Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Celkom dobrý rok

.časopis .téma

V roku 2011 vyšlo na Slovensku minimálne 139 prozaických diel slovenských autorov. Hoci si každé z nich zrejme „našlo svojho čitateľa", väčšina sa do slovenského literárneho kánonu nedostane. Nájsť kvalitu v kvantite nám môže pomôcť Cena Anasoft litera.

Hodnotiteľom knihy je jej čitateľ. Len on či ona nakoniec zhodnotí, či kniha, ktorú drží v rukách, stojí za prečítanie. Ako však hodnotiť literárnu produkciu za celý rok v celej krajine? Kto má právo povedať, že jedna kniha je „dobrá" a iná nie? Jedným (možno jediným) spôsobom, ako zhodnotiť literárnu produkciu za celý rok, je pozrieť sa na literárne ceny. Tých je na Slovensku niekoľko, najreprezentatívnejšia z nich je Cena Anasoft litera. Jednak sú do tejto ceny automaticky nominované všetky prozaické diela slovenských autorov, ktoré boli v danom roku vydané a finálovú desiatku, ako aj víťaznú knihu, vyberá každý rok rešpektovaná porota. Čo nám finálový „shortlist" Anasoft litery 2012 hovorí o stave slovenskej literatúry v roku 2011?

.rebríčky a ceny
Hoci sa z času na čas hovorí o tom, ako málo sa dnes číta, nie je to pravda. Aj keď dáme nabok prezeranie internetových stránok a čítanie mailov či esemesiek, faktom zostáva, že nikdy v histórii nevychádzalo toľko kníh ako dnes. Pričom trend hovorí o každoročnom raste, nie poklese. Hoci väčšinu priestoru na kníhkupeckých pultoch a policiach zaberá prekladová literatúra a „non-fiction", ani s pôvodnou slovenskou beletriou to z kvantitatívneho hľadiska nie je také zlé. Kým v roku 2005 vyšlo 63 pôvodných slovenských románov či poviedkových zbierok, v roku 2008 ich už bolo 106 a minulý rok 139. Je pravda, že približne polovicu z tohto počtu tvoria ľahšie, sentimentálne romány, ktoré sa nezvyknú radiť k umeleckej literatúre. Aj tak je to však niekoľko desiatok kníh, v ktorých sa nedá ľahko orientovať.
Pomocou sú rebríčky a ceny. Rebríčky robia spravidla kníhkupectvá a odráža sa v nich vkus ich zákazníkov. Neprekvapí preto, že v megakníhkupectvách Panta Rhei, ako aj v internetovom kníhkupectve Martinus.sk medzi zahraničnými bestsellermi a publikáciami o diétach zo slovenských autorov boduje najmä Táňa Keleová-Vasilková, prípadne najnovšia kniha Milana Lasicu či Borisa Filana. Sieť kníhkupectiev Artforum sa zrejme stále hlási k undergroundovým koreňom a svoje rebríčky už viac než polroka neaktualizuje.
Bolo by ľahké zhodiť rebríčky najpredávanejších kníh zo stola ako výraz komerčnej stránky knižného trhu. Bolo by to ľahké, ale nebolo by to celkom správne. Knižný trh je totiž skutočne „trh". A na trhu nie je dôležité len vyrobiť, vypestovať či napísať, ale aj zaujať a predať. To sa vydavateľstvám, ako je Ikar (Keleová-Vasilková), Slovart (Filan, Matkin) či Motýľ alebo Evitapress evidentne darí. Zaslúžia si za to rešpekt – za dobrý odhad potrieb zákazníkov a za schopnosť vytvoriť produkty, o ktoré majú záujem. Ak hovoríme o raste slovenského knižného trhu, z veľkej časti ide práve o produkciu spomínaných vydavateľstiev. „Prekvapilo ma, koľko vzniká tej tzv. ženskej literatúry. A ešte viac ma prekvapilo to, ako často aj v týchto knihách, od ktorých veľa nečakáš, objavíš niečo zaujímavé," hovorí o produkcii slovenskej „červenej knižnice" zástupca riaditeľa Poľského inštitútu, slovakista a člen poroty Anasoft litera 2012 Tomasz Grabiński.
O to, čo nedokážu rebríčky, sa snažia literárne ceny. Niekedy sú špecializované (povedzme na mladých autorov, zbierky poviedok, románové debuty či na tvorbu prisťahovalcov), inokedy sa týkajú celej pôvodnej tvorby v danom jazykovom teritóriu – napríklad cena Man Booker Prize sa každoročne udeľuje za romány v anglickom jazyku, ktorého autori sú obyvateľmi Britského spoločenstva národov a Írskej republiky. Podobne to je v Poľsku, kde je udeľovaná podobná cena Nike, ktorú založili noviny Gazeta Wyborcza, v Srbsku je to cena časopisu NIN, vo Fínsku cena denníka Helsingin Sanomat, v Česku cena Magnesia litera. Vyhlasovatelia všetkých týchto cien každoročne nominujú prestížnu, odborne a ľudsky rešpektovanú porotu, ktorej povinosťou je určiť, ktoré z množstva kníh stoja za prečítanie a ktoré sú najlepšie.

.anasoft litera
Na jar roku 2006 vytvoril vydavateľ Marek Turňa a poetka Katarína Kucbelová združenie ars_litera, ktorého cieľom malo byť vytvorenie rešpektovanej slovenskej literárnej ceny. So svojimi predstavami obišli niekoľko firiem, ktoré však možnosť sponzorstva takéhoto projektu nijako zvlášť nezaujala. „Chytila sa" len úspešná softvérová firma Anasoft. „Zhodli sme sa, že ocenenie pôvodnej slovenskej prózy na Slovensku chýba, a tak sme do toho išli," povedal majiteľ Anasoftu Michal Hrabovec v roku 2009 Hospodárskym novinám. Firma Anasoft od začiatku celý projekt financuje, pričom autora víťaznej knihy dotuje nezanedbateľnou cenou 10-tisíc eur.
Cena Anasoft litera sa prvých šesť rokov udeľovala za najlepšie pôvodné slovenské prozaické literárne dielo, ktoré bolo knižne vydané v predchádzajúcom roku, pričom nominované sú automaticky všetky diela, ktoré túto jednoduchú podmienku spĺňajú. Minulý rok bol štatút pozmenený tak, aby umožňoval aj nominácie slovenských prekladov diel autorov, ktorí sú občanmi Slovenskej republiky, čím sa Anasoft litera otvorila aj autorom, ktorí píšu v inom  ako slovenskom jazyku, no patria do slovenského literárneho prostredia.
Finálovú desiatku (zverejňuje sa v apríli), ako aj víťaznú knihu (vyhlasuje sa v septembri) vyberá päťčlenná porota, ktorá má každý rok iné zloženie. Dôležitou súčasťou „kalendára" Anasoft litery je aj Anasoft litera fest, ktorý sa koná v Bratislave v máji (aktuálny ročník prebieha tento týždeň, teda od 15. do 19. mája) a na ktorom sa zúčastňuje väčšina z autorov kníh finálového shortlistu.
Anasoft litera sa za sedem rokov stala rešpektovanou inštitúciou. O finalistoch a víťazoch sa píše, diskutuje a často aj polemizuje, ocenené knihy sa predávajú, niektoré následne vychádzajú v prekladoch.

.finálová polemika
Vo finálovom výbere Anasoft litery môže byť maximálne desať kníh (zatiaľ len v roku 2008 porota vybrala menej – sedem finálových titulov). To sú knihy, o ktorých sa bude písať a hovoriť, ich autori dajú nejaké to interview, zúčastnia sa na besedách s čitateľmi, dobré kníhkupectvá umiestnia ich knihy na prémiové miesta. Preto je prvou otázkou po dôkladnom oboznámení sa s finálovou desiatkou, či v nej nie je kniha, ktorá tam nemá čo hľadať a druhou, hneď po nej nasledujúcou, je otázka, aké ďalšie knihy by vo finále mali byť.
Po pozornom prečítaní všetkých desiatich finálových kníh Anasoft litery 2012 konštatujeme, že porota odviedla dobrú prácu a pri kolektívnom výbere sa nepomýlila. Keďže na rozdiel od poroty máme možnosť širšieho výberu, spomenieme ešte aspoň dve knihy, ktoré by sa do finále ešte mohli dostať: Matky Pavla Rankova a Život dlhý takmer štyri týždne Lajosa Grendela. Rankovove Matky majú to, čoho je v kvalitnej slovenskej literatúre málo, totiž príbeh. Nie autobiografické spomínanie ani prerozprávanú históriu, ale šikovne vymyslený a strhujúcim spôsobom napísaný príbeh, ktorého hrdinkám uveríte, ich morálne dilemy sa stanú tak trochu aj vašimi dilemami. Grendelov Život (v preklade Karola Wlachovského) nás zasiahol brilantným a pôsobivým jazykom, poctivou a hlbokou introspekciou, ponorom do hĺbok, pravdivým a výstižným pohľadom do vnútra obyčajného človeka, ktorý „chcel prejsť životom bez veľkých drám, veľkých zrážok, veľkých neúspechov a bolestivých prehier, a načo zapierať, aj sa mu to podarilo. Ale dnes by sa tým už nehrdil."
Výborné knihy minulý rok napísali aj známi autori ako Alta Vášová (Sfarbenia), Daniel Pastirčák (Mini mýty), Daniel Hevier (Správca podstaty), Márius Kopcsay (Veselé príhody z prázdnin) či debutujúci Martin Beďatš (Zápas), autobiografickou priamosťou a drsnosťou rozprávania zaujala Lucia Piussi (Láska je sliepka), skvelú zbierku poviedok napísala Eva Maliti-Fraňová (Pod jazdeckou sochou), Mária Modrovich (Lu & Mira) a Pavol Weiss (Treba na chvíľu odísť). Hoci sa v ďalšom texte obmedzíme na finálovú desiatku, ku ktorej pridáme knihy Rankova a Grendela, všetky spomínané diela patria k tomu, čo vytváralo slovenskú literárnu mozaiku v roku 2011.

.ženská literatúra
Takzvanú „ženskú literatúru" sme už spomínali. Okrem nej tu však minulý rok vznikla aj ženská literatúra bez úvodzoviek. Teda pozoruhodné knihy, ktoré napísali šikovné a talentované autorky. Vo finálovej desiatke Anasoft litery ich je päť, čiže presná polovica, čo je doterajší rekord. Veronika Šikulová, Michaela Rosová, Zuska Kepplová, Svetlana Žuchová a Alexandra Salmela napísali v tom najlepšom zmysle slova „ženské romány".
Veronika Šikulová píše v Miestach v sieti autobiograficky o svojej matke a starej matke, silných ženách, ktoré žili so silnými, komplikovanými mužmi. Michaela Rosová, Zuska Kepplová a Svetlana Žuchová píšu o labilných vzťahových konšteláciách v nie úplne bezpečnom, cudzom svete, pričom nás každá iným spôsobom zoznamuje s dievčatami, ktoré sú všetkým, len nie bezmocnými obeťami krutého osudu. Bojujú, pracujú, podvádzajú, milujú. A pritom všetkom hlavne všetko citlivo vnímajú. Alexandra Salmela vytvorila takmer kabaretnú koláž, ktorú drží pokope naivná, bezstarostná, s prevahou ambícií nad talentom zápasiaca Angie.

.domov a cudzina
Ak existuje medzi knihami z finálového shortlistu jedna prevažujúca téma, tak ňou je mladý Slovák v cudzine. Ten Slovák je takmer vždy Slovenka – s výnimkou Miest v sieti Verony Šikulovej ide vo všetkých knihách finalistiek o neľahký život slovenského dievčaťa v cudzej krajine. Na jednej strane je to prirodzené: Alexandra Salmela žije v strednom Fínsku, Michaela Rosová v Berlíne, Zuska Kepplová sa pohybuje medzi Budapešťou, Bratislavou a New Yorkom, Svetlana Žuchová študovala vo Viedni a žije v Prahe. A preto píšu o tom, čo (a kde) zažívajú. Je to už bežnou skúsenosťou mnohých ľudí – a tak sa s ich hrdinami dokážu ľahko identifikovať. Je to zároveň ešte stále trochu exotické – a tak sa o tom dobre píše a číta. Práve exotickosť prostredia však môže byť pascou. Nielen môže, ale aj je. Svetlana Žuchová opisuje svojich hrdinov ako neúspešných, trápiacich sa ľudí, márne hľadajúcich uplatnenie na čiernom trhu vo Viedni a v Paríži, ktorých okolnosti vedú k podvodom a krádežiam. Miestami to vyzerá ako divadelná hra, v ktorej sa postavy trápia len preto, lebo ich ktosi prinútil hrať v nesprávnych kulisách. Z knihy Alexandry Salmela 27 čiže smrť robí umelca zase cítiť, že bola pôvodne napísaná pre fínske publikum, ktoré môže šokovať kombináciou drzej kritiky hostiteľskej krajiny a stredoeurópskej postkomunistickej sofistikovanosti. Po prečítaní oboch kníh si človek položí otázku, čo by z nich zostalo, keby sa diali v menej exotickom prostredí. Určite by zostal skvelý literárny štýl, ktorý svedčí o nespornom talente obidvoch autoriek.
Ďalšie dve knihy sú na tom lepšie: Berlín v knihe Michaely Rosovej Dandy je prostredím, ktoré dáva príbehu farbu, chuť a vôňu bez toho, aby ho zatienil. Mestá a prostredia, v ktorých sa nachádzajú hrdinky a hrdinovia knihy Zusky Kepplovej Buchty švabachom dostávajú miestami takmer úlohy ďalších postáv – nie je jedno, čo sa deje v Budapešti, čo v Paríži, čo v Helsinkách, a čo v delte Dunaja. Zuske Kepplovej sa ako jedinej podarilo načrtnúť aj kontúry problému domova a identity vo svete s otvorenými hranicami a (zdanlivo) neobmedzenými možnosťami.

.malé a veľké dejiny
To je druhá veľká téma finálovej desiatky (a aj Rankovových Matiek a Grendelovho Života dlhého takmer štyri týždne): veľké dejiny a ich odraz v malých ľudských životoch.
Juraj Bindzár vo svojom „plebejskom románe" Bez dúhy je najkomplexnejší: svojho antihrdinu Štefana Pastuchu sleduje od detstva za prvej republiky cez krátkodobý flirt so slovenskými fašistami, cez (v skutočnosti pasívne, neskôr interpretované ako hrdinské) pôsobenie v Povstaní a stalinistickú krutosť až po penziu po páde komunizmu. Je to dôležitý a šikovne, s presne namiešanou dávkou čierneho humoru napísaný román o jednoduchom prevracačovi kabátov. „Lebo vjéte, takto vám povjém, já som žil celý život jako slušný človek, slušný, a ket som njékedy aj chyboval, to sa tjéž mohlo stat, s tým já fčúl už nyšt nenarobím, ale naschvál som neubližoval, bola taká doba, tak to chodí na svete," hovorí v pezinskom nárečí penzista Štefibáči.
Péter Hunčík mal vo svojom Hraničnom prípade skromnejší záber a aj vďaka tomu dosiahol presvedčivejší výsledok. Je to kniha osobná, autobiografia je prepletená s magickými prvkami. Je to kniha rozpamätávania, kniha, vychádzajúca z potreby znovu sa vrátiť a keď už nie prežiť, tak aspoň precítiť to všetko ešte raz a vydať tak dôležité svedectvo. Hunčík, hoci je ako románopisec debutant, dokáže zo všetkých finalistov písať s najväčšou ľahkosťou a humorom.
Balla v novele V mene otca na veľké dejiny takmer rezignuje a s presnosťou chirurga sa dotýka citlivých miest. Vedie nás z bezútešného povrchu do tmavého podzemného labyrintu. A necháva nás v ňom. Pri tejto a len pri tejto knihe mi napadol otrepaný výraz „majster slova".
Aj Silvester Lavrík v románe Zu ukazuje, že písať vie. Ba dokonca sa pokúša o napínavý príbeh, čo sa v príbehovo neduživej finálovej desiatke zvlášť cení. Celkom sa mu to darí, hoci ku koncu mu už čitateľ odmieta veriť – keby (podobne ako Balla) zostal v osobnejšej rovine, keby zostal vernejší slepej krásavici Zu a nesnažil sa vložiť do príbehu všetky neduhy súčasnej spoločnosti, bolo by to ostrejšie a čistejšie.
A nakoniec najprekvapivejšie: Carpathia Maroša Krajňaka. Literárne neznáme meno, nič nehovoriaci názov vydavateľstva – a jedna z najzaujímavejších kníh minulého roka. Vstupujeme do magických Zón (inšpirácia Tarkovským je priznaná) okolo Dukly, do kraja, kde ešte aj dnes možno nájsť ostrú muníciu, alebo zabudnutú ľudskú kostru z vojny, medzi ľudí, hovoriacich – jazykom Zón", niektorých spoznávame, iné pôsobia mysticky. Prechádzame z Ukrajiny na Slovensko, zo Slovenska do Poľska, strácame sa v Zónach, miestami sa aj bojíme. Zazrieme Andyho Warhola. Rusínsky magický realizmus. Bravúrne napísaná kniha, pripomínajúca romány Andrzeja Stasiuka, ale tajomnejšia a poetickejšia.

.knihy a vydavateľstvá
V roku 2011 vyšlo viacero zaujímavých kníh, veľké, „geniálne" dielo však medzi nimi s najväčšou pravdepodobnosťou nie je. Veľmi dobré knihy napísali autorky, viacero kníh je autobiografických, veľkou témou je život v zahraničí, niekoľko autorov sa vracia do minulosti a snaží sa znovu ju prerozprávať. Až na pár výnimiek chýba silný príbeh a vtip. Je výborné, že vďaka zmene štatútu Anasoft litery mohli byť nominované aj pozoruhodné knihy Pétra Hunčíka, Lajosa Grendela a Alexandry Salmela.
Jedna vec je však nepochopiteľná: tie knihy sú – až na pár výnimiek – škaredé. Akoby ich vydavatelia ani nechceli predať, ako keby sa bránili prípadnému čitateľskému záujmu. V tomto článku spomínané knihy Lajosa Grendela, Svetlany Žuchovej, Alexandry Salmela, Silvestra Lavríka, Pavla Rankova či Veroniky Šikulovej vezmete do ruky len vtedy, ak poznáte autorov a máte ich radi. Ak sú náhodou na pulte spolu s krásnymi knihami z českých vydavateľstiev, tak si ich ani nevšimnete. A aj tie krajšie knihy ako keby mali vďaka neatraktívnemu dizajnu nápis „Pozor, ťažko čitateľná literatúra!" Podobne je to s grafickým spracovaním kníh. Čísla viacerých kapitol v Zlodejoch a svedkoch Svetlany Žuchovej sú na poslednom riadku strany, zalomenie knihy Alexandry Salmela nespĺňa ani tie najnižšie kvalitatívne a estetické kritériá (čomu ešte „pomáha" enormné množstvo chýb a preklepov v texte).
Aj to je slovenská literatúra: veľa talentu, dôležité témy, prekvapujúce debuty, rešpektovaná literárna cena a odfláknutá práca (niektorých) vydavateľov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite