Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jar v Mauthausene

.lukáš Krivošík .časopis .príbeh

Dnes 92-ročný Marek Celláry z Prievidze strávil posledné mesiace druhej svetovej vojny v nacistickom koncentračnom tábore Mauthausen. Až teraz sa však rozhodol prvýkrát rozpovedať svoj príbeh širšej verejnosti.

Vojnové obdobie sa pre vyučeného kolára nezačalo až tak zle. Slovensko bolo hlboko v zázemí, vzdialené od hlavných frontových línií a Ríša potrebovala pracovné sily ako náhradu za odvedených mužov. V roku 1940 Celláry skončil učenie v Záhorskej Vsi a odišiel za robotou do Rakúska. „V čase, keď si poľnohospodárski robotníci počas žatvy zarobili najviac dve marky za jedenásťhodinový pracovný deň, som mal ako remeselník vo Weikendorfe 50 pfenigov na hodinu,“ hovorí nám krehký starček, ktorý jeseň svojho života trávi v Prievidzi. „K tomu ubytovanie a dobré jedlo na stole.“ Dodáva takmer nostalgicky.

.povstanie
Lenže idyla netrvala dlho. V Rakúsku pracovali aj jeho rodičia. Celláry prišiel za nimi do Ebenfurthu, no v roku 1943 sa celá rodina rozhodla vrátiť späť na Slovensko. Zintenzívnilo sa totiž bombardovanie. Na majetku jedného grófa mal pridelený byt, z ktorého sa neskôr presťahoval do dvora. „Mal som šťastie. O tri dni neskôr byt zničila letecká bomba. Bola práve nedeľa a Spojenci, ktorí si za cieľ zvolili neďalekú leteckú fabriku vo Wiener Neustadt, predčasne spustili bomby na dedinu...“
Ešte pred návratom na Slovensko sa Celláry zoznámil so svojou manželkou. Po krátkych pracovných epizódach na hlavnej stanici v Bratislave či u tesára v Malackách odišiel do Temeša, aby pomáhal na gazdovstve rodičov svojej ženy, s ktorou sa zosobášil v januári 1944. „Na Slovensku sa schyľovalo k Povstaniu a švagor ma stiahol do odbojovej činnosti“, spomína starý pán. Po vypuknutí SNP v auguste 1944 išiel s partiou do Zemianskych Kostolian, kde bola vojenská posádka a rozdávali sa zbrane. No v Diviackej Novej Vsi ich zastavili chlapi s tým, že tam už žiadne zbrane nie sú. A tak sa vrátili do Temeša, odkiaľ odchádzali na prieskumy okolia a pomáhali partizánom.
Jedného dňa začiatkom januára 1945 prišli chýry, že na okolí Nemci zaisťujú chlapov. On a štyria ďalší išli na vŕšok za dedinu preveriť, čo sa vlastne deje. Nebo malo sivú farbu, s ktorou kontrastovala zeleň zasnežených ihličnatých konárov. V bývalom hostinci neďaleko dediny boli nemeckí vojaci a keď dvaja zo skupinky zvedavcov príliš vykukli, začali po nich strieľať. Celláry sa spoločne s dvoma ďalšími chlapmi snažil pred Nemcami ukryť pod vrstvou snehu: „Ležali sme tam až do večera a potom sme sa vrátili domov. Zvyšných dvoch však chytili a tí prezradili, že neboli sami.“ Nemci sa vyhrážali obecnému komisárovi, že ak sa ostatní neprihlásia, vypália celú dedinu. A tak sa všetci traja rozhodli prihlásiť. Nemci každého vypočúvali osobitne a padali aj facky. Štyroch chlapov prepustili, no Celláry mal smolu, pretože v obci nebol prihlásený na trvalý pobyt. Zdal sa Nemcom podozrivý a tak ho poslali nákladiakom na gestapo do Trenčína. Vo Vesteniciach a Nitrianskom Rudne naberali ďalších zadržaných, a tak v Trenčíne dorazili asi štyridsiati. „Nemci nás po jednom vypočúvali a veľmi sa zaujímali o nejakého žida Kohouta z Fačkova pri Žiline. Nikto však o ňom nič nevedel.“  

.cesta do Mauthausenu
Celláryho tvár naberá skleslý výraz: „Väznili nás na gestape v holej miestnosti, kde sa tlačili asi tridsiati muži. Bolo nás tam toľko, že keď sa chcel v noci jeden obrátiť z boka na bok, museli sa obrátiť všetci naraz. Na vykonávanie potreby slúžilo jediné vedro.“ V týchto podmienkach ich držali niekoľko dní, počas ktorých ich sústavne vypočúvali. Stojedenásť chlapov potom putovalo do lágru. Ale počas cesty nevedeli, kam idú. Dva dobytčiaky, v ktorých ich prevážali, boli pripojené k osobnému vlaku do Bratislavy. Tam ich zase napojili na osobák do Viedne.
Celá cesta do Mauthausenu v Hornom Rakúsku trvala tri dni: „Vodu nám dali len raz. Išlo o desaťlitrovú bandasku na 56 chlapov. Rovnakú dostal aj druhý vagón.“ Cestu však prežili všetci, aj keď nedostali nič na jedenie. Mauthausen na konci vojny zahŕňal komplex hlavného a asi päťdesiatich pobočných táborov. Väzni boli primárne likvidovaní vysiľujúcou prácou v prospech hospodárskych potrieb Ríše. Odhaduje sa, že zo 7 320 väzňov z územia Československa zahynulo počas vojny v Mauthausene 4 473 osôb. No v tábore boli väzni z celej Európy vrátane detí.
Ako príbeh pokračoval pre pána Celláryho? „V Mauthausene bol po príchode nástup, keď sme sa všetci museli vyzliecť a odovzdať svoje veci. Šaty sa hádzali na kopu. Odtiaľ nás nahnali do kúpeľne pre päťdesiat ľudí, kde na nás striedavo púšťali teplú a studenú vodu. Následne nás nahých poslali von do zimnej fujavice.“ Každému pridelili väzenské oblečenie. Na veľkosť sa nedbalo a veci si už väzni neskôr povymieňali medzi sebou. Z vlastných šiat si mohli ponechať len opasok. „Azda preto, aby sme sa mohli obesiť“, uvažuje Celláry. Údaje o zajatcoch si zapisovali kápovia. Išlo o privilegovaných väzňov, ktorí mali na ostatných dohliadať, za čo dostávali viac jedla a mali v tábore dokonca vlastný nevestinec. „Často boli horší, než samotní esesáci.“
Väzni boli ostrihaní, s vyholeným pásom cez stred hlavy. Ten pás im obnovovali, aby boli na úteku rozpoznateľní. V barakoch väzni spávali na poschodových posteliach, v ktorých sa zvykli tlačiť po štyroch. No stávalo sa, že na jednu posteľ pripadali aj šiesti a vtedy im nezostávalo nič iné, len na nej sedieť. Ráno ich zobudili ešte za tmy. Na nástupe väzňov volali podľa čísiel, čo sa však pretiahlo, lebo mnohí nevedeli po nemecky a potom bolo treba ísť podľa mena. Marek Celláry si na prvé ráno v Mauthausene spomína veľmi dobre: „Pridelili mi číslo 137 816, ktoré som nosil na plechu, drôtom pripevnené o ľavé zápästie.“

.život a smrť v lágri
Zo začiatku ich zamestnávali obškrabávaním stoličiek kúskami skla. Neskôr pomáhal murárom pri stavbe kremačných pecí. Tie staršie totiž nestíhali. „Všade boli hromady mŕtvol, väzňov totiž vysiľovala práca – najmä v kameňolome. Smrad z pecí bol neznesiteľný, čo zhoršovali aj príliš nízke komíny. Väzňov opúšťali sily z nedostatku jedla. Človek bol celý deň hladný, takže mnohí sa ulakomili aj na slimáky.“ Celláry raz zažil, ako provianťáci doviezli do kuchyne chlieb. Jeden bochník im však vypadol a odkotúľal sa k väzňom. „Traja sa naň ihneď vrhli a utekali s ním preč. Samozrejme, stráže ich chytili. Na výstrahu boli obesení. Nechali ich tam visieť tri dni.“
V hlavnom tábore sa Celláry zdržal len asi týždeň. Potom ho premiestnili do jedného z pomocných táborov v neďalekom Welse. Toto mestečko malo zbombardované nákladné nádražie a väzni mali pomôcť ho opraviť. Nosili štrk pod koľajnice, stavajúc novú trať. „Väzni sa hlavne každý deň snažili uchmatnúť si nejaké náradie,“ spomína Celláry „na koho nezvýšilo, musel sa postaviť do štvorca a celú zmenu nehybne stáť v zimných mrazoch. Práca s náradím aspoň zahriala.“   
Vo Welse ich strážili esesmani. Väzni boli ubytovaní v rozľahlej hale, ktorá pôsobila ako letecký hangár. Nemali žiadny pojem o čase: „Spanie bolo hrozné. Keď sa ráno niekto nezobudil, veliteľ ho začal švihať bičíkom a skákať po ňom. Držali nás ako zvieratá a všade boli vši.“ Keď do Welsu prišli, každý dostal dve deky. Jednu pod seba, jednu na zakrytie. Niektorí si však privlastnili viac diek. Celláry mal v tábore kamaráta, Ernesta Kováčika, pri spomienke na neho sa mu zlomí hlas. Bol to zajatý vojak povstaleckej armády. Keď sa zdalo, že sa im neujdú deky, Kováčik si ich vynútil od niekoho, kto ich mal viac. Domov sa však nevrátil. „Kováčika zabilo fajčenie. Svoje prídely jedla totiž vymieňal za cigarety.“ Celláry sa ho snažil presvedčiť, aby to nerobil a delil sa s ním o vlastné jedlo. No jedného dňa pri odchode do práce Kováčik prosto odpadol: „Jeho telo zobrali nevedno kam. Hlásiť sa na maródku pre chorobu bolo vo vyhladzovacom tábore životunebezpečné. Takých ľudí už nikto nikdy nevidel. A keď niekto odpadol priamo pri práci, spoluväzni mu nesmeli pomôcť, inak by ich stráže dorazili.“

