Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prepitné za Veľké jablko

.časopis .týždeň vo svete

Niektoré veci sa dajú zažiť len v

Niektoré veci sa dajú zažiť len v New Yorku. No, možno aj v Oklahome či Iowe, ale prečo by tam človek chodil, ak nemusí? Alergikov na Ameriku poteší, že nie každý z nasledujúcich javov je pozitívny. Ale nakoniec, veď to oni hovorili už dávno. A pre tých ostatných… „Play it, Sam!“

Začnem malým, z tých prehistorických čias, keď sa v podnikoch fajčilo, zadymeným barom v Greenwich Village. V Bare 55 na Christopher Street sa každú noc hráva džez. Ja som išla na Mika Sterna, ktorý tu má stabilný gig a ktorý bude v októbri hrať aj na našich Jazzových dňoch. Nikde inde by som nezaplatila za vstupné na jedného z najlepších gitaristov, skvelého basistu a známeho bubeníka pätnásť dolárov. Nikde inde by v tom vstupnom neboli zarátané dva alkoholické nápoje. Vlastne som šla na dve vodky s brusnicovým džúsom a k tomu mi hral Mike Stern s kapelou. Sedela som na barovej stoličke úplne vpredu, asi meter od Mikea, kde-tu sa vyškierajúceho spod ofiny. A najlepšie zo všetkého bolo, že to bol strašne autentický koncert troch talentovaných ľudí, ktorí nemusia predstierať, že sú umelci. Hrajú ako anjelici a zároveň ostávajú absolútni profesionáli, ktorí prišli odmakať mnohokrát zahrané. A aj na stopäťdesiatyprvýkrát je to magickejšie ako ktorýkoľvek koncert na ktorom som doteraz bola.

.thanks, Maria
Áno, konzumizmus v Amerike má strašné rozmery. Napríklad zákaznícky servis je úplne odporne prešpekulovaný. Kúpim si krásne voľné šaty v tóne chocolat, prídem domov a zistím, že v nich vyzerám ako smädný mních alebo priamo corgoň. Doma by mi neostávalo iné ako zastrčiť šaty do najtemnejšieho rohu skrine a dúfať, že si po nociach plných samovyčítacích snov odpustím. V New Yorku vezmem šaty/televízor/vypchatého skunka, pokiaľ som z nich neodtrhla visačku, naspäť do obchodu a zakúpený tovar vrátim.
Prvých niekoľkokrát som mala vždy dôsledne pripravené príbehy, prečo chcem veci vrátiť. Predavačka ma po dvoch slovách s úsmevom zastavila a láskavo povedala: „That’s OK.“ Nechápala som, prečo je ku mne taká milá – treba jej doniesť kilo nesky, bonboniéru alebo vybaviť u strýka operáciu slepého čreva? Na záver mi bez ďalších procedúr vrátila peniaze na kreditku a úplne ma zaskočila personalizovaným „Thanks, Maria.“ Jeden môj kamarát, ktorý bol týždeň v New Yorku, sa do tohto prístupu zamiloval. „To je neuveriteľne jednoduchý trik, že si pozrie na karte tvoje meno a potom ťa osloví. To musím povedať mojim predavačom v obchode!“ Neviem však, či zistiť meno zákazníka z kúta, kde sa slovenskí predavači zväčša ukrývajú, nebude trochu problém.


.kto sa usmieva, je blázon
V lietadle cestou do Londýna som čítala článok amerického autora na tému Británia. Jedna z vecí, ktoré sa mu zdali v porovnaní s celoživotnou skúsenosťou z USA osviežujúce, bol anglický pesimizmus, respektíve neotrasiteľná viera v to najhoršie. Briti sa vraj ustavične sťažujú, kým Američania prekypujú (falošným) elánom a optimizmom. Mám pádne dôvody domnievať sa, že dotyčný autor pochádza práve z Oklahomy alebo z Iowy. Z ľudí v New Yorku srší energia a naozaj na nich vidno, že sú radi, že tam môžu byť. Áno, vidno to aj na upracovaných účtovníkoch. Áno, aj na vrátnikoch, ktorí celý deň otvárajú dvere ľuďom niekoľkonásobne bohatším ako sú oni sami. Áno, ešte aj bezdomovci si cez deň radostne pospevujú a s elánom nadávajú chodcom na uliciach. Nechcem povedať, že New York nemá svoje problémy, závažné mínusy či drastické rozdiely. K newyorským vtipom patrí aj ten, v ktorom je každý, kto sa na vás na ulici len tak usmieva, blázon a treba sa mu rýchlo vyhnúť. Ale nie je vari úžasné, keď sa vás neznámy domorodec opýta, či ste zablúdili a potrebujete poradiť alebo vám okoloidúca žena pochváli topánky? A ak sa už zastavíte, tak si vo vlastnom záujme poradiť dajte, pretože ochota sa tu tiež s veľkou dávkou energie pretaví do „Ja som ti chcel len pomôcť, ty kretén nevďačný!“
Nikde inde som nezažila také ukrutné „tipovanie,“ teda dávanie prepitného, ako v New Yorku. Všade v Amerike žijú čašníci z tips, ale 20 percent účtu na Manhattane je už fakt hardcore. Najhoršie je, že si to človek musí sám vyrátať, a kým sa naučí, že päťdesiatdolárový účet ho v skutočnosti vyjde na šesťdesiatku, ubehne veľa vody a veľa odmietania. „To nemyslia vážne,“ kričí každý prvonávštevník NYC. „Aj taxikárovi? Aj v práčovni? Aj za odkrojenie salámy a zabalenie koláča?!“

.dá sa rozumieť zástavám?
Nerozumiem ani všadeprítomným americkým zástavám. Viem, že som v USA. Takisto predpokladám, že Američania vedia, kde sú. Po hodine a tristopäťdesiatich variáciách (malé zástavky napichané do trávnika, väčšie na budovách, nálepky na autách), to zapne aj dovolenkujúcej novicke. Nie sú tie zástavy trochu príliš ostentatívne? Keď som však po istom čase bola s kamarátmi zo Slovenska v St. Patrick’s Cathedral na Piatej Avenue a oni vnútri zhrozene híkali nad prítomnosťou zástav veľkosti nášho vidieckeho futbalového ihriska, pristihla som sa, ako len mykám plecom a hovorím: „Oni ich majú všade, to je normálne.“
Rozmýšľali sme, čo je vlastne pre nás na zástavách iritujúce – teda okrem zjavnej, pre nás nepochopiteľnej hrdosti. Ja by som si z okna určite nevyvesila plátno 4 x 2 metre so slovenskou zástavou. Možno dešpekt k nadmernému používaniu národných symbolov súvisí s tým, čo sa nám pri daných pojmoch vybaví. Pri slove „zástava“ alebo „slovenský znak“ mozog automaticky vyhodí kombináciu symbolov: zástava a tank na Maďarsko, zástava a borovička, zástava a vagón... Pritom podobne by to mohlo fungovať aj na Američanov – negatívnych konotácií sa nájde, ani netreba veľmi hľadať.
V jednom však majú pravdu, že nehľadajú. Človek si uvedomí, aká dôležitá je v USA národná spolupatričnosť, keď sa stane niečo závažné. Náhodou som sa ocitla v malej galérii v East Village, keď práve vystavovali fotky reportérov z jedenásteho septembra. Nedá sa to opísať, a pritom sú to len obrázky, história. Nedá sa vidieť v Bratislave v televízii video padajúcich Dvojičiek a naozaj si uvedomiť, čo sa tam stalo. Fotka človeka skáčuceho z vybuchujúceho mrakodrapu. Ruky prekrížené na hrudi, akoby to bolo bungee, dole hlavou. A pod tým ďalšia fotka a na nej na zemi krvavá kaša. Veľa fotiek plačúcich ľudí. Fotky s celým oddielom hasičov, s menami a pod tým text: „Ich posledná fotka.“ A na konci výstavy je americká zástava s niečím notoricky patriotickým ako „We will never forget.“ Nikdy nezabudneme.
Už rozumiem.

.mária Modrovichová
Autorka cestuje a píše.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite