.žiadny politológ alebo politický filozof nemal väčší vplyv na každodenný život Američanov, ako nedávno zosnulý James Q. Wilson. Tento muž totiž zmenil naše poňatie toho, čomu sa hovorí vynucovanie práva. Wilson, ktorý zomrel tretieho marca tohto roku pritom zvolil prekvapivý kľúč: namiesto koncentrácie na zločineckých bosov argumentoval, aby štát vynucoval tresty za drobnú kriminalitu. Jeho slávny článok Rozbité okná (Broken Windows) z roku 1982 tvrdil, že podmienkou úspešného vynucovania práva je starostlivosť o to, ako sa vníma verejný poriadok. Z čoho vyplýva, že potieranie drobnej zločinnosti je práve také dôležité, ako zatýkanie zločineckých bosov.
.mexická politika nefunguje
V novembri minulého roku som mal tú česť a na pôde americkej Amherst College som v rámci jedného seminára vystupoval spolu s profesorom Wilsonom. Vyzeral dobre, prednášal živo a energicky, nikto, kto ho vtedy počúval, by si nedokázal predstaviť, že tohto muža za pár mesiacov zlomí leukémia. Mal som pre neho pripravenú jednu otázku, nestihol som ju, žiaľ, položiť. Tá otázka znie, čo by poradil Mexiku, krajine, ktorá nedokáže zastaviť vládu a teror drogových kartelov.
Mexiko robí presne to, čo Wilson v 80. rokoch odmietol a považoval za chybu, to znamená, sústreďuje sa iba na veľké ryby. Problém sa pritom zväčšuje. Za posledných päť rokov zomrelo v Mexiku takmer 50-tisíc ľudí, ktorých smrť sa týkala drogového zločinu. A ako napísali noviny New York Times v marci tohto roku, „sústredenie sa vlády na zabitie alebo zatknutie vodcov drogových kartelov viedlo k tomu, že ich na trhu nahradili mladší a násilnejší kriminálnici.“ Ako noviny ďalej dodali, „mnohé oblasti teraz smerujú k totálnej nezákonnosti, v štrnástich z tridsaťjeden štátov mexickej federácie bola v roku 2010 šanca, že po zločine bude nasledovať súd a odsúdenie nižšia, ako jedno percento. Autorom tohto prepočtu je mexický výskumný inštitút Cidac, ktorý pri prepočte analyzoval vládne štatistiky. A odvtedy, ako tvrdia experti, sa s pokusom o reformu tohto stavu otáľa rovnako, ako sa kriminalita a beztrestnosť stali príjemnými spoločníkmi.
.štát plný väzňov
Libertariáni zvykli tvrdiť, že zatýkanie kriminálnikov je zbytočné, pretože pre zločin platí, že vždy sa nájde niekto, kto je ochotný zobrať džob zatknutého. Jediným riešením je tak podla libertariánov legalizácia drog, ktorá zníži ceny a eliminuje ekonomickú motiváciu. Problém však je, že mexické gangy neobmedzujú svoje predátorské správanie iba na drogy, ako to, napokon, dokazuje hrôzostrašná bilancia zatýkania zločineckých bosov. Keď bol James Wilson šéfom vládnej komisie proti nelegálnym drogám počas vlády Richarda Nixona, zúčastnil sa v roku 1972 na slávnej polemike s Miltonom Friedmanom o legalizácii drog. Wilson legalizáciu odmietol a a ako alternatívu navrhol nový dôraz na vynucovanie zákona.
Fungovalo to, ale za hroznú cenu. Spojené štáty americké majú najvyššiu mieru väzobného stíhania, na úrovni 743 zo 100-tisíc osôb v populácii, čo znamená, že v americkom väzení je štvrtina všetkých väzňov na svete. A medzi väzňami disproporčne vyčnievajú príslušníci menšín. V roku 1995 prešla napríklad až tretina čiernych Američanov vo veku 20 až 30 rokov systémom trestného súdnictva. Zdrojom tohto čísla je Sentencing Project, čo je organizácia obhajujúca práva väzňov. A podľa tejto organizácie je dnes v amerických väzniciach „viac ako šesťdesiat percent ľudí, ktorí patria k rasovej alebo etnickej menšine. Pokiaľ ide o čiernošských mužov, ktorí sú dvadsiatnici, tak vo väzení je až jeden z ôsmich.“
Trestanie zločinu tak likviduje celú jednu generáciu amerických černochov. Hlavnou príčinou smrti medzi mladými černochmi v USA je vražda, pričom černoch má až päťpercentnú pravdepodobnosť, že sa stane obeťou vraždy, na rozdiel od bieleho Američana, u ktorého je pravdepodobnosť 0,7 percenta. Právna vedkyňa Michelle Alexanderová tvrdí, že „vo vyšetrovacej väzbe, väzení alebo na podmienke je dnes viac černochov, ako bolo v roku 1850, desať rokov pred vypuknutím Občianskej vojny, v otroctve.“
.libertariánky omyl
Na tejto zlej správe je aj niečo dobré. Vďaka tomu, že viac kriminálnikov je za mrežami, máme menej zločinu. Veľa sa hovorí o tom, že jeden milión z 7,3 milióna amerických väzňov bolo odsúdených za nenásilné trestné činy (ide najmä o drogovú kriminalitu). Je to však logický dôsledok toho, že pre policajných agentov v utajení je omnoho jednoduchšie usvedčiť drogového dílera, ktorý predáva menšie množstvo drog, ako chytiť dílera pri násilnom trestnom čine. Zároveň však platí, že drogové gangy sú násilné kriminálne spoločenstvá a väčšina odsúdených dílerov páchala aj násilnú trestnú činnosť.
Práve v tom bolo Wilsonova genialita, aj keď za to nikdy nebol celkom ocenený. Je to presne naopak, ako tradične argumentujú libertariáni: ak chcete mať pod kontrolou potenciálnych kriminálnikov, nedá sa to dosiahnuť tak, že pôjdete po bosoch zločinu, pretože tam sa vždy vytvorí miesto pre náhradníkov, ale túto vojnu treba viesť z opačnej strany, aby, takpovediac, dochádzalo k prirodzenému úbytku zdola. Vojnu proti drogám možno v tomto zmysle porovnať s americkou občianskou vojnou Severu proti Juhu. Sever vyhral, pretože sa mu podarilo zabiť vysoký podiel južanských mužov vo vojenskom veku (išlo asi o tridsať percent mužov), až Konferederácii chýbali muži, ktorých nedokázala nahradiť. Bola to najheroickejšia vec, akú Amerika kedy dokázala.
Toľko Spojené štáty, kde je množstvo mladých ľudí, ktorí sú natoľko chudobní, aby riskovali život a zapojili sa do kriminálnej činnosti, relatívne malé. Ale čo sa stane v chudobnej krajine s omnoho väčšími podielmi mladých, ktorí sú napríklad nezamestnaní?
.rendezvous s násilím
Mexická miera väzobného stíhania je iba 200 ľudí zo 100-tisíc osôb v populácii, čo je približne štvrtina americkej úrovne. Zaútočiť na mexickú kriminalitu metódou zdola nahor by znamenalo a predpokladalo spoločenskú dislokáciu takmer katastrofických rozmerov.
Enrique Krauze, jeden z prominentných mexických verejných intelektuálov, porovnal v roku 2010 súčasné drogové násilie s mexickou revolúciou v roku 1910, kde našlo svoju smrť osem percent obyvateľstva. Krauze napísal: „Zdá sa, že každých sto rokov zažíva Mexiko svoje rendezvous s násilím. Dnes opäť musíme pretrpieť ďalšiu krízu plnú násilia, hoci tá dnešná sa od tej spred sto a dvesto rokov výrazne líši. Mexiko sa v roku 2010 opäť zmieta v násilí, hoci rozsah a veĺkosť dnešného konfliktu sa ani vzdialene nepribližuje k tomu z rokov 1810 a 1910. Dnešná vojna sa vyvinula medzi gangami kriminálnikov, ľuďmi, čo páchajú trestnú činnosť a ženie ich pritom iba neovládateĺná túžba po peniazoch. A to je niečo úplne iné, ako boli revolúcie z rokov 1810 a 1910, ktoré boli konfliktom ideí.“
To, čo ale má rok 2012 spoločné s rokom 1912, je dopad na obrovské množstvo veľmi chudobných ľudí, ktorí nemajú ekonomickú budúcnosť. Americká recesia má neproporčne vysoký dopad na nekvalifikovaných robotníkov a devastujúci dopad na nelegálnych imigrantov. Prácu majú iba dve pätiny Američanov v pracovnom veku bez ukončenej strednej školy a iba 45 percent z nich zarátaných do pracovnej sily, zatiaľ čo až 72 percent Američanov s vysokoškolským vzdelaním čo i len najnižšieho stupňa má prácu. Pre mexických imigrantov, legálnych či nelegálnych, bola zničujúca recesia v stavebnom priemysle. Amerika pre mexických nezamestnaných vždy reprezantovala istý spôsob záchrany. Dnes to však už nie je pravda. A zdá sa, že ani v dohľadnej budúcnosti nebude.
.vláda kartelov
Americká recesia však nie je jediným a ani najväčším mexickým problémom. Mexické hospodárstvo je aj vo svetovom meradle jedným z najviac kartelizovaných. Je preň príznačný kuriózny jav, že z tejto chudobnej krajiny pochádza jeden z najbohatších mužov sveta, telefónový magnát Carlos Slim, pričom cena telefonického rozhovoru je tu niekoľkokrát vyššia ako v USA. Vysoké náklady za telefonické služby sú jedným z dôvodov a príčin existencie bariér, ktoré držia tretinu mexickej populácie bez kníh. Ekonomické reformy by dokázali zlepšiť tento stav, ale postupujú pomaly a trvá to príliš dlhý čas.
Je pomerne zaujímavé položiť si otázku, či vôbec nejaká vláda v Latinskej Amerike dokáže zredukovať kriminálny element vo svojom obyvateľstve. Bývalý prezident Peru Alberto Fujimori, ktorý má od svojho odsúdenia v roku 2008 zostať vo väzení ešte niekoľko desaťročí, je za mrežami za to, že využíval proti gerilám z teroristickej organizácie Svetlý chodník komandá smrti. Fujimori mal pritom v 90. rokoch minulého storočia relatívne voľnú ruku. Dôvodom bola skutočnosť, že hlavná opora, ktorú gerily zo Svetlého chodníka mali, boli vidiečania z odľahlých oblastí, kde je ťažké vôbec dokumentovať úroveň pouličnej spravodlivosti.
Nič to však nemení na tom, že ak chce Mexiko zmeniť súčasný stav a zlomiť vládu kriminálnych gangov nad svojimi mestami, nemá zrejme inú možnosť, ako si preštudovať dielo Jamesa Q. Wilsona. Podniknúť takúto herkulovskú úlohu a pokúsiť sa potlačiť kriminalitu zdola nahor bude mať pravdepodobne nedozerné následky, ako o tom svedčí aj analógia Enrique Krauzeho s revolúciou v roku 1910. Len jedna vec je horšia, a to je alternatíva. Nestačí zatýkať drogových lordov, je nevyhnutné postihovať aj zázemie pre ich pešiakov a budúcich zločincov. A koľko to všetko bude stáť? Ak sa niekto musí pýtať na náklady, nemôže si dovoliť byť štátom.
.mexická politika nefunguje
V novembri minulého roku som mal tú česť a na pôde americkej Amherst College som v rámci jedného seminára vystupoval spolu s profesorom Wilsonom. Vyzeral dobre, prednášal živo a energicky, nikto, kto ho vtedy počúval, by si nedokázal predstaviť, že tohto muža za pár mesiacov zlomí leukémia. Mal som pre neho pripravenú jednu otázku, nestihol som ju, žiaľ, položiť. Tá otázka znie, čo by poradil Mexiku, krajine, ktorá nedokáže zastaviť vládu a teror drogových kartelov.
Mexiko robí presne to, čo Wilson v 80. rokoch odmietol a považoval za chybu, to znamená, sústreďuje sa iba na veľké ryby. Problém sa pritom zväčšuje. Za posledných päť rokov zomrelo v Mexiku takmer 50-tisíc ľudí, ktorých smrť sa týkala drogového zločinu. A ako napísali noviny New York Times v marci tohto roku, „sústredenie sa vlády na zabitie alebo zatknutie vodcov drogových kartelov viedlo k tomu, že ich na trhu nahradili mladší a násilnejší kriminálnici.“ Ako noviny ďalej dodali, „mnohé oblasti teraz smerujú k totálnej nezákonnosti, v štrnástich z tridsaťjeden štátov mexickej federácie bola v roku 2010 šanca, že po zločine bude nasledovať súd a odsúdenie nižšia, ako jedno percento. Autorom tohto prepočtu je mexický výskumný inštitút Cidac, ktorý pri prepočte analyzoval vládne štatistiky. A odvtedy, ako tvrdia experti, sa s pokusom o reformu tohto stavu otáľa rovnako, ako sa kriminalita a beztrestnosť stali príjemnými spoločníkmi.
.štát plný väzňov
Libertariáni zvykli tvrdiť, že zatýkanie kriminálnikov je zbytočné, pretože pre zločin platí, že vždy sa nájde niekto, kto je ochotný zobrať džob zatknutého. Jediným riešením je tak podla libertariánov legalizácia drog, ktorá zníži ceny a eliminuje ekonomickú motiváciu. Problém však je, že mexické gangy neobmedzujú svoje predátorské správanie iba na drogy, ako to, napokon, dokazuje hrôzostrašná bilancia zatýkania zločineckých bosov. Keď bol James Wilson šéfom vládnej komisie proti nelegálnym drogám počas vlády Richarda Nixona, zúčastnil sa v roku 1972 na slávnej polemike s Miltonom Friedmanom o legalizácii drog. Wilson legalizáciu odmietol a a ako alternatívu navrhol nový dôraz na vynucovanie zákona.
Fungovalo to, ale za hroznú cenu. Spojené štáty americké majú najvyššiu mieru väzobného stíhania, na úrovni 743 zo 100-tisíc osôb v populácii, čo znamená, že v americkom väzení je štvrtina všetkých väzňov na svete. A medzi väzňami disproporčne vyčnievajú príslušníci menšín. V roku 1995 prešla napríklad až tretina čiernych Američanov vo veku 20 až 30 rokov systémom trestného súdnictva. Zdrojom tohto čísla je Sentencing Project, čo je organizácia obhajujúca práva väzňov. A podľa tejto organizácie je dnes v amerických väzniciach „viac ako šesťdesiat percent ľudí, ktorí patria k rasovej alebo etnickej menšine. Pokiaľ ide o čiernošských mužov, ktorí sú dvadsiatnici, tak vo väzení je až jeden z ôsmich.“
Trestanie zločinu tak likviduje celú jednu generáciu amerických černochov. Hlavnou príčinou smrti medzi mladými černochmi v USA je vražda, pričom černoch má až päťpercentnú pravdepodobnosť, že sa stane obeťou vraždy, na rozdiel od bieleho Američana, u ktorého je pravdepodobnosť 0,7 percenta. Právna vedkyňa Michelle Alexanderová tvrdí, že „vo vyšetrovacej väzbe, väzení alebo na podmienke je dnes viac černochov, ako bolo v roku 1850, desať rokov pred vypuknutím Občianskej vojny, v otroctve.“
.libertariánky omyl
Na tejto zlej správe je aj niečo dobré. Vďaka tomu, že viac kriminálnikov je za mrežami, máme menej zločinu. Veľa sa hovorí o tom, že jeden milión z 7,3 milióna amerických väzňov bolo odsúdených za nenásilné trestné činy (ide najmä o drogovú kriminalitu). Je to však logický dôsledok toho, že pre policajných agentov v utajení je omnoho jednoduchšie usvedčiť drogového dílera, ktorý predáva menšie množstvo drog, ako chytiť dílera pri násilnom trestnom čine. Zároveň však platí, že drogové gangy sú násilné kriminálne spoločenstvá a väčšina odsúdených dílerov páchala aj násilnú trestnú činnosť.
Práve v tom bolo Wilsonova genialita, aj keď za to nikdy nebol celkom ocenený. Je to presne naopak, ako tradične argumentujú libertariáni: ak chcete mať pod kontrolou potenciálnych kriminálnikov, nedá sa to dosiahnuť tak, že pôjdete po bosoch zločinu, pretože tam sa vždy vytvorí miesto pre náhradníkov, ale túto vojnu treba viesť z opačnej strany, aby, takpovediac, dochádzalo k prirodzenému úbytku zdola. Vojnu proti drogám možno v tomto zmysle porovnať s americkou občianskou vojnou Severu proti Juhu. Sever vyhral, pretože sa mu podarilo zabiť vysoký podiel južanských mužov vo vojenskom veku (išlo asi o tridsať percent mužov), až Konferederácii chýbali muži, ktorých nedokázala nahradiť. Bola to najheroickejšia vec, akú Amerika kedy dokázala.
Toľko Spojené štáty, kde je množstvo mladých ľudí, ktorí sú natoľko chudobní, aby riskovali život a zapojili sa do kriminálnej činnosti, relatívne malé. Ale čo sa stane v chudobnej krajine s omnoho väčšími podielmi mladých, ktorí sú napríklad nezamestnaní?
.rendezvous s násilím
Mexická miera väzobného stíhania je iba 200 ľudí zo 100-tisíc osôb v populácii, čo je približne štvrtina americkej úrovne. Zaútočiť na mexickú kriminalitu metódou zdola nahor by znamenalo a predpokladalo spoločenskú dislokáciu takmer katastrofických rozmerov.
Enrique Krauze, jeden z prominentných mexických verejných intelektuálov, porovnal v roku 2010 súčasné drogové násilie s mexickou revolúciou v roku 1910, kde našlo svoju smrť osem percent obyvateľstva. Krauze napísal: „Zdá sa, že každých sto rokov zažíva Mexiko svoje rendezvous s násilím. Dnes opäť musíme pretrpieť ďalšiu krízu plnú násilia, hoci tá dnešná sa od tej spred sto a dvesto rokov výrazne líši. Mexiko sa v roku 2010 opäť zmieta v násilí, hoci rozsah a veĺkosť dnešného konfliktu sa ani vzdialene nepribližuje k tomu z rokov 1810 a 1910. Dnešná vojna sa vyvinula medzi gangami kriminálnikov, ľuďmi, čo páchajú trestnú činnosť a ženie ich pritom iba neovládateĺná túžba po peniazoch. A to je niečo úplne iné, ako boli revolúcie z rokov 1810 a 1910, ktoré boli konfliktom ideí.“
To, čo ale má rok 2012 spoločné s rokom 1912, je dopad na obrovské množstvo veľmi chudobných ľudí, ktorí nemajú ekonomickú budúcnosť. Americká recesia má neproporčne vysoký dopad na nekvalifikovaných robotníkov a devastujúci dopad na nelegálnych imigrantov. Prácu majú iba dve pätiny Američanov v pracovnom veku bez ukončenej strednej školy a iba 45 percent z nich zarátaných do pracovnej sily, zatiaľ čo až 72 percent Američanov s vysokoškolským vzdelaním čo i len najnižšieho stupňa má prácu. Pre mexických imigrantov, legálnych či nelegálnych, bola zničujúca recesia v stavebnom priemysle. Amerika pre mexických nezamestnaných vždy reprezantovala istý spôsob záchrany. Dnes to však už nie je pravda. A zdá sa, že ani v dohľadnej budúcnosti nebude.
.vláda kartelov
Americká recesia však nie je jediným a ani najväčším mexickým problémom. Mexické hospodárstvo je aj vo svetovom meradle jedným z najviac kartelizovaných. Je preň príznačný kuriózny jav, že z tejto chudobnej krajiny pochádza jeden z najbohatších mužov sveta, telefónový magnát Carlos Slim, pričom cena telefonického rozhovoru je tu niekoľkokrát vyššia ako v USA. Vysoké náklady za telefonické služby sú jedným z dôvodov a príčin existencie bariér, ktoré držia tretinu mexickej populácie bez kníh. Ekonomické reformy by dokázali zlepšiť tento stav, ale postupujú pomaly a trvá to príliš dlhý čas.
Je pomerne zaujímavé položiť si otázku, či vôbec nejaká vláda v Latinskej Amerike dokáže zredukovať kriminálny element vo svojom obyvateľstve. Bývalý prezident Peru Alberto Fujimori, ktorý má od svojho odsúdenia v roku 2008 zostať vo väzení ešte niekoľko desaťročí, je za mrežami za to, že využíval proti gerilám z teroristickej organizácie Svetlý chodník komandá smrti. Fujimori mal pritom v 90. rokoch minulého storočia relatívne voľnú ruku. Dôvodom bola skutočnosť, že hlavná opora, ktorú gerily zo Svetlého chodníka mali, boli vidiečania z odľahlých oblastí, kde je ťažké vôbec dokumentovať úroveň pouličnej spravodlivosti.
Nič to však nemení na tom, že ak chce Mexiko zmeniť súčasný stav a zlomiť vládu kriminálnych gangov nad svojimi mestami, nemá zrejme inú možnosť, ako si preštudovať dielo Jamesa Q. Wilsona. Podniknúť takúto herkulovskú úlohu a pokúsiť sa potlačiť kriminalitu zdola nahor bude mať pravdepodobne nedozerné následky, ako o tom svedčí aj analógia Enrique Krauzeho s revolúciou v roku 1910. Len jedna vec je horšia, a to je alternatíva. Nestačí zatýkať drogových lordov, je nevyhnutné postihovať aj zázemie pre ich pešiakov a budúcich zločincov. A koľko to všetko bude stáť? Ak sa niekto musí pýtať na náklady, nemôže si dovoliť byť štátom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.