.koniec vojny
Aj Celláryho bili. No niektoré prípady boli skutočne bizarné. Raz dostal od kápa nakladačku pri vydávaní stravy. Keď v polievke niečo plávalo, kápovia vždy jedli prví, aby si to vyjedli. Naproti tomu v prípadoch, keď to najhustejšie zostalo na dne polievky, kápovia jedli ako poslední. Raz sa stalo, že väzňom vydávali dupľu. Celláry stál v rade, no kým tomu pred ním sa ešte ušlo, jemu odmietli ďalšiu porciu vydať: „Kápo si chcel zvyšok nechať pre seba a keď sa mi to nepáčilo, začal ma fackať.“ Vraj to bol berlínsky Cigán a po oslobodení ho vraj niektorí väzni zaživa hodili do kremačnej pece. Poriadok v tábore udržiavali lágroví policajti. Kápo jednému celý incident nahlásil. Policajt si teda Celláryho predvolal, aby vyrozprával, čo sa vlastne stalo. „Na moje veľké prekvapenie mi len dohovoril, aby som nabudúce mlčal.“ Celláry mal následne od kápa pokoj. Ten mu hneď vydal plnú misku jedla a v noci mu dokonca vymenil kabát a bagandže za nové.    
Keď už sa blížil front, preložili Celláryho do ďalšieho pomocného tábora Mauthausenu, v Ebensee. Boli tam zámočnícke dielne. Zvárali tu tiež oceľové platne na pancierové vlaky a tanky. Raz dostal Celláry mimoriadne silný kopanec od zámočníckeho majstra do kostrče: „Pri inej príležitosti sa mi však za to ospravedlnil – že už nevie, čo s ním tá vojna robí. Prezradil mi však, že do dvoch-troch týždňov musí Nemecko kapitulovať. Ukázalo sa, že tú lehotu odhadol naozaj správne.“ Keby však vojna pokračovala ešte jeden či dva týždne, Celláry by ju zrejme neprežil. Krátko pred oslobodením ho kvárila choroba. Nevládal, trápili ho žalúdočné problémy a krvavá stolica. Oslobodenie takmer nevnímal. Stráže ušli a politickí väzni si pobrali pušky. Tábor oslobodili Američania. Každému väzňovi dali polkilovú mäsovú konzervu a bochník chleba. „Mnohí to zjedli naraz a mali problémy. Dávka výdatného jedla niektorým vyziabnutým chlapom dokonca privodila smrť.“ Celláry chleba zjedol hneď, ale konzervu ani nenačal. Bál sa jej.
Keď sa vystrábil z najhoršieho, medzi väzňami už prebiehala čulá obchodná výmena. Po oslobodení sa každý staral sám o seba a väzni chodili žobrať do neďalekej dediny. Celláry sa dozvedel o lodiach na Dunaji, ktoré plávali na Bratislavu. Niekoľkodňová cesta pár dní po skončení vojny bola vskutku dobrodružná: „Voda bola plná mín a vrakov, mosty popadané. Zdolávanie prekážok nás zdržovalo. Kdekoľvek pristavili loď k brehu, žobrali sme od domácich aspoň chlieb.“ Z Bratislavy odišiel vlakom do Borského Sv. Jura za rodičmi a o pár dní neskôr sa zvítal s manželkou v Temeši. Práve viera, že peklo vojny sa raz musí skončiť a on sa zvíta s najbližšími, mu počas najťažších chvíľ v tábore dodávala silu. Čo by dnes odkázal mladým, ktorí spochybňujú holokaust? „Len jedno by som im odporučil: aby zažili aspoň 24 hodín v úlohe táborového väzňa. Rýchlo by zmenili názor,“ uzatvára starý pán.    

Marek Celláry/
Narodil sa 21. apríla 1920 v Borskom Sv. Jure. V rokoch 1921 až 1932 žil spolu s rodičmi v Rakúsku, kde začal navštevovať aj základnú školu. Do Rakúska sa vrátil v roku 1940 a zostal tam až do roku 1943. Zúčastnil sa na SNP. Posledné mesiace vojny bol väznený v koncentračnom tábore Mauthausen. Status československého politického väzňa mal od 10. januára do 5. mája 1945. V rokoch 1946 až 1950 pracoval na píle a ako traktorista. V roku 1950 si urobil kurz pre štátnych tajomníkov a následne až do odchodu do dôchodku v roku 1980 pracoval ako úradník na Okresnom národnom výbore v Prievidzi. Má dve deti a štyri vnúčatá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite