Zmocňuje sa ma animálna hrôza, keď si predstavím, že po svete pobehujú a poletujú bytosti, ktorým horúčava nielenže neprekáža, ale dokonca sú od nej priam existenčne závislé. Keď sa zahľadíte smerom nad strechy vysokých domov, možno ich uvidíte na prvý šup. Ak ich neuvidíte, určite začujete ich hlasný vysoký a škrípavý krik, ktorý znie ako srííí-srííí. Áno, reč je o dážďovníkoch, blízkych príbuzných kolibríkov. Už od konca apríla dotvárajú atmosféru jarných a najmä letných mestských dní. Bez rýchleho alebo strmhlavého letu by si pytačky nevedel predstaviť ani jeden dážďovník. Samček a samička letia popri sebe v tesnej blízkosti, alebo sa navzájom v tesnom tandeme prenasledujú. Počas týchto svadobných naháňačiek, ako vystrihnutých z ruskej ľúbostnej romance, si obaja zaľúbenci vypiskujú v synchronizovanom duete, ktoré sa navonok zlieva akoby do jedného hlasu. Naše dážďovníky sú spoločensky založené vtáky, k skupinkám manželských párov sa však pridávajú aj singles, takže lietajúci kŕdeľ môže mať neraz niekoľko desiatok jedincov. Nečudo, že krik hormónmi nabudených skupiniek hravo prehluší aj mestský ruch.
.život vo výškach
Dážďovníky sa najlepšie cítia vo vzduchu. Tu lovia, tu sa ako správni romantici sprchujú kvapkami dažďa, tu sa pária, dokonca si aj kratučko zdriemnu. Hniezdiace páry síce trávia noc v hniezde, dážďovníky bez rodinných záväzkov však najradšej spia vo vzduchu. Samozrejme, nezaspia ako podťaté, odpočinok nachádzajú v sérii mikrospánkov. Robia to tak, že jednoducho vypnú polovicu mozgu: zatiaľ čo jedna odpočíva, druhá monitoruje okolie. V súlade so svojím osobitým životným štýlom nalietajú denne vyše šesťsto kilometrov, ale keď sa do toho obujú, stáva sa z nich porsche, letiace rýchlosťou až 220 kilometrov za hodinu. Z času na čas z oblakov klesnú bližšie k zemi, slabými, krátkymi nôžkami sa prichytia na skalu či budovu a dožičia si menší oddych. Na dlhé vysedávanie si nepotrpia, rýchlo im trávi a vzduch sa predsa hmýri množstvom chutného hmyzu. Na dlhodobý pobyt vo výškach sú skvelo prispôsobené aj fyziologicky. V krvnom obehu im putuje väčší počet červených krviniek, ako majú iné vtáky, navyše so špeciálnym hemoglobínom, ktorý na seba dobre viaže kyslík aj vo vyšších sférach, kde je ho už pomenej.
.hniezdenie
Voľakedy dávno, keď ešte nikto netušil, že sa zákerne blíži civilizácia, dážďovníky obývali skalné štrbiny alebo duté stromy. S pribúdaním nových a nových typov ľudských obydlí však vtáky začali byť prieberčivé. Aké priehlbiny a škáry, keď sa možno nasťahovať do závetria murovaného domu? Navyše, dážďovníky sú v permanentnom časovom strese. Na randenie, párenie, vysedenie vajíčok a vyvedenie mladých z hniezda im musia stačiť len tri mesiace a niekoľko dní. Veď už začiatkom augusta vypustia nad Slovenskom svoj posledný rozlúčkový trus a vydajú sa na ďalekú púť do južnej Afriky. Život v meste je z ich pohľadu určite jednoduchší. Tu si zo suchých stebiel, kúskov látky a pierok, sčasti pochytaných vo vzduchu a sčasti ukradnutých vrabcom, zakladajú ploché hniezda. Materiál dôkladne pozliepajú slinami, ktoré neskôr na vzduchu stuhnú. Po čase pribudnú v hniezde dve až tri biele vajíčka a po približne troch týždňoch aj mláďatá. Rodičia sa však nemajú kedy kochať krásou svojich novorodeniatok. Detváky chcú žrať! A zahanbia aj takého profíka, akým je Otesánek zo známej českej rozprávky. Rodičia lietajú ako splašení, veď denne musia splniť normu, ktorá stanovuje počet štyridsiatich tisícov nalovených kusov hmyzu. To však nie je všetko. Suroviny treba spracovať, zmiešať so slinami a pripraviť z nich miniatúrne potravinové balíčky, končiace sa v krku mláďat. V jednej takejto dávke sa nachádza približne štyristo až tisícpäťsto kusov rôzneho hmyzu. Pri pýtaní potravy sa mláďatá neriadia štandardnými postupmi, čiže otváraním zobáka dokorán. Kvôli výraznejšiemu účinku ťahajú rodičov za perie na krku. Najhoršie sú pre ne obdobia prechodného ochladenia a dažďov. Hmyzu nikde a mláďatá by sa rady nadžgali. Našťastie, potomstvo je vybavené zvláštnou schopnosťou prečkať nepriaznivé obdobie v stave, ktorý je podobný zimnému spánku niektorých cicavcov. Poklesne im telesná teplota a všetky telesné pochody sa spomalia, takže bez potravy sa zaobídu až desať dní.
Článok som dopísal, zverské teplo mierne poľavilo. Vyrazil som do ulíc, ešte sa trošku odmeniť. Usadil som sa na terase akéhosi bistra, čašníčka s desivým afro účesom mi priniesla objednaný long drink. Nad obzorom sa začali objavovať kumulonimby, tuším sa dočkáme búrky! Nebo nado mnou sa odrazu naplnilo známym krikom. Loviace dážďovníky len potvrdili moje tušenie. Obrátil som tvár smerom k letiacemu kŕdľu a oči mi zvlhli opileckým dojatím.
„Potvory, tuším som si vás obľúbil,“ prehovoril sentiment z môjho vnútra. Tak som v tej krčme nakoniec zostal až do záverečnej. A všetky ďalšie pivá som pil len a len na počesť dážďovníkov. Škoda, že mi žena neuverila.
Autor je zoológ.
.život vo výškach
Dážďovníky sa najlepšie cítia vo vzduchu. Tu lovia, tu sa ako správni romantici sprchujú kvapkami dažďa, tu sa pária, dokonca si aj kratučko zdriemnu. Hniezdiace páry síce trávia noc v hniezde, dážďovníky bez rodinných záväzkov však najradšej spia vo vzduchu. Samozrejme, nezaspia ako podťaté, odpočinok nachádzajú v sérii mikrospánkov. Robia to tak, že jednoducho vypnú polovicu mozgu: zatiaľ čo jedna odpočíva, druhá monitoruje okolie. V súlade so svojím osobitým životným štýlom nalietajú denne vyše šesťsto kilometrov, ale keď sa do toho obujú, stáva sa z nich porsche, letiace rýchlosťou až 220 kilometrov za hodinu. Z času na čas z oblakov klesnú bližšie k zemi, slabými, krátkymi nôžkami sa prichytia na skalu či budovu a dožičia si menší oddych. Na dlhé vysedávanie si nepotrpia, rýchlo im trávi a vzduch sa predsa hmýri množstvom chutného hmyzu. Na dlhodobý pobyt vo výškach sú skvelo prispôsobené aj fyziologicky. V krvnom obehu im putuje väčší počet červených krviniek, ako majú iné vtáky, navyše so špeciálnym hemoglobínom, ktorý na seba dobre viaže kyslík aj vo vyšších sférach, kde je ho už pomenej.
.hniezdenie
Voľakedy dávno, keď ešte nikto netušil, že sa zákerne blíži civilizácia, dážďovníky obývali skalné štrbiny alebo duté stromy. S pribúdaním nových a nových typov ľudských obydlí však vtáky začali byť prieberčivé. Aké priehlbiny a škáry, keď sa možno nasťahovať do závetria murovaného domu? Navyše, dážďovníky sú v permanentnom časovom strese. Na randenie, párenie, vysedenie vajíčok a vyvedenie mladých z hniezda im musia stačiť len tri mesiace a niekoľko dní. Veď už začiatkom augusta vypustia nad Slovenskom svoj posledný rozlúčkový trus a vydajú sa na ďalekú púť do južnej Afriky. Život v meste je z ich pohľadu určite jednoduchší. Tu si zo suchých stebiel, kúskov látky a pierok, sčasti pochytaných vo vzduchu a sčasti ukradnutých vrabcom, zakladajú ploché hniezda. Materiál dôkladne pozliepajú slinami, ktoré neskôr na vzduchu stuhnú. Po čase pribudnú v hniezde dve až tri biele vajíčka a po približne troch týždňoch aj mláďatá. Rodičia sa však nemajú kedy kochať krásou svojich novorodeniatok. Detváky chcú žrať! A zahanbia aj takého profíka, akým je Otesánek zo známej českej rozprávky. Rodičia lietajú ako splašení, veď denne musia splniť normu, ktorá stanovuje počet štyridsiatich tisícov nalovených kusov hmyzu. To však nie je všetko. Suroviny treba spracovať, zmiešať so slinami a pripraviť z nich miniatúrne potravinové balíčky, končiace sa v krku mláďat. V jednej takejto dávke sa nachádza približne štyristo až tisícpäťsto kusov rôzneho hmyzu. Pri pýtaní potravy sa mláďatá neriadia štandardnými postupmi, čiže otváraním zobáka dokorán. Kvôli výraznejšiemu účinku ťahajú rodičov za perie na krku. Najhoršie sú pre ne obdobia prechodného ochladenia a dažďov. Hmyzu nikde a mláďatá by sa rady nadžgali. Našťastie, potomstvo je vybavené zvláštnou schopnosťou prečkať nepriaznivé obdobie v stave, ktorý je podobný zimnému spánku niektorých cicavcov. Poklesne im telesná teplota a všetky telesné pochody sa spomalia, takže bez potravy sa zaobídu až desať dní.
Článok som dopísal, zverské teplo mierne poľavilo. Vyrazil som do ulíc, ešte sa trošku odmeniť. Usadil som sa na terase akéhosi bistra, čašníčka s desivým afro účesom mi priniesla objednaný long drink. Nad obzorom sa začali objavovať kumulonimby, tuším sa dočkáme búrky! Nebo nado mnou sa odrazu naplnilo známym krikom. Loviace dážďovníky len potvrdili moje tušenie. Obrátil som tvár smerom k letiacemu kŕdľu a oči mi zvlhli opileckým dojatím.
„Potvory, tuším som si vás obľúbil,“ prehovoril sentiment z môjho vnútra. Tak som v tej krčme nakoniec zostal až do záverečnej. A všetky ďalšie pivá som pil len a len na počesť dážďovníkov. Škoda, že mi žena neuverila.
Autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.