Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tichý hrdina

.pavol Demeš .časopis .nekrológ

Vďaka mladému historikovi Františkovi Neupauerovi som sa len nedávno podrobnejšie zoznámil s príbehom našich výnimočných osobností Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho, nazývaných generálmi podzemnej cirkvi.

S pocitom zahanbenia som zistil, že ani neviem, že títo dvaja muži ešte žijú. Navyše neďaleko mňa, v Bratislave. František mi stretnutia s dobre utajenými legendami sprostredkoval. Chcel som ich jednoducho spoznať, pozdraviť, vzdať im úctu a urobiť zopár fotografií. Po emotívnej a hlboko spirituálnej návšteve v byte doktora Krčméryho, ktorý je už pripútaný na lôžko a sotva hovorí, nasledoval pokus o návštevu jeho spolupútnika – matematika a kňaza Vladimíra Jukla. Napokon sme sa vybrali  za ním s Františkom minulú stredu 25. apríla, celkom naslepo. Predpoludním sme zazvonili  v bytovke v Slávičom údolí, otvorila nám opatrovateľka. V prostom panelákovom byte som zažil jedno z najsilnejších stretnutí v živote.  
Hoci slabučký, a odkázaný na opatrovateľskú pomoc, mal 87-ročný pán Jukl pri rozprávaní o svojom živote stále úžasnú pamäť. Keď som mu povedal, že by som rád napísal o jeho  živote, tak ma s ľahkým úsmevom upozornil, že on sa nikdy nechváli a ako matematik sa vyjadruje len o podstaných veciach. Z tohto muža, ktorý prežil takmer 14 rokov krutého žalára, spojeného s mučením, a neskôr bol spoluorganizátorom podzemnej cirkvi a sviečkovej manifestácie, sálal pokoj, láskavosť a hlboká úcta k životu. Pri spomínaní na zrod jeho záujmu o organizovanie podzemnej cirki a  aktivizovanie vysokoškolských študentov hovoril s úctou a pohnutím najmä o chorvátskom profesorovi a kňazovi Tomislavovi Kolakovičovi, ktorý ho inšpiroval, učil a nasmeroval na jeho životnú dráhu.
Keď som sa pána Jukla spýtal, či mu neprekáža, že ako jedna z kľúčových postáv v boji za slobodu na Slovensku nedostal žiadne štátne vyznamenanie, že sa o ňom málo vie a hovorí, tak bez náznaku smútku či trpkosti povedal, že nie. On robil celý život len to, na čo bol povolaný a robil to s pocitom zodpovednosti a lásky k človeku. Potom nám však pripomenul, že dostal viaceré vyznamenania a vzal nás do svojej pracovne. Z papierovej tašky vytiahol zopár škatuliek s medailami – od ministra obrany Za účasť v boji proti fašizmu a oslobodenie vlasti, Cenu konfederácie politickćh väzňov, cenu Nadácie Jána Langoša, ale najmä jeho najvýznamnejšie ocenenie – štátnu cenu Gavaliersky kríž od poľského prezidenta z roku 2009. „Vidíte, mám toho až-až,“ usmial sa a mňa až zovrelo  vnútri, čo sme to za krajinu, ktorá svoje osobnosti, svojich tichých hrdinov nevie náležite oceniť a najmä zakomponovať do spoločného príbehu. Dohodli sme sa, že v rozprávaní budeme pokračovať pri ďalšom stretnutí. Po požehnaní sme sa, premožení výnimočným okamihom, rozlúčili. Nevediac, že navždy. Na prvého mája v Slávičom údolí sme zapálili  sviečku.

Autor pracuje v treťom sektore.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite