KNIHA Gejza Demeter: Ráj na zemi – Romské pohádky (Triáda)
„Bylo nebylo, mé sladké Štěstí, i ty, jediná Pravdo, beru vás za svědky, byl jeden Rom, Gejza mu říkali.“ Mal jedného deduška a ten mu rozprával rozprávky. Lenže Gejza vyrástol, dedo zomrel a Gejza, chodiac po svete, hľadal deduškove príbehy. Tie však nenašiel ani pod posteľou, ani v stenách deduškovho domu, ani v knihách slávnych zberateľov rozprávok. Gejza sa vypytoval ľudí, no príbehy, na ktoré si on matne spomínal, nepoznal nik. Vtom si však uvedomil, že tento drahocenný kamienok nosí v srdci už len on. Príbehy, ktoré Gejza Demeter spísal, sú písané láskou jeho deduška. Jednoduché, pravdivé a predsa iné. Nie čierno-biely svet, ale svet, v ktorom aj havrany pomáhajú a čerti dávajú dary. Ilustrácie Martiny Špinkovej sú síce týchto farieb, no zároveň žijú svoj vlastný pestrofarebný život. Mať tak čarovný kamienok, s ktorým sa dá ísť aj do neba za Pánom Bohom, aj do pekla za čertom, popýtať ich o pomoc, nech čerešne dlhšie kvitnú. Alebo mať čarovný klobúk, pod ktorým je človek neviditeľný. V skutočnosti nám to vôbec netreba. Najdôležitejší sú tí dobrí láskyplní ľudia okolo nás. Každá rozprávka sa končí tak, že dobro víťazí nad zlom. Ale len máloktorá rozprávka poukazuje na to, že dobro je v každom z nás. Najkrajšia kniha roku 2011.
.mária Chudíková
OPERA Hamlet (Theater an der Wien)
„Som kráľom svojho utrpenia,“ píše Hamlet na múry kráľovského paláca a svojej myšlienke nezostáva v rovnomennej viedenskej inscenácii opery Ambroisa Thomasa nič dlžný. Dielo zrežíroval v Theater an der Wien nápaditý Francúz Olivier Py. Hamlet v podaní barytonistu Stéphana Degouta trpí úzkosťami, fetišizuje urnu svojho otca, rozprašuje jeho popol ventilátorom, líha si do truhly a je krutý k ženám. Režisér Py umiestnil inscenáciu do pochmúrnych útrob paláca, ktorému dominujú schody ako metafora vzostupu k moci a pádu. Téma opájania sa mocou rezonovala celým dielom a symbolicky kulminovala v scéne pitky potentátov, inscenovanej podľa Da Vinciho Poslednej večere. Stéphane Degout bol herecky presvedčivý, pričom vnútornú drámu vložil aj do spevu, v ktorom predviedol sýty barytón a dôsledné frázovanie. Nemecká sopranistka Christine Schäfer ako Ofélia predviedla v koloratúrnej árii šialenstva hlasovo plochší výstup, než býva zvykom. Naopak, pulzujúcou plnokrvnosťou herectva i spevu zaujala gruzínska mezzosopranistka Stella Grigorian ako Gertrúda. Na javisku Theater an der Wien vznikla moderná, vizuálne a režijne nápaditá shakespearovská dráma vnútornej bolesti a kompletného (nielen) duševného odhalenia. Veď, ktorý slovenský barytón by odspieval niekoľkominútové dueto tretieho dejstva celkom nahý? Stéphane Degout, ktorý hosťoval v Metropolitnej opere či Covent Garden, s tým nemal problém...
.peter Scherhaufer
KOMIKS Brutto 04, Brutto 05 (Labyrint, 2011)
Brutto – brutálne jemné komiksy sú projektom vydavateľstva Labyrint podporujúcim pôvodnú českú komiksovú tvorbu s ambíciami, ktoré pokojne môžeme pokladať za umelecké. V prvých troch zošitoch sa zišli Jiří Grus, Lela Geislerová, Džian Baban a Vojtěch Mašek, teraz sa o divácku/čitateľskú priazeň uchádzajú Jaromír 99 a René Plašil a Petra Röslerová a Antonín Hlas. Prvý „príbeh“ Brutto 04, nazvaný prozaicky René, je výsledkom projektu Věznice: místo pro umění, a sily v ňom spojili výtvarník Jaromír 99 a recidivista a spisovateľ René Plašil. Na konci ich spolupráce je Plašilova azda autobiografická miniatúra, prúd vedomia z troch dní na samotke zhustený do niekoľkých panelov strohej kresby, prekladaných monologickým textom. Väzeň na samotke spomína na svoju lásku. No dobre, a čo s tým? Druhý komiks – O princezně – je experimentálna záležitosť, v ktorej forma valcuje obsah. Komiks ako koláž poskladaná z fotiek, novinových výstrižkov a textov, ktoré medzi nimi vytvárajú vzťah. Antiglobalistický, pankáčsky, sarkastický, nihilistický obraz sveta na konci svojich dní, ktorý pripomína našu prítomnosť. Princezná vlastne ani nie je jeho hlavnou postavou, skôr sprievodkyňou a pozorovateľkou dejov, ktoré sa nemajú páčiť. A nepáčia sa, ale nie pre odlišné vkusové preferencie, ale pre naivnú prvoplánovosť. Ale to, čo sa niekomu môže javiť ako nekonečne hlúpe, môže iný pokladať za vrchol poznania. A keďže má ísť o umenie, nikto za nič nenesie zodpovednosť.
.juraj Malíček
„Bylo nebylo, mé sladké Štěstí, i ty, jediná Pravdo, beru vás za svědky, byl jeden Rom, Gejza mu říkali.“ Mal jedného deduška a ten mu rozprával rozprávky. Lenže Gejza vyrástol, dedo zomrel a Gejza, chodiac po svete, hľadal deduškove príbehy. Tie však nenašiel ani pod posteľou, ani v stenách deduškovho domu, ani v knihách slávnych zberateľov rozprávok. Gejza sa vypytoval ľudí, no príbehy, na ktoré si on matne spomínal, nepoznal nik. Vtom si však uvedomil, že tento drahocenný kamienok nosí v srdci už len on. Príbehy, ktoré Gejza Demeter spísal, sú písané láskou jeho deduška. Jednoduché, pravdivé a predsa iné. Nie čierno-biely svet, ale svet, v ktorom aj havrany pomáhajú a čerti dávajú dary. Ilustrácie Martiny Špinkovej sú síce týchto farieb, no zároveň žijú svoj vlastný pestrofarebný život. Mať tak čarovný kamienok, s ktorým sa dá ísť aj do neba za Pánom Bohom, aj do pekla za čertom, popýtať ich o pomoc, nech čerešne dlhšie kvitnú. Alebo mať čarovný klobúk, pod ktorým je človek neviditeľný. V skutočnosti nám to vôbec netreba. Najdôležitejší sú tí dobrí láskyplní ľudia okolo nás. Každá rozprávka sa končí tak, že dobro víťazí nad zlom. Ale len máloktorá rozprávka poukazuje na to, že dobro je v každom z nás. Najkrajšia kniha roku 2011.
.mária Chudíková
OPERA Hamlet (Theater an der Wien)
„Som kráľom svojho utrpenia,“ píše Hamlet na múry kráľovského paláca a svojej myšlienke nezostáva v rovnomennej viedenskej inscenácii opery Ambroisa Thomasa nič dlžný. Dielo zrežíroval v Theater an der Wien nápaditý Francúz Olivier Py. Hamlet v podaní barytonistu Stéphana Degouta trpí úzkosťami, fetišizuje urnu svojho otca, rozprašuje jeho popol ventilátorom, líha si do truhly a je krutý k ženám. Režisér Py umiestnil inscenáciu do pochmúrnych útrob paláca, ktorému dominujú schody ako metafora vzostupu k moci a pádu. Téma opájania sa mocou rezonovala celým dielom a symbolicky kulminovala v scéne pitky potentátov, inscenovanej podľa Da Vinciho Poslednej večere. Stéphane Degout bol herecky presvedčivý, pričom vnútornú drámu vložil aj do spevu, v ktorom predviedol sýty barytón a dôsledné frázovanie. Nemecká sopranistka Christine Schäfer ako Ofélia predviedla v koloratúrnej árii šialenstva hlasovo plochší výstup, než býva zvykom. Naopak, pulzujúcou plnokrvnosťou herectva i spevu zaujala gruzínska mezzosopranistka Stella Grigorian ako Gertrúda. Na javisku Theater an der Wien vznikla moderná, vizuálne a režijne nápaditá shakespearovská dráma vnútornej bolesti a kompletného (nielen) duševného odhalenia. Veď, ktorý slovenský barytón by odspieval niekoľkominútové dueto tretieho dejstva celkom nahý? Stéphane Degout, ktorý hosťoval v Metropolitnej opere či Covent Garden, s tým nemal problém...
.peter Scherhaufer
KOMIKS Brutto 04, Brutto 05 (Labyrint, 2011)
Brutto – brutálne jemné komiksy sú projektom vydavateľstva Labyrint podporujúcim pôvodnú českú komiksovú tvorbu s ambíciami, ktoré pokojne môžeme pokladať za umelecké. V prvých troch zošitoch sa zišli Jiří Grus, Lela Geislerová, Džian Baban a Vojtěch Mašek, teraz sa o divácku/čitateľskú priazeň uchádzajú Jaromír 99 a René Plašil a Petra Röslerová a Antonín Hlas. Prvý „príbeh“ Brutto 04, nazvaný prozaicky René, je výsledkom projektu Věznice: místo pro umění, a sily v ňom spojili výtvarník Jaromír 99 a recidivista a spisovateľ René Plašil. Na konci ich spolupráce je Plašilova azda autobiografická miniatúra, prúd vedomia z troch dní na samotke zhustený do niekoľkých panelov strohej kresby, prekladaných monologickým textom. Väzeň na samotke spomína na svoju lásku. No dobre, a čo s tým? Druhý komiks – O princezně – je experimentálna záležitosť, v ktorej forma valcuje obsah. Komiks ako koláž poskladaná z fotiek, novinových výstrižkov a textov, ktoré medzi nimi vytvárajú vzťah. Antiglobalistický, pankáčsky, sarkastický, nihilistický obraz sveta na konci svojich dní, ktorý pripomína našu prítomnosť. Princezná vlastne ani nie je jeho hlavnou postavou, skôr sprievodkyňou a pozorovateľkou dejov, ktoré sa nemajú páčiť. A nepáčia sa, ale nie pre odlišné vkusové preferencie, ale pre naivnú prvoplánovosť. Ale to, čo sa niekomu môže javiť ako nekonečne hlúpe, môže iný pokladať za vrchol poznania. A keďže má ísť o umenie, nikto za nič nenesie zodpovednosť.
.juraj Malíček
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.