pochopil, že 85 percent Grékov je za zotrvanie krajiny v eurozóne. Radi by mali oboje, teda euro aj slušný život bez radikálnych úspor ako doteraz. To však nejde. Ak by nedodržali dohody, nedostali by teraz Gréci ďalšiu tranžu zo 130-miliardovej pôžičky, bez ktorej už v lete nebude na platy ani na dôchodky. Tsiprasa vyniesla až takmer na vrchol vlna gréckeho hnevu na tradičné, donedávna veľké proeurópske strany Pasok (Panhelénske socialistické hnutie) a konzervatívnu Novú demokraciu, ktoré sa od pádu vojenskej junty v roku 1974 striedali pri moci a doviedli krajinu do tohto beznádejného stavu.  V roku 2009 bola so ziskom 4 percent Syriza ešte marginálna stranička: v máji získala šokujúcich 19 percent, o šesť týždňov v predčasných voľbách dokonca 26. Za víťaznou Novou demokraciou zaostala iba o dve percentá. Pravdu povediac, mnohým straníkom a sympatizantom sa uľavilo, že nevyhrali.
„Mám strach, že vyhrá Syriza. Lebo ak nesplníme, čo sme sľúbili, ľudia nás roztrhajú,“ zdôveruje sa nám so svojimi obavami Badževski. Sú pochopiteľné. Povedané slovami Dostojevského, ponížení a urazení Gréci vidia v Tsiprasovi spasiteľa.
A ten, podobne ako iní jemu podobní, má to šťastie, že zatiaľ ešte nemusel preukázať, že ním nie je. Do ďalších volieb, v ktorých má víťazstvo isté, mu stačí iba kričať, čo robí zle „vláda národnej obete“, do ktorej nikto nechcel s Novou demokraciou ísť. Napokon sa našli dvaja martýri – Pasok a malá strana Demokratická ľavica. Bolo až komické minulý týždeň sledovať, ako odmietali položiť katovi (verejnej mienke) na klát hlavy svojich ministrov a pre istotu do funkcií navrhli iba nestraníkov.
 
.keď peniaze zamrznú
„Volila som Novú demokraciu, ako vždy. No bez nadšenia. Môj priateľ, s ktorým sa radšej o politike nerozprávam, zbožňuje Tsiprasa. Nevie mi povedať dôvody, rozhodujú u neho emócie, nie rozum,“ hovorí architektka Angela Antonakopoulou. Tridsiatnička sedem rokov študovala v Londýne, vďaka čomu získala nadhľad a kritický odstup od ostatných Grékov, medzi ktorými dnes prevláda zatrpknutosť. „Nemožno viniť iba politikov, chyba je v nás, ľuďoch. Žili sme v ilúzii, v zajatí falošných peňazí. Pôžičky z bánk na všetko. Na bývanie, na auto, na dovolenky. To muselo krachnúť. Som z toho veľmi frustrovaná,“ vysvetľuje Angela, ktorá má s bratom stavebnú firmu. Ide o odvetvie najviac poznamenané krízou.
Vo februári začali stavať nový obytný blok. Museli to prerušiť, chýba cashflow. Zvládli iba betónovú konštrukciu. „Nikto teraz nestavia, nepredáva ani nekupuje nehnuteľnosti. Banky nedávajú pôžičky. Peniaze zamrzli. Funguje to takto dva roky. Potácame sa od jednej malej zákazky k druhej. Vybavujeme napríklad stavebné povolenia pre nelegálne stavby,“ sťažuje sa Angela, ktorá napriek všetkému nechce na rozdiel od mnohých priateľov a kolegov Grécko opustiť. Hovorí, že mnohí z nich prišli o prácu, nad vodou ich držia rodičia a ich úspory. Niektorí sa vrátili do rodičovských domov, iní si hľadajú spolubývajúcich, aby znížili náklady. Mnohí majú dnes dve zamestnania, čo tak trochu koriguje mýtus o lenivých Grékoch.
Gréci sa naučili robiť veci až pod tlakom. Kedysi štyridsať percent ľudí neplatilo dane, úniky tvorili sedminu HDP. A dnes? Doklad o zaplatení vám vydá aj trafikant, ak kúpite vodu za päťdesiat centov. O dopadoch krízy azda najlepšie vypovedá pokles cien v niektorých segmentoch. Luxusný apartmán pri mori na juhu Atén v štvrti Glyfada si dnes môžete prenajať za 500 eur na mesiac: predtým stál 2-tisíc. Vila s bazénom v bohatej štvrti Kifissia na severe Atén môže byť dnes vaša už za 600 eur na mesiac, predtým stála 5-tisíc. Na druhej strane, kancelárie v novopostavenej štvrti Kolonaki si držia neprimerane vysokú cenu, a preto sú prázdne. Šesťtisíc eur mesačne za 45 štvorcových metrov dnes nikto nezaplatí. „Nikto nič nerobí. Všetci čakajú, čo bude po voľbách,“ dodáva Angela, pričom ona sama vie, že zázraky sa nedejú.
 
.národ poslednej chvíle
Čakať na lepšie časy si nemôže dovoliť už spomínaná novinárka Manja Badževski, ktorej otec bol Rus a mama Grékyňa. Najhoršie nie je to, že ako historičke práva jej najprv plat z 2 200 na 1 000 eur, ani to, že nedávno musela ísť s 500 eurami do dôchodku. Dokonca sa dá prežiť aj to, že o prácu prišiel jej manžel, takisto novinár. „Diagnostikovali mi nádor. Som rada, že sa tak stalo vlani, nie tento rok. Pretože poisťovňa mi ešte preplatila chemoterapiu. Dnes sú poisťovne na mizine. Poznám ľudí, ktorým zistili rakovinu nedávno a aby mohli absolvovať šesť, sedem cyklov chemoterapie v celkovej cene 15-tisíc eur, museli predať byty alebo domy. Videla som ich plač a totálnu beznádej. Patrím teda medzi tých šťastnejších,“ povie Badževski pri káve a cigarete. Napriek týmto zlozvykom jej liečba úspešne pokračuje.
V Grécku dnes vznikajú dobrovoľné strediská, kde lekári bezplatne, ako prejav solidarity, vyšetrujú pacientov, ktorí nemajú na liečbu. Situáciu dlhodobo a ťažko chorých to však nemôže vyriešiť. Uvedomuje si to aj Nicolas Karvounis, ktorý 27 rokov pracuje ako lekár v onkologickom ústave Metaxas v prístave Pireus pri Aténach. Kedysi išlo o súkromnú kliniku, ktorej vybudovanie zaplatila rodina gréckeho diktátora Metaxasa, dnes je to štátna nemocnica.  „Zatiaľ nie sme v situácii, že by sme nemali ani obväzy. Nie je ešte panika ani nám pacienti nerozbíjajú okná. No bojíme sa, že už k tomu máme blízko. Zatiaľ ešte prijímame všetkých pacientov, aj prisťahovalcov bez poistenia. Máme na to fond. No štátna poisťovňa má v tejto chvíli voči výrobcom liekov, ktoré sú na onkológii extrémne drahé, vysoké dlhy. Keď hrozí, že lieky prestanú dodávať, štát im čosi zaplatí a ide sa ďalej. Ale dokedy?“ pýta sa lekár, ktorý pochádza z chudobnej rodiny, no napriek tomu vyštudoval medicínu. Jeho predkovia prišli kedysi z Malej Ázie, kde po vojne v roku 1920 museli svoje domovy opustiť dva milióny etnických Grékov: na výmenu vtedy 100-tisíc Turkov presídlilo z Grécka do Turecka. Doktor Karvounis hovorí o Grékoch ako o národe poslednej chvíle. Sú veľmi emocionálni, robia náhle a nepremyslené rozhodnutia. „Počul som, že niektorí onkologickí pacienti predali byt či dom, aby mali na terapiu, no osobne som sa s tým ešte nestretol. U nás dostane liečbu zatiaľ každý, nanajvýš si pripláca 20 percent. Máme 40 lôžok a ak treba, musí pacient počkať sedem, desať dní, viac nie. Mnohých však ich lekári vystrašia, že musia okamžite začať s  terapiou, inak zomrú, čo je nezmysel. Pár dní v onkológii obvykle nehrá úlohu. No pacienti spanikária a idú na súkromné kliniky, kde to stojí desiatky tisícov eur. Keďže majú zlé informácie, predajú takí pacienti celý majetok. Ak nemajú kontrakt so súkromnou poisťovňou, je to pre nich katastrofa,“ dodáva doktor Karvounis.
 
.záhradná slávnosť
„Priatelia, pripime si! Najedzme sa, kým máme čoho. Možno  je to naša posledná večera na dlhý čas. Strašia nás, že ak zajtra vyhrá Syriza, nebudeme mať čo jesť. Pasok vydiera najmä starých ľudí, že ak ich nezvolia, prídu o dôchodky a úspory.
Neverte im a voľte slobodne. Odmietnime pokrytectvo európskych lídrov. Inak, aj anglické slovo hypocrity, teda pokrytectvo, je gréckeho pôvodu,“ dvíha hostiteľ Apostolos Saris čašu domáceho vína z Larisy, oblasti 300 kilometrov smerom na sever. Je horúca sobotná noc a na záhrade rodinného domu na okraji Atén  sa koná malá párty. Chutné jedlo, skvelá nálada, gitara, tradičné, ale aj partizánske pesničky.
Rodina a širšie príbuzenstvo sa takto schádzajú každý týždeň. Nejaký dôvod sa už nájde. Dnes ním môže byť napäté očakávanie výsledku zajtrajších volieb (všetci tu volia ľavicu), ale aj futbal s Ruskom. Ako sa ukáže, víťazný.
O voľbách to už nemôžu povedať. S Marekom zažívame esenciu gréckej pohostinnosti. Jeden z prítomných, ktorý už navštívil Slovensko, sa pýta, prečo sa u nás nikto neusmieva. Čo na to odpovedať?  Tvrdí, že sa mu páčilo posedenie na nábreží Dunaja pri Eurovei s výhľadom na pekné dievčatá. Druhý sa ponáhľa s objasnením gréckej krízy: „Grécko kedysi stálo na troch pilieroch. Boli to poľnohospodárstvo, turizmus a lodiarstvo. Vstupom do EÚ sa to všetko narušilo. Z Bruselu platia našim poľnohospodárom za to, aby nič nevyrábali, pretože 80 percent všetkého sem dovážame. Absurdné. Prechodom na euro všetky služby, aj turizmus z večera na ráno zdraželi. A ani tie lode už nie sú, čo bývali. Nemecko na nás profituje. Keďže zabezpečujeme východnú hranicu Schengenu, museli sme kúpiť tri nemecké ponorky. No nakláňajú sa na jeden bok, stále ich treba opravovať.“
Ostatní tlieskajú. Ďalší účastník záhradnej slávnosti sa sťažuje, že dravé zahraničné banky po vstupe Grécka do eurozóny ľuďom vyvolávali na mobil a ponúkali im lacné úvery a karty. A oni, nepripravení, im na to vraj naleteli.
„Mal som štrnásť platobných kariet, no načo mi to bolo? Pozrite sa, dnes mi stačí jedna,“ ukazuje prázdnu peňaženku. „Máš pravdu, Antonis, predtým sme boli chudobní, no šťastní. Dnes je to naopak,“ pridáva sa pani, ktorá pracovala na zahraničnom odbore Národnej banky. S platom 1 700 eur, čo je takmer trikrát menej, ako mala jej kolegyňa na tej istej pozícii v Nemecku.
Dodáva, že v priebehu dvoch rokov vybrali Gréci z bánk dve miliardy: časť z nich má peniaze doma, tí bohatší si úspory previedli do zahraničia, najmä do Švajčiarska. Dvadsať miliónov na účtoch objavili vyšetrovatelia aj exministrovi obrany Akisovi Tsochalopulosovi, ktorý bol tridsať rokov členom vlád za Pasok. Zbohatol  na províziách za dovoz ponoriek a protivzdušnej obrany od nemeckých firiem, najmä od Siemensu. Dnes za to skončil na 25 rokov za mrežami – ako zatiaľ jediný grécky politik odsúdený za korupciu. A jeho luxusná vila sa stala po Akropole najvyhľadávanejšou turistickou pamätihodnosťou.
 
.vylúčení z rodiny
Básnik Jorgos Douatsis (pozri rámček) hovorí o svojej krajine ako o pokusnom zvierati. V tradícii života v rozpore s realitou je aj silná hrdosť. Gréci ako jeden z civilizačných pilierov Európy si ani len nepripúšťajú, že by sa mohli ocitnúť mimo. Hovoria, že bitka pri Maratóne v roku 490 pred naším letopočtom určila budúcnosť Atén a otvorila cestu západnej kultúre. O podstate dnešnej situácie, teda neudržateľnosti života nad pomery a na dlh, tu hovorí málokto.
„Ochi!“ skríkli za 2. svetovej vojny dvaja študenti a zvesili z Akropoly vlajku nacistických okupantov. Ochi znamená po grécky nie. Silný pocit vzdoru pretrváva do súčasnosti. Keď teraz večer po prehratých voľbách prišiel medzi svojich priaznivcov na Syntagme Alexis Tsipras, mal po pravici Manolisa Glezosa, bývalého študenta a odbojára z Akropoly: dnes má 85 rokov.  Syriza sa nikam neponáhľa. Preberá nespokojných voličov tradičných strán. Dobre vie, že tieto voľby o chlp prehrala iba vďaka hysterickej antikampani Novej demokracie, ktorá účinne strašila Grékov vyhodením z Európy. Jej volebný spot o tom, ako v Bruseli zvesujú grécku vlajku, musel chytiť za srdce každého vlastenca. Vylúčenie z rodiny je tu nepredstaviteľná potupa.
Rozhodol teda strach zo Syrizy, nie nadšenie pre Novú demokraciu. Čo rozhodne nabudúce? Nové voľby môžu byť už onedlho.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